Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_7Cob-40-2011.pdf
PDF · 95.16 KB
Case nature
Area
Subarea
7Cob/40/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ireny Dobňákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Milana Šebeňa v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35124803, Údernícka č. 5, Bratislava, právne zastúpeného spoločnosťou TOMÁŠ KUŠNÍR s.r.o.,Údernícka 5, 851 01 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanej: U. Z., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom XX. O. XXXX/XXX, XXX XX P., prechodne bytom V. XX, XXX XX P., o zaplatenie 1.060,79 eur s príslušenstvom, za účasti vedľajšieho účastníka na strane žalovanej Združenie na ochranu občana spotrebiteľa, Važecká 16, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, právne zastúpeného JUDr. Alojzom Motykom, advokátom, so sídlom Nám. SNP 7, 091 01 Stropkov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 21Cb/122/2009-64 zo dňa 29.6.2010, takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania v časti prevyšujúcej 9,5 % úrok z omeškania zo sumy 662,62 eur od 15.3.2007 do zaplatenia zamietnutá, ako aj vo výroku o splatnosti prisúdených splátok.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým rozsudkom uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi sumu 847,11 eur a 9,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 662,62 eur od 15.3.2007 do zaplatenia, v mesačných splátkach po 20 eur, vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim
po právoplatnosti tohto rozsudku, pod hrozbou staty výhody splátok. Nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania v časti prevyšujúcej 9,5 %
ročný úrok z omeškania zo sumy 662,63 eur od 15.3.2007 do zaplatenia zamietol. Nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 41,39 eur, zmluvnej pokuty vo výške 159,08 eur a poplatkov vo výške 13,21 eur vylúčil na samostatné konanie, v ktorom rozhodne aj o náhrade trov tohto konania.
Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že predmetom konania je nárok žalobcu, ktorý je potrebné posudzovať podľa ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, Obchodného zákonníka pojednávajúcich o úveroch a ustanovení Občianskeho zákonníka pojednávajúcich o spotrebiteľských zmluvách, nakoľko zákonom č. 150/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.4.2004, bola do nášho civilného poriadku implementovaná úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Po citácii ustanovení §§ 497, 502 ods. 1, 506 Obchodného zákonníka, § 2 písm. b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, §§ 52 ods. 1 a 2, 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že v danom právnom vzťahu dal prednosť právnej úprave v zmysle zásady lex specialis derogat legi generali.
Osobitným predpisom je preto zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Súd poskytuje ochranu spotrebiteľovi, t.j. žalovanej podľa OZ, pretože podľa § 54 ods. 1 označeného zákona, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. za stavu, keď je potrebné mať na zreteli ust. § 54 ods. 1 OZ treba uzavrieť, že zmluvná voľnosť strán pri spotrebiteľských úveroch je obmedzená tak, že sa nemôže táto zmluvná voľnosť aplikovať v neprospech spotrebiteľa ani v tej časti, ktorá sa týka úrokov z omeškania a nemôže preto dohodnutý úrok z omeškania presahovať sumu, ktorá zodpovedá ust. § 517 ods. 2 OZ a v nadväznosti na to § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. Preto pokiaľ sa žalobca okrem iného domáhal aj zaplatenia 0,1% úrokov z omeškania denne, tento nárok je v rozpore s ustanoveniami § 517 ods. 2 OZ podľa ktorého, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Súd prvého stupňa tiež uviedol, že pokiaľ ide o uplatnené príslušenstvo pohľadávky - úroky z omeškania, s prihliadnutím na vyššie uvedené právne ustanovenia, oprávnený a zákonný je nárok žalobcu na úroky z omeškania len vo výške 9,5% ročne, a preto uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi len 9,5% ročný úrok z omeškania zo sumy 662,62 Eur od 15.3.2007 do zaplatenia a v prevyšujúcej časti t.j. v časti prevyšujúcej 9,5% ročný úrok z omeškania zo sumy 662,62 Eur od 15.3.2007 do zaplatenia žalobu ako neodôvodnenú zamietol. Vzhľadom na terajšiu zlú finančnú situáciu žalovanej, povolil súd žalovanej v súlade s ust. § 160 ods. 1 O.s.p. vykonať jej peňažné plnenie voči žalobcovi v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určil (žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi sumu 847,11 Eur a 9,5% ročný úrok z omeškania zo sumy 662,62 Eur od 15.3.2007 do zaplatenia, v mesačných splátkach po 20 Eur, vždy do 25. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti tohto rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok). Vo zvyšku nárok žalobcu na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 41,39 eur, zmluvnej pokuty vo výške 159,08 eur a poplatkov vo výške 13,21 eur vylúčil na samostatné konanie z dôvodu, že
žalobca odkazoval na platobnú históriu, ale z jej obsahu nie je možné zistiť, ako dospel žalobca k vyčísleniam ďalších nárokov.
Proti tomuto rozsudku podal v odvolacej lehote odvolanie žalobca z dôvodu, že súd prvého stupňa znemožnil žalobcovi efektívne uspokojenie jeho práva na zaplatenie žalovanej sumy. Sumu splátok 20 eur mesačne považoval za prinízku a neoprávnene zvýhodňujúcu žalovanú. Žiadal preto zmeniť rozhodnutie súdu prvého stupňa tak, aby bolo vyhovené jeho návrhu v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania.
Žalovaná sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Podaným odvolaním nebol dotknutý prvý výrok rozsudku v časti, ktorým bola žalovaná zaviazaná zaplatiť žalobcovi sumu 847,11 eur a 9,5 % úrok z omeškania zo sumy 662,62 eur od 15.3.2007 do zaplatenia. V tejto časti rozsudok nadobudol právoplatnosť a tak ho nebolo možné v rámci odvolacieho konania preskúmavať (§ 159 ods. 1, 3 a § 206 ods. 2 O.s.p.). Odvolaním napadnutú časť rozsudku, t.j. v časti prvého výroku o splatnosti prisúdených pohľadávok po 20 eur, vždy do 25. dňa v mesiaci , počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty splátok a výrok, ktorým bola žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania v časti prevyšujúcej 9,5 % úrok z omeškania zo sumy 662,62 eur od 15.3.2007 do zaplatenia zamietnutá, odvolací súd preskúmal bez zopakovania, či doplňovania dokazovania skôr vykonaného súdom prvého stupňa a preto tak urobil bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 213 ods. 3, 4, 5 a § 214 ods. 2 O.s.p.). Nakoľko rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, bol termín verejného vyhlásenia rozsudku v preskúmavanej veci uverejnený v zákonom stanovenej lehote na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1, 3 O.s.p.). Pri preskúmavaní odvolaním napadnutej časti rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, pokiaľ by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.). Po takomto preskúmaní
napadnutej časti rozsudku, ako aj konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalobcu je opodstatnené len sčasti.
V preskúmavanej veci bola uzavretá zmluva o revolvingovom úvere dňa 21.7.2005. Pretože išlo o zmluvu o úvere, ktorá je ako osobitný zmluvný typ upravená v Obchodnom zákonníku, nevzťahovali sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka až do 31.12.2007 aj na takéto úverové zmluvy (§ 879j Občianskeho zákonníka). Aplikáciu ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka na úverové zmluvy nepripúšťalo vtedy platné znenie § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka definujúce, aké zmluvy je možné považovať za spotrebiteľské.
Právne vzťahy z úverovej zmluvy upravené v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. d) Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkového vzťahu. Pokiaľ je však účastníkom takejto úverovej zmluvy osoba splňujúca podmienky pre označenie spotrebiteľa, musí byť takýto záväzkový vzťah posudzovaný v prvom rade podľa zákona číslo 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj podľa zákona číslo 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Tieto zákony sú tzv. lex specialis vo vzťahu k Obchodnému zákonníku. Obchodný zákonník sa
preto aplikuje len na tie práva a povinnosti, ktoré nie sú osobitne upravené v Zákone o spotrebiteľských úveroch a v Zákone o ochrane spotrebiteľa. Použite Občianskeho zákonníka je potom prípustné len podľa § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, t. j. v prípadoch, ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa Obchodného zákonníka.
Vzhľadom k tomu, že s účinnosťou od 1.5.2004 pristúpila Slovenská republika k Európskej únii, stali sa súdy Slovenskej republiky súčasťou súdneho systému Európskej únie. Zmluva o pristúpení výslovne zakotvila záväznosť úniového práva pre pristupujúce štáty.
Počnúc od 21.4.1993 nadobudla účinnosť Smernica Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách - ďalej len Smernica. Táto v Prílohe k článku 3 ods. 3 v bode 1 písm. e) označila za nekalú podmienku aj takú, ktorej zmyslom alebo účinkom je požadovať od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako náhradu.
Smernicu nemožno aplikovať priamo, lebo Smernica ako prameň komunitárneho práva, nemá horizontálny (teda v zásade súkromnoprávny) priamy účinok. Avšak existuje komunitárna povinnosť vykladať vnútroštátne právo spôsobom zlučiteľným so Smernicou, ako to vyložil Európsky súdny dvor vo veci 217/83 von Colson & Komman (tzv. nepriamy účinok smerníc).
Slovenská republika nerozšírila účinnosť ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka aj na spotrebiteľské úverové zmluvy už odo dňa 1.4.2004, ale urobila tak až od 1.1.2008. Podľa rozsudku Európskeho súdneho dvora C-106/89 vo veci Marleasing SA proti La Comercial Internationale de Alimentation SA, národnú úpravu neuskutočňujúcu alebo zle uskutočňujúcu Smernicu je nutné v čo najväčšom rozsahu interpretovať vo svetle a v znení Smernice, aby bol dosiahnutý výsledok uvedený v Smernici.
V dôsledku toho právnu úpravu platnú ku dňu 21.7.2005 na území Slovenskej republiky je treba vykladať v kontexte práva Európskej únie.
Z týchto dôvodov boli súdy v preskúmavanej veci povinné aplikovať § 6 ods. 1, 3 písm. b) a § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom ku dňu 5.12.2005 a tieto ustanovenia vykladať v súlade s článkom 3 ods. 1, 3 a bodom 1 písm. e) Prílohy k tomuto článku Smernice. Podľa týchto ustanovení predávajúci nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi, pričom za konanie v rozpore s dobrými mravmi sa rozumie aj také, ktoré môže privodiť ujmu účastníkovi obchodného vzťahu pri
nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe a pri ktorom sa využíva výrazná nerovnosť zmluvných strán.
Uzavretie zmluvy, či jej časti v rozpore s dobrými mravmi, má za následok neplatnosť zmluvy, resp. jej časti, ktorá je v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1, § 39 a § 41 Občianskeho zákonníka v spojení s § 6 ods. 1, 3 Zákona o ochrane spotrebiteľa).
Pokiaľ zmluva zo dňa 21.7.2005 obsahuje vo svojej časti označenej ako Obchodné podmienky pre revolvingový úver a v Sadzobníku poplatkov dohodu o tom, že pri omeškaní žalovanej ako dlžníka vzniká žalobcovi ako veriteľovi právo na úrok z omeškania vo výške
0,1 % denne z dlžnej sumy, je táto časť zmluvy v rozpore s dobrými mravmi, a preto je neplatná. Jedná sa nepochybne o spotrebiteľskú zmluvu a úrok z omeškania vo výške 36,5 % ročne vykazuje zjavné znaky diskriminácie s porovnaním s inými spotrebiteľskými zmluvami, v ktorých je výška úrokov z omeškania limitovaná občianskoprávnymi predpismi.
Podľa článku 6 Smernice, sú povinné členské štátny zabezpečiť, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzavretých so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Jedná sa o kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť (bod 30 rozsudku Súdneho dvora zo dňa 6.10.2009 vo veci C-40/08). Tento článok musí byť považovaný za ustanovenie rovnocenné s vnútroštátnymi predpismi, ktoré majú v rámci vnútroštátneho právneho poriadku právnu silu noriem verejného poriadku (bod 52 vo veci C-40/08).
Pretože ani Zákon o ochrane spotrebiteľa, ani Zákon o spotrebiteľských úveroch neobsahovali ku dňu 21.7.2005 osobitnú úpravu týkajúcu sa úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty, mali byť takto vzniklé práva a povinnosti z úverovej zmluvy posudzované v prvom rade podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Tento až s účinnosťou od 15.1.2009 stanovil povinnosť, že ak záväzok vznikol zo spotrebiteľskej zmluvy a dlžníkom je spotrebiteľ, možno dohodnúť úroky z omeškania najviac do výšky ustanovenej podľa predpisov občianskeho práva. Toto ustanovenie sa však nevzťahuje na omeškanie, ktoré vzniklo pred 15.1.2009 (§ 768f Obchodného zákonníka).
Žalovaná však túto zmluvu uzatvárala nepochybne ako spotrebiteľ (§ 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch) a jedná sa o zmluvu spotrebiteľskú. Výkladom cez článok 3 ods. 1 a Prílohu bod 1, písm. e) Smernice možno potom dospieť k záveru, že v súlade s dobrými mravmi sú len úroky z omeškania neprevyšujúce výšku stanovenú pre občianskoprávne vzťahy, ktoré dostatočne zabezpečujú rovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Takouto občianskoprávnou normou je § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z..
Právnym dôsledkom neplatnosti spotrebiteľskej zmluvy zo dňa 21.7.2005 v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania je, že súd nemôže vo svojom rozhodnutí prisúdiť žalobcovi ako veriteľovi túto pôvodne dohodnutú sankciu. Za týchto okolností vznikol žalobcovi nárok na zaplatenie úrokov z omeškania, avšak len vo výške stanovenej občianskoprávnymi predpismi (§ 3 nariadenia vlády SR číslo 87/1995 Z. z.). Aj v tomto prípade ide o dôsledok eurokomfortného výkladu práva Slovenskej republiky platného v rozhodnom čase nastoľujúceho skutočnú rovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán zo spotrebiteľskej zmluvy.
Za týchto okolností rozhodol prvostupňový súd správne, keď zamietol podanú žalobu čo do zaplatenia úroku z omeškania prevyšujúceho 9,5 % ročný úrok z omeškania ustálený v súlade s § 3 nariadenia vlády SR číslo 87/1995 Z. z..
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí žaloby čo do zaplatenia úrokov z omeškania v časti prevyšujúcej 9,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 662,62 eur od 15.3.2007 do zaplatenia.
Podľa § 160 ods. 1 druhá veta O.s.p. súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia.
V zmysle citovaného ustanovenia § 160 ods. 1 O.s.p. súd môže určiť splatnosť pohľadávok aj v dlhšej lehote, prípadne, že sa plnenie má vykonať v splátkach. Takéto určenie splatnosti pohľadávok je výnimkou zo zákonnej zásady a jeho použitie je dôvodné s prihliadnutím na povahu prejednávanej veci, priznaného nároku a vzhľadom k osobným pomerom účastníkov konania prejednávanej veci.
Vo vzťahu k odvolacej námietke žalobcu týkajúcej sa práve určenia splatnosti pohľadávok treba uviesť, že súd prvého stupňa správne použil ustanovenie § 160 O.s.p. s tým, že jednak vzal do úvahy priznaný nárok žalobcu v sume 847,11 eur a 9,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 662,62 eur od 15.3.2007 do zaplatenia, a tiež terajšiu zlú finančnú situáciu žalovanej, ktorá sa stará o dve maloleté deti. Zároveň na potvrdenie správnosti odvolací súd vzhliadol aj povahu prejednávanej veci, v ktorej bola žalovaná spotrebiteľkou a žalobca pri uzatváraní predmetnej zmluvy v rozpore s dobrými mravmi vo svojich obchodných podmienkach využil nerovnosť strán a určil neprimerané vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením záväzku.
Z týchto dôvodov odvolací súd v súlade s § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým bola žaloba o zaplatenie úrokov z omeškania v časti prevyšujúcej 9,5 % úrok z omeškania zo sumy 662,62 eur od 15.3.2007 do zaplatenia zamietnutá, ako aj vo výroku o splatnosti prisúdených splátok.
V ďalšom konaní súd prvého stupňa v zmysle § 224 ods. 4 O.s.p. a § 151 O.s.p. rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.