Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_12CoE-311-2011.pdf
PDF · 80.62 KB
Case nature
Area
Subarea
12CoE/311/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: N. poisťovňa so sídlom v G., pobočka H., P. námestie X, proti povinnému: F. Y. N. N. s.r.o., naposledy so sídlom v H., S. XX, F.: XX XXX XXX, v konaní vedenom u súdneho exekútora JUDr. Ing. Karola Mihala, so sídlom v Košiciach, Moyzesova 34, pod sp. zn. EX 1107/2011, o vymoženie 106,20 eur s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 14.10.2011, č. k. 35Er/2308/2011-8, takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie.
Z r u š u j e uznesenie vo výroku o náhrade trov exekúcie a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal.
V odôvodnení uviedol, že na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 18.08.2011 bolo súdnemu exekútorovi dňa 06.09.2011 udelené poverenie na vykonanie exekúcie č. XXXX XXXXXX. V priebehu exekúcie súdny exekútor podal návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu, že povinný ako právnická osoba bol vymazaný z obchodného registra. Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Košice I súd prvého stupňa zistil, že povinný bol z tohto registra vymazaný dňa 14.09.2011. Vzhľadom na túto skutočnosť exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal, nakoľko povinného nemohol zaviazať na náhradu trov exekúcie, keďže zanikol a oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil a jej zastavenie ani nemohol predvídať. Samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom exekučného konania, podľa súdu prvého stupňa nemohla mať za následok uloženie povinnosti oprávnenému nahradiť trovy exekúcie. Nie je možné rozširovať použitie ust. § 203 Exekučného poriadku aj na iné zákonom neupravené prípady zastavenia exekúcie. Súd prvého stupňa poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 24.01.2008, sp. zn. IV. ÚS 27/08 a uviedol, že skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky súdneho exekútora pri výkone exekúcie je odôvodnená a do značnej miery kompenzovaná jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie.
Proti uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor a žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Súdny exekútor mal za to, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko súd posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadala. V danom prípade povinný zanikol, preto podľa súdneho exekútora mala byť exekúcia zastavená podľa
ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku a povinnosť nahradenia trov exekúcie mala byť uložená oprávnenému podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. Súd prvého stupňa však exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/, a to tak, že jedným rozhodnutím exekúciu vyhlásil za neprípustnú, túto zastavil a súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Podľa súdneho exekútora mal najprv samostatným uznesením vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a až po právoplatnosti tohto uznesenia exekúciu zastaviť. Prvostupňový súd sa týmto postupom neriadil a preto je rozhodnutie o zastavení exekúcie predčasné. Súdny exekútor ďalej nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa, ktorý mu nepriznal náhradu trov exekúcie. Poukázal na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach v obdobnej veci, podľa ktorých má súdny exekútor vždy nárok na trovy exekúcie, a to aj vtedy, ak povinný už neexistuje, pretože zanikol alebo zomrel. Citoval ust. § 196 a nasl. Exekučného poriadku a viaceré rozhodnutia Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR, podľa ktorých súdny exekútor nie je podnikateľom a pri výkone svojej činnosti nemá postavenie súkromnoprávneho subjektu, pretože vykonáva činnosť zverenú mu štátom na základe predpisov verejného práva. Súdny exekútor mal za to, že v zmysle ust. § 196 ods. 1 Exekučného poriadku exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora. Možnosť úvahy má súd iba v tom, ktorý subjekt zaviaže na úhradu trov exekúcie, a to v závislosti od toho, aký je dôvod zastavenia exekúcie. Ak dôvod zastavenia exekúcie spočíva v povinnom, zaviaže súd na úhradu trov povinného. Ak však dôvod zastavenia exekúcie spočíva v oprávnenom alebo sú dané dôvody, pre ktoré povinnému nemôže byť uložená takáto povinnosť, je súd povinný tieto trovy priznať exekútorovi a na ich náhradu zaviazať oprávneného. Otázka trov exekučného konania a povinnosť súdu priznať ich náhradu súdnemu exekútorovi už bola riešená Ústavným súdom SR v náleze sp. zn. II. ÚS 31/04, podľa ktorého nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi je zásahom do jeho Ústavou SR garantovaného práva. Podľa odvolateľa ak by súd nepriznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v konaní, ktoré vykonával na základe návrhu oprávneného a v jeho prospech, svojou rozhodovacou činnosťou by dospel jednak k výkladu zákona nesúladného s ústavou, ako aj k porušeniu čl. 20 Ústavy SR. Odvolateľ zdôraznil, že trovy exekúcie nepredstavuje len odmena súdneho exekútora, ale aj náhrada hotových výdavkov, ktoré súdny exekútor vynaložil zo svojho majetku na základe „objednávky“ oprávneného. Súdny exekútor nesúhlasil ani s posudzovaním danej problematiky podľa rozhodnutia Van der Mussele proti Belgicku, z ktorého nevyplývajú také závery, ktoré by opodstatňovali jeho použitie aj v prípade nepriznávania trov exekúcie súdneho exekútora v Slovenskej republike. Uvedené rozhodnutie zdôrazňuje riziko výkonu profesie advokátskeho čakateľa (nie súdneho exekútora), a to len v súvislosti so zastupovaním nemajetných osôb, ktorých zastupuje ex offo, o čom je advokát uzrozumený už pri súhlase so zápisom do zoznamu advokátskych čakateľov. Súdny exekútor záverom uviedol, že nepriznanie trov exekúcie súdnemu exekútorovi pri zastavení exekúcie je porušením základného práva súdneho exekútora zaručeného mu čl. 18 ods. 1, čl. 20 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky v nadväznosti na čl. 2 ods. 2, čl. 4 ods. 2 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Oprávnený vo vyjadrení k odvolaniu súdneho exekútora uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvého stupňa a odvolanie považuje za neopodstatnené.
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. O odvolaní súdneho exekútora proti jeho rozhodnutiu zákonný sudca v zmysle § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Odvolací súd prejednal odvolanie súdneho exekútora v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 212 ods. 1, 3 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., pretože nejde o vec podľa § 214 ods. 1 O.s.p., na prejednanie ktorej je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie, odvolanie smeruje proti uzneseniu a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
Súdny exekútor v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení exekúcie vychádzal z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, jeho rozhodnutie o zastavení exekúcie je predčasné a v rozpore so zákonom mu nebola priznaná ani náhrada trov exekúcie.
Odvolací súd z predloženého súdneho a exekučného spisu zistil, že posudzované exekučné konanie sa začalo dňa 18.08.2011, kedy bol súdnemu exekútorovi doručený návrh oprávneného na vykonanie exekúcie (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku). Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Košice I vyplýva, že uznesením Okresného súdu Košice I o zrušení obchodnej spoločnosti bez likvidácie podľa
§ 68 ods. 3 písm. c/ Obch. zák. z dôvodov podľa § 68 ods. 6 Obch. zák., č. k. 33Cbr/44/2010-31, zo dňa 8.6.2011 došlo k zrušeniu povinného ako obchodnej spoločnosti ku dňu 16.08.2011 a následne dňa 14.09.2011 bol povinný z obchodného registra vymazaný, teda zanikol ako subjekt práva. Z uvedeného vyplýva, že v čase začatia exekučného konania bol povinný ako právnická osoba už zrušený a očakával sa jeho výmaz z obchodného registra.
Dôvodom zastavenia exekúcie bola teda strata spôsobilosti povinného byť účastníkom konania. Súd prvého stupňa preto postupoval správne, ak exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku, podľa ktorého exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V danom prípade nebolo možné exekúciu zastaviť podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku, teda pre nemajetnosť povinného, nakoľko ako už bolo uvedené vyššie, bezprostredným dôvodom zastavenia exekúcie bol zánik povinného ako subjektu práva a nie jeho nemajetnosť. Aj keď zrušeniu obchodnej spoločnosti (povinného) bez likvidácie vždy predchádza zistenie jej nemajetnosti, táto nemajetnosť sama o sebe nebola dôvodom pre zastavenie exekúcie, ale dôvodom pre zastavenie exekúcie bola strata právnej subjektivity povinného.
