Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoE-325-2011.pdf
PDF · 89.71 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/325/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 proti povinnej: V. M., bytom O., G.. A. č. XXX/X, o vymoženie 661,22 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Partizánske zo dňa 24. júna 2011, č.k. 2Er/794/2008 - 18, jednohlasne v senáte, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil podľa ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 3 Exekučného poriadku a s poukazom na ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 10.10.2006 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie sumy 661,22 Eur s príslušenstvom, a to na podklade exekučného titulu, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 2981/06 zo dňa 02.08.2006, ktorý podľa vyznačenej doložky nadobudol právoplatnosť dňa 21.08.2006 a vykonateľnosť dňa 24.08.2006. Poverenie na vykonanie exekúcie bolo súdom udelené súdnemu exekútorovi JUDr. Viere Kučerovej dňa 03.11.2006. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na podklade Zmluvy o úvere zo dňa 13.02.2006, na základe ktorej poskytol oprávnený povinnej peňažné prostriedky vo výške 10.000,- Sk, ktoré mala vrátiť v 12-tich mesačných splátkach po 1.640,- Sk počnúc dňom 20.03.2006. Táto zmluva má povahu spotrebiteľskej zmluvy, ktorá má podobu formulárovej zmluvy s vopred určenými podrobnými podmienkami (§ 52 ods. 1 a nasl. Občianskeho zákonníka). Súd prvého stupňa posúdil predmetný právny vzťah ako spotrebiteľský aj s ohľadom na predmet činnosti dodávateľa podľa výpisu z Obchodného registra SR. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako s fyzickou osobou nepodnikateľom. Na základe uvedeného mal súd jednoznačne za preukázané, že ide spotrebiteľskú zmluvu a na právny vzťah medzi účastníkmi je nutné okrem ustanovení Všeobecných podmienok poskytnutia úveru aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, ktoré majú kogentnú povahu a sú súčasťou obsahu záväzku bez ohľadu na dohodu strán. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku vyplýva, že právomoc rozhodcovského súdu bola založená rozhodcovskou doložkou „dojednanou“ v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Uviedol, že z judikatúry ESD vyplýva, že súd je povinný preskúmať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a skutkové okolnosti potrebné pre tento účel. Rozhodcovská doložka ako súčasť formulárovej zmluvy nebola individuálne dohodnutá, bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ tak nemal možnosť ovplyvniť jej obsah. Podľa názoru súdu prvého stupňa je tak dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Táto zmluvná podmienka, ktorá je súčasťou zmluvy nebola individuálne dojednaná ponecháva v podstate právo výberu riešenia sporov na dodávateľovi a tým spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. O neprijateľnú zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť si vybrať medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Odklon od ochrany spotrebiteľa by mohol byť akceptovaný, ak by rozhodcovská doložka bola skutočne individuálne dojednaná zmluvnými stranami. Keďže rozhodcovská doložka nebola individuálne dohodnutá, fakticky tak ponecháva možnosť výberu riešenia sporov veriteľovi, považuje súd takého dojednanie za nekalú podmienku, ktorá je v rozpore s právnou úpravou spotrebiteľa, a spotrebiteľ ňou nie je spotrebiteľ viazaný. Rovnako súd prvého stupňa považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku aj dojednanie o výške úroku z omeškania, ktorého výška je podľa bodu 6. Všeobecných obchodných podmienok dohodnutá na 0,25 % denne z dlžnej sumy, čo predstavuje ročne 91,25 %. Podľa názoru súdu prvého stupňa je priznanie úroku z omeškania v takejto výške v rozpore s dobrými mravmi a zákonom (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.) a takéto dojednanie je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, ktorou spotrebiteľ nie je viazaný. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež smernica 93/13/EHS. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky v predmetnej spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, spotrebiteľ ňou nie je viazaný a táto je v rozpore dobrými mravmi, s príslušnými ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v rozpore s ustanoveniami smernice 93/13/EHS, a preto je potrebné exekúciu zastaviť. Uviedol, že o trovách súd prvého stupňa rozhodne samostatným uznesením.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Nestotožnil sa s názorom súdu prvého stupňa, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou. Platná úprava platná v čase uzatvorenia zmluvy totiž vylučovala možnosť podradenia predmetnej zmluvy o úvere pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutú v Občianskom zákonníku. Mal za to, že oprávnený ako veriteľ poskytol povinnému ako dlžníkovi úver na základe zmluvy o úvere uzatvorenej v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, pričom zmluva o úvere mala v danom čase povahu absolútneho obchodno-záväzkového právneho vzťahu a záväzkové vzťahy, ktoré vznikajú medzi účastníkmi sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka v zmysle ustanovenia § 261 ods. 3 písm. d/. Tento druh zmluvy mal v čase uzatvorenia charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, avšak nie v zmysle ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v príslušnom znení. Toto ustanovenie bolo zmenené zákonom č. 568/2007 Z. z., ktorý však nadobudol účinnosť až 1. januára 2008, t. j. až po uzatvorení zmluvy o úvere. Podľa jeho názoru teda súd prvého stupňa nemal pri posudzovaní nároku zo zmluvy o úvere vychádzať z právnej úpravy Občianskeho zákonníka, ale z právnej úpravy Obchodného zákonníka a zákona o ochrane spotrebiteľa platného v čase uzatvorenia danej zmluvy o úvere. Uviedol, že z textu uzavretej rozhodcovskej doložky vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. V závislosti od druhu podanej žaloby prichádzalo do úvahy buď rozhodcovské konanie (podľa zákona o rozhodcovskom konaní) alebo konanie pred všeobecným súdom (podľa Občianskeho súdneho poriadku). Nemožno sa preto podľa jeho názoru stotožniť s právnym názorom konajúceho súdu o výlučne danej právomoci rozhodcovského súdu. Predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to, že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. V danom prípade má povinný kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Za neprimeranú ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepovažoval dohodnutú výšku úrokov 0,25 % denne, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziká oprávneného. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu, pričom ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s tým poukázal aj na rozhodnutie NS SR, sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 a stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obpj 3/2002. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak tento poruší povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa názoru oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Zároveň oprávnený poukázal na skutočnosť, že pri úroku z omeškania má ten, kto sa k úhrade úrokov z omeškania zaviaže, vždy možnosť platenie týchto úrokov odvrátiť tým, že si svoje povinnosti riadne a včas splní. Povinný si však svoju povinnosť nesplnil a oprávnený mal za to, že za porušenie svojej povinnosti by mal znášať vopred dohodnutú sankciu, s ktorou pri uzatváraní záväzkovo-právneho vzťahu súhlasil. Poukázal na skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie.
Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p., odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil. Správne vychádzal z ust. § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.
Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45 ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že v období kedy bola uzavretá zmluva medzi účastníkmi, sa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka platného v rozhodnej dobe vzťahovali len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva medzi účastníkmi zo dňa 13.02.2006 bola zmluvou o úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom, odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva medzi účastníkmi vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ustanovenia § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z., preto správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 4 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.
Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade) a stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na všeobecnom súde v mieste svojho bydliska. Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pritom uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08 C-168/05).
Odvolací súd sa zároveň v plnom rozsahu stotožňuje aj s odôvodnením súdu prvého stupňa v otázke výšky úrokov z omeškania, ktoré súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne exekúciu zastavil.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .