Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2CoE-77-2011.pdf
PDF · 71.7 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoE/77/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., Dostojevského rad 4, Bratislava 815 74, IČO: 00 151 700, proti povinnému: SHARK PLUS spol. s r.o., Bukovčana 19/5, Prievidza 971 01, IČO: 36 008 656, t.č. vymazaný z Obchodného registra, o vymoženie istiny 315,74 eur s príslušenstvom, na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č. k. 16Er/1550/2002-15 zo dňa 28. júna 2011, v pomere hlasov 3:0 takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zastavil exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Ex. por. v spojení s § 107 ods. 4 O.s.p. s odôvodnením, že z výpisu z obchodného registra bola zrušená obchodná spoločnosť - povinný dňa 05.04.2011, ktorý bol následne vymazaný z obchodného registra ku dňu 26.05.2011. Povinný tak v priebehu exekúcie zanikol bez právneho nástupcu a súd exekúciu zastavil. O trovách exekúcie rozhodol tak, že ich súdnemu exekútorovi nepriznal. Uviedol, že povinný zanikol bez právneho nástupcu, a teda ho nemožno na zaplatenie trov exekúcie zaviazať. Na druhej strane nemohol na zaplatenie trov zaviazať ani oprávneného, pretože neboli splnené zákonné predpoklady v zmysle § 203 Ex. por. Skutočnosť, že počas exekúcie došlo k zániku povinného nemožno považovať za zavinenie oprávneného, pričom dôvodom zastavenia nebola ani skutočnosť, že majetok povinného nepostačuje na úhradu trov exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor v časti výroku o trovách exekúcie a žiadal, aby odvolací súd uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej časti zrušil a a vec vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie podáva z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a rozhodnutím bola súdnemu exekútorovi spôsobené škoda. V prípade zastavenia exekúcie súd rozhodne, kto bude platiť trovy exekúcie, pričom v tomto prípade povinný zanikol a súd mal teda na ich zaplatenie zaviazať oprávneného. Poukázal na to, že trovy exekúcie musel znášať a v zmysle napadnutého rozhodnutia tak má financovať vymáhanie pohľadávok tretích osôb. Toto riziko má znášať oprávnený a nemožno ho prenášať na exekútora, pretože tento nemá možnosť voľby, či návrh na vykonanie exekúcie prijme alebo nie. Zdôraznil, že vzhľadom na aktuálny právny stav exekútor nie je podnikateľom a trovy exekúcie vždy znáša oprávnený alebo povinný. Súd prvého stupňa ho tak svojim rozhodnutím poškodil a porušil čl. 20 Ústavy SR. Nedostatok právnej úpravy nemôže poškodiť jeho práva, pričom vzhľadom na jeho špecifické postavenie ide i o diskrimináciu vo vzťahu k iným subjektom verejnej moci.
Oprávnený sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne vyjadril a uviedol, že nesúhlasí s odvolaním súdneho exekútora. Poukazuje na to, že ako oprávnený nemohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Svoje vyjadrenie opiera o nález Ústavného súdu SR č.k. II ÚS 12/05 zo dňa 13.01.2005 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku zo dňa
23.11.1983. Na základe uvedených dôvodov žiada, aby odvolací súd napadnutý výrok uznesenia potvrdil ako vecne správny.
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti je vecne správne. Vec podrobne preskúmal a v plnom rozsahu sa stotožňuje so závermi súdu prvého stupňa, osvojil si dôvody napadnutého rozhodnutia a v celom rozsahu na ne poukazuje v zmysle ust. § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa dodáva:
Výrok súdu prvého stupňa o zastavení exekúcie podľa § 57 odsek 1 písm. g) Ex. por. v spojení s § 107 ods. 4 O.s.p. odvolaním nebol napadnutý, a preto sa odvolací súd, ktorý je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, touto časťou napadnutého rozhodnutia, ktorá nadobudla právoplatnosť uplynutím odvolacej lehoty, nezaoberal.
Podľa § 200 ods. 1 Ex. por. trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
O trovách exekúcie v zásade platí, že ich uhrádza povinný (§ 197 ods. 1 Ex.por.). Výnimku z tejto zásady predstavuje ust. § 203 Ex. por. v zmysle ktorého možno uložiť oprávnenému zaplatiť trovy exekúcie v prípade, že dôjde k zastaveniu exekúcie jeho zavinením, alebo z dôvodu, že majetok povinného nestačí na úhradu trov exekúcie.
V predmetnej veci došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že povinný v priebehu exekúcie zanikol bez právneho nástupcu. Nejde teda o prípad, kedy by zastavenie exekúcie procesne zavinil oprávnený a ani o prípad, že by exekúcia bola zastavená pre nemajetnosť povinného. Vzhľadom na tieto skutočnosti odvolací súd zhodne s názorom súdu prvého stupňa konštatuje, že neexistuje žiaden zákonný dôvod, na základe ktorého by exekučný súd mal na zaplatenie trov exekúcie zaviazať oprávneného.
Odvolací súd poukazuje na to, že samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, ktoré mu pri exekúcii vzniknú, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Aj Ústavný súd SR v uznesení zo dňa 13.1.2005 č.k. II.ÚS 12/2005-4 konštatoval, že ust. § 203 Ex. por. (teraz ust. § 203 ods. 1 Ex.por.) vo svojom texte nesporne obsahuje aj zákonnú možnosť súdu nepriznať náhradu trov zastavenej exekúcie. Uvedené vyplýva z toho, že citované ustanovenie obsahuje možnosť uváženia opierajúcu sa o vyhodnotenie postupu oprávneného, mieru jeho zavinenia a napokon aj to, že keby tu aj bolo zavinenie, rozhoduje jeho intenzita. Napokon, aj nález Ústavného súdu SR č II. ÚS 31/04, uvádza, že zmyslom a účelom náhrady trov konania v konaní pred všeobecným súdom (vrátane pred exekučným súdom) je poskytnúť úspešnému účastníkovi alebo účastníkovi, ktorému to priamo priznáva zákon (v tomto prípade sa súdny exekútor považuje za účastníka konania) náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musel alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusel zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Výnimky z tohto pravidla musí ustanoviť zákon (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy).
Riziko, že trovy exekúcie nebudú uspokojené úplne alebo čiastočne, ktoré súdny exekútor nepochybne nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Z ustanovení Exekučného poriadku s poukazom na judikatúru Súdneho dvora ES vyplýva, že exekútorov treba považovať sa príslušníkom slobodného povolania, pričom je vecou slobodného rozhodnutia osoby, spĺňajúcej zákonné predpoklady, že sa dá za súdneho exekútora vymenovať. Odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku zo dňa 23.11.1983, ktorý bol spomenutý aj v odvolaní a v ktorom je zdôraznené, že riziká podstupované v súvislosti s výkonom určitej profesie (v danej veci išlo o profesiu advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za vykonanú prácu, sú vyvažované výhodami súvisiacimi s touto profesiou (profesijný monopol na obhajovanie v súdnom konaní). Tieto závery možno bez ďalšieho aplikovať i na
činnosť a postavenie exekútora ako činnosti vykonávanej v rámci slobodného povolania. Skutočnosť, že exekútor vykonáva slobodné povolanie pritom konštatoval i Súdny dvor ES vo svojom uznesení zo dňa 21.5.2008 vo veci C8209,456/07. Exekútorskú činnosť súdny exekútor vykonáva za účelom dosiahnutia zisku, rovnako ako podnikateľ.
V postupe súdu prvého stupňa, ktorý bol v súlade s ustanoveniami § 196 a nasl. Ex. por. nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd konštatoval, že súd prvého stupňa postupoval vecne správne, keď súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, a preto uznesenie prvostupňového súdu v napadnutej časti potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.