Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

KE-9Sa/4/2022

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Ing. Lenkou Figulovou v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C. D. XX, právne zast. JUDr. Lukášom Holodňákom, advokátom so sídlom Kpt. Nálepku 8, 071 01 Michalovce, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava 1, o preskúmanie rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13. januára 2022, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Účastníkom právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

I.

Priebeh administratívneho konania

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Michalovce (ďalej aj „orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. 11084/2021- MI-DnV zo dňa 20. októbra 2021 žalobcovi v zmysle o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) v spojení s čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „základné nariadenie“) nepriznala nárok na dávku v nezamestnanosti z dôvodu, že v posledných štyroch rokoch pred zaradením žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 19. apríla 2017 do 18. apríla 2021 tento nepreukázal na území Slovenskej republiky žiadne doby poistenia v nezamestnanosti a doby poistenia dosiahnuté v inom členskom štáte Európskej únie (Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska – ďalej aj „Veľká Británia“) nebolo možné započítať, nakoľko nebola splnená podmienka zachovania bydliska na území Slovenskej republiky.

2. Proti rozhodnutiu orgánu prvého stupňa podal žalobca včas odvolanie zo dňa 18. novembra 2021, v ktorom namietal, že orgán prvého stupňa vo veci nenariadil ústne pojednávanie, ktoré by prispelo k náležitému zisteniu skutočného stavu veci, ale pri rozhodovaní vychádzal len z formalizovaného tlačiva, ktoré žalobca vyplnil doma, bez možnosti bližšej špecifikácie a vysvetlenia, čo žalobca považoval za nedostatočné pre rozhodnutie vo veci. Žalobca mal pritom vedomosť o absolvovaní ústneho pojednávania u iných žiadateľov, ktorí tiež pracovali v zahraničí. Za nedostatočne zistený skutočný stav veci žalobca považoval tiež skutočnosť, že orgán prvého stupňa nepožiadal príslušnú inštitúciu Veľkej Británie o vydanie stanoviska, či táto považuje za centrum záujmov žalobcu Veľkú Britániu, resp. že medzi orgánom prvého stupňa a inštitúciou Veľkej Británie nedošlo k dohode vo veci určenia bydliska žalobcu, a preto nebolo možné postupovať v zmysle čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej

len „vykonávacie nariadenie“), ale bolo potrebné skúmať subjektívny úmysel žalobcu v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia o zachovaní bydliska na území Slovenska. Žalobca v odvolaní namietol, že počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí si zachoval bydlisko v Slovenskej republike aj s poukazom na vlastníctvo nehnuteľností na tomto území, platenie daní a iných príspevkov v tejto súvislosti, prítomnosť rodinných príslušníkov (dcéry, otca, brata), jeho pravidelné návraty na územie Slovenskej republiky, poukázal tiež na skutočnosti, že na Slovensku má vedený bankový účet a je vlastníkom motorového vozidla s uzatvoreným povinným zákonným poistením. Žalobca ďalej uviedol, že na území Veľkej Británie nikdy nemal také bytové podmienky, ktoré by považoval za bydlisko, či domov, pretože býval v rodinných domoch (ktoré niekoľko krát menil) slúžiacich na prenájom, kde sa vystriedalo viacero spolubývajúcich, s ktorými bol nútený zdieľať kuchyňu, kúpeľňu a sociálne zariadenie. Žalobca taktiež poukázal na skutočnosť, že ak by mal záujem zotrvať na území Veľkej Británie, mohol požiadať o udelenie britského občianstva prípadne administratívne zabezpečiť udelenie povolenia na trvalý pobyt na území Veľkej Británie, čo však neurobil, pretože mal vždy záujem vrátiť sa na Slovensko. Naopak, do Veľkej Británie šiel len preto, aby dočasne vykonával pracovnú činnosť za účelom zabezpečenia financií pre seba a rodinu a na Slovensko sa vrátil z dôvodu potreby starostlivosti o otca, ktorú do tohto času zabezpečoval brat. Záverom žalobca poukázal na potrebu zachovania princípu právnej istoty v súvislosti s tým, že žalobca mal vedomosť o obdobných žiadostiach o poskytnutie dávky v nezamestnanosti, ktorým bolo vyhovené.

