Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_2To-6-2011.pdf
PDF · 90.22 KB
Case nature
Area
Subarea
2To/6/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Tótha a sudcov JUDr. Dušana Eckera a JUDr. Jozefa Mészárosa, v trestnej veci proti obžalovanému G. T., pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. h) Tr. zák., o odvolaní obžalovaného G. T. a poškodeného M. W. proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.10.2010, sp. zn. 8T/65/2009, na verejnom zasadnutí konanom dňa 06. decembra 2011, pomerom hlasov tri k nule, takto
rozhodol:
Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), f) Tr. por. zrušuje sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu.
Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. sa vec vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Trenčín zo dňa 26.10.2010, sp. zn. 8T/65/2009, bol obžalovaný G. T. uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, 2 písm. a) Tr. zák. s poukazom na ust. § 138 písm. h) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že
dňa 4.10.2006 o 02.15 hod. viedol nákladné motorové vozidlo s návesom, ťahač zn Renault Magnum, EČ: F.-XXX V. po ceste I/XX v k.ú. obce H. R. v smere od D. na obec N., kde v km 114.152 začal s vozidlom odbočovať doľava na účelovú komunikáciu vedúcu do areálu firmy Dalitrans v čase, keď bol už predchádzaný vodičom W. G., jazdiacim na motorovom vozidle zn. Ford Tranzit, EČ: XBXXXXX tým istým smerom, následne došlo v križovatke uvedených ciest ku zrážke vozidiel, a to ľavej prednej časti vozidla vodiča G. T. a pravej prednej a pravej bočnej časti vozidla vodiča W. G. a následnému odrazeniu vodiča W. G. doľava mimo cestu, pri dopravnej nehode došlo k zraneniu vodiča W. G., ktorý utrpel zmliaždenie hrudníka s hospitalizáciou vo FN Trenčín od 04.10.2006 do 05.10.2006 bez práceneschopnosti a taktiež k zraneniu jeho spolujazdcov M. W., ktorý utrpel pohmoždenie mäkkých tkanív hlavy, bez známok otrasu mozgu, pohmoždenie prednej hrudnej steny, bez úrazových zmien na kostnom skelete hrudníka, pohmoždenie pravého ramena, zlomenina pravej stehennej kosti, trieštivého charakteru s posunom kostných úlomkov a viacpočetné odreniny na tele s dobou liečenia od 4.10. 2006 do 28.2.2007 a obmedzením v bežnom spôsobe života po dobu liečenia spočívajúcom v hospitalizácii v nemocnici, fixáciou dolnej končatiny, obmedzením pohybu a chôdze na barlách bez dostupovania na zranenú nohu, ako aj fyzickej aktivity a A. L., ktorý utrpel zmliaždenie hlavy, zmliaždenie dolnej pery s tržnou ranou asi 1 cm a zmliaždenie chrbta v oblasti drieku s dobou liečenia od 4.10.2006 do 10.10.2006 bez obmedzenia v bežnom spôsobe života, k dopravnej nehode došlo v dôsledku porušenia ustanovenia § 18 ods. 1, 2 zákona č. 315/1996 Z.z.
Za to bol odsúdený podľa § 157 ods. 2 Tr. zák. za použitia § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák., s prihliadnutím na § 36 písm. j) Tr. zák. na trest odňatia slobody v trvaní 18 (osemnásť) mesiacov a podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 50 ods. 1 Tr. zák. mu bol trest odňatia slobody podmienečne odložený na skúšobnú dobu 1 jeden (rok). Podľa § 50 ods. 2 Tr. zák. v spojení s § 51 ods. 4 písm. c) Tr. zák. mu bola uložená primeraná povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe podľa jeho schopností škodu, ktorú trestným činom spôsobil. Podľa § 61 ods. 1, ods. 2 Tr. zák. mu bol uložený trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá každého druhu po dobu 12 (dvanásť) mesiacov. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bol poškodený M. W. a A. L. s ich uplatnenými nárokmi na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie.
Citovaný rozsudok nenadobudol právoplatnosť, pretože proti nemu v zákonnej lehote podal odvolanie obžalovaný prostredníctvom svojho obhajcu a tiež poškodený M. W. prostredníctvom splnomocnenkyne.
Obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania namietal správnosť výroku súdu prvého stupňa o vine a treste a tiež konanie, ktoré rozsudku predchádzalo. Okresný súd vyhodnotil výrazne extenzívne v jeho neprospech porušenie ustanovenia § 18 ods. 1, ods. 2 Zákona č. 315/1996 Z.z. a nemôže súhlasiť z názorom, že mal v danej situácii zaistiť bezpečné odbočovanie pomocou náležite poučenej osoby. V čase nehody bola tma, zlá viditeľnosť a práve preto použil oranžové výstražné svetlo, ktoré sa nedá prehliadnuť, pričom z ohľadom na použitie tohto svetla bolo podľa § 38 ods. 3 v kontexte s odsekom 1 povinnosťou vodiča Fordu spomaliť, prípadne zastaviť vozidlo, aby sa vyhol prípadnej dopravnej nehode. V ďalšom vytýkal súdu prvého stupňa, že sa nedostatočným spôsobom zaoberal závermi znaleckého posudku, ktorý bol obhajobou predložený a tento vypracoval znalec v odbore cestná doprava Ing. M. M.. Tento posudok vlastne dopĺňal prvý znalecký posudok Ing. C. M., avšak s tým rozdielom, že vozidlo Ford Tranzit muselo jazdiť zjavne vyššou rýchlosťou, ako to vodič tohto vozidla uvádzal a nebolo teda možné zo strany obžalovaného zabrániť dopravnej nehode. Taktiež vytýkal v konaní, ktoré rozsudku predchádzalo porušenie ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por., kedy orgány činné v trestnom konaní neustálili a nevypočuli ďalšieho očitého svedka dopravnej nehody - vodiča neznámeho českého kamióna, ktorého spomínal aj vodič vozidla Ford Tranzit. Tým bolo zmarené vykonanie tohto dôležitého dôkazu, ktorý by určite dosvedčil jeho nevinu. Napokon vytkol súdu prvého stupňa, že ako priťažujúcu okolnosť mu bolo súdom vytknutá skutočnosť, že sa v minulosti dopustil priestupku. Súd sa však vôbec nezaoberal tým, o aké porušenie predpisu išlo a naviac ustanovenie § 37 Tr. zák. neobsahuje medzi priťažujúcimi okolnosťami spáchanie priestupku, z uvedeného pohľadu sa mu uložený trest javí neprimerane vysoký. V doplnení dôvodoch odvolania obžalovaný namietal, že nesúhlasí s konštatovaním znalca Ing. M., že k dopravnej nehode došlo pri odbočovaní vozidla Renault na miesto ležiace mimo cesty a teda nejednalo sa o križovatku. Takéto konštatovanie znalca je v rozpore s ustanoveniami Zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, práve naopak je názoru, že cestu na ktorú chcel odbočovať je nutné považovať za účelovú komunikáciu, čo vyplýva zo Zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách, ale tiež z ustanovení § 1 ods. 2, § 22 ods. 1 Zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon). Skutočnosťou, že odbočovanie vykonával na križovatke sa súd vôbec nezaoberal, teda nešlo o odbočovanie na poľnú, ani lesnú cestu, ani na miesto mimo cesty, ako uvádzal v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd, odvolávajúc sa na priťažujúcu vetu § 18 ods. 1 Zákona č. 315/1996 Z.z. Nedostatočne sa tiež prvostupňový súd zaoberal ďalšími skutočnosťami dopravnej nehody a to povinnosťami vodiča motorového vozidla uvedenými v ustanoveniach § 18 ods. 1, § 28 ods. 2, § 38 ods. 1, § 14 ods. 3, § 14 ods. 5 a § 38 ods. 3 citovaného zákona. V ďalšej časti dôvodov odvolania sa obžalovaný podrobne zaoberá znaleckými posudkami Ing. M. a Ing. M., pričom vytýka odôvodneniu napadnutého rozhodnutia, že problém zavinenia dopravnej nehody vyriešil v podstate znalec Ing. M. a to na základe predpokladov a nie objektívne zistených skutočností. Naviac závery znaleckého posudku, ktorý predložila obhajoba Ing. M. sú iné, ako závery znaleckého posudku Ing. M.. Pritom prvostupňový súd vzal do úvahy jednostranne len znalecký posudok Ing. M., ktorý vyplýval z fiktívne stanovených (predpokladaných) rýchlostí 80 km/h a 90 km/h vozidla Ford, keď vzhľadom na postupné predbiehanie dvoch iných kamiónov pred predbiehaním vozidla Renault sú tieto rýchlosti málo pravdepodobné, ako dokazuje znalecký posudok Ing. M., a ktorého závery súd absolútne nebral do úvahy. Opätovne zopakoval svoju námietku, že v danom prípade nebolo jeho povinnosťou zabezpečiť bezpečné odbočenie pomocou spôsobilej a náležite poučenej osoby, nakoľko nešlo o žiadne mimoriadne okolnosti. Je presvedčený, že svojím konaním neohrozil vozidlo Ford pri odbočovaní vľavo, nanajvýš ho obmedzil. Naopak poukázal na povinnosti predchádzajúceho vozidla. On sám však vykonal všetko, aby neohrozil vozidlá jazdiace za ním (oranžový maják, včas vyhodená smerovka, spomaľovanie vozidla). Nemyslí si, že zákonodarca v ust. § 18 ods. 2 Zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na
pozemných komunikáciách mal na mysli situáciu, ako bola v danom prípade. Spôsobilá a náležite poučená osoba nemohla reálne zabrániť, aby ostatní účastníci cestnej premávky neboli obmedzení, či ohrození predchádzajúcim vozidlom, naopak mohlo by dôjsť k jej ublíženiu na zdraví. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a), b) Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. rozhodol tak, že ho oslobodí spod obžaloby.
Poškodený M. W. v dôvodoch odvolania podaných proti výroku o náhrade škody namietal skutočnosť, že bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianske súdne konanie. Pritom okresný súd v pôvodne vydanom trestnom rozkaze vyhovel jeho nároku a aspoň v časti zaviazal obžalovaného uhradiť spôsobnú škodu a len zo zvyškom poškodeného odkázal na občianske súdne konanie. Svoje rozhodnutie v napadnutom rozsudku odôvodnil súd prvého stupňa s poukazom na ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru poškodeného sa však súd nezaoberal podrobne otázkou, či obvinený je skutočne v pracovno-právnom pomere vo vzťahu k firme Dalitrans, s.r.o., Veľké Bierovce, preto žiadal, aby túto otázku podrobne preskúmal odvolací súd. Poukázal pri tom tiež na výrok, ktorým súd uložil podľa § 50 ods. 2, § 51 ods. 4 písm. c) Tr. zák. povinnosť nahradiť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností ním spôsobenú škodu, čo je v rozpore s výrokom o náhrade škody. Preto sa poškodený domáhal, aby odvolací súd podľa § 321 písm. f) Tr. por. zrušil napadnutý výrok o nahradení škody vo vzťahu k jeho osobe a podľa § 322 ods. 3 Tr. por. sám rozhodol tak, že obžalovaný G. T. bude zaviazaný nahradiť mu škodu v plnom rozsahu v celkovej výške 4.893,44 €, ktorú doložil listinnými dôkazmi.
Na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní zástupca krajskej prokurátori uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je zákonné a správne, preto navrhol odvolanie obžalovaného ako aj poškodeného podľa § 319 Tr. por. zamietnuť ako nedôvodné.
Poškodený M. W. na verejnom zasadnutí požiadal, aby súd rozhodol v intenciách jeho odvolania podaného splnomocnenkyňou, t.j. aby bol obžalovaný zaviazaný uhradiť mu škodu tak, ako si ju uplatnil a vyčíslil.
Obhajca obžalovaného JUDr. Pavlák na verejnom zasadnutí uviedol, že vykonané dôkazy nepreukazujú vinu obžalovaného, a preto navrhol zrušiť napadnutý rozsudok v celom rozsahu a obžalovaného spod obžaloby v plnom rozsahu oslobodiť. Čo sa týka odvolania poškodeného, navrhol odvolanie poškodeného zamietnuť, pretože v danom prípade za škodu zodpovedá prevádzkovateľ motorového vozidla na ktorom jazdil obžalovaný.
Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 Tr. por. alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3 Tr. por., preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.
Odvolací súd preskúmajúc napadnutý rozsudok v intenciách § 317 Tr.por. zistil, že napadnutý rozsudok je nutné zrušiť v zmysle § 321 ods. 1 písm. b), c), f) Tr. por., pre neúplnosť skutkových zistení, pričom súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a vznikli tak pochybnosti o správnosti skutkových zistení na objasnenie ktorých je nutné dôkazy opakovať, resp. vykonať ďalšie dôkazy. Taktiež rozhodnutie o uplatnenom nároku poškodeného na náhradu škody je v rozpore so zákonom.
V prvom rade je nutné uviesť, že prvostupňový súd sa nedostatočne zaoberal obranou obžalovaného spočívajúcou v tvrdení, že vodič motorového vozidla Ford Tranzit W. G. musel nepochybne ísť vyššou rýchlosťou ako uvádzal, vzhľadom na tvrdenie obžalovaného, že tesne pred dopravnou nehodou predbiehal nielen vozidlo obžalovaného, ale aj za ním idúci neznámy kamión z českou ŠPZ a z toho vyplývajúcich záverov znaleckého posudku Ing. M., že obžalovaný dopravnej nehode zabrániť nemohol.
V súvislosti s tým a so znaleckým dokazovaním v prejednávacej veci, odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že vo veci boli vypracované dva znalecké posudky znalcov z odboru cestnej dopravy a to Ing. M. a Ing. M., pričom znalecký posudok posledne menovaného, dala vypracovať a predložila súdu obhajoba v priebehu hlavného pojednávania. Práve znalecký posudok Ing. M. vychádza z tvrdenia obžalovaného o situácii ním popisovanej, že pred dopravnou nehodou sa za ním pohyboval český kamión, pričom závery tohto znaleckého posudku sú odlišné od záverov znaleckého posudku Ing. M. pribratého do konania orgánmi činnými v trestnom konaní. Súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní o technických príčinách dopravnej nehody a následne aj rozhodovaní o vine vzal do úvahy znalecký posudok Ing. M. a neprijal závery znalca Ing. M. z odôvodnením, že tento rieši len pravdepodobné situácie pomocou vyšších rýchlostí vozidla Ford ako bola rýchlosť 67km/h ± 5%, ktorá vyplynula z posudku znalca Ing. M. a súdu sa javila ako najprijateľnejšia, pričom záver o nej si osvojil. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti je nutné uviesť, že súd prvého stupňa nepostupoval dôsledne pri zisťovaní príčin dopravnej nehody v súvislosti so znaleckým dokazovaním a vypracovanými znaleckými posudkami. Znalcov, aj keď závery ich znaleckých posudkov sú odlišné, nijako nekonfrontoval a nedostatočne sa zaoberal týmito rozpormi vyplývajúcimi z ich záverov, pričom samotné odôvodnenie súdom prvého stupňa, prečo vzal do úvahy pri rozhodovaní práve znalecký posudok znalca Ing. M. tak, ako je uvedené vyššie, je nedostatočné a nepresvedčivé. Preto odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nutné z podnetu podaného odvolania zrušiť v celom rozsahu pre neúplnosť skutkových zistení a vzniknuté pochybnosti o správnosti skutkových zistení. Po vrátení veci súdu prvého stupňa bude nutné, aby súd opätovne vypočul oboch znalcov Ing. M. a Ing. M. za účelom odstránenia rozporov v ich znaleckých posudkoch navzájom s tým, aby sa tiež Ing. M. podrobnejšie vyjadril z akých podkladov pri vypracovaní posudku vychádzal, či napr. bral do úvahy zmenu rýchlosti a spôsob jazdy ťahača obžalovaného vyplývajúcu z tachografového kotúča, prečo vychádzal z iných reakčných časov pri svojich výpočtoch a pod. V súvislosti s tým bude však potrebné najskôr k ustáleniu skutkového stavu podrobnejšie vypočuť svedkov a poškodených W. G. a M. W. k ozrejmeniu okolností predbiehania neznámeho českého kamiónu vodičom G., ktorý kamión mal jazdiť podľa tvrdenia obžalovaného za jeho vozidlom. Bude potrebné, aby títo svedkovia uviedli v akej vzdialenosti od vozidla obžalovaného malo k predbiehaniu českého kamiónu dôjsť, pri akej rýchlosti resp. či predbiehali tento súčasne s ťahačom obžalovaného, prípadne zodpovedať ďalšie dôležité okolnosti na otázky prítomných znalcov, ktorí by mali posúdiť uvedené výpovede z hľadiska nimi vypracovaných posudkov a posúdenia techniky jazdy oboch vodičov, ako aj príčin dopravnej nehody z technického hľadiska. Podľa názoru odvolacieho súd až po takto doplnenom dokazovaní bude možné rozhodnúť o vine, či nevine obžalovaného, pričom ak vyvstane na základe doplneného dokazovania potreba vykonať aj ďalšie dôkazy, okresný súd tak bude musieť urobiť.
Keďže odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o vine, musel zrušiť tiež aj výrok o treste a náhrade škody. Preto nerozhodoval samostatným výrokom o odvolaní poškodeného, avšak je nutné podotknúť, že v prípade, ak súd v napadnutom rozsudku uznal obžalovaného vinným a za situácie, že obžalovaný mal spôsobiť škodu pri plnení pracovných povinností (čo bolo preukázané potvrdením zamestnávateľa), nemal poškodeného M. W. a A. L. vôbec pripustiť do konania s náhradou škody, pričom je tiež s poukazom na výpovede poškodených dôvodné domnievať sa, že aj poškodený plnil pracovné povinnosti, čo však súdom nebolo dostatočne zisťované. Z uvedených dôvodov je preto aj výrok o náhrade škody v rozpore so zákonom. Na druhej strane je nutné súhlasiť s tým, že pokiaľ súd rozhodol o povinnosti obžalovaného nahradiť v skúšobnej dobe podľa svojich schopností škodu, ktorú trestným činom spôsobil, je takýto výrok v rozpore s konštatovaním súdu v závere odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde okresný súd uvádza, že obžalovaný nezodpovedá za spôsobenú škodu s poukazom na ustanovenie § 420 ods.2 Občianskeho zákonníka. S uvedenými skutočnosťami sa bude musieť taktiež súd prvého stupňa vysporiadať pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody.
Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.