Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8CoE-185-2011.pdf
PDF · 99.6 KB
Case nature
Area
Subarea
8CoE/185/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: PROFI CREDIT Slovakia, a.s., so sídlom Mliekarenská 10, Bratislava, IČO: 35 792 752, práv. zast.: JUDr. S. Q., advokátka so sídlom T. XX, J., W. proti povinnej: P. T., bytom O. XX/XX, Prievidza, o vymoženie 3.195,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 9Er/1982/2008-12 zo dňa 29. marca 2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. v spojení s § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Svoje rozhodnutie odôvodnil tak, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku vydaného dňa 22.08.2007 rozhodcom JUDr. C. T. sp.zn. RK-696/07-MK, ktorým bola povinná zaviazaná na plnenie zo zmluvy o revolvingovom úvere, uzavretej medzi účastníkmi dňa 27.06.2006 (ďalej len „zmluva o úvere), ktorej súčasťou boli aj Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti PROFIREAL spol. s.r.o. (ďalej len „Zmluvné dojednania“). Po preskúmaní samotnej zmluvy o úvere, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinnou ako dlžníkom, dospel súd k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania a z toho dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral zmluvu v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, a preto sa považuje za dodávateľa. Zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z. Jedná sa tak o spotrebiteľskú zmluvu s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári a preto na vzťah medzi oprávneným a povinnou je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Ďalej preskúmaním úverových podmienok ako neoddeliteľnej časti zmluvy o úvere, konkrétne bodu 18.1 Zmluvných dojednaní, zistil súd v takomto dojednaní nekalú podmienku. V predmetnom dojednaní bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere, jednak cestou súdu alebo v rozhodcovskom konaní, pričom výber spočíval na žalobcovi. Možnosť výberu je však podľa názoru súdu len zdanlivá. V prevažnej väčšine sporov zo spotrebiteľských úverov je na strane žalobcu Veriteľ, pričom dlžník ako spotrebiteľ v zásade žalobu nepodáva. Spotrebiteľ teda podľa uvedenej úpravy nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, v čom súd vzhliadol nekalú povahu dojednania o možnosti riešenia sporov. Ďalej sa súd zaoberal tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť. Dospel k záveru, že v danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo rozhodnutiu povinnej vôbec si finančné prostriedky touto cestou obstarať, t.j. pred uzavretím zmluvy o úvere. Faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vôľa strán o tom, že spor
medzi nimi predložia na prejednanie rozhodcovskému súdu, pochádza len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu, čo zároveň naznačuje, že výber oprávneného ako veriteľa zrejme nebol náhodný, keďže do viacerých zmlúv s inými dlžníkmi zahrnul totožné rozhodcovské doložky. V tejto súvislosti poukázal aj na možné pochybnosti o nezaujatosti takto určeného rozhodcovského súdu. Súd uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, M. N. R. a D. R., C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, C. Q., C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, súd prihliada ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve, uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, S. P. D. proti Q. O. L.. Súd pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Cofidis (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Posudzujúc komplexnú úpravu rozhodcovskej doložky v danom prípade považoval súd takto upravenú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa § 53 ods. 3 Obč. zák. v znení platnom ku dňu uzavretiu zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Výpočet neprijateľných podmienok je pritom doplňovaný samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 1.l. 2008 je výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. V danom prípade rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach v zmluve o úvere podľa názoru prvostupňového súdu spĺňa všetky podmienky ako z pohľadu ust. §§ 53 a 54 Obč. zák. platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, tak aj z pohľadu smernice Rady 93/13/EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva), aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti, pretože rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie súdom prvého