3. O odvolaní žalobcu rozhodla žalovaná rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13. januára 2022 tak, že odvolanie v celom rozsahu zamietla a potvrdila rozhodnutie orgánu prvého stupňa. Žalovaná v odôvodnení uviedla, že nakoľko žalobca v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie (od 19. apríla 2017 do 18. apríla 2021) nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území Slovenskej republiky, iba na území iného členského štátu Európskej únie – Veľkej Británie, predmetom posudzovania žalovanej bolo, či takúto dobu možno zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v zmysle čl. 61 v spojení s čl. 65 od. 2, ods. 5 písm. a) základného nariadenia, t.j. či je splnený predpoklad, že si žalobca zachoval bydlisko na území Slovenskej republiky. Žalovaná dospela k záveru, že na strane žalobcu došlo k preneseniu a vytvoreniu centra záujmov zo Slovenskej republiky do Veľkej Británie počas výkonu zárobkovej činnosti, pričom skutočnosti ako:

- dĺžku prítomnosti žalobcu na území Veľkej Británie po dobu 16,5 roka – od r. 2004 do r. 2021,

- stabilnú pracovnú situáciu vo Veľkej Británii (keďže posledný pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú, a bol ukončený výpoveďou žalobcu),

- prioritnú a dlhodobú orientáciu na britský pracovný trh,

- prítomnosť syna vo Veľkej Británii, a dcéry vo Veľkej Británii po určitú dobu počas štúdia,

- primeranú bytovú situáciu v podnájme v rodinnom dome,

- prihlásenie sa k prechodnému pobytu vo Veľkej Británii takmer po celú dobu pobytu,

- plnenie daňových povinností na území Veľkej Británie, žalovaná vyhodnotila silnejšie ako ostatné zistené skutočnosti – prítomnosť rodiny, spolupodieľanie sa na opatere otca v rámci čerpania dovolenky na území Slovenska, deklarované návraty na územie Slovenska, vlastníctvo bankového účtu – zriadeného po návrate zo zahraničia, vlastníctvo nehnuteľností a plnenie daňových a iných poplatkových povinností s nimi spojených, vlastníctvo motorového vozidla s uzatvoreným povinným zmluvným poistením, zachovanie trvalého pobytu.

4. Žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí ďalej uviedla, že žiadne ustanovenie základného ani vykonávacieho nariadenia nezakotvuje právo osôb pracujúcich v jednom členskom štáte Európskej únie uplatniť si nároky na sociálne zabezpečenie v ktoromkoľvek inom členskom štáte a požadovať bezpodmienečné zohľadnenie dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na inom území na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti. Možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania je výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, pretože v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Vzhľadom na uvedené mal žalobca zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Veľkej Británie, a následne požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, vrátane Slovenska. Žalovaná však v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že žalobca ukončil pracovný pomer vo Veľkej Británii z vlastného podnetu (osvedčené žalobcom v bode 3.4 formulára U1 zo dňa 23. septembra 2021), čo má podľa britskej legislatívy za následok, že nárok na

dávku v nezamestnanosti by žalobcovi nevznikol. Z uvedeného dôvodu žalovaná nenachádza právny základ, na základe ktorého by mal nárok na dávku v nezamestnanosti žalobcovi vzniknúť na Slovensku.

5. K námietke žalobcu týkajúcej sa odňatia možnosti na ústne pojednávanie žalovaná uviedla, že v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti boli zohľadnené všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie otázky bydliska a zachovania centra záujmov počas výkonu zárobkovej činnosti žalobcu vo Veľkej Británii vyplývajúce z predložených dokumentov – najmä formulára U1 zo dňa 23. septembra 2021, Žiadosti o dávku v nezamestnanosti zo dňa 11. mája 2021, Vyhlásenia žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov zo dňa 20. mája 2021 a Zápisnice spísanej so žalobcom na diaľku, bez jeho osobnej účasti zo dňa 18. októbra 2021 a bola toho názoru, že výsluch by nebol spôsobilý priniesť iné závery ako tie, ktoré boli zistené.

6. K námietke žalobcu o porušení princípu právnej istoty žalovaná uviedla, že o každom uplatnenom nároku na dávku v nezamestnanosti sa rozhoduje individuálne, v samostatnom konaní a vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania, pričom toto konanie nie je možné zovšeobecniť.

7. K námietke žalobcu, že orgán prvého stupňa si pre rozhodnutie nevyžiadal stanovisko príslušnej inštitúcie Veľkej Británie k otázke bydliska žalobcu resp. nedošlo v tejto otázke medzi inštitúciami k dohode žalovaná uviedla, že dosiahnutie dohody nebolo potrebné, pretože nedošlo k rozdielnym stanoviskám inštitúcií vo veci posúdenia bydliska žalobcu medzi príslušnou britskou inštitúciou a orgánom prvého stupňa, nakoľko britská inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu.

8. Žalovaná taktiež uviedla, že pokiaľ žalobca namietol, že sa mal v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia skúmať jeho subjektívny úmysel, spočívajúci v tom, že za štát bydliska, ako aj za centrum záujmov vždy považoval Slovensko a vo Veľkej Británii len dočasne vykonával pracovnú činnosť za účelom zabezpečenia dostatku financií pre potreby svoje a svojej rodiny, podľa názoru žalovanej nebol dôvod aplikovať čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, nakoľko pri posudzovaní miesta bydliska a centra záujmov žalobcu uplatnením objektívnych kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia pochybnosti nevznikli, nebolo preto potrebné v zmysle čl. 11 ods. 2 tohto nariadenia skúmať aj subjektívny úmysel žalobcu. Žalovaná ďalej doplnila, že hoci žalobca deklaroval svoj záujem natrvalo sa vrátiť na Slovensko, zistené skutočnosti a okolnosti nasvedčovali úmyslu žalobcu v rozhodnom období bývať a pracovať vo Veľkej Británii.

II.

Konanie pred správnym súdom

9. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca žalobu dňa 23. marca 2022, doručenú na v tom čase vecne a miestne príslušný Krajský súd v Košiciach toho istého dňa, v ktorej žiadal rozhodnutie žalovanej, ako aj orgánu prvého stupňa zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie a priznať žalobcovi plnú náhradu trov konania.

10. V žalobe žalobca namietal nedostatočné zistenie skutočného stavu veci z dôvodu absencie ústneho pojednávania, teda že správne orgány rozhodli len na základe formalizovanej zápisnice zo dňa 18. októbra 2021, ktorú žalobca vyhotovil doma, bez akejkoľvek konzultácie, vysvetlení či doplňujúcich otázok zo strany povereného zamestnanca orgánu prvého stupňa, pričom mu nebolo umožnené bližšie špecifikovať a vysvetliť okolnosti preukazujúce skutočný stav veci. Žalovaný taktiež poukázal na to, že mal vedomosť o ústnych pojednávaniach vykonaných s inými žiadateľmi o dávku v nezamestnanosti.

11. Za nedostatočné zistenie skutočného stavu veci žalobca považoval aj to, že orgán prvého stupňa a prípadne následne aj žalovaná mohli a mali požiadať príslušnú britskú inštitúciu o stanovisko, z ktorého by bolo zrejmé, či táto považuje u žalobcu za centrum záujmov územie Veľkej Británie. Túto okolnosť považoval žalobca v rámci žalobou napadnutého rozhodnutia aj za nedostatočne vysvetlenú a odôvodnenú, keďže podľa jeho názoru nebolo jednoznačne určené, ktorý štát je považovaný za centrum záujmov a bydlisko žalobcu a správne orgány sa obmedzili len na jednoznačné tvrdenie o tom, že bydlisko a centrum záujmov žalobcu neboli zachované na území Slovenska bez toho, aby v tejto súvislosti vykonali potrebné dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu veci.

12. Žalobca v žalobe ďalej namietol nesprávne právne posúdenie žalovanej v otázke aplikácie ustanovenia čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, pretože nemožnosť jeho aplikácie vyplýva priamo zo skutočnosti, že tak orgán prvého stupňa, ako ani žalovaná nezisťovali stanovisko príslušných britských inštitúcií a teda nemožno viesť polemiku o tom, či medzi žalovanou a príslušnou britkou inštitúciou došlo alebo nedošlo k dohode o určení bydliska žalobcu. Zároveň žalobca namietol, že s prihliadnutím na čl. 11 ods. 1 písm. a) bod ii.), bod iii.) a bod v.) vykonávacieho nariadenia je zrejmé, že centrum záujmov bolo u žalobcu zachované na území Slovenska a to po celú dobu výkonu práce na území Veľkej Británie, a ak sa žalovanému resp. orgánu prvého stupňa z vykonaného dokazovania javil nesúlad, bolo potrebné postupovať podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia a skúmať subjektívny úmysel žalobcu, pričom tento spočíval v tom, že za štát bydliska, ako aj za centrum záujmov žalobca vždy považoval územie Slovenska.

13. Žalobca vyjadril nesúhlas s konštatovaním žalovanej, že jeho bydliskom pre účely dávky v nezamestnanosti bolo územie Veľkej Británie, a takýto záver považoval žalobca za nesprávne skutkové zistenie odporujúce skutočnému stavu veci aj z pohľadu posúdenia otázky o dostatočnej bytovej situácii ako aj z dôvodu nezohľadnenia intenzity návratov žalobcu na územie Slovenska. Zdôraznil najmä to, že bytové podmienky žalobcu vo Veľkej Británii, kedy sa zdržiaval v rodinných domoch s ďalšími osobami bez dostatku súkromia a miesto pobytu 3-krát menil nemožno považovať za bývanie trvalého charakteru, ktoré by odôvodňovalo centrum záujmov žalobcu na území Veľkej Británie.

14. Žalobca tiež vyjadril nesúhlas s názorom žalovanej, že jeho nárok na dávku v nezamestnanosti v zmysle slovenských právnych predpisov závisí od existencie právneho základu nároku na dávku v nezamestnanosti vo Veľkej Británii. Za predpokladu, že žalobca spĺňa predpoklady základného resp. vykonávacieho nariadenia na uznanie doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnutej na území Veľkej Británie, poukázanie na britské právne predpisy žalobca považuje za irelevantné, keďže si uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov.

15. K žalobe sa vyjadrila žalovaná podaním zo dňa 6. mája 2022, pričom v celom rozsahu zotrvala na svojich tvrdeniach uvedených v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia a žiadala žalobu žalobcu zamietnuť.

16. K vyjadreniu žalovanej sa vyjadril žalobca v replike zo dňa 09. januára 2023 pridržiavajúc sa doterajších námietok uvedených v žalobe.

17. K replike žalobcu sa žalovaná následne nevyjadrila.

III.

Aplikované ustanovenia právnych predpisov

18. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

19. Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

20. Podľa § 188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, organizačná zložka Sociálnej poisťovne nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu.

21. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku nadávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

22. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v čl. 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade správnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

23. Podľa čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. a) základného nariadenia, úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Nezamestnaná osoba iná ako cezhraničný pracovník, ktorá sa nevráti do členského štátu svojho bydliska, sa dá k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte, ktorého právne predpisy sa naposledy na ňu vzťahovali. Nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

24. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

25. Podľa čl. 1 písm. k) základného nariadenia, na účely tohto nariadenia „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

26. Podľa čl. 11 ods. 1 vykonávania nariadenia, ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov; b) situáciu dotknutej osoby vrátane: I. povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy; II. jej rodinného stavu a rodinných väzieb; III. vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti; IV. v prípade študentov zdroja ich príjmov; V. jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná; VI. členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

27. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávania nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

IV.

Právne posúdenie veci správnym súdom

28. Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy, ako aj priebeh administratívneho konania, ktoré predchádzalo ich vydaniu, a bez nariadenia pojednávania (v súlade s ), vyhlásil dňa 29. novembra 2023 rozsudok (oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 20. novembra 2023), ktorým žalobu ako nedôvodnú zamietol a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal.

29. Správny súd úvodom konštatuje, že z obsahu administratívneho spisu, ako aj z priebehu súdneho konania, sú zrejmé a nesporné nasledovné skutočnosti:

- žalobca bol zaradený do evidencie uchádzačov o zamestnanie dňom 19. apríla 2021,

- žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti dňa 11. mája 2021,

- v období posledných štyroch rokov pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 19. apríla 2017 do 18. apríla 2021 žalobca nedosiahol žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti na území Slovenskej republiky,

- príslušná britská inštitúcia za obdobie posledných štyroch rokov osvedčila vo formulári U1 trvanie zamestnania žalobcu od 31. marca 2017 do 1. apríla 2021 a jeho ukončenie výpoveďou danou žalobcom ako zamestnancom, pričom bola na území iného členského štátu – Veľkej Británie preukázaná doba poistenia v nezamestnanosti v celkovom počte 1444 dní,

- žalobca sa vo Veľkej Británii zdržiaval od 20. októbra 2004 do 1. apríla 2021, t.j. 16,5 roka,

- žalobca mal vo Veľkej Británii prechodný pobyt od 15. novembra 2004 do 01. apríla 2021,

- žalobca naposledy pracoval u zamestnávateľa ALUCAST Ltd. v období od 18. apríla 2005 do 26. februára 2021 na dobu neurčitú ako robotník,

- žalobca bol vo Veľkej Británii poistený od 31. marca 2017 do 1. apríla 2021,

- žalobca je od roku 2014 rozvedený, plnoletý syn žije a pracuje v Anglicku, plnoletá dcéra žije s vlastnou rodinou na Slovensku,

- žalobca býval v podnájme, ktorý mal charakter rodinného domu a ktorý zdieľal z inými osobami, pričom sa sťahoval 3-krát na inú ulicu v tom istom meste,

- na Slovensko sa žalobca vracal priemerne 3x ročne po dobu 6 týždňov, kde sa zdržiavali jeho otec, brat a dcéra s rodinou,

- na Slovensku žalobca vlastní nehnuteľnosti, auto, plní si poplatkové povinnosti, má zachovaný trvalý pobyt a vedený bankový účet (zriadený po návrate na Slovensko).

30. V prejednávanej veci nebolo sporné, že žalobca pred podaním žiadosti o dávku v nezamestnanosti nezískal potrebné obdobie poistenia podľa § 104 zákona o sociálnom poistení, ani skutočnosť, že žalobca neukončil bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov, čo by umožňovalo bez iného započítať doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu (aj Veľkej Británie) ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov (čl. 61 ods. 1 a 2 zakladeného nariadenia).

31. Otázkou riešenou správnym súdom v tomto konaní bolo posúdenie záverov správnych orgánov týkajúcich sa určenia bydliska a zachovania centra záujmov žalobcu počas obdobia, kedy pracoval vo Veľkej Británii, pre účely aplikácie čl. 61 v spojení s čl. 65 ods. 2 a ods. 5 písm. b) základného nariadenia.

32. Správny súd na úvod upriamuje pozornosť na skutočnosť, že uplatnenie si nároku na dávku v nezamestnanosti v štáte inom, ako v štáte posledného zamestnania, je výnimkou z pravidla, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania. Cieľom základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Koordinačné predpisy všeobecne určujú, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaný mal uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve ukončil zamestnanie. V takýchto prípadoch sa žiadosť o dávku v nezamestnanosti posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Keď nezamestnaný požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v súlade s koordinačnými predpismi povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nárok na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len v prípade zachovania pevných väzieb a bydliska v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.