Ak súdny exekútor v podanom odvolaní namietal, že súd prvého stupňa mal v prvom rade samostatným uznesením exekúciu vyhlásiť za neprípustnú a až po právoplatnosti tohto uznesenia exekúciu zastaviť, odvolací súd k tomu uvádza, že takýto postup nielenže nevyplýva zo znenia ust. § 57 Exekučného poriadku, ale nemá ani praktický význam. Totižto ak súd jedným rozhodnutím exekúciu vyhlási za neprípustnú a túto zároveň aj zastaví, tak výrok o vyhlásení exekúcie za neprípustnú ako aj výrok o zastavení exekúcie možno následne preskúmať v odvolacom konaní. Pritom je zrejmé, že sa jedná o navzájom závisle výroky, a teda ak súd exekúciu vyhlási za neprípustnú, bolo by následné vydanie samostatného rozhodnutia o zastavení exekúcie len formálnym potvrdením rozhodnutia o vyhlásení exekúcie za neprípustnú. Je však bežnou praxou súdov, že tieto rozhodujú o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie jedným uznesením a opačný postup nevyplýva ani z Exekučného poriadku. Odvolacia námietka súdneho exekútora v tomto smere nedôvodná.
Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a vo výroku o zastavení exekúcie podľa ust. § 219 O.s.p.
Dôvodná je však námietka, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie vychádzal z neúplne zisteného skutkového stavu veci. Ušlo totižto jeho pozornosti, že v čase začatia exekučného konania (18.08.2011) bolo už právoplatné rozhodnutie (zo dňa 08.06.2011), ktorým došlo k zrušeniu povinného ako obchodnej spoločnosti (ku dňu 16.08.2011), očakával sa výmaz povinného z obchodného registra, teda jeho zánik ako subjektu práva, a preto už v čase doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútora neboli dané objektívne predpoklady na to, aby bola exekúcia úspešná.
Podľa § 196 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Podľa odseku 2 veta prvá tohto ustanovenia, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Ako vyplýva z citovaného ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku pravidlom je, že trovy exekúcie znáša alebo nahrádza povinný, pokiaľ nenastane výnimočná situácia, že ich nahrádza oprávnený. Takúto situáciu predpokladá ust. § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého oprávneného možno zaviazať na náhradu trov exekúcie ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného alebo ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.
Súd prvého stupňa pri rozhodovaní o zastavení exekúcie a o náhrade trov exekúcie a pri aplikácii vyššie uvedených ustanovení vychádzal len zo skutočnosti, že povinný bol v priebehu exekúcie vymazaný z
obchodného registra, stratil právnu subjektivitu a tým aj spôsobilosť byť účastníkom konania a preto bolo nevyhnutné exekúciu zastaviť. Opomenul však vziať do úvahy, že k zrušeniu povinného ako právnickej osoby došlo dňa 16.08.2011, teda ešte pred začatím samotného exekučného konania a táto skutočnosť je rozhodujúca pre zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého súd môže oprávnenému uložiť povinnosť nahradiť trovy exekúcie, ak tento zastavenie exekúcie zavinil. Zavinenie oprávneného v danom prípade spočívalo v tom, že podal návrh na vykonanie exekúcie v čase, kedy už došlo k zrušeniu povinného ako právnickej osoby a teda exekúcia nemohla byť vykonaná úspešne.
Ak súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie nevzal do úvahy aj túto skutočnosť, je jeho rozhodnutie zaťažené vadou spočívajúcou v nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, ktoré viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.
Na základe uvedeného odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie vo výroku o náhrade trov exekúcie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a v zrušenej časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom konaní opätovne rozhodnúť o náhrade trov exekúcie povereného súdneho exekútora v zmysle vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.