Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Co-428-2011.pdf
PDF · 85.35 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/428/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Lichnerovej a členov senátu JUDr. Alice Beňovej a JUDr. Ivety Martinákovej v právnej veci navrhovateľa O. I., trvale bytom E. B., O. D. XXX/XX, prechodne bytom Z. I., E. Q. XXX/X proti odporkyni A.. Y. I., bytom Z., V. o určenie vyživovacej povinnosti, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 13. septembra 2011, č. k. 6C/53/2011-131 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
Odporkyni náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal proti odporkyni určenia vyživovacej povinnosti dieťaťa voči rodičovi. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v danej veci skúmal, či sú splnené zákonné podmienky pre uloženie predmetnej vyživovacej povinnosti a preskúmal osobné majetkové a zárobkové pomery účastníkov konania. Konštatoval, že plneniu vyživovacej povinnosti detí voči rodičom predchádza vzájomná vyživovacia povinnosť medzi manželmi a poskytovanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Navrhovateľ nie je ženatý, preto neprichádza do úvahy vyživovacia povinnosť medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela navrhovateľ od svojej bývalej manželky nežiadal. Príspevok na výživu rozvedeného manžela je možné priznať najdlhšie po dobu 5 rokov od právoplatnosti rozhodnutia o rozvode, výnimočne môže súd túto dobu predĺžiť. Zo strany navrhovateľa však nebolo preukázané využitie možnosti uplatnenia práva na poskytovanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Vyživovacia povinnosť detí voči rodičom je posudzovaná podľa iných kritérií, než je tomu v prípade vyživovacej povinnosti rodičov voči deťom. Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom v zmysle zákona o rodine trvá, kým tieto nie sú schopné samé sa živiť a určuje sa podľa zásady, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Naproti tomu vyživovacia povinnosť detí voči rodičom prichádza do úvahy len vtedy, ak sú tieto schopné samy sa živiť a ak ju rodičia potrebujú, pričom poskytovaná výživa má byť primeraná. Zákon o rodine teda zjavne rozlišuje koncepciu týchto dvoch vyživovacích povinností. Vyživovaciu povinnosť dieťaťa voči rodičom je možné uložiť súdnym rozhodnutím len v prípade, že ju rodič ako oprávnená strana potrebuje. Z listinných dôkazov bolo preukázané, že navrhovateľ poberá dôchodok vo výške 383 eur, nie je teda v stave hmotnej núdze (suma výška životného minima predstavuje v súčasnosti 178,92 eur). Zdravotný stav navrhovateľa podľa listinných dôkazov nie je natoľko nepriaznivý, že by ho výraznou mierou obmedzoval v jeho aktívnom živote. Výdavky vyčíslené navrhovateľom prevyšujú jeho príjem, nie všetky z týchto výdavkov však súd považuje za nevyhnutné a účelne vynaložené. Predovšetkým treba uznať argument odporkyne spochybňujúci účelnosť a dôvodnosť prevodu členských práv k bytu navrhovateľom. Navrhovateľ prevod členských práv k družstevnému bytu odôvodnil tým, že mu vtedajší príjem nepostačoval na krytie výdavkov. Príjem navrhovateľa v tom čase (rok 2006) podľa jeho vlastného vyjadrenia predstavoval 290 eur mesačne. Výška dôchodku navrhovateľa však prevyšovala výšku životného minima, ktoré v roku 2006 predstavovalo sumu 4.730 Sk (157 eur). Zmluva o prevode členských práv a povinností k bytu neobsahovala údaj o odplatnosti tohto právneho úkonu, podľa tvrdenia navrhovateľa bola medzi účastníkmi tejto zmluvy dojednaná cena 580.000 Sk (19 252,47 eur), ktorá bola vyplatená v hotovosti. Je právom každého nakladať so svojim vlastníctvom slobodne, v medziach príslušných právnych predpisov. Je však zároveň potrebné skonštatovať, že sloboda nakladania so svojim majetkom so sebou prináša i riziko znášania následkov z uskutočnených právnych úkonov. Po prevedení členských práv býval a doposiaľ navrhovateľ býva v podnájme, za ktorý platí nájomné 200 eur mesačne. Výška nájomného prevyšuje sumu, ktorá by predstavovala bežné mesačné náklady spojené s bývaním vo vlastnom 1-izbovom byte. Popri nájomnom, ktoré svojou výškou predstavuje podstatnú položku výdavkov navrhovateľa, sú jeho ďalšími výdavkami náklady spojené s jazdou autom. Navrhovateľ odôvodnil potrebu užívania vlastného automobilu