33. Správny súd je toho názoru, že o jedinej spornej otázke určenia centra záujmov a bydliska žalobcu správne orgány vykonali dostatočné zisťovanie skutkového stavu primeranými prostriedkami a na zistenie rozhodujúcich skutočností si zaobstarali relevantné doklady. Z odôvodnení rozhodnutí je zrejmé, akými skutkovými aj právnymi úvahami sa zaoberali, ktoré skutočnosti vyhodnotili v prospech ako aj v neprospech zachovania bydliska žalobcu na území Slovenskej republiky.

34. V prospech záveru správnych orgánov, že žalobca si nezachoval centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky, ale došlo k jeho presunutiu do Veľkej Británie svedčí podľa názoru správneho súdu najmä súvislá dĺžka pôsobenia žalobcu vo Veľkej Británii v trvaní 16,5 roka – čo v spojení s ďalšími skutočnosťami predstavuje dostatočne dlhý čas na vytvorenie väzieb k inej krajine. Za podstatnú tiež správny súd vyhodnotil stabilitu pracovnej situácie žalobcu vo forme pracovného pomeru na dobu neurčitú, prihlásenie sa žalobcu k prechodnému pobytu na území Veľkej Británie počas takmer celej doby jeho pôsobenia v tejto krajine, poistenie žalobcu a platenie daní a odvodov na území Veľkej Británie, trávenie pracovného ako aj mimopracovného času vo Veľkej Británii.

35. Na druhej strane správny súd prihliadol aj na ďalšie skutočnosti uvedené žalobcom, ako pravidelné návraty na územie Slovenska 3x ročne po dobu 6 týždňov, prítomnosť otca, brata a dcéry s rodinou na Slovensku, vlastníctvo auta a nehnuteľností a plnenie s tým súvisiacich povinností, zachovanie trvalého pobytu na Slovensku, avšak tieto skutočnosti podľa názoru súdu nepredstavujú dostatočne silný základ pre zachovanie bydliska na území Slovenska, iba podporne preukazujú zachovanie si určitých väzieb žalobcu k Slovenskej republike v rozhodnom období, t.j. keď býval a pracoval vo Veľkej Británii.

36. Správny súd považuje dokazovanie vykonané správnymi orgánmi za dostatočné, a to aj napriek tomu, že správne orgány neuskutočnili výsluch žalobcu a vo veci nenariadili ústne pojednávanie. V tejto súvislosti sa správny súd stotožňuje s názorom Najvyššieho správneho súdu uvedeným v rozsudku sp. zn. zo dňa 21. septembra 2022, v zmysle ktorého nie je vždy nutné v správnom konaní o dávku nezamestnanosti, v ktorom žiadateľ preukáže v posudzovanom období poistenie v nezamestnanosti na území iného členského štátu, nariadiť ústne pojednávanie a účastníka konania vypočuť vo veci jeho väzieb na území Slovenska. Nariadenie pojednávania nie je obligatórne (§ 188 ods. 1 zákona o sociálnom poistení) a nie je naň právny nárok. Pokiaľ skutkové okolnosti jednoznačne vyplývajú zo zhromaždených dôkazov, potom je výsluch účastníka nadbytočný.

37. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o bývaní vo Veľkej Británii majúcom charakter podnájmu, v dôsledku čoho toto bývanie nikdy nepovažoval za domov správny súd uvádza, že samotná skutočnosť, že žalobca býval v podnájme, ktorý zdieľal s inými spolubývajúcimi ešte automaticky nezakladá záver o tom, že jeho centrum záujmov bolo naďalej zachované v Slovenskej republike. V tejto súvislosti je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že takáto forma ubytovania nie je v daných podmienkach Veľkej Británie ničím neštandardným, a sama o sebe nevytvára pochybnosť v otázke určenia bydliska žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti tiež uvádza, že ani vlastnícke právo k rodinnému domu na Slovensku a bývanie v ňom počas návratov taktiež bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmov žalobcu na Slovensku v rozhodnom období. Návrat žalobcu do rodinného domu za preukázaných skutkových okolností preukazuje nanajvýš nové založenie centra záujmov na Slovensku po tom, ako žalobca ukončil pobyt vo Veľkej Británii.

