Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15Co-24-2023.pdf
PDF · 120.79 KB
Case nature
Area
Subarea
15Co/24/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Jaroslava Galla a JUDr. Klaudie Koskovej, v právnej veci žalobcu: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, proti žalovanej: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie 91 EUR s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Lučenec zo dňa 17. 08. 2022, č. k.: 16C/29/2022-58, takto
rozhodol:
I. Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e.
II. Žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd žalobu zamietol (výrok I.) a vyslovil, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania (výrok II.) 2. V danej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 22.04.2022 domáhal zaplatenia 91 EUR s úrokom z omeškania na základe vystavenej faktúry č. XXXXXXXXXX v sume 91 Eur s dátumom splatnosti do 04.06.2020 za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOREA hotel MARMOT Demänovská Dolina za obdobie od 21.04.2020 do 28.04.2020. Nárok odvodzoval z ust. § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (ďalej aj „Zákon o ochrane verejného zdravia“), ktoré umožňuje obmedziť vlastníctvo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností uložených fyzickej osobe v záujme ochrany verejného zdravia tým, že tieto náklady je povinná znášať. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021. Faktúra predstavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Podľa jeho názoru žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení. Je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu, v súlade so zákonom č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu a zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu. 3. Pretože sa žalovaná v konaní nevyjadrila, hoci jej žaloba bola doručená fikciou doručenia podľa § 116 ods. 2 CSP po predchádzajúcom šetrení jeho pobytu podľa § 116 ods. 1 CSP prostredníctvom OO PZ s negatívnym výsledkom, okresný súd vo veci rozhodol postupom podľa § 177 ods. 2 písm. a) CSP v spojení s § 219 ods. 3 CSP bez nariadenia pojednávania verejným vyhlásením rozsudku dňa 17.08.2022. 4. Po vykonanom dokazovaní mal okresný súd za nesporné, že Ministerstvo vnútra SR vystavilo žalovanej vyššie uvedenú faktúru ako náklady za stravu počas nariadenej karantény v zariadení SOREA hotel MARMOT Demänovská dolina za obdobie od 21.04.2020 do 28.04.2020. Ministerstvo vnútra SR následne výzvami zo dňa 19.10.2020 a 25.10.2021 vyzvalo žalovanú na úhradu predmetnej pohľadávky. UVZ vydal dňa 15.03.2020 opatrenie č. OLP/2595/2020 podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona o ochrane
verejného zdravia s poukazom na § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) predmetného zákona, ktorým všetkým osobám, ktoré sa od 16.03.2020 od 06:00 hod. skupinovo vracajú z postihnutých oblastí zahraničia, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, a to na dobu 14 dní (ďalej aj „opatrenie“). Predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie stravy počas pobytu žalovanej v karanténnom zariadení v zmysle vydaného opatrenia, ktoré si žalobca uplatnil s poukazom na § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia. 5. Súd po vykonanom dokazovaní dospel záveru, že žalobcov nárok nie je dôvodný. Ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia vyložil tak, že z hypotézy ustanovenia § 58 ods. 2 vyplýva, že náklady, ktoré má žalovaný znášať, musia súvisieť s plnením povinností podľa zákona o ochrane verejného zdravia alebo podľa iných všeobecne záväzných právnych predpisov, t. j. všeobecne záväznými právnymi aktami. Súd predovšetkým riešil otázku, či žalobca plnil povinnosti uložené mu zákonom o ochrane verejného zdravia, konkrétne § 12 ods. 2 písm. f) v znení účinnom v čase vydania opatrenia, podľa ktorého „Opatrenia na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení sú izolácia v domácom prostredí alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení, zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad, karanténne opatrenia.“. V tomto kontexte poukázal na nález Ústavného súdu SR ÚS 4/2021-136 zo dňa 08.12.2021, ktorým došlo k derogácii časti predmetného ustanovenia zákona pre nesúlad s ústavou. Z neho vyplynulo, že v § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia síce nie sú ustanovené žiadne povinnosti, pretože toto ustanovenie obsahuje len vymenovanie opatrení na predchádzanie ochoreniam a sám o sebe nemá priame právne účinky, avšak tie nastávajú v prípade, ak sú spojené s v tom čase účinnom oprávnení ÚVZ nariadiť opatrenia podľa § 48 ods. 4 Zákona o ochrane verejného zdravia. Z logického výkladu potom vyplýva, že žalovaná sa mal podľa opatrenia ÚVZ povinnosť podrobiť sa karanténe s poukazom na právne účinky derogačného nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021 až od okamihu jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. V súlade s názorom ústavného súdu dospel k záveru, že ide o jasnú zákonom ustanovenú povinnosť, ktorá zasahuje do práva povinnej osoby vlastniť majetok podľa článku 20 Ústavy SR. Prípustnosť tohto zásahu do vlastníctva z hľadiska rozsahu je výslovne obmedzená výškou nákladov spojených s plnením uložených povinností, ktoré je fyzická osoba povinná znášať sama. Ide pritom o náklady plnenia akýchkoľvek (uložených) povinností, nielen povinnosti podrobiť sa opatreniam obmedzujúcim jej osobnú slobodu - patrí sem napríklad aj povinnosť znášať náklady spojené s používaním preventívnych a iných ochranných pomôcok, náklady dezinfekcie atď. (nález Ústavného súdu SR PL. ÚS 4/2021, bod 158). Zdôraznil argumentáciu Ústavného súdu SR v plenárnom náleze, z ktorého vyplýva, že ustanovenie § 58 ods. 2 má výrazný súkromnoprávny presah, pretože stanovuje, že žalovaná nemá nárok na náhradu nákladov, ktoré mu v súvislosti s plnením uložených povinností vznikli. Toto ustanovenie však a priori nezakladá možnosť domáhať sa úhrady nákladov medzi „poskytovateľom služieb“ a jeho prijímateľom - osobou povinnou plniť povinnosti podľa zákona o ochrane verejného zdravia. Uvedené ustanovenie § 58 ods. 2 upravuje len vertikálne právne vzťahy medzi orgánom štátu, ktorý tieto povinnosti fyzickej osobe (žalovanej) uložil a povinnostiach fyzickej osoby znášať náklady s tým spojené. Toto ustanovenie dopadá na všetky náklady, ktoré povinnej osobe vznikli, ako napr. náklady z titulu kúpy rúšok, respirátorov, dezinfekcie, teda aj o náklady súvisiace so stravou, ktorá bola žalovanej poskytnutá. Tieto náklady však až vznikajú v okamihu, keď dôjde k uzavretiu súkromnoprávneho vzťahu, ktorým ako povinná osoba realizuje povinnosti uložené mu opatrením ÚVZ. To znamená, že v prípade povinnosti nosiť rúška vzniká povinnej osobe výdavok (podľa § 58 ods. 2 zákona o ochrane verejného zdravia) okamihom zaplatenia kúpnej ceny od predávajúceho. V prípade, ak by túto kúpnu cenu povinná osoba neuhradila, môže sa predávajúci (napr. lekáreň a pod.) domáhať zaplatenia kúpnej ceny na súde podľa § 588 a nasl. Občianskeho zákonníka, nie na základe § 58 ods. 2. To rovnako platí aj na prípad poskytnutia stravy žalovanému. Výdavky spojené so zabezpečením karantény, konkrétne s poskytnutím stravy pre žalovaného predstavovali podľa právnej úpravy účinnej v čase izolácie žalovaného pohľadávku, ktorá patrila prevádzkovateľovi zariadenia, prípadne inej osobe, ktorá uvedenú službu dodala. Žalobca v konaní netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovaného, resp. že bol prevádzkovateľom tohto zariadenia. Nepreukázal teda existenciu právneho vzťahu, na základe ktorého by mu patrilo právo domáhať sa zaplatenia stravy za obdobie izolácie žalovaného. Nepreukázal ani sekundárny právny nárok, ktorý v tejto súvislosti mohol vzniknúť, napríklad, že na základe osobitného predpisu (zákon č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii) zaplatil prevádzkovateľovi zariadenia, v ktorom bola karanténa poskytnutá, náklady na stravu (žalovanej), ktoré prevádzkovateľovi v tej súvislosti vznikli. Zo žaloby vyplýva, že žalovanej bola vystavená faktúra za stravu zabezpečenú počas nariadenej izolácie. V argumentácii žalobcu absentuje tvrdenie o tom, že žalobca bol prevádzkovateľom tohto zariadenia, že mu z toho dôvodu stravu poskytol a na základe čoho dospel k výške stravného. Faktúra ako taká nie je právny úkon, ale len účtovný doklad podľa osobitného predpisu, ktorý automaticky bez
ďalšieho nezakladá nárok na jej úhradu. Žalobca tak neuniesol bremeno tvrdenia za účelom možnej identifikácie hmotnoprávnej normy, pod ktorú by súd zistený skutkový stav podradil. Z toho dôvodu súd podanú žalobu zamietol. Na záver okresný súd zdôraznil, že v období, v ktorom bola žalovaná v karanténnom zariadení, t. j. od 21.04.2020 - 28.04.2022, pričom faktúra bola vystavená dňa 05.05.2020, nebola účinná právna úprava, na ktorú poukázala Národná rada SR v bode 34. nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 4/2021, podľa ktorého v súčasnosti je platné a účinné nariadenie vlády č. 183/2021 Z. z. znení nariadenia vlády č. 228/2021 Z. z. Na predmetný prípad nedopadá ani nariadenie vlády č. 269/2020 Z. z., ktoré nadobudlo účinnosť dňom jeho vyhlásenia 30.09.2020 v spojení s usmernením Ministerstva vnútra SR, sekcie krízového riadenia č. SKR-COKP1- 2020/000496-006 zo dňa 11.11.2020, pretože nadobudli účinnosť až po tom, ako žalovaný bol v izolácii. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, pričom žalovanej žiadne trovy konania nevznikli. 6. Proti rozsudku sa odvolal žalobca. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie, alternatívne rozsudok zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP. Namietal absenciu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia, rozsudok okresného súdu považoval za nepreskúmateľný a arbitrárny. Poukázal na čl. 46 ústavy SR ako aj na čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, pričom podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie sa považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. So závermi prvoinštančnému súdu sa nestotožnil, nakoľko došlo zo strany súdu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a na základe vykonaných dôkazov k nesprávne zistenému skutkovému stavu. Namietal predovšetkým bod 11 odôvodnenia, kde súd uvádza, že žalobca netvrdil a nepreukázal, že bol poskytovateľom ubytovania a stravy pre žalovanú, resp. že bol prevádzkovateľom tohto zariadenia. Žalobca poukazoval na to, že vláda Slovenskej republiky vyhlásila podľa § 8 zákona č. 42/2994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva počnúc dňom 12. 3. 2020 od 06:00 hod. mimoriadnu situáciu. V nadväznosti na vyhlásenie mimoriadnej situácie a v súvislosti s riešením situácie šíriaceho sa koronavírusu na Slovensku, vláda Slovenskej republiky uznesením č. 113 z 15. marca 2020 písm. A. 6. uložila ministerke vnútra SR vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény občanov SR, ktorí sa skupinovo vracajú z postihnutých oblastí do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. 7. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len ÚVZ SR) ako príslušný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva podľa § 5 ods. 4 písm. h) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení platnom v rozhodovanom čase z dôvodu vyhlásenia mimoriadnej situácie na území Slovenskej republiky nariadil podľa § 12 ods. 2 písm. f) a § 48 ods. 4 písm. e) zákona č. 355/2007 Z. z. opatrenie č. OLP/3172/2020 zo dňa 17. 4. 2020, ktoré nariadil všetkým osobám, ktoré od 20. apríla 2020 od 7.00 hodiny vstúpia na územie Slovenskej republiky, sa nariaďuje izolácia v zariadeniach určených štátom na dobu nevyhnutnú na vykonanie laboratórnej diagnostiky ochorenia Covid-19 a následne po zistení negatívneho výsledku sa tejto osobe nariaďuje domáca izolácia v celkovej súhrnnej dobe 14 dní. Po dobu domácej izolácie podľa predchádzajúcej vety sa táto nariaďuje i osobám žijúcim s ňou v spoločnej domácnosti. 8. Poukázal na § 2 ods. 4 zákona č. 179/2011 Z. z. o hospodárskej mobilizácii a o zmene a doplnení zákona č. 387/2002 Z. z. o riadení štátu v krízových situáciách mimo času vojny a vojnového stavu (platná právna úprava účinná v čase od 1. 7. 2016 do 18. 1. 2021), podľa ktorej na vykonávanie opatrení hospodárskej mobilizácie sa podľa tohto zákona podieľajú aj ústredné orgány, podnikatelia a iné právnické osoby, ktoré nie sú určené ako subjekty hospodárskej mobilizácie, fyzické osoby. Zároveň poukázal na § 4 ods. 1 písm. a) tohto zákona ako aj na 4 ods. 1 písm. d) uvedeného zákona. Subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b) zákona č. 179/2011 Z. z., a to organizácia výroby a organizácia služieb, v rámci vykonávania ktorého bol určený subjekt povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadenia. 9. Žalobca vyslovil názor, že z obsahu samotného uznesenia č. 113 je zrejmé, že vláda Slovenskej republiky týmto uznesením uložila Ministerstvu vnútra SR, ktoré je ústredným orgánom štátnej správy, povinnosti vykonať opatrenia na zabezpečenie povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR. Príkazom Okresného úradu Žilina č. OU - ZA - OKR1 - 2020/021811 zo dňa 16. 4. 2020 bola organizácia hotel SOREA MARMONT, Demänovská dolina, určená ako subjekt hospodárskej mobilizácie podľa § 4 ods. 1 písm. d) druhého bodu zákona č. 179/2011 Z. z. na účel zriadenia karanténneho zariadenia podľa § 2 ods. 4 nariadenia vlády SR č. 77/2020 Z. z.. Subjektu hospodárskej mobilizácie bolo uložené vykonať vo svojom zariadení hotel SOREA MARMONT, v ktorom žalovaná absolvovala nariadenú izoláciu, opatrenia hospodárskej mobilizácie podľa § 5 písm. b)
zákona č. 179/2011 Z. z., ktorý bol povinný zabezpečiť vo svojom zariadení ubytovanie a stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Určenému subjektu sa uhradia výdavky za vykonanie opatrenia hospodárskej mobilizácie. Konkrétnu úhradu oprávnených nákladov vykoná Ministerstvo vnútra SR v súlade s nariadením vlády č. 77/2020 Z. z.. Podľa uvedeného Ministerstvo vnútra uhradilo na základe faktúry č. 2011200117 vystavenej určeným subjektom náklady, ktoré určenému subjektu vznikli v súvislosti so stravou poskytnutou žalovanej, ktorá absolvovala nariadenú izoláciou. 10. Žalobca vymáha od žalovanej paušálne náklady za stravu, pretože plnil za žalovanú to, čo mala žalovaná podľa § 58 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. plniť sama. Svoju aktívnu legitimáciu mal danú, nakoľko bola založená priamo uznesením č. 113 s tým, že Ministerstvo vnútra SR bolo bez možnosti akéhokoľvek odklonu od prijatého uznesenia vlády SR povinné plniť povinnosti a úlohy z neho plynúce. Ministerstvo vnútra SR bolo povinné vykonať opatrenia so zabezpečením povinnej karantény osôb do karanténnych zariadení určených Ministerstvom vnútra SR, čo si aj splnilo. 11. Žalobca poukázal na § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrozenia verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie. Podľa tohto ustanovenia sú fyzické osoby povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam, preto žalovaná absolvovala izoláciu v karanténnom zariadení. Zdôraznil, že nariadenie izolácie formou jednotlivých opatrení nepatrí do pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. 12. Faktúra prestavuje plnenie v podobe paušálnych nákladov za stravu, ktorá bola žalovanej zabezpečená počas doby nariadenej izolácie v karanténnom zariadení. Podľa žalobcu žalovaná by si potrebovala zabezpečiť stravu aj v prípade, ak by nebola umiestnená v karanténnom zariadení, preto postupoval v súlade s príslušnými platnými právnymi predpismi a stravu žalovanej zabezpečil. Uviedol, že je povinný využívať všetky právne prostriedky na ochranu majetku štátu v súlade so zákonom č. 278/1993 Zb. o správe majetku štátu. 13. K dôvodom uvedeným v bode 12 odôvodnenia rozhodnutia okresného súdu uviedol, že mu nie je zrejmá právna úprava, na ktorej obsah súd odkazuje, vzhľadom na to, že žalobca súdom prvej inštancie právnu úpravu v tomto bode špecifikovanú neuvádzal, ani na predmetný prípad neaplikoval. V súvislosti s tým zastáva názor, že okresný súd vlastnou rozhodovacou činnosťou nad rámec suploval, nahrádzal aktivitu žalovanej, čím došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní ak k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaná sa k návrhu na vydanie platobného rozkazu nijakým spôsobom nevyjadrila, nepredložila žiadne stanovisko, ktorým by rozporovala a spochybňovala žalobcom uplatnený nárok, jeho existenciu a výšku. Skutkové tvrdenia, ktoré neboli žalovanou výslovne popreté, sú preto nesporné v zmysle § 151 ods. 1 CSP. 14. Podľa názoru žalobcu došlo ku kumulatívnemu splneniu zákonných podmienok pre vydanie rozsudku pre zmeškanie podľa § 273 CSP. Nakoľko žalovaná zostala v konaní úplne pasívna, sama si vlastným konaním založila zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobila porušením právnej povinnosti podľa § 420 ods. 1 OZ, čo nie je možné zhojiť postupom súdu. 15. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 16. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379, 380 ods. 1, 2 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 (a contrario) CSP rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil. 17. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 18. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vecne správne. Okresný súd dostatočným spôsobom vykonal dokazovanie, z ktorého vyvodil správne skutkové závery, na ktoré aplikoval správne právne normy, ktoré zároveň aj správne interpretoval. Námietka žalobcu, že rozhodnutie okresného súdu je arbitrárne a nepreskúmateľné, nie je dôvodná. Odôvodnenie napadnutého rozsudku považuje odvolací súd za dostatočné a rozhodnutie je preskúmateľné, riadne odôvodnené. V odvolaní žalobcom uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o nedôvodnosti žaloby, keď v odvolaní uvádzané argumenty nepredstavujú také, s ktorými by sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku nevysporiadal, alebo by im nevenoval náležitú pozornosť. Súd v odôvodnení rozhodnutia stručne a jasne uviedol, ktoré skutočnosti mal preukázané, k akému záveru dospel, aj z akých dôkazov jeho záver vyplýva. Rozhodnutie okresného súdu je odôvodnené v súlade s § 220 ods. 2 CSP. Námietka
žalobcu o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia okresného súdu je vytýkaná len všeobecne s poukazom na viacero rozhodnutí Ústavného a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Nič konkrétne v tomto smere žalobca rozsudku okresného súdu nevytýkal. Napadnuté rozhodnutie okresného súdu podáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, ktoré sú predmetom sporu. 19. K námietke žalobcu k porušeniu zásady rovnosti zbraní a jeho právo na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že ju tiež nepovažuje za dôvodnú. Je síce pravdou, že žalovaná účinne nepoprela v zmysle § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia uvedené žalobcom, avšak na úspešnosť podanej žaloby v konaní nepostačuje len nespornosť skutkových tvrdení, resp. uznanie nároku žalobcu. K záveru, že žaloba je nedôvodná, môže súd dospieť až na základe právneho posúdenia veci tak, ako tomu bolo v predmetnom konaní, t. j. až po podradení zisteného skutkového stavu veci pod príslušnú právnu normu. Z uvedeného teda vyplýva, že ani za daného procesného stavu (keď žalovaná nepoprela skutkové tvrdenia žalobcu) nebolo povinnosťou okresného súdu podanej žalobe vyhovieť. Okresný súd nenahrádzal aktivitu žalovaného, ako to namieta žalobca, žiadnym spôsobom neporušil zásadu rovného postavenia sporových strán zakotvenú v článku 6 Základných princípov CSP tým, že by žalovanému vo vyššej miere umožnil uplatňovať procesné práva a neporušil ani právo žalobcu na spravodlivý proces. Okresný súd na zistený skutkový stav musí aplikovať relevantné právne normy, a to bez ohľadu na to, či ich uvádza alebo nimi argumentuje alebo neargumentuje niektorá zo strán, teda aj žalobca. Povinnosťou žalobcu ani nie je podriadiť svoje tvrdenia pod právnu normu, ale má povinnosť tvrdenia, opísanie rozhodujúcich skutočností a navrhovanie dôkazov, na ich preukázanie. Preto ak súd aplikoval relevantné právne normy na zistený skutkový stav, postupoval správne, pričom nie rozhodujúce, že žalobca tieto normy neuviedol, nepovažoval za podstatné. 20. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia nepredstavuje právny podklad na domáhanie sa náhrady vynaložených nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia. Aj z nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, na ktorý poukazuje aj okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, a ktorý aj dostatočne cituje a interpretuje, vyplýva, že ide o ustanovenie umožňujúce obmedziť vlastnícke právo fyzickej osoby v rozsahu nákladov, ktoré vzniknú pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia alebo inými všeobecne záväznými právnymi predpismi uložených tejto osobe tým, že tieto náklady je povinná znášať (bod 157 citovaného nálezu). Fyzická osoba, plniaca uvedené povinnosti, by náklady znášala aj v prípade, ak by toto ustanovenie súčasť Zákona o ochrane verejného zdravia netvorilo (porovnaj bod 184 citovaného nálezu). Z ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia, podľa názoru odvolacieho súdu, vyplýva len to, že ten, komu vzniknú náklady pri plnení povinností určených Zákonom o ochrane verejného zdravia (resp. inými všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi ochranu verejného zdravia), nemá právo požadovať za takto vzniknuté náklady žiadnu náhradu (od štátu). Z uvedeného zákonného ustanovenia nie je možné vyvodiť konštituovanie určitého práva na náhradu inej osoby (štátu) za to, že za iného uhradila náklady súvisiace s plnením si jeho povinností smerujúcich k ochrane verejného zdravia. Z uvedeného dôvodu okresný súd správne rozhodol, keď žalobu žalobcu z tohto dôvodu zamietol. 21. Podľa názoru odvolacieho súdu aplikácia ust. § 454 Občianskeho zákonníka na predmetný spor, tak ako to odôvodnil okresný súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, nie je namieste, nakoľko predpokladom pre použitie daného ustanovenia upravujúceho bezdôvodné obohatenie je skutočnosť, že sa musí ísť o plnenie, ktoré mal iný subjekt plniť sám na základe svojej povinnosti (čo splnené bolo, nakoľko žalovaná si náklady na stravu mala uhrádzať sama), ale súčasne je nevyhnutné, aby ten, kto plní za iného, nemal sám povinnosť plniť, a v tomto smere žalobca tvrdil, že v zmysle Zákona o hospodárskej mobilizácii bolo jeho povinnosťou zabezpečiť a uhradiť stravovanie fyzickým osobám, ktorým bola nariadená povinná izolácia v karanténnych zariadeniach. Na aplikáciu uvedeného ustanovenia chýbal predovšetkým dôvod právnej povahy žalobou uplatneného nároku. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom okresného súdu, že medzi žalobcom a žalovaným nejde o vzťah súkromnoprávny, pre ktorý je charakteristické to, že nejde o vzťah charakterizovaný vzájomnou nadriadenosťou, resp. podriadenosťou jeho subjektov. Pre súkromnoprávne vzťahy je typické, že jeho subjekty majú rovnaké právne postavenie. Subjekty sú si právne rovné a ani jeden z nich v danom vzťahu nedisponuje mocou jednostranne ukladať povinnosti druhému, ani ich plnenie autoritatívne vynucovať. Verejnoprávne vzťahy sa vyznačujú tým, že na jednej strane vystupuje orgán verejnej správy disponujúci svojou pôsobnosťou a právomocou, ktorú v danom vzťahu podriadenému subjektu aj vykonáva, tak ako tomu bolo aj v prejednávanom spore, keď bola nariadená povinná izolácia žalovaného v karanténnom zariadení SOREA hotel MARMOT Demänovská dolina, k čomu došlo na základe štátneho donútenia. Z uvedeného
teda jednoznačne vyplýva, že žalobcovi nepatrí právo na náhradu ním uhradených nákladov za stravu zabezpečenú žalovanej. Absenciu príslušného zákonného ustanovenia nie je spôsobilý napraviť ani postup, kedy žalovanej bola vystavená na úhradu stravy faktúra, ktorú vystavil žalobca žalovanej, nakoľko faktúra je účtovným dokladom - listinou, ktorá je typická skôr pre súkromné, a nie verejné právo, pričom takýmto spôsobom nemôže žalobca - štát nahrádzať nedostatok právnej úpravy. 22. Ak žalobca na podporu svojej argumentácie poukazoval na nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, odvolací súd toto rozhodnutie ústavného súdu a jeho význam vníma inak. V prvom rade je nutné zdôrazniť, že ústavný súd vyslovil, že ust. § 12 ods. 2 písm. f) v časti „alebo v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadení" a v časti „karanténne opatrenia“, ust. § 48 ods. 4 písm. n) v časti "alebo karanténa osoby podozrivej z nákazy", ust. § 48 ods. 4 písm. u) v časti "alebo karanténa" a ust. § 51 ods. 1 písm. d) v časti „a karanténnym opatreniam“ zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane verejného zdravia nie sú v súlade s jednotlivými článkami Ústavy SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nález bol vyhlásený v Zbierke zákonov dňa 31. 12. 2021 pod č. 551/2021 Z. z., kedy podľa § 91 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde SR uvedené ustanovenia stratili účinnosť (a následne aj platnosť podľa § 91 ods. 2 cit. zákona). Ústavný súd SR teda v uvedenom náleze konštatoval protiústavnosť ust. § 12 ods. 2 písm. f) Zákona o ochrane verejného zdravia v tej jeho časti, ktorá predstavovala právny základ možnosti ÚVZ SR nariadiť izoláciu osoby v zdravotníckom zariadení, prípadne inom určenom zariadením. Práve takéto opatrenie ÚVZ SR zo dňa 15. 03. 2020, resp. 16. 03. 2020 vydané na podklade § 12 ods. 2 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia bolo dôvodom toho, že žalovaná bola v čase od 07. 05. 2020 do 14. 05. 2020 počas nariadenej izolácie v karanténnom zariadení SOREA hotel MARMOT Demänovská dolina. 23. Odvolací súd z uvedeného vyvodzuje, že ak kvôli rozporu s Ústavou SR stratilo účinnosť zákonné ustanovenie, ktoré dovoľovalo nariadiť izoláciu osôb (vrátane žalovanej) v karanténnom zariadení, a teda takéto obmedzenie práv nebolo vykonané na ústavne akceptovateľnom základe, nemožno inou optikou hľadieť ani na okolnosť, či v tej súvislosti vznikla dotknutej osobe povinnosť nahrádzať s takýmto obmedzením spojené náklady. Inak povedané, ak právna úprava izolácie osôb v karanténnych zariadeniach bola vyhodnotená ústavným súdom ako protiústavná, už len zmysel právnej zásady „z nepráva nemôže vzniknúť právo“ nepripúšťa, aby dotknutá osoba mala preplatiť (štátu) náklady spojené s pobytom v karanténnom zariadení. 24. Podľa zjednocujúceho stanoviska Ústavného súdu SR obsiahnutého v uznesení sp. zn. Plz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006 platí, že hmotnoprávne účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právnych predpisov s ústavou treba vykladať tak, že platia ex tunc, t. j. od začiatku, a to tak vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu v Zbierke zákonov, ako aj vo veciach právoplatne neskončených v momente jeho zverejnenia v Zbierke zákonov. Inými slovami, ustanovenie zákona, ktoré bolo nálezom ústavného súdu vyhlásené za nesúladné s ústavou, stráca po márnom uplynutí lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy platnosť ex tunc, t. j. bolo anulované od začiatku. Na toto ustanovenie zákona sa hľadí, akoby nikdy nebolo platné a tak nikdy nebolo súčasťou právneho poriadku SR a pokiaľ súd rozhoduje v čase, keď už ustanovenie zákona nesúladné s ústavou nie je účinné a platné, t. j. nie je už súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky, nemôže na daný prípad takéto ustanovenie zákona aplikovať bez ohľadu na to, že v čase, keď nárok vznikol bolo ustanovenie platné a účinné. 25. Podľa odvolacieho súdu ak by aj pripustil, že ust. § 58 ods. 2 Zákona o ochrane verejného zdravia predstavuje právny základ uplatneného nároku žalobcu voči žalovanému, nebolo by ho možné žalobcovi priznať vzhľadom na účinky vyplývajúce z nálezu ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 4/2021, ktorý so spätnou účinnosťou derogoval zákonné ustanovenia umožňujúce nariadenie izolácie v karanténnom zariadení. 26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v súlade s ust. § 396 ods. 1 CSP, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, keď v odvolacom konaní bola v celom rozsahu úspešná žalovaná. Nakoľko žalovanej preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol, že žalovaná nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 27. Senát krajského súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. (§ 127 ods. 1 CSP) Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania (§ 127 ods. 2 CSP). Strany konania majú možnosť zvoliť si advokáta alebo obrátiť sa na Centrum právnej pomoci so žiadosťou o poskytnutie právnej pomoci (§ 160 ods. 2 CSP). Žiadateľ, u ktorého hrozí nebezpečenstvo zmeškania lehoty, môže zároveň so žiadosťou požiadať centrum o predbežné poskytnutie právnej pomoci (§ 11 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa predchádzajúceho odseku neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Ak má dovolanie vady podľa § 429 a dovolateľ na výzvu súdu prvej inštancie na odstránenie vád neodstráni vady, následkom neodstránenia vád dovolania je odmietnutie dovolania.