stupňa. Uviedol, že vo veci bolo vydané poverenia na vykonanie exekúcie dňa 04.09.2008, pričom jeho vydaním potvrdil exekučný súd splnenie všetkých zákonných predpokladov exekúcie. Ku dňu vydania napadnutého uznesenia nedošlo k žiadnej relevantnej zmene ustanovení právnych predpisov, na ktoré sa súd odvoláva. Nepochybne zmenil svoje stanovisko, ktorá zmena mala byť v uznesení náležite zdôvodnená. Predmetná rozhodcovská doložka výber spôsobu riešenia sporu a výber rozhodcu ponecháva na žalobcovi. Ak bude žalobu podávať spotrebiteľ, bude mu patriť právo voľby medzi štátnym a rozhodcovským súdom, pričom môže sám svoje nároky uplatniť žalobou. Môže sa domáhať vyplatenia úveru, revolvingu, neplatnosti zmluvy alebo rozhodcovskej
doložky, vyplatenia preplatkov zo zmluvy, vydania časti úrokov pri predčasnom splatení. Ak je ale v postavení žalovaného, ani v konaní pred všeobecným súdom si nemôže zvoliť, na ktorý súd bude žaloba podaná. Exekučný súd v odôvodnení uznesenia nekonkretizoval nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán vyplývajúcu z rozhodcovskej doložky. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia ďalej nevyplýva žiaden argument pre tvrdenie súdu o tom, že spotrebiteľ žalobu v zásade nepodáva. Vyjadril nesúhlas s pochybnosťami súdu o zaujatosti rozhodcov. Vo vzťahu ku ktorémukoľvek rozhodcovi má účastník konania právo podať námietku podľa § 9 zákona č. 244/2002 Z.z., o ktorej rozhoduje súd, ktorý jediný môže rozhodnúť, či rozhodca je alebo nie je predpojatý. Pokiaľ súd chcel takéto pochybnosti vysloviť, mal sa dôkladne oboznámiť s celým rozhodcovským konaním a vysloviť v uznesení konkrétne preukázané skutočnosti a dôkazy odôvodňujúce takýto záver. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu, že povinná nemala inú možnosť, ako len buď návrh zmluvy spolu s rozhodcovskou doložkou prijať, alebo ho odmietnuť, neuvádza však, ako by podľa neho mala byť vlastne zmluva so spotrebiteľom uzavretá. Návrh zmluvy prekladá jedna strane, druhá ho buď akceptuje, alebo nie. Povinná sa rozhodla zmluvu uzavrieť sama, čo však neznamená, že sa tým vzdali nejakých práv, zhoršili si svoje postavenie a pod. Nie je potom celkom zrejmé, ako si súd predstavuje dohodu strán rozhodcovskej zmluvy o voľbe rozhodcov odchylne od zákona. Poukázal na to, že v rozhodcovskom koní rozhodca doručoval rozsudok povinnej so žalobou, ktorá mala možnosť sa k nemu vyjadriť formou žalobnej odpovede. Pokiaľ by sa vyjadrila, rozsudok by sa zrušil a rozhodca by vo veci pokračoval. Obdobne, i v prípade podania odporu v konaní pred všeobecným súdom sa platobný rozkaz súdu zruší a v konaní sa pokračuje. Oprávnený odkázal aj na rozsudok a postup Okresného súdu Žilina, č.k. 14C/166/2008-82 zo dňa 26.05.2009, ktorý konal o návrhu na zrušenie rozhodcovského rozsudku podaného z dôvodu tvrdeného porušenia rovnosti účastníkov konania a neplatnosti rozhodcovskej doložky. Osobitne poukázal na ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák., ktoré nestanovuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky a naviac zakazuje v nej len také dojednania, ktoré by vyžadovali, aby sa postupovalo výlučne v rozhodcovskom konaní. Nezakazuje však to, aby si veriteľ mohol voči dlžníkovi nároky uplatniť v rozhodcovskom konaní a ani výber spotrebiteľa medzi alternatívami riešenia sporu. Ďalej sa podrobne zaoberal rozsahom preskúmavacej právomoci exekučného súdu v zmysle § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. s tým, že exekučný súd môže preskúmavať materiálnu a formálnu stránku vykonateľnosti exekučného titulu a posudzovať rozpor plnenie priznaného exekučným titulom ako plnenia nožného, právom dovolaného a súladného s dobrými mravmi. Posúdenie hmotnoprávneho základu plnenia je obmedzené len na nachádzacie konanie ako také, čo je dané § 35, § 51 ods. 3 zákona o rozhodcovskom konaní k § 159 ods. 3 O.s.p., kde podľa oprávneného z citovaných ustanovení vyplýva prekážka res iudicata, ktorú § 45 ods. 1 písm. c/ zákona o rozhodcovskom konaní nepopiera. Súd sa môže zaoberať len plnením priznaným rozhodcovským rozsudkom ako takým a len toto podrobovať svojmu preskúmavaniu. Zásadným faktom pre exekučné konanie a toto odvolanie, ktorý však z uvedenej právnej úpravy § 40 ods. 1 vyplýva, že zaoberať sa právnym dôvodom judikovaného plnenia by súd mohol, hoci len obmedzene, výlučne na základe procesného úkonu - žaloby o zrušenie rozhodcovské konania podanej účastníkom konania, v rámci právom upraveného typu konania. Zmyslom exekučného konania nie je opätovne preskúmavať rozhodnutie, ktoré sa má vykonať. Odkazy na judikatúru Súdneho dvora EÚ predstavujú zo strany exekučného súdu účelovú a skresľujúcu selekciu nielen spomedzi jeho rozhodnutí, ale najmä z odôvodnenia týchto rozhodnutí. Podľa oprávneného súdom používané rozhodnutia Súdneho dvora EÚ nemajú všeobecnú použiteľnosť, sú výkladom ku konkrétnej fáze súdneho konania. Najvýraznejšie túto skutočnosť potvrdzuje odkaz na rozhodnutie vo veci C-40/08 S. P. D. proti Q. O. L., pričom poukázal na bod 37, 40 a 47 rozhodnutia S.. Ako jeden z dôvodov pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je § 40 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. teda popieranie platnosti rozhodcovskej doložky. Pri podaní žaloby musí žalobca dodržať zákonnú lehotu a vymedziť niektorý z dôvodov podľa § 40 ods. 1 uvedeného zákona. Dôsledkom postupu exekučného súdu je, že opomenutie či zmeškanie lehoty nahradí exekučný súd svojím postupom ex offo, hoci ani ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, a ani ustanovenia Exekučného poriadku ho na to neoprávňujú. Vo veci C. Q. bolo pripustené, aby opomenutie namietať nekalosť podmienky v základnom konaní mohlo byť napravené v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nie však v konaní o výkon takého rozhodnutia. Pre konanie o výkon rozhodnutia však právne poriadky (nielen národné, ale ani komunitárne), nemajú žiadne ustanovenia o práve súdu posudzovať otázky, ktoré mohli byť posúdené v predchádzajúcich štádiách konania. Exekučný súd tak konal nielen bez zákonnej opory, ale v hrubom rozpore s právom EÚ, z ktorého v obsahu odôvodnenia vyvodzuje svoju právomoc. Súd prvého stupňa podľa oprávneného nevystupuje v pozícii prvostupňového súdu rozhodujúceho o platnosti zmluvy, rozhodujúceho o priznaní plnenia, či konajúceho o zrušení rozhodcovského rozsudku. Na tomto mieste preto vzniká otázka, z akej časti § 57 Ex. por. vyplýva právo exekučného súdu ex
offo rozhodovať o otázkach, o ktorých pri postupe podľa § 40 a nasl. zákona o rozhodcovskom konaní môže konať len na návrh. Podľa obsahu odôvodnenia uznesenia je zrejmé, že exekučný súd túto otázku nerieši. Rozhodnutie exekučného súdu je porušením princípu rovnosti účastníkov konania, keď ochrana spotrebiteľa neznamená absolutizovanie jeho postavenia. V rozhodnutí absentuje napr. kvalifikované zhodnotenie pasivity povinnej. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania 163,19 eur.
Povinná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrili.
Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vecne správne. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi prvostupňového súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p a na zdôraznenie správnosti dodáva:
Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 40 písm. písm. a), b) cit. zák., alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi účastníkmi dňa 27.06.2006 je štandardnou formulárovou, resp. spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Zmluvné dojednania zmluvy o revolvingovom úvere spoločnosti Profireal Slovakia, spol. s.r.o., inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú dané pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol úver v rámci svojej obchodnej činnosti a povinná túto finančnú službu prijala ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy o úvere právny predpis definoval pojem spotrebiteľská zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods.
1, 2 Obč. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakotvil právo spotrebiteľa na ochranu pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami v týchto zmluvách.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná, a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku však ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.
V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanoveniami Exekučného poriadku, nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinnej. Taktiež odvolaciu námietku oprávneného, že napadnuté rozhodnutie nebolo dostatočne odôvodnené, vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože súd prvého stupňa uznesenie podrobne odôvodnil a jeho rozhodnutie nevykazuje žiadne znaky arbitrárnosti.
Odvolací súd preto uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil podľa § 219 ods. 1 O.s.p. s tým, že v podrobnostiach odkazuje na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.