38. Správny súd ďalej uvádza, že pokiaľ žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu zo strany správnych orgánov spočívajúce v tom, že ani orgán prvého stupňa ani žalovaná nepožiadali príslušnú inštitúciu Veľkej Británie o stanovisko k otázke bydliska žalobcu, takáto námietka sa správnemu súdu javí ako nedôvodná, pretože príslušná inštitúcia Veľkej Británie nemala žiaden právny dôvod skúmať bydlisko žalobcu. Zo skutkového stavu naopak vyplýva, že príslušná inštitúcia Veľkej Británie vo formulári U1 uviedla, že žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských zákonov nevznikol, čo žalobca v konaní pred správnym orgánom a ani v konaní pred správnym súdom nespochybňoval. Žalovaná následne správne zvolila postup priamej aplikácie kritérií uvedených v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (pričom v tomto smere správny súd bez ďalšieho odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. januára 2018, sp. zn. , bod 30 a 31) a ich uplatnením a vyhodnotením jednotlivých rozhodných skutočností podrobne špecifikovaných v preskúmavanom rozhodnutí následne dospela k záveru, že došlo k presunu centra záujmov a bydliska žalobcu do Veľkej Británie.

39. Správny súd záverom dodáva, že nie je vylúčené, že osobe nárok na dávku v súlade s vnútroštátnymi predpismi toho ktorého členského štátu nevznikne. To však neznamená, že takejto osobe by mal automaticky vzniknúť nárok na priznanie inej rovnakej dávky v inom členskom štáte. Zmyslom ochrany koordinačných nariadení totiž nie je, aby osoba mala vždy nárok na tú ktorú dávku, cieľom je napomáhanie voľnému pohybu osôb tým, aby osoby, na ktoré sa tieto nariadenia

vzťahujú, vždy podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu a za vopred predvídateľných podmienok. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že pre právny základ nároku na dávku v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov je irelevantné, že žalobcovi nárok na dávku v nezamestnanosti podľa britských právnych predpisov nevznikol, na druhej strane však daná skutočnosť automaticky nezakladá možnosť domáhať sa dávky v nezamestnanosti v inom členskom štáte – v tomto prípade na Slovensku, ale otázku nároku na dávku v nezamestnanosti je vždy potrebné posudzovať v kontexte bydliska a zachovania si centra záujmov v zmysle koordinačných nariadení vo vzťahu ku krajine, kde bol nárok na dávku v nezamestnanosti uplatnený.

40. Správny súd tiež zdôrazňuje, že o nároku každého žiadateľa o dávku v nezamestnanosti sa rozhoduje v samostatnom konaní, na základe špecifických, v konaní uvedených skutočností, po individuálnom zohľadnení splnenia podmienok rozhodných pre vznik nároku, preto správny súd nepovažuje za dôvodné ani žalobcom namietané spochybnenie dodržania zásady právnej istoty zo strany správnych orgánov.

41. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s rozhodnutím orgánu prvého stupňa a konaní predchádzajúcich ich vydaniu správny súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutia majú všetky formálne i obsahové náležitosti rozhodnutia požadované v zmysle § 209 zákona o sociálnom poistení. Rozhodnutie žalovanej, ako aj orgánu prvého stupňa vychádzajú z dostatočne zisteného skutočného stavu, je z nich zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodli. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, správny súd dospel k záveru, že preskúmavanými rozhodnutiami nedošlo k porušeniu zákona ani chránených záujmov žalobcu, a preto podľa správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

42. O trovách konania rozhodol správny súd podľa a nasl. , podľa ktorého účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nemal v konaní úspech celkom ani z časti a žalovanej nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a ; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho súdu ( v spojení s ).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a. na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b. ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c. účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d. v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e. vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g. rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h. sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i. nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j. podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (, ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa a ; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).