svojim zdravotným stavom. Nebolo však preukázané, že by zdravotný stav navrhovateľa bol natoľko závažný, že by mu znemožňoval používať mestskú hromadnú dopravu. Priaznivý zdravotný stav je zároveň podmienkou k tomu, aby navrhovateľ mohol v súlade s príslušnými právnymi predpismi viesť motorové vozidlo. Mestská hromadná doprava v Z. I., kde navrhovateľ v súčasnosti býva, využíva i autobusy so zníženým vstupom a poskytuje osobám vo veku nad 70 rokov zľavnené cestovné. Navrhovateľ uviedol, že lekárov má v súčasnosti v Z. I., preto aj jazda autom v rámci jedného mesta je určite lacnejšia, než tomu bolo vtedy, keď navrhovateľ navštevoval lekárov v rôznych mestách v rámci viacerých okresov. Výšku navrhovateľom uvádzaných výdavkov v sume 614,18 eur považoval súd prvého stupňa za neprimerane vysokú a nadštandardnú. Vzhľadom k výške navrhovateľovho dôchodku mal súd prvého stupňa za to, že tento je dostatočný na zaplatenie nájomného a na pokrytie jeho základných životných potrieb (stravy, lieky, oblečenie). Súd zároveň preskúmal osobné, majetkové a zárobkové pomery odporkyne, pričom zistil, že odporkyňa podniká na základe živnostenského oprávnenia, dosahuje preukázaný príjem cca 704,40 eur mesačne brutto. Z uvedenej sumy teda musí platiť zákonné odvody. Je slobodná a býva u svojej matky, ktorá vzhľadom na zamestnanie v zahraničí má dostatočný príjem na úhradu nákladov svojej domácnosti. Odporkyňa na domácnosť prispieva svojej matke sumou 200 eur mesačne. Napriek tomu by majetkové a zárobkové pomery odporkyne s poukazom na jej preukázaný príjem neumožňovali prispievať na výživu navrhovateľa navrhovanou sumou. Ako už však bolo uvedené, Zákon o rodine stanovuje povinnosť rodičov živiť svoje deti, kým tieto nie sú schopné samé sa živiť. Nestanovuje však rovnakým spôsobom povinnosť detí doopatrovať svojich rodičov. Ak teda nie je splnená podmienka potreby poberania výživného na strane oprávnenej osoby - navrhovateľa, nie je možné túto povinnosť uložiť osobe povinnej - odporkyni, a to ani za predpokladu, že by to jej zárobkové pomery umožňovali. V tomto konaní nebolo predmetom dokazovania posudzovanie toho, aká bola starostlivosť navrhovateľa o odporkyňu v čase, kým nebola plnoletá. Pre úplnosť však súd posúdil tvrdenia, výpovede, ústne a písomné prednesy účastníkov konania týkajúce sa ich vzájomných vzťahov i v kontexte na ustanovenie § 75 ods. 2 Zákona o rodine, v zmysle ktorého výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd žiadnu skutočnosť, ktorá by odôvodňovala aplikáciu tohto ustanovenia nezistil, pričom mal za to, že hoci sú vzťahy medzi účastníkmi konania veľmi narušené, nedošlo v konaní ani jedného z nich k takému činu, ktorý by vzhľadom k svojej intenzite alebo povahe vyslovene odporoval dobrým mravom. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené dôvody mal súd za to, že neboli splnené zákonné dôvody pre určenie vyživovacej povinnosti odporkyne voči navrhovateľovi, preto návrhu navrhovateľa nevyhovel a návrh na určenie výživného zamietol. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 66, § 67 ods. 1,2, § 75 ods. 1,2 Zákona o rodine, § 2 písm. a/ zák. č. 601/2003 Z.z. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého by úspešnej odporkyni patrila náhrada trov konania. Súd jej ju však s poukazom na § 151 O.s.p. nepriznal, nakoľko si v konaní náhradu trov konania neuplatnila, trovy konania jej ani nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, navrhol ho zmeniť tak, že súd jeho návrhu vyhovie. Poukázal na svoje odôvodnené potreby, čo sa týka nájomného a pokrytia základných životných potrieb, na svoj zhoršený zdravotný stav, na finančné náklady súvisiace s rehabilitáciou a pod., ktoré vyčíslil na 116,94 eur mesačne. Uviedol, že po odpočítaní výdavkov zo starobného dôchodku vo výške 383,90 eur a celkových mesačných výdavkov je rozdiel 133,04 eur a tento rozdiel pokrýva pôžičkou od priateľa a nezdravým šetrením na strave. Namietal, že v odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa je zľahčovaný jeho zdravotný stav, keď zo zistených dôkazov je evidentné, že je vážne zdravotne postihnutý, že správanie odporkyne voči nemu ako otcovi je vyslovene nepriateľské a odporuje dobrým mravom, nakoľko sa sám vzorne staral od útleho detstva o dve maloleté deti až do dospelosti.
Odporkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že je samostatne zárobkovo činnou osobou a jej príjmy nie sú vysoké a tak isto nie sú stabilné. Ako živnostník musí platiť zdravotné a sociálne odvody a dane, čo navrhovateľ vôbec nezohľadňuje. Ďalej poukázala na to, že navrhovateľ sa vo svojej situácii ocitol vlastným ľahkomyselným a neuváženým počínaním, keď viedol život s nadštandardnými výdavkami v dôchodkovom veku. Takisto nemal dôvod predať byt v sume 580.000,- Sk a zvoliť si drahší variant bývania v podnájme. Tieto peniaze v priebehu niekoľkých rokov ľahkovážne minul. Pripomenula, že navrhovateľov dôchodok predstavuje viac ako 2-násobok životného minima. Spochybnila „príkladnú a všestrannú starostlivosť“ navrhovateľa, keď ním predkladané posudky boli účelovo vystavené v dobe, keď sa jej rodičia rozvádzali a zahŕňajú obdobie do jej asi 11 rokov. Ďalej uviedla, že od 12 rokov sa situácia zmenila a môže bez „nenávisti a zlomyseľnosti“, z ktorej ju navrhovateľ obviňuje, povedať, že pre jeho výchovu bol príznačný despotizmus, telesné a psychické týranie, neustále ponižovanie a zastrašovanie a jeho útoky pretrvávajú až do dnešnej doby. Poukázala na protirečenie navrhovateľových vyhlásení o jeho zdravotnom stave, keď účelovo uvádza vážne znejúce diagnózy, zároveň však priznáva, že do marca 2011 si brigádnicky privyrábal strihaním stromov, čo je činnosť vyžadujúca dobrý zdravotný stav a pohybovú koordináciu. Mala za to, že navrhovateľova motivácia je zištná, v priebehu svojho života, aj v dnešnej dobe viedol a vedie súdne spory zamerané na profit. V blízkej dobe plánuje s jej priateľom sa vziať a založiť si rodinu a preto musí rátať so zvýšením výdavkov.
Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.
Navrhovateľ ako odvolací dôvod uplatnil nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa.
Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní navrhovateľom vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa. Navrhovateľ v podanom odvolaní neuviedol žiadne podstatné okolnosti, ktoré by mohli privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa. Jeho námietky uvádzané v odvolaní sú totožné s námietkami uplatnenými pred súdom prvého stupňa. Za daného stavu si osvojuje odvolací súd dôvody napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a neuvádza bližšie odôvodnenie.
Námietky navrhovateľa uvádzané v odvolaní neboli dôvodné, keď z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, citoval zákonné ustanovenia, ktoré aplikoval na prejednávanú vec a z ktorých vyvodil svoj právny záver. Odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Toto právo neznamená ani to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa spôsobom hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, príp. sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy prebrali alebo riadili sa výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník konania. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, príp. dostatočne objasňujú skutkový stav a právny základ rozhodnutia. Odvolací súd vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a že odôvodnenie odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa spĺňa požiadavky zákona na riadne odôvodnenie rozsudku (§157 ods. 2 O.s.p.).
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnej odporkyni táto náhrada trov nebola priznaná, nakoľko si ju neuplatnila.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .