Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_17CoCsp-30-2023.pdf
PDF · 91.24 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/30/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Ivana Kubínyiho a Mgr. Zuzany Holúbkovej v spore žalobcu: Sigmatrans s.r.o. (do 23.10.2023 Freight consulting s.r.o.), so sídlom Karpatské námestie 10A, Bratislava – mestská časť Rača (do 23.10.2023 Bancíkovej 1/A, Bratislava), IČO: 47 204 052, zast. LEGATE, s.r.o., so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, Bratislava, IČO: 35 846 909, proti žalovanému: A. B., nar. X.X.XXXX, trvale bytom C. A. XXX/X, D., zast. AK JUDr. Matej Valjent, so sídlom Jesenského 232, Partizánske, o zaplatenie 1.500 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 27. septembra 2021, č.k. 12Csp/67/2019-155, v spojení s opravným uznesením zo dňa 7. júna 2023, č.k. NM-12Csp/67/2019-163, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením v napadnutých výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e.
II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom v spojení s opravným uznesením súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 1.000 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne od 8.8.2018 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobný návrh zamietol. Výrokom III. žalobcovi priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 33,34 %, ktoré uložil žalovanému zaplatiť k rukám právneho zástupcu žalobcu v lehote do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o výške náhrady trov konania. Dodal, že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia 1.500 eur s príslušenstvom. V žalobe žalobca uviedol, že žalovaný bol jeho zamestnancom odo dňa 10.1.2017 a pracoval ako vodič nákladného vozidla. Žalovaný dňa 25.4.2017 viedol v rámci plnenia pracovných povinností vozidlo E. B. EČV: F. po spoplatnenom úseku cesty Trnava - Blatné, a to bez úhrady príslušného mýta. Ako zamestnávateľovi žalovaného a ako prevádzkovateľovi vozidla mu Okresný úrad Bratislava, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií rozhodnutím č. OU-BA- OCDPK2.2017/108224 zo dňa 27.11.2017, právoplatným dňa 15.1.2018 a vykonateľným dňa 17.1.2018 udelil pokutu vo výške 1.500 eur za správny delikt podľa § 28 ods. 1 písm. a) zák. č. 474/2013 Z.z., ktorú uhradil dňa 18.5.2018. Listom zo dňa 18.7.2018 vyzval žalobca žalovaného na dobrovoľnú úhradu uvedenej sumy ako škody, keďže porušil svoje pracovné povinnosti tým, že včas nedobil kredit na mýtnej
jednotke v ním vedenom motorovom vozidle na spoplatnenom úseku cesty. Žalovaný mu dlžnú sumu nevrátil, a preto sa žalobca obrátil na súd.
3. Súd prvej inštancie po dokazovaní skonštatoval, že žalovaný ako zamestnanec pracoval pre žalobcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 10.1.2017 na pozícii vodiča nákladného vozidla. Na základe pracovnej zmluvy nastúpil do práce ako profesionálny vodič, disponujúc základnou kvalifikáciou vodiča podľa zákona č. 280/2006 Z.z. o povinnej základnej kvalifikácii a pravidelnom výcviku niektorých vodičov.
4. Dňa 25.4.2017 viedol žalovaný v rámci plnenia pracovných povinností vozidlo žalobcu po spoplatnenom úseku cesty bez úhrady mýta. Za to bola žalobcovi uložená pokuta za správny delikt vo výške 1.500 eur.
5. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami sporu bolo sporné, kto je povinný sledovať funkčnosť mýtnej jednotky a realizovať dobytie mýta. Žalovaný klesajúci, resp. nedostatočný kredit na mýtnej jednotke vedel rozlíšiť, no napriek tomu zamestnávateľa na to neupozornil, ani nepodnikol žiadne kroky na odvrátenie hroziacej škody, ktorá zamestnávateľovi hrozila za jazdu bez dobitia mýtnej jednotky. Žalovaný ako vodič nákladnej dopravy bol dostatočne kvalifikovaný a mal vedomosť o povinnosti vyplývajúcej zo zákona č. 474/2013 Z.z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a tiež podľa čl. VII. ods. 4 pracovnej zmluvy a § 81 písm. e) Zákonníka práce nemal konať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa, t.j. mal mať vedomosť, že bez zaplateného mýta nie je možné jazdiť po spoplatnených úsekoch ciest. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný mal vyčerpaný kredit na mýtnej jednotke, a preto mal zamestnávateľa upozorniť, odstaviť vozidlo, resp. podniknúť akékoľvek kroky k tomu, aby zamestnávateľovi nevznikla škoda.
6. Následne súd prvej inštancie reflektoval na § 168 ods. 2 prvá veta Zákonníka práce, podľa ktorého náhrada škody spôsobená z nedbanlivosti zamestnanca nesmie presiahnuť sumu rovnajúcu sa štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku pred porušením povinnosti, ktorým spôsobil škodu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento štvornásobok priemernej mesačnej mzdy predstavoval 1.780,52 eur. Žalobca tak vymáhal od žalovaného celú náhradu škody.
7. Na základe vykonaného dokazovania považoval súd prvej inštancie za preukázané, že žalovaný porušením pracovných povinností v spojení s porušením povinnosti vodiča tým, že jazdil na spoplatnenom úseku cesty bez úhrady príslušného mýta, za čo bola žalobcovi uložená pokuta za správny delikt 1.500 eur, spôsobil žalobcovi ako zamestnávateľovi škodu. Podľa súdu prvej inštancie neboli zistené skutočnosti, ktoré by bránili žalovanému v plnení pracovných povinností.
8. Výšku škody súd prvej inštancie určil s poukazom na výšku uloženej pokuty, ktorá bola 1.500 eur, avšak v časti 500 eur absentovalo zavinenie žalovaným, pretože bolo zistené zavinenie žalobcu, ktorý pokutu nezaplatil v určenej lehote. Preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.000 eur a vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
9. Žalobca si voči žalovanému uplatnil aj úrok z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od 8.8.2018 do zaplatenia. Súd prvej inštancie priznal úrok z omeškania zo sumy priznanej istiny, t.j. zo sumy 1.000 eur od 8.8.2018 (t.j. počnúc dňom uplynutia lehoty na zaplatenie).
10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobca mal vo veci úspech len čiastočný, keďže žaloval sumu 1.500 eur, pričom súdom priznaná suma predstavuje 1.000 eur. Žalobca bol v konaní úspešný v rozsahu 66,67 %, žalovaný v rozsahu 33,33 %. Žalobcovi tak súd prvej inštancie priznal náhradu trov konania v rozsahu 33,34 %.
11. Opravným uznesením súd prvej inštancie opravil záhlavie rozsudku v časti označenia právneho zástupcu žalovaného.
12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný.
13. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je absolútne nesprávne, nezrozumiteľné a nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Súd prvej inštancie podľa žalovaného neuviedol, ktoré konkrétne
povinnosti porušil, resp. ktoré konkrétne povinnosti si nesplnil a z ktorých konkrétnych zmluvných dojednaní alebo všeobecne záväzných právnych predpisov majú opomenuté povinnosti vyplývať.
14. Žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že zo žiadneho listinného dôkazu, všeobecne záväzného právneho predpisu, ani z pracovnej zmluvy nevyplýva jeho povinnosť dobíjať mýto v mýtnej jednotke, ktorá sa nachádzala v pridelenom vozidle. Práve naopak, bol informovaný, že mýto bude dobíjať žalobca ako prevádzkovateľ motorového vozidla. Ani z pracovnej zmluvy a ani z iných žalobcom predložených dokumentov mu nevyplýva povinnosť dobíjať mýto.
15. Súd prvej inštancie podľa žalovaného opomenul aj a to, že nebol kontrolovaný hliadkou polície, resp. príslušným orgánom oprávneným kontrolou úhrady mýta, ale nezaplatenie mýta bolo zistené kontrolou elektronickými prostriedkami - mýtnou bránou. V tejto súvislosti upozornil na § 9 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z.z.
16. Preto žalovaný akcentoval, že žalobca nemá voči nemu nárok na náhradu škodu. Túto si spôsobil sám žalobca. Nebol podľa žalovaného navyše preukázaný ani kauzálny nexus medzi škodou a porušením jeho povinnosti. Žiadnu povinnosť neporušil. Pracoval ako vodič nákladného vozidla už pre viacerých zamestnávateľov a dobíjanie mýta realizoval vždy zamestnávateľ.
17. Žalovaný upozornil, že počas výkonu práce u žalobcu nikdy mýto nedobíjal, nedobil ho ani dňa 26.4.2017 a z dôkazov predložených žalobcom nevyplýva, že mýto dobil on, nakoľko z dokladov nevyplýva žiadny identifikátor karty, ktorá mu bola zverená.
18. Žalovaný zdôraznil, že zo všeobecne záväzných právnych predpisov vyplýva žalobcovi ako zamestnávateľovi a prevádzkovateľovi zabezpečiť si mýtnu jednotku a ju dobíjať. Žalobcom nebol poučený, že mýtnu jednotku má dobíjať. Žalobca nepreukázal opak. Listinný doklad, ktorý predložil žalobca o tom, že nasledujúci deň mal zaplatiť mýto, nie je pravý, nakoľko v tento deň mal pracovné voľno a nepohyboval sa na ulici uvedenej v potvrdení o zaplatení. Tankovaciu kartu využíval iba na nevyhnutné platby, ako bolo parkovné. Naftu kupoval podľa potreby. Mýto dobíjal jeho zamestnávateľ, táto povinnosť mu v pracovnej zmluve uložená nebola, mal to na starosti niekto, kto sedí v kancelárii. Počas jazdy si mýtnu jednotku nevšímal, pretože to nebola jeho povinnosť. Kartou, ktorá mu bola zverená na nákup pohonných hmôt, sa dali hradiť ešte nevyhnutné náklady, napr. parkovné alebo pokuta za poškodené svetlo. Netýkalo sa to zaplatenia mýta. Opakovane zdôraznil, že nikdy u žalobcu mýto nehradil.
19. Žalovaný ďalej namietal aj nedoručenie záverečného stanoviska žalobcu jeho právnemu zástupcovi. Žalobca toto stanovisko oboznámil stručne na pojednávaní dňa 27.9.2021, pričom ho ani súd prvej inštancie neoboznámil. Týmto bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces.
20. Na tomto základe zhrnul, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Napadnutý rozsudok považoval žalovaný za nedostatočne odôvodnený. Je nejasný, nezrozumiteľný a zmätočný.
21. Z uvedených dôvodov žiadal odvolací súd, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietne a prizná mu náhradu trov konania, resp. rozsudok v napadnutej časti zruší a vec vráti v tomto rozsahu súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
22. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o porušení povinnosti žalovaného. Odvolanie preto nepovažoval za dôvodné. Žiadal odvolací súd o potvrdenie napadnutého rozsudku a o priznanie náhrady trov konania.
23. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s opravným uznesením je potrebné v napadnutom výroku I. a v závislom výroku III. o trovách konania potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP.
24. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. odvolaním napadnutý nebol, preto je v tomto rozsahu právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
25. Žalovaný považoval odôvodnenie rozsudku za nedostatočné. Považoval ho za nejasné, nezrozumiteľné a zmätočné.
26. S touto odvolacou námietkou sa odvolací súd nestotožnil. Súd prvej inštancie ozrejmil, v čom videl naplnenie predpokladov zodpovednosti za škodu žalovaným. I výšku priznanej sumy súd prvej inštancie riadne odôvodnil. Samotný nesúhlas žalovaného s napadnutým rozsudkom ešte nečiní rozsudok nejasný, nezrozumiteľný a zmätočný. V prípade, že dôvody rozsudku sú súdom prvej inštancie riadne ozrejmené, teda je vysvetlené, na podklade akých skutkových a právnych zistení súd prvej inštancie vychádzal, nemožno prijať záver, že odôvodnenie je nedostatočné. Preto túto námietku vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú.
27. Žalovaný ďalej vytýkal súdu prvej inštancie, že neuviedol, ktoré konkrétne povinnosti porušil.
28. Ani s touto odvolacou námietkou nemôže odvolací súd súhlasiť. Súd prvej inštancie v bode 7. napadnutého rozsudku vysvetlil, ktoré povinnosti žalovaný porušil, čím spôsobil žalobcovi škodu. Išlo konkrétne o povinnosti plynúce zo zákona č. 474/2013 Z.z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a čl. IV. ods. 4 pracovnej zmluvy a napokon § 81 písm. e) Zákonníka práce.
29. Podľa § 9 ods. 1 zák.č. 474/2013 Z.z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií a o zmene a doplnení niektorých zákonov, povinnosť platby mýta má prevádzkovateľ vozidla a na mieste v čase výkonu kontroly úhrady mýta aj vodič vozidla. Vodič vozidla a prevádzkovateľ vozidla nesmie užívať vymedzené úseky ciest bez úhrady mýta.
30. Z citovaného ust. § 9 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z.z. vyplýva, že vodič vozidla a prevádzkovateľ vozidla nesmie užívať vymedzené úseky ciest bez úhrady mýta (zvýraznil súd – pozn. odvolacieho súdu). Z uvedeného ustanovenia tak plynie priamo pre vodiča zákaz užívania vymedzených úsekov ciest bez úhrady mýta.
31. Súčasne z pracovnej zmluvy a § 81 písm. e) Zákonníka práce plynula žalovanému povinnosť nekonať v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. Niet pochýb, že oprávneným záujmom zamestnávateľa je, aby sa nezmenšoval jeho majetok platbami pokút za užívanie vymedzených úsekov ciest bez úhrady mýta.
32. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie zároveň vyplynulo, že mýtna jednotka nachádzajúca sa vo vozidle signalizovala vodičovi klesajúci kredit a signalizovala mu i nedostatočný (teda vyčerpaný) kredit mýta farebnými signálmi.
33. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaný ako vodič vozidla informoval žalobcu ako svojho zamestnávateľa a prevádzkovateľa vozidla, že kredit uhradeného mýta klesá, resp. už je vyčerpaný. Nebolo preukázané ani to, že by žalovaný sám mýto uhradil. Uvedené žalovaný ani v odvolacom konaní nevyvracal.
34. Preto odvolací súd súhlasí so súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že bolo povinnosťou žalovaného, ak nebolo uhradené mýto, buď informovať (vopred) zamestnávateľa o tejto skutočnosti (vzhľadom na to, že na neho platil zákonný zákaz užívať úsek cesty bez úhrady mýta), vozidlo odstaviť a ďalej v jazde nepokračovať, alebo sám mýto uhradiť. Žalovaný neučinil nič z uvedeného, hoci to bolo v jeho moci. Mýtna stanica žalovanému signalizovala priamo vo vozidle, že mýto uhradené nie je. Táto nečinnosť žalovaného tak založila zodpovednosť žalovaného za škodu, ktorá žalobcovi vznikla. Odvolací súd pritom opäť odkazuje na § 9 ods. 1 zákona č. 474/2013 Z.z., z ktorého žalovanému plynul zákaz užívať vymedzené úseky ciest spoplatnené mýtom. O tejto zákonnej povinnosti musel žalovaný vedieť a jeho neznalosť ho neospravedlňuje. Preto nebolo potrebné ani osobitné poučenie žalobcu, ktorý disponuje základnou kvalifikáciou vodiča podľa zákona č. 280/2006 Z.z. o povinnej základnej kvalifikácii a pravidelnom výcviku niektorých vodičov, o tejto povinnosti
35. Námietku žalovaného, podľa ktorej nikdy počas jeho výkonu prácu u žalobcu nedobíjal mýto, odvolací súd hodnotí ako právne irelevantnú. A to preto, že uvedené skutkové tvrdenie žalovaný
nepreukázal konkrétnym dôkazom. Žalovaný pritom mohol preukázať, že žalobca mýto pravidelne uhrádzal. Vzhľadom na to, že tak neučinil, neuniesol ohľadom svojho tvrdenia dôkazné bremeno.
36. Odvolací súd upozorňuje, že splnenie dôkazného bremena priamo ukladá čl. 8 základných princípov CSP, podľa ktorého sú strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
37. Napokon odvolací súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalovaného ohľadom nedoručenia záverečného stanoviska žalobcu jeho právnemu zástupcovi. Žalovaný totiž nekonkretizuje, v čom má tvrdený nedostatok vplyv na napadnutý rozsudok, resp. v čom bol vo svojich právach ukrátený. Súd prvej inštancie navyše ani v odôvodnení napadnutého rozsudku netvrdil, že by z tohto stanoviska žalobcu vychádzal, resp. že by malo mať pre konanie a výsledok sporu vplyv. V dôvodoch napadnutého rozsudku súd prvej inštancie vyšiel z konkrétnych dôkazov. Naostatok je potrebné doplniť, že v tomto spore pred súdom prvej inštancie prebehli tri pojednávania, a tak žalovaný (ako i žalobca) mali dostatok priestoru na prezentáciu svojej argumentácie. Preto táto odvolacia námietka nemá vplyv na napadnutý rozsudok.
38. Iné odvolacie námietky žalovaný neprodukoval. Odvolací súd tak dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho i v spojení s opravným uznesením potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. V zmysle § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie.
40. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).