Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6C-2-2005.pdf
PDF · 105.08 KB
No categories available
6C/2/2005
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Zvolen v konaní pred sudcom Mgr. Daliborom Miľanom v právnej veci žalobcu P. X., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom K. A.T. XXX, XXX XX V., občana SR, zast. JUDr. Vladimírom Rybovičom, advokátom AK Banská Bystrica, so sídlom Nám. Št. Moysesa 4, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, zast. JUDr. Jánom Hudobom, advokátom AK Zvolen, so sídlom Sládkovičova 2, 960 01 Zvolen, o vydanie nehnuteľnosti, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a .
O trovách konania súd rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
odôvodnenie:
Žalobca sa svojim žalobným návrhom domáhal vydať nehnuteľnosti vedené na Katastrálnom úrade v Banskej Bystrici - Správa katastra v Detve, na LV č. XXXX pre obec a kat. úz. E., ako parc. č. A. XXX/ X o výmere 18 167 m2, lesné pozemky a parc. č. A. XXX/X o výmere 2 255 m2, lesné pozemky. Pre prípad úspechu v konaní si uplatnil náhradu trov.
Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť.
Súd o žalobnom návrhu rozhodol dňa 23. 06. 2005 rozsudkom tak, že žalobe vyhovel a uložil povinnosť žalovanému nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom sporu, vydať v lehote 7 dní od právoplatnosti rozsudku.
V zákonnej lehote podal žalovaný odvolanie proti rozsudku, pričom Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo dňa 26. 01. 2006 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol.
V lehote, kedy bolo možné napadnúť druhostupňové rozhodnutie súdu dovolaním, podal žalobca prostredníctvom splnomocneného advokáta dovolanie, o ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, pričom rozsudkom 2Cdo 146/2006 zo dňa 30. 04. 2007 zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 26. 01. 2006 sp. zn. 12Co 303/2005 a vec mu vrátila na ďalšie konanie. Následne v zmysle dovolacieho rozhodnutia - Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením 12Co 186/2007 zo dňa 18. 07. 2007 zrušil rozsudok Okresného súdu Zvolen a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vyslovil právny názor v odôvodnení rozhodnutia, ktorým bol okresný súd v ďalšom konaní viazaný.
Následne súd vykonal dokazovanie v zmysle vyslovených názorov obidvoch súdov vyššieho stupňa. Opätovne vypočul účastníkov konania, vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalkyňou X.. X.. M. Q., znalkyňou z odboru písmoznalectvo, odvetvie Ručné písmo, oboznámením sa s dotknutými listinami,
kúpnymi zmluvami, dedičskými rozhodnutiami, písomnými vyjadreniami, snímkami z katastrálnej mapy a ostatnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav:
Žalobca tvrdil, že je vlastníkom nehnuteľností, ktoré sú predmetom sporu, na dôkaz čoho súdu predložil výpis z príslušného listu vlastníctva vedeného na Správe katastra v Detve pre obec a kat. úz. E.. Právny zástupca žalobcu v mene žalobcu na pojednávaní tvrdil, že zotrváva na prednesoch tak, ako ich interpretoval v predzrušujúcom konaní, pričom mal zato, že skutočne žaloba je dôvodná zmluva, na ktorú sa žalovaný odvoláva podľa názoru žalobcu, je neplatná. Žalobca videl neplatnosť zmluvy - neplatnosť právneho úkonu - v tom, že túto podpísali štyria negramotní ľudia, teda ľudia ktorí nevedeli čítať a písať. Poukázal ďalej na tú časť rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, kde sa tento zaoberal otázkou tejto zmluvy a vyslovil názor, že ani nie je tak dôležité či títo ľudia vedeli alebo nevedeli písať, dôležité je, či títo ľudia vedeli posúdiť, alebo pochopiť obsah tejto zmluvy. Tvrdil, že ak sa títo ľudia aj naučili nakresliť svoj podpis, neznamenalo to, že vedeli čítať a že si boli vedomí dôsledku tohto úkonu, umiestnenia svojho podpisu na konkrétnu listinu, ktorý sa spájal s obsahom danej listiny. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že vlastníctvo získal k predmetu sporu vydržaním a žalobca tvrdil, že k vydržaniu nemohlo dôjsť z toho dôvodu, že nebol naplnený jeden z atribútov vydržania a to je dobromyseľnosť na strane vydržiteľa. Zároveň tvrdil že na strane žalobcu, teda aj ostatných predávajúcich nebola vôľa predať uvedené nehnuteľnosti, išlo svojim spôsobom o nátlak a mocenský vplyv príslušných ľudí predmetného predrevolučného obdobia. Túto skutočnosť mal údajne potvrdiť aj ten fakt, že sa to všetko dialo na základe rozhodnutia ONV, ktoré je obsiahnuté v tejto zmluve a samozrejme aj na iných úkonoch štátu voči týmto ľuďom a ako dôkaz predložil súdu listinný dôkaz a to fotokópiu rozhodnutia Miestneho národného výboru v Látkach zo dňa 02. 03. 1973, ktorým bola pôda a všetok živý a mŕtvy inventár vyvlastnený a odovzdaný do správy JRD. Toto rozhodnutie MNV predchádza spomínanej zmluve z roku 1973. Podľa názoru právneho zástupcu žalobcu v tomto čase išlo o premyslený postup zo strany štátu, ktorého cieľom bolo odňať žalobcovi majetok najprv združstevnením a neskôr formou zoštátnenia.
Na doplnenie svojho právneho zástupcu žalobca uviedol, že X. X., nar. XX. XX. XXXX, ktorý sa uvádzal v kúpno-predajnej zmluve zo dňa 20. 08. 1973, bol jeho otec a A. rod. Q., nar. XX. XX. XXXX, bola jeho matka. V čase prednesu žalobcu bola jeho matka živá, ovšem však vzhľadom na svoj vek (92 rokov - v roku 2007), by už podľa názoru žalobcu nebola schopná nejakej relevantnej výpovede a vyjadrenia sa v danej veci. Takisto ako v predzrušujúcom konaní, aj v obnovenom dôkaznom procese žalobca tvrdil, že tak jeho otec, ako aj jeho matka nemohli podpísať zmluvu zo dňa 20. 08. 1973, pretože boli analfabeti a nevedeli ani čítať, ani písať. Podpisy na zmluve uvedené, neboli podpismi jeho rodičov s tým, že podľa jeho názoru ich niekto v ich mene podpísal. Takisto spochybnil aj podpisy ostatných osôb, ktoré sú v zmluve uvedené, pretože v 70-tych rokoch, keď žil v F. a prichádzal domov, tak ho rodičia vždy poprosili, aby im čítal správy - dali mu do rúk noviny.
Právny zástupca žalovaného sa odvolával v začiatku svojho prednesu na skutočnosti a dokazovanie vykonané v pôvodnom odvolacom konaní Krajským súdom v Banskej Bystrici, pričom výsledok dokazovania bol zhrnutý v zmeňujúcom rozsudku. Z vykonaného dokazovania odvolacím súdom jednoznačne vyplynulo, že dotknuté osoby - včítane žalobcu - vo svojom živote podpísali viac listín, ako nepodpísali. Zástupca žalovaného dal súdu k nahliadnutiu originál kúpno-predajnej zmluvy č. d. XXXX/XX zo dňa 26. 06. 1948, kde sú vlastnoručne podpísaní ako nadobúdatelia X. X., A. X., rod. Q.. Ide o zmluvu, ktorou nadobúdali nehnuteľnosť, v tomto prípade žijúca matka žalobcu, ako aj jeho nebohý otec. Predmetom zmluvy bola práve tá nehnuteľnosť, ktorá je sporová. Takisto dal súdu k nahliadnutiu originál kúpno-predajnej zmluvy zo dňa 20. 08. 1973, kde Rada MNV hodnoverne potvrdila, že prevodca je im osobne známy, že je oprávnený ako vlastník a užívateľ so svojim osobným a súkromným vlastníctvom disponovať - previesť na štát a že listinu pred členmi Rady MNV vlastnoručne podpísal. Zároveň zástupca žalovaného poukázal nato, že aj keď predrevolučné obdobie bolo obdobím takým, akým bolo, pochyboval však o tom, žeby si niekto z obyčajných dedinských úradníkov dovolil falzifikovať takúto listinu, podpísať do listiny niekoho cudzieho a riskovať prípadné trestno-právne následky. Psychóza podpisovania takýchto zmlúv na E. nebola individuálna, išlo o veľkú akciu, o ktorej vedeli všetci, kde boli doslova aj ústredné orgány, ako vláda, krajské národné výbory, okresné národné výbory zainteresované na týchto prevodoch. Výsledkom celej takto štátom plánovanej a riadenej akcie, je dnes existujúce vodné dielo Málinec, v okolí ktorého sa nachádzajú lesy, ktoré slúžia ako ochranné pásmo tohto vodného diela. Porasty zároveň slúžia na akumuláciu vody a zadržiavanie vody, pretože rieka Ipeľ v minulosti bola riekou, ktorá bola často rozvodnená a v jej okolí dochádzalo k povodniam. V žiadnom prípade nešlo o nejaké účelovo vymyslené dielo.
Svedok D.. F. R. (nar. 1941) uviedol, že v septembri 1965 začal pracovať ako radový pracovník na Okresnom národnom výbore v E., na odbore poľnohospodárskeho, lesného a vodného hospodárstva. Už v tom čase začala predmetná rozsiahla akcia, ktorá bola schválená Zborom povereníkov č. 3 z roku 1960. Týmto rozhodnutím bola vyhlásená štátne vodohospodársky dôležitá oblasť Ipľa a Rimavice. Cieľom akcie bolo usporiadať prirodzenou cestou prietokové pomery riek Ipľa a Rimavice vzhľadom k tomu, že neusporiadaním vznikali jej rôzne prírodné „katastrofy“ vo forme povodní, v dôsledku čoho vznikali obrovské škody až medzinárodného charakteru. Pretože dochádzalo pri rozvodnení riek k rozsiahlym povodniam a škodám až na územia Maďarskej republiky. Sudca mu dal k nahliadnutiu sporovú zmluvu, s ktorou sa vizuálne svedok oboznámil a následne potvrdil, že bola uzatvorená za štandardných podmienok, za akých sa uzatvárali v tom čase takéto zmluvy. K uzatvoreniu zmluvy predchádzalo ocenenie nehnuteľnosti. Zisťovali sa majetkoprávne pomery osôb - vlastníkov, ktorí ku zmluve pristupovali. Keď sa zistilo, že dotyčný občan má vo vlastníctve alebo v spoločenstve nehnuteľnosť, ktorá mala byť zalesnená, uzatvorila sa s ním zmluva, pričom takéto zmluvy sa bežne uzatvárali na príslušných miestnych národných výboroch. Svedok uviedol, že ani on, ani žiaden príslušník vtedajšieho okresného národného výboru, alebo miestneho národného výboru a vonkoncom už nie pracovník štátnych lesov, nefalzifikovali podpisy predávajúcich. Po tom, ako boli zmluvy podpísané jednak osobami, ktoré prevádzali majetok, ako aj nadobúdateľom - išli zmluvy na finančné prekontrolovanie, na príslušný okresný národný výbor - finančný odbor. Po schválení tejto zmluvy a podpísaní schválenia vedúcim finančného odboru sa robila tzv. súpiska s označením mena, priezviska, dátumu narodenia, adresy a ostatných nacionálií osoby, ktorej mala byť poukázaná zo štátu finančná suma z titulu kúpnej ceny. V súpiske bola pri konkrétnej osobe uvedená vždy konkrétna suma s presnosťou na halier. Svedok ďalej potvrdil, že osobne poznal tajomníčku MNV v E. pani F., takisto predsedu MNV P.Á. Š. a tvrdil, že pokiaľ je takýto záznam o hodnovernosti potvrdenia na spornej listine, je presvedčený o tom, že skutočne boli aj tieto osoby prítomné pri uzatváraní kúpnej zmluvy a podpísali túto vlastnoručne. Pokiaľ sa jednalo o vyplatenie kúpnych cien, svedok potvrdil, že sa nepamätá na prípad, žeby niekto z predávajúcich signalizoval finančnému odboru ONV, že kúpna cena mu nebola vyplatená, resp. že mu bola vyplatená kúpna cena v nižšej sume, ako bola dojednaná. Svedok sa nevedel vyjadriť, či predmetná pôda v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bola v danom období v užívaní družstva, alebo nie. Svedok v závere uviedol, že takýmto postupom štátu - výkupom pôdy - sa do určitej miery pomohlo aj mnohým občanom, ktorí v predmetnom období žili v situácii, ktorú si dnes je aj veľmi ťažko predstaviť. Žili v takých podmienkach, kde sa v obci nenachádzala vlastná škola, obec nebola zelektrifikovaná, pretože sa neplánovalo vzhľadom na zámerovú akciu štátu s elektrifikáciou obce. Rodičia deti nosili aj v zime niekoľkokrát aj v polmetrovom snehu do školy do najbližšej obec.
Svedkyňa O. T. vypovedala, že v inkriminovanom období bola aktívne činná, pracovala na bývalom Okresnom národnom výbore v E. - finančnom odbore, pričom mala zverený úsek rozpočtovania obcí. Na tomto úseku s takouto pracovnou náplňou zotrvala od roku 1963. Nevedela sa však bližšie vyjadriť k priebehu výkupu pozemkov v roku 1973, kde bolo neskôr vystavené vodné dielo Málinec. Nevedela nič bližšie uviesť k výkupom pozemkov, slúžiacich na zalesňovanie. Potvrdila len to, že ak dochádzalo k výplatám občanov, kde na druhej strane vystupoval štát, v hotovosti sa peniaze nevyplávali, naopak peniaze sa robili bezhotovostným prevodom zo Slovenskej sporiteľne na účty fyzických osôb - predávajúcich.
Svedok P.. P. A. (nar. 1936) uviedol, že v 70-tych rokoch, keď sa robil výkup pozemkov od občanov, robili zmluvy pracovníci na poľnohospodárskom odbore. V tomto období bol on vedúci finančného odboru na ONV v E.. Na poľnoodbore bol vedúcim P. O., pričom zmluvy k prevodu pripravoval pán A.. Keď bola spracovaná kúpna zmluva, táto bola doručená k nemu na finančný odbor, on ju skontroloval, či má zmluva všetky náležitosti tak ako má mať, ak bola v poriadku, tak zmluvu podpísal. Na finančnom odbore bola takáto agenda na majetkoprávnom oddelení. Na tomto oddelení v predmetnom období pracoval H. U., tento takisto kontroloval náležitosti zmluvy, kontroloval aj či sú ku zmluve pripojené všetky náležitosti, ktoré tam majú byť. Ak pán U. zistil, že je všetko v poriadku, zmluvy boli opäť predložené svedkovi. Až po tejto kontrole a riadnej pripravenosti listín dochádzalo k podpisu zmlúv. Po podpise jeden rovnopis zmluvy zostal na oddelení u pána U., ďalší rovnopis bol doručený na poľnohospodársky odbor na realizáciu úhrad. Potom poľnohospodársky odbor vydával platobné rozkazy. Svedkovi bolo umožnené nahliadnuť do kúpnej zmluvy zo dňa 20. 08. 1973, kde uvádza, že pokiaľ sa jednalo o podpisy predávajúcich, tieto sa museli vyhotoviť na poľnohospodárskom odbore. Pokiaľ išlo o občanov
- predávajúcich, títo sa podpisovali na listinu na príslušnom miestnom národnom výbore. Mal vedomosť
o tom, že pracujúci ktorí spadali pod pána O., po vypracovaní zmluvy išli na príslušný miestny národný výbor a tam za prítomnosti funkcionára si zavolal ľudí, ktorí sa mali potom na MNV pod zmluvy podpisovať. Overovať podpisy mali pracovníci matriky, pokiaľ išlo o podpisy predávajúcich, stalo sa však aj to, že podpisy overovali funkcionári. Nevedel dať bližšie vyjadrenie k tomu, kto overoval podpisy osôb, ktoré boli prípadne negramotné, teda osoby ktoré nevedeli ani čítať ani písať.
Svedkyňa P. X. (sestra žalobcu) vo svojej výpovedi uviedla, že jej matka a otec nevedeli ani čítať, ani písať. Ani jeden z rodičov nechodil do školy. Pokiaľ matke nosil poštár dôchodok a bolo potrebné sa podpísať do listiny preukazujúcej prevzatie dôchodku - matku tam podpisovala ona - a to aj v čase, keď bola svedkyňa maloletá, podpisovala matku na listinu v jej mene a to priezviskom. Neskôr, keď bola svedkyňa plnoletá, podpisovala matku na listinu s označením „svedok“. Podobne postupovala aj v prípade preberania dôchodku za otca. Stávalo sa aj to, že za rodičov podpisovali prevzatie dôchodku aj iní ľudia - napríklad susedia. Svedkyňa spochybnila hodnovernosť a pravosť podpisov rodičov na spornej listine, teda na zmluve zo dňa 20. 08. 2973 s odôvodnením, že to rodičia podpisovať nemohli, pretože nevedeli ani písať, ani čítať a ani sa podpisovať.
Svedkyňa L. B. prehlásila, že pani X. nevedela ani čítať ani písať. Keď bol donesený pani X. dôchodok, zopárkrát sa stalo, že tam pri doručení dôchodku bola prítomná aj ona. Potom prevzala dôchodok pre pani X. s tým, že na doručenku prevzala svoje priezvisko „B.“ s poznámkou „svedok prevzatia“.
Svedok G. L. takisto uviedol, že pani X. nevedela ani čítať, ani písať.
Súd v priebehu dokazovania vo veci nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru písmoznalectvo - Ručné písmo na identifikáciu podpisov manželov X. na spornej listine. V znaleckom posudku č. 14/2009 na strane 13. posudku znalkyňa uviedla, že listiny z roku 1948, 1957, zo dňa 27. 08. 1973 a Kúpnu zmluvu zo dňa 13. 05. 1982, ktorá sa nachádza na Správe katastra v Detve, s vyššou mierou pravdepodobnosti podpísal pod menom X. X. ten istý človek. Všetky listiny podpísala s vyššou mierou pravdepodobnosti jedna a tá istá osoba. Následne v doplňujúcom znaleckom posudku č. 54/2010 znalkyňa na strane 11 posudku na otázku súdu odpovedala, že kúpnu zmluvu zo dňa 13. 05. 1982 s vysokou mierou pravdepodobnosti nepodpísala pod menom A. X. tá istá osoba, ktorá podpísala všetky ostatné v posudku uvedené listiny.
Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje.
Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania predmetnej kúpnej zmluvy (zo dňa 20. 08. 1973), ak nebol právny úkon urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, k písomným právnym úkonom tých, ktorí nemôžu písať alebo čítať, je potrebný úradný zápis.
Z vykonaného dokazovania tak po poslednom rozhodnutí odvolacieho súdu vyplýva, že spornú zmluvu zo dňa 20. 08. 1973 podpísali tie isté osoby (ide o manželov X.), ktoré podpísali aj ostatné listiny a zmluvy
- na ktoré sa znalkyňa v znaleckom posudku odvoláva - okrem jednej listiny, ktorá nebola podpísaná v mene A. X. tou istou osobou - nešlo však o spornú kúpnu zmluvu zo dňa 20. 08. 1973. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že je málo pravdepodobné, žeby v časovom úseku viac desiatok rokov podpisoval za manželov X. úradné listiny vždy jedna konkrétna osoba - čo je prakticky veľmi málo pravdepodobné, až vylúčené. Z hľadiska nutnej formy právneho úkonu osôb, ktoré nevedia čítať alebo písať podľa § 40 ods. 2 Občianskeho zákonníka platného v rozhodnom čase, bolo právne bezvýznamné, či sa osoba neovládajúca čítania alebo písania vedela podpísať svojim menom, iba to, či takáto osoba vedela čítať a písať, t. j. mala reálnu možnosť oboznámiť sa s obsahom písomného právneho úkonu.
Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ by boli manželia X. naučení podpisovať sa svojim menom - bez nutnosti absolvovania základnej gramotnej výuky v rozsahu čítania a písania - nemožno z vykonaného dokazovania dôvodiť, že aj za takejto situácii im neboli jasné obsahy dotknutých listín, predovšetkým kúpnej zmluvy zo dňa 20. 08. 1973, nakoľko mohli byť - a pravdepodobne aj boli - oboznámení s obsahom danej listiny, členovia komisie by v takýchto prípadoch určite oboznamovali predávajúcich (pravdepodobne aj tých, ktorí boli gramotní) o dôsledkoch právneho úkonu podpisu takejto zmluvy,
oboznamovali aj o akú listinu sa jedná, že ide o kúpnu zmluvu, ktorou dochádza k prevodu vlastníctva z občanov - predávajúcich - na štát.
Žalobca svoje vlastnícke právo odvodzoval od dedičských rozhodnutí po svojich rodičoch, ktorí boli pôvodní pozemnoknižní vlastníci. Žalobca tvrdil že je vlastníkom sporovej nehnuteľnosti, čo súdu preukazoval listom vlastníctva s poukazom na aplikáciu § 126 Občianskeho zákonníka, kde základným predpokladom úspechu žaloby o vydanie veci je preukázanie vlastníckeho práva, ako aj skutočnosti, že sa vec nachádza vo faktickej moci inej osoby, než vlastníka. Z predložných listín bolo preukázané, že právni predchodcovia žalobcu rodičia boli pozemnoknižní vlastníci sporných nehnuteľností, pretože tieto nadobudli kúpnou zmluvou zo dňa 26. 06. 1948 od M. P., rod. L., M. L. a P. L.. Tak ako spomína vo svojom zrušujúcom uznesení Krajský súd Banská Bystrica, podľa všeobecného občianskeho zákonníka 946/1811 sb.Z.s. a to § 886 „smlouva pro niž zákon nebo vůle stran nařizují písemnou formu, bude skutkem podpisem stran nebo, neumějí-li nebo pro vadu nemohou psáti, připojením znamení jejich ruky, ověřeného soudně, nebo notářsky, nebo připojením znamení ruky před dvěma svědky, z nichž jeden podepíše jméno strany. Zřízení listiny soudní nebo notářské nahrazuje písemné uzavření smlouvy. Napodobení vlastnoručního podpisu cestou mechanickou stačí jen tam, kde je v obchodu obvyklé.“ Práve z tejto zmluvy, ktorej obsah bol súdu v dokazovaní preukázaný je zrejmé, že nebohý X. X. a A.Z. X. zmluvu podpísali. Takto teda nadobudli spoluvlastnícky podiel od predávajúcich, pričom sa na nich vzťahovala právna úprava vtedajšieho Všeobecného občianskeho zákonníka.
Takisto nie je právne bezvýznamné zistenie odvolacieho súdu, že dedičské rozhodnutie iba deklaruje prechod vlastníctva k pozemkom. Žalovaný preukázal, že vlastnícke právo prešlo na štát na základe sporovanej zmluvy, ktorá sa stala predmetom zápisu v evidencii nehnuteľnosti. Žalobcom uvádzané dôvody pri osvedčení vydržania neboli presvedčivo preukázané, pretože nepredložil žiaden dôkaz o tom, že nehnuteľnosti dobromyseľne užíval a nakladal s nehnuteľnosťami ako s vlastnými.
S poukazom na zhora citované zákonné ustanovenie, ako aj vykonané dokazovanie súd mal zato, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno a preto žalobu zamietol.
Podľa § 151 ods. 3 OSP v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania, alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30-tich dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenie ods. 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Vzhľadom na charakter sporu súd o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15-tich dní odo dňa jeho doručenia, prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici, písomne v dvoch vyhotoveniach (§ 204 ods. 1, prvá veta OSP).
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 OSP) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 OSP). Pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované. Podanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho rovy (§ 42 ods. 3 OSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 33/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších
predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia (§ 251 ods. 1 OSP).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 OSP t.j. 1) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov 2) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania 3) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený 4) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie 5) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný 6) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom 7) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát 8) súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností d)súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a OSP), t.j. 1) sa týkajú podmienok konania, vecnej príslušnosti súdu, vylúčenia sudcu (prísediaceho) alebo obsadenia súdu, 2) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej 3) odvolateľ nebol riadne poučený podľa § 120 ods. 4 OSP, 4) ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 OSP).