Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Sžak/9/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): G. T., narodeného X.X.XXXX, štátneho príslušníka Afganskej islamskej republiky, v krajine pôvodu naposledy bytom D.-Y. L., provincia R., cudzinecký pas č. E. V.XXXXXXX, aktuálne s miestom pobytu E. H. XXXX/XX, R., zastúpeného: Liga za ľudské práva, občianske združenie so sídlom Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom: Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 19.12.2019 proti rozhodnutiu žalovaného ČAS: MU-PO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -116 zo dňa 20. mája 2020, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -116 zo dňa 20. mája 2020 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného ČAS: MU- PO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

II. Sťažovateľovi nárok náhradu trov konania p r i z n á v a .

odôvodnenie:

I. Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím ČAS: MU-PO-169-51/2018-Ž zo dňa 20.11.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) žalovaný podľa z dôvodu o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ “) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany. V odôvodnení žalovaný opísal v konaní zistený stav veci a svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na stanovisko Slovenskej informačnej služby doručené mu 8.7.2019, podliehajúce utajeniu v zmysle zákona o utajovaných skutočnostiach, ktoré korešponduje s . Súčasne uviedol, že toto stanovisko je evidované v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. 2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu zo dňa 19.12.2019 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci žalovanému. Súčasne súdu navrhol, aby žalovanému uložil za použitia Z. z (ďalej len „ “) pokutu 5 000 eur. Zrušenia napadnutého rozhodnutia sa žalobca domáhal z dôvodov nesprávneho právneho posúdenia veci, porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Tieto žalobné body vzhliadol žalobca s poukazom na skutočnosť, že mu nie je známe, či stanovisko Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) doručené žalovanému 8.7.2019 obsahovalo súhlas či nesúhlas SIS s predĺžením doplnkovej ochrany, že toto stanovisko mu nebolo žalovaným a ani SIS sprístupnené a ani mu neboli oznámené aspoň rámcové dôvody utajovaného nesúhlasu SIS. V ďalšom sa v tejto súvislosti odvolal

na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. z 12.12.2018 (ďalej len „nález ÚS SR“), na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany - prepracované znenie (ďalej len „smernica 2013/32/ EÚ“), tiež na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, uvádzané v náleze ÚS SR. V závere žaloby poukázal žalobca na porušenie jeho práva na rodinný život (počas pobytu na Slovensku sa oženil so slovenskou štátnou občiankou s ktorou vychováva dve maloleté deti). 3. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k žalobe z 15.5.2020 správnu žalobu zamietnuť. Zotrval na vlastnej argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí, poukázal na platnú právnu úpravu o správnom konaní (správny poriadok), o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ “), § , c ods. 4 písm. d) .

II. Konanie na krajskom súde

4. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného. 5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú. 6. K námietke týkajúcej sa nedostatočne zisteného stavu veci uviedol, že táto nie je dôvodná. Žalovaný po prevzatí žiadosti žalobcu o predĺženie poskytnutej doplnkovej ochrany vykonal všetky úkony, potrebné na zistenie stavu veci. Vykonal so žalobcom pohovor, zabezpečil vyhľadanie a založenie správ o krajine jeho pôvodu, zabezpečil stanoviská SIS a Obranného spravodajstva, oboznámil žalobcu s obsahom spisu a to tak pred vydaním napadnutého rozhodnutia, ako aj pred vydaním pôvodného rozhodnutia z 19.12.2018. Podľa názoru súdu tak získal zákonným spôsobom dostatočnú sumu informácií k rozhodnutiu vo veci žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany. 7. Námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia veci správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalovaný je podľa správneho súdu nepochybne správnym orgánom, ktorého povinnosťou je konať a rozhodovať v zmysle a postupom podľa zákona - v danom prípade prioritne tiež podľa a správneho poriadku. Niet pochýb o tom, že na základe žiadosti žalovaného SIS žalovanému doručila stanovisko, ktoré (ako to uviedol žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia) „...v plnej miere a explicitne korešponduje s obsahom ustanovenia .“ Správny súd nemal pochybnosti (a takéto pochybnosti neprezentoval ani žalobca v podanej žalobe) o existencii a charaktere tohto stanoviska SIS. Z rozhodovacej praxe súdu vo veciach azylu je známe, že kladné stanoviská SIS vo veciach žiadostí o poskytnutie medzinárodnej ochrany nie sú pôvodcom stanovísk (SIS) utajované a teda sú bežnou súčasťou príslušných spisov. Ak teda SIS doručila žalovanému vo veci žiadosti o predĺženie doplnkovej ochrany zjavne negatívne stanovisko, žalovaný nemal inú možnosť, ako žalobcovi poskytnutú ochranu nepredĺžiť. Správny súd uviedol, že podľa platnej právnej úpravy nemá žalovaný v rámci administratívneho konania vo veci azylu a ani súd v konaní vo veci azylu možnosť revidovania stanoviska SIS a to bez ohľadu na skutočnosť, či ide o kladné či záporné stanovisko SIS. Toto konštatovanie jednoznačne vyplýva z platného znenia . Ak by v prejednávanej veci žalovaný i napriek nesúhlasu SIS s poskytnutím - predĺžením doplnkovej ochrany vydal pozitívne rozhodnutie, jednoznačne by tým porušil zákon a to s poukazom na vyššie citované ustanovenie . Pretože žalovanému bolo doručené zjavne nesúhlasné stanovisko SIS v súvislosti so žiadosťou žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany, s poukazom na žalovaný nemal inú možnosť, ako doplnkovú ochranu nepredĺžiť. S poukazom na uvedené nemôže byť žalovaný sankcionovaný - nemôže byť jeho výrok o nepredĺžení doplnkovej ochrany vyhodnotený ako nesprávne právne posúdenie veci, ak postupoval v zmysle ( . 8. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu vo vzťahu k článku 23 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany - prepracované znenie (ďalej len „smernica 2013/32/EÚ“) správny súd poukazuje na dve skutočnosti: A) Každá smernica (teda aj vyššie označená) je právnym aktom, ktorý nemá priamu účinnosť voči členským štátom - tieto členské štáty sú však povinné jej obsah transponovať do

vnútroštátnych predpisov a následne Komisii oznámiť znenie týchto vnútroštátnych predpisov (Článok /EÚ). Pokiaľ by členský štát nepristúpil k potrebnej transpozícii, Komisia podá voči takémuto štátu žalobu. Predmetná smernica bola transponovaná do (Príloha č. 5 k ) a keďže v tejto súvislosti nebola voči Slovenskej republike podaná žaloba platí, že bola transponovaná v dostatočnej miere, teda aj vo vzťahu k zneniu , podľa ktorého žalovaný rozhodol. B) Naviac samotné znenie smernice 2013/32/ EÚ v jej článku 23 (posledný odsek) pripúšťa obmedzenia v prístupe k informáciám a k ich zdrojom zástupcovi žiadateľa o poskytnutie medzinárodnej ochrany a to formou neudelenia bezpečnostnej previerky takémuto zástupcovi (podmienkou sprístupnenia informácií môže byť udelenie bezpečnostnej previerky). S poukazom na prejednávanú vec udelenie takéhoto oprávnenia prislúcha pôvodcovi utajovanej informácie, teda SIS. V prejednávanej veci SIS súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou udelené nebolo. 9. Žalobca v podanej žalobe obsiahlym spôsobom poukazoval na nález ÚS SR, ktorým bolo o. i. rozhodnuté, že nie je v súlade s Slovenskej republiky. V tejto súvislosti správny súd poukázal na skutočnosť, že vo všeobecnosti vo vzťahu k zákonom platí zásada prezumpcie ich ústavnosti, pokiaľ Ústavný súd Slovenskej republiky nerozhodne inak. Z tohto pohľadu je preto potrebné na znenie nazerať tak, že toto zákonné ustanovenie je ústavne komfortným. Ak teda žalovaný v prejednávanej veci rozhodol aplikáciou práve tohto zákonného ustanovenia, niet dôvodu mu takýto postup vyčítať. 10. K námietke žalobcu, že napadnutým rozhodnutím bolo porušené jeho právo na rodinný život a práva jeho detí, správny súd uviedol, že dospel k presvedčeniu, že tomu tak nie je. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o jeho postavení vo vzťahu k poskytnutej forme medzinárodnej ochrany v rámci . Teda nerozhodol o tom, že by nemal byť jeho súkromný či rodinný život rešpektovaný. Prípadné posúdenie ev. porušenia Článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd môže byť súčasťou iného správneho konania vykonávaného iným správnym orgánom (i keď aj do tohto práva môže byť zasiahnuté v zmysle Článku 8 ods. 2 citovaného dohovoru).

III. Konanie na kasačnom súde

11. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu uvedeného v a (ďalej len „ “), teda z dôvodu, že krajský súd v konaní a pri rozhodovaní porušil zákon tým, že f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a g) rozhodol na základe nesprávneho právneho a taktiež z dôvodu nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. 12. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s S.s.p. najmä uviedol, že:

· podstatou konania je to, že žalovaný správny orgán (migračný úrad) rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany sťažovateľovi z dôvodu , teda preto, že v konaní bolo dňa 8.7.2019 doručené stanovisko Slovenskej informačnej služby č. SIS, ktoré korešponduje s , teda by malo obsahovať nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany sťažovateľovi. Toto stanovisko podlieha utajeniu a sťažovateľ dodnes nemal možnosť oboznámiť sa s podstatou tohto stanoviska a skutočnosťami, ktoré sú mu “kladené za vinu“, · v konaní pred správnym súdom sťažovateľ navrhoval, aby súd napravil jeho znevýhodnenú situáciu a vykonal dokazovanie nasledujúcim spôsobom: oboznámenie žalobcu s aspoň podstatou toho, čo je obsahom stanoviska SIS a poskytnutie možnosti žalobcovi sa brániť, porovnanie stanoviska SIS stanoviskami SIS zaslanými žalovanému s cieľom zistiť, či a akým spôsobom sa zmenila dôkazná situácia so situáciou popísanou v rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 5.11.2012, predvolanie a vypočutie zodpovedného zamestnanca Slovenskej informačnej služby k zákonnosti, správnosti a objektívnosti informácií získaných k osobe žalobcu, · nesprávny procesný postup správneho súdu spočíva v tom, že nevykonal dokazovanie, ktoré sťažovateľ v podanej správnej žalobe navrhoval a tým spôsobil, že znemožnil sťažovateľovi uplatnenie jeho procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

· nesprávne právne posúdenie prípadu zo strany správneho súdu videl v tom, že správny súd pri ochrane utajovaných skutočností vychádzal z toho, že žalovaný správny orgán, ani súd nemôžu postupovať inak, ako upravuje a zákona o ochrane utajovaných skutočností. S týmto právnym názorom sa nestotožňuje, v tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR zo dňa 12.12.2018, ktorý sa vzťahuje na pôvodný (medzičasom neúčinný) a že žalovaný správny orgán rozhodol podľa z dôvodu podľa v platnom a účinnom znení. Poukázal na to, že Ústavný súd SR ani nemal šancu predmetné ustanovenie posúdiť, pretože toto bolo do č. 198/2018 Z. z. účinnou od 20.7.2018, teda po tom, čo už bolo zo strany Najvyššieho súdu podané podanie na Ústavný súd a ešte predtým, ako ústavný súd rozhodol vo veci zo dňa 12.12.2018. Aj napriek tomu, že nález PL. 8/2016 sa týka postupu podľa a nie postupu podľa z dôvodu podľa , pokiaľ ide o účinok, obe ustanovenia majú rovnaký vplyv na procesné postavenie žalobcu v azylovom konaní. Ak teda predtým bolo výsledkom postupu v prípade negatívneho stanoviska SIS vydanie rozhodnutia, ktoré odkazovalo len na utajované stanovisko SIS, ktoré sťažovateľovi nikdy poskytnuté a nikdy sa s ním nemohol oboznámiť a brániť sa proti nemu, tak úplne rovnaký je v súčasnosti výsledok postupu podľa z dôvodu podľa . Z pohľadu sťažovateľa je tak úplne jedno, či správny orgán rozhoduje podľa , alebo podľa z dôvodu podľa , pretože pre neho sa kvalita konania nijakým spôsobom nemení a jeho práva sú naďalej porušované, · sťažovateľ poukázal aj na to, že Ústavný súd sa v náleze venuje aj súdnej ochrane v takomto konaní a uvádza, že správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov, Ústavný súd tiež výslovne konštatuje, že príslušný orgán musí mať zákonom uloženú povinnosť uložiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy (bod 122 nálezu). V bode 124 nálezu, Ústavný súd ďalej vyslovene konštatuje, že ani súdny prieskum ba nedozvie ani podstatu dôvodov, nemôže byť z hľadiska ochrany práv a právom chránených záujmov takejto osoby efektívny. Z pohľadu sťažovateľa je tak prinajmenšom nelogické, aby sa správny súd dovolával platnej právnej úpravy, ktorá sťažovateľovi neumožňuje uplatnenie jeho základných procesných práv a ponecháva ho v stave neúčinnej ochrany. Správnemu súdu vyčíta, že nepristúpil k vyváženiu procesného postavenia sťažovateľa voči žalovanému správnemu orgánu a neposkytol mu možnosť účinnej ochrany a ani sa nepokúsil nájsť spôsob, akým by sa mohol zákonným spôsobom vysporiadať s platnou právnou úpravou a zároveň učiniť zadosť požiadavkám . Tým žalovaného ponechal v stave právneho vákua a nevedomosti o tom, čo tvorí podstatu základného dôkazného prostriedku použitého v jeho neprospech, · sťažovateľ podotýka, že ak správny súd mal za to, že svojím vlastným konaním nemôže nájsť rovnováhu medzi právom na spravodlivý proces a platnou právnou úpravou, mal možnosť obrátiť sa na Ústavný súd SR podľa SR, aby tento vyriešil otázku ústavnosti namietaných predpisov. Ani túto možnosť však správny súd nevyužil, · sťažovateľ rozporuje aj vyhodnotenie súdu, podľa ktorého napadnutým rozhodnutím nedošlo k porušeniu práva na jeho rodinný život a práv jeho detí. Sťažovateľ trvá na tom, že v jeho prípade ide o dlhodobý prístup zo strany štátu, zosobnený v opakujúcom sa konaní pred žalovaným správnym orgánom, ktorý výrazne zasahuje do sféry jeho rodinného života na Slovensku a do sféry súkromného života založeného prácou a podnikaním spoločne s manželkou a do života jeho detí. Ak by mu štát opakovane nespôsoboval problémy tým, že voči nemu používa utajované stanovisko SIS, s ktorým nemal možnosť sa za 10 rokov oboznámiť, čo má vplyv na trvanie jeho doplnkovej ochrany, tak by si už bol mohol upraviť svoj život v SR žiadosťou o dlhodobý pobyt a štátne občianstvo. Okrem toho, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd má prednosť pred zákonmi SR, rovnako ako Dohovor o právach dieťaťa a teda v azylovom konaní žalovaný resp. súd nemôžu ignorovať dopady tohto konania na rodinný život sťažovateľa, osobitne v jeho špecifickom postavení, ktoré je založené dlhoročným manželstvom so slovenskou štátnou občiankou, z ktorého pochádzajú dve maloleté deti. Preto sťažovateľ namieta, že postup žalovaného v konaní, ako aj právny názor správneho súdu sú v rozpore s právom na rešpektovanie rodinného a súkromného života sťažovateľa podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v rozpore s najlepšími Tieto práva neboli v konaní o predĺžení doplnkovej ochrany zobrané do úvahy a s porušením práva na rodinný život a najlepších záujmov maloletých detí sa riadne nezaoberal ani správny súd, ktorý nesprávne právne vyhodnotil, že k porušeniu nedošlo,

· sťažovateľ namieta aj nesprávny právny názor súdu pri vyhodnotení námietky sťažovateľa, ktorá smerovala k procesnému postupu správneho orgánu, priebehu konania, ani v samotnom napadnutom rozhodnutí nebol schopný jednoznačne a výslovne uviesť, že stanovisko SIS, ktoré podlieha utajeniu, obsahuje nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany a v odôvodnení rozhodnutia toto uviedol len opisne. Sťažovateľ si z priebehu konania a z textu rozhodnutia samozrejme vyvodil, že zrejme celé stanovisko SIS, ktoré podlieha utajeniu, aj vrátane záveru podľa a o azyle (ide o záver, že stanovisko SIS obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany) je k predĺženiu jeho doplnkovej ochrany negatívne. Ak žalovaný správny orgán nie je schopný v priebehu konania jednoznačne uviesť, že predmetné stanovisko SIS obsahuje nesúhlas s predĺžením doplnkovej ochrany (a to ani na žiadosť právnej zástupkyne z 31.7.2019) a túto skutočnosť v rozhodnutí uvedie len opisným spôsobom, tak sťažovateľ si bez možnosti môže len domýšľať, či je stanovisko SIS skutočne tak jednoznačné, pokiaľ ide o jeho záver, ale nemá ako to overiť. V stave nemožnosti oboznámiť sa s podstatou stanoviska SIS to v sťažovateľovi znovu len vyvoláva pochybnosti o tom, v akej toto stanovisko žalovanému poskytnuté a aké informácie v skutočnosti obsahuje. Na tieto procesné pochybenia sťažovateľ v správnej žalobe poukázal aj v kontexte predchádzajúceho rozsudku sp. zn. zo dňa 3.4.2019, v ktorom súd už žalovanému vytkol nejednoznačnosť rozhodnutia vo vzťahu k stanovisku SIS a v súčasnom konaní sa tak sťažovateľ domáhal len uplatnenia rovnakého procesného štandardu, aký správny súd zaviedol už svojim predchádzajúcim rozhodnutím. Ako však vyplýva z odôvodnenia v bode 9, správny súd sa od štandardu, ktorý zaviedol v predchádzajúcom rozsudku odklonil a postup a rozhodnutie žalovaného v tomto konaní považuje napriek sťažovateľom namietanej nejednoznačnosti, za správny. V tom vidí sťažovateľ nesprávny právny názor správneho súdu, · vzhľadom na skutočnosť, že v prejednávanom prípade ide o situáciu, kedy sa namieta ústavnosť postupu žalovaného správneho orgánu a ústavnosť predpisov, ktoré žalovanému neumožňujú oboznámiť žalobcu (sťažovateľa) s podstatou utajovaného stanoviska SIS, ktoré je v konaní použité ako hlavný dôkazný prostriedok (postup podľa v spojení s ), sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby využil postup podľa SR a požiadal Ústavný súd SR o preverenie súladu ochrane utajovaných skutočností s SR a medzinárodnými zmluvami s ktorými vyslovila súhlas NR SR a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, · na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd vydal rozsudok, ktorým zmení rozhodnutie správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného sa v plnom rozsahu zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. Zároveň žiadal kasačný súd, aby zaviazal žalovaného nasledujúcim právnym názorom: “Žalovaný je povinný sprístupniť sťažovateľovi podstatu dôvodov stanoviska SIS č. p. SIS -65/52- V-87-1/2019-S.”

13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu uviedol, že pokiaľ ide o dôvody kasačnej sťažnosti žalobcu, ide o rovnaké dôvody na základe ktorých už bola podaná správna žaloba proti rozhodnutiu migračného úradu zo dňa 20.11.2019. Všetky informácie a podrobnosti týkajúce sa právnej veci navrhovateľa sú založené v spise ČAS: MU-PO-169-51/2018-Ž. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd SR zamietol kasačnú sťažnosť.

IV. Východiská a dôvody pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prerušení konania

14. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.) pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu zistil skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru o potrebe prerušenia kasačného konania. Uznesením sp. zn. dňa 27.10.2020 prerušil konanie o kasačnej sťažnosti. 15. V dôvodoch uznesenia uviedol, že najvyšší súd podal dňa 02.10.2019 v obdobnej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn. na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia , a v časti „...a nie sú dôvody na jej poskytnutie podľa až 4 o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s , a 2 a v spojení s a 2, a s SR a s Charty základných práv Európskej únie. 16. Ďalej citoval ustanovenie S.s.p., podľa ktorého ak správny súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne konania alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktoré môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu, alebo ak správny súd dal na takého konanie podnet.

17. Uviedol, že v predmetnej veci súd vzhľadom k tomu, že na Ústavný súd Slovenskej republiky bol podaný návrh na začatie konania o nesúlade vyššie uvedených ustanovení s Slovenskej republiky a posúdenie tohto ustanovenia je aj dôvodom preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, dospel k záveru o potrebe v zmysle ust. S.s.p. kasačné konanie prerušiť.

V. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -63 zo dňa 15. marca 2023

18. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom -63 dňa 15. marca 2023 rozhodol, že ustanovenia , , v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s a 2 v spojení s Slovenskej republiky. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel.

VI. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -63 zo dňa 15. marca 2023

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1. augusta 2021 ( o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1. augusta 2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ( g ods. 4 a 6 Slovenskej republiky v spojení s o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola pôvodne predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky a bola jej pridelená sp. zn. . Od 1. augusta 2021 je na konanie v tejto veci príslušný Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. Vec bola náhodným výberom pridelená kasačnému senátu 2S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 20. Predsedníčka senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky uznesením sp. zn. dňa 23. októbra 2023 rozhodla o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. -116 zo dňa 20. mája 2020 z dôvodu, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom -63 dňa 15. marca 2023 rozhodol o návrhu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (pôvodne Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) na začatie konania podľa Slovenskej republiky o súlade napadnutých ustanovení s Slovenskej republiky a Chartou základných práv Európskej únie, tak, že ustanovenia , , v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s a 2 v spojení s Slovenskej republiky a vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel, a teda odpadol dôvod, pre ktorý bolo konanie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa prerušené. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky postupom podľa rozhodol o pokračovaní v konaní o kasačnej sťažnosti sťažovateľa, podanej proti napadnutému rozsudku krajského súdu. 21. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd ( S.s.p.) postupom podľa S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne ( o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. novembra 2023 ( S.s.p.). 22. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného o nepredĺžení doplnkovej ochrany sťažovateľovi podľa z dôvodu podľa z dôvodu existencie stanoviska podľa obsahujúceho nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. (Dňa 20.07.2018 nadobudol účinnosť , ktorým sa mení a dopĺňa . Tento zákon vo svojom bode 8 doplnil o ustanovenie , ktorý pod písmenom d) uvádza: “Ministerstvo vnútra ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak stanovisko podľa obsahuje nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany.“).

23. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom -63 dňa 15.03.2023 rozhodol, že ustanovenia , , v časti „obsahujúcej súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo s poskytnutím doplnkovej ochrany“ o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie sú v súlade s a 2 v spojení s Slovenskej republiky. 24. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s , ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s “), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky. 25. v prikazuje zákonodarcovi t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s , uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do súladu s , ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [ a ] aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v , aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu (normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov. 26. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -63 zo dňa 15.03.2023 vyplýva, že podľa Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia , , v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany“ o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s a 2 v súlade s Slovenskej republiky strácajú po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť. 27. Na tomto mieste považuje najvyšší správny súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom, a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti. 28. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne. 29. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu. 30. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v , podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s . 31. Vzhľadom k tomu, že Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom -63 dňa 15.03.2023 rozhodol o nesúlade ustanovenia , a v časti „obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany“ o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov s , podľa ktorého žalovaný postupoval, a to tým spôsobom, že výlučne prihliadal na nesúhlasné stanovisko s predĺžením doplnkovej ochrany podľa , rozhodol v zmysle ustanovenia z dôvodu podľa , hoci ustanovenie uvádzalo, že na takéto stanovisko žalovaný prihliada, predmetné ustanovenia stratili účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu SR -63 zo dňa 15.03.2023 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné rozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa žalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa S.s.p. zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky na záver udáva, že počas priebehu konania pred ústavným súdom s účinnosťou k 01.07.2022 novelizoval v časti napadnutého ustanovenia . Táto novelizácia sa však nedotkla obsahového znenia napadnutého ustanovenia, ale len jeho označenia. Z materiálneho hľadiska tým nedošlo k zmene predmetu konania. Relevantným pre prieskum ústavnej súladnosti sa tak namiesto stáva . 34. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý mal úspech vo veci ich náhradu priznal podľa a S.s.p. v spojení s S.s.p. 35. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne ( S.s.p.). Pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do garantovaných základných práv a slobôd (materiálneho jadra ). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho predpisu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.