Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_40C-52-2010.pdf
PDF · 170.73 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
B5-40C/52/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava V, v konaní pred sudkyňou Mgr. Annou Križákovou, v právnej veci navrhovateľa: W. J., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX L. XXX, zast. advokátom: Mgr. Martin Paškala, so sídlom Záhradnícka 25, 811 07 Bratislava, proti odporcovi: G. - U., s.r.o., so sídlom Panónska cesta 17, 851 04 Bratislava, IČO: 35 894 831, zast. advokátkou: JUDr. Beáta Bialončíková, so sídlom Cukrová 14, 851 04 Bratislava, o návrhu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a náhradu mzdy vo výške 842,10 eur, takto
rozhodol:
I. Okamžité skončenie pracovného pomeru vyhotovené odporcom dňa 31.12.2009, doručením ktorého mal navrhovateľovi zaniknúť pracovný pomer u odporcu súd u r č u j e z a n e p l a t n é .
II. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi náhradu mzdy vo výške 842,10 eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi na náhrade trov konania sumu vo výške 842,73 eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa č. účtu XXXXXXXXXX/XXXX, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom doručeným tunajšiemu súdu dňa 26.02.2010 sa navrhovateľ domáhal, aby súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom odporcu zo dňa 31. decembra 2009 je neplatné. Súčasne žiadal, aby súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 842,- eur, ako aj trovy konania, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Svoj návrh odôvodnil tým, že u odporcu pracoval na základe pracovnej zmluvy ako O. Listom zo dňa 31.12.2009 s ním odporca okamžite skončil pracovný pomer pre závažné porušenie pracovnej disciplíny podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Navrhovateľ nesúhlasil s odôvodnením okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko pokyn, nesplnením ktorého sa mal dopustiť porušenia pracovnej disciplíny, mu bol udelený v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, na ktorú skutočnosť aj odporcu upozornil. Do systému komunikácie pomocou GPS zaslal odpoveď, že cestu nemôže vykonať, nakoľko za dva týždne najazdil viac ako 97 hodín, a ďalšia jazda by bola v rozpore s Európskou dohodou o práci osádiok vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave. Na základ takéhoto konania navrhovateľa nemohlo dôjsť k závažnému porušeniu pracovnej disciplíny s poukazom na ust. § 47 ods. 3 Zákonníka práce a teda okamžité skončenie pracovného pomeru považoval za neplatné.
Navrhovateľ netrval na tom, aby ho odporca naďalej zamestnával, avšak v súlade s ust. § 79 ods. 4, v spojení s ust. § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce zákonníka si voči odporcovi uplatnil náhradu mzdy za výpovednú dobu dvoch mesiacov, vychádzajúc zo mzdy za mesiace júl až september 2009 v celkovej výške 842,10 eur.
Odporca sa k návrhu vyjadril v podaní doručenom súdu dňa 14.05.2010, v ktorom navrhoval, aby súd po vykonanom dokazovaní určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru je platné, aby zamietol návrh navrhovateľa o zaplatenie 842,10 eur a aby zaviazal navrhovateľa zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia a trovy konania. Podľa odporcu je totiž okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom platné z dôvodu, že pracovná cesta, na ktorú navrhovateľ nenastúpil, čo bolo dôvodom na ukončenie pracovného pomeru, bola naplánovaná v súlade s platnými predpismi. Navrhovateľ porušil pracovnú zmluvu a základné povinnosti zamestnanca zakotvené v Zákonníku práce tým, že nekonal
- nesplnil si pracovnú úlohu bez dôvodu a ospravedlnenia, čo predstavuje tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, odôvodňujúce okamžité skončenie pracovného pomeru.
K bližšiemu odôvodneniu svojich tvrdení odporca uviedol, že dňa 26.12.2009 sa navrhovateľ dostavil po vykonanej pracovnej ceste na základňu v Herstali v Belgicku o 20.40 hod. Z centrálneho dispečingu mu bola na satelitné zariadenie obvyklým spôsobom zaslaná správa, že na ďalší deň, 27.12.2009 o 8.00 hod sa mal dostaviť do mesta Milmort v Belgicku, vo vzdialenosti cca 20 km od základne, odkiaľ bol povinný uskutočniť prevoz tovaru. Hoci sa s pokynom navrhovateľ oboznámil, do Milmortu sa na druhý deň vôbec nedostavil. Odporca poprel, že by navrhovateľ zaslal do systému komunikácie pomocou GPS odpoveď, že cestu nemôže vykonať, nakoľko za dva týždne najazdil viac ako 97 hodín a že ďalšia jazda by bola v rozpore s Európskou dohodou o práci osádok vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave. Takúto správu nezaslal nikomu, ani zamestnávateľovi ani na centrálny dispečing. Ak by však aj správu zaslal, takéto jeho vyhlásenie sa nezakladalo na pravde, keďže podľa podrobného rozpisu jázd navrhovateľa v čase jeho pracovného turnusu od 11.12.2009 do 27.12.2009 zaslaný dispečingovým centrom v Belgicku, podľa ktorého navrhovateľ vykázal v uvedenom období celkový výkon/celkovú dobu vedenia vozidla v rozsahu 88 hodín a 50 minút, čo je v súlade s platnými právnymi predpismi na úseku medzinárodnej cestnej dopravy. O tom, že sa navrhovateľ na určené miesto nedostavil vôbec sa odporca dozvedel až po tom, čo ich telefonicky kontaktoval zmluvný partner - objednávateľ prevozu tovaru. Uviedol, že ako zamestnávateľ má povinnosť zabezpečiť zamestnancom, aby mohli vykonávať prácu v súlade s právnymi predpismi, ale súčasne musia byť schopní vo vzťahu k svojim obchodným partnerom plniť si svoje záväzky, najmä dodržiavať termíny nakládok, vykládok a prepravy tovaru vôbec. Ak by odporca nebol schopný riadne plniť svoje záväzky z obchodných zmlúv pre bezdôvodné nevykonanie nakládky, resp. vykládky zo strany zamestnancov, stratia zákazky, čo by ohrozovalo existenciu celej spoločnosti a teda aj pracovné miesta zamestnancov, ktorí si plnia pracovné povinnosti svedomito. Navrhovateľ zamestnávateľovi neoznámil žiadne konkrétne dôvody, alebo prekážky, ktoré mu mohli objektívne znemožniť splnenie predmetného pracovného príkazu. Takýmto konaním stratil navrhovateľ dôveru zamestnávateľa, ktorý sa nemohol viac spoľahnúť na to, že zadanú úlohu, resp. príkaz splní. Vznikla teda aj dôvodná obava, že odporca stratí objednávky obchodných partnerov a nebude schopný plniť si svoje záväzky voči dodávateľom, odberateľom a ani zamestnancom.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľa a svedkov W. F., G. Z., B. O., V. M. a R. X. K. pracovníka Inšpektorátu práce, navrhovateľom predloženými dokladmi, a to pracovnou zmluvou zo dňa 12.08.2008, Okamžitým skončením pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce zo dňa 31.12.2009, kópiami fotografií správ zo satelitného zariadenia, výplatnými páskami navrhovateľa za obdobie mesiacov jún až október 2009, internými pokynmi odporcu pre zamestnancov, generálnym plnomocenstvom udeleným konateľom odporcu H. L., úradne overeným prekladom potvrdenia zo dňa 05.11.2010 o pracovnej pozícii a náplni práce W. F., prezentáciu satelitného systému odporcu, odbornými vyjadreniami Inšpektorátu práce Bratislava k obsahu originálov záznamových listov - tachografových kotúčov za obdobie od 11.12.2009 do 28.12.2009, ako aj ostatnými na vec sa vzťahujúcimi listinnými dôkazmi a zistil tento skutkový stav veci:
Dňa 12.08.2008 uzavrel odporca ako zamestnávateľ s navrhovateľom ako zamestnancom pracovnú zmluvu, v ktorej si ako deň nástupu do práce, ktorým vzniká medzi navrhovateľom a odporcom pracovný pomer, dohodli deň 15.08.2008. Na základe tejto pracovnej zmluvy, uzavretej na dobu neurčitú, bol navrhovateľ prijatý na výkon práce medzinárodného vodiča nákladného motorového vozidla, v rámci ktorej sa zaviazal vykonávať aj s tým súvisiace činnosti, ako napr.: nakladanie a vykladanie prepravovaného materiálu, čistenie a technická kontrola, údržba motorového vozidla, vybavovanie formalít na hraničných alebo colných kontrolách a ďalšie práce týkajúce sa dopravy nákladného motorového vozidla na základe pokynov zamestnávateľa. Činnosť vodiča nákladného motorového vozidla sa mala vykonávať v rámci vnútroštátnej i medzinárodnej nákladnej cestnej dopravy podľa pokynov zamestnávateľa.
Listom zo dňa 31.12.2009 odporca navrhovateľovi oznámil okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce spočívajúceho v neuposlúchnutí príkazu zamestnávateľa a nedostavenia sa na vopred určené miesto - dňa 27.12.2009 o 8.00 v Milmorte, odkiaľ mal vykonať pracovnú cestu - prevoz tovaru, napriek tomu, že v splnení príkazu navrhovateľovi nebránili žiadne okolnosti. Odporca v rámci tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru popísal sled jednotlivých udalostí v dňoch 26.12.2009 (zadanie príkazu z centrálneh dispečingu na satelitné zariadenie a jeho prečítanie) a 27.12.2009.
Súd si v súlade s ust. § 120 ods. 3 O.s.p. osvojil skutkové zistenia založené na zhodnom tvrdení účastníkov, v zmysle ktorých bol dňa 26.12.2009 o 22.57 navrhovateľovi zo strany odporcu oznámený termín dostavenia sa na deň 27.12.2009 o 08:00 hod. do mesta Milmort v Belgicku, odkiaľ mal byť uskutočnený prevoz tovaru, ktorú správu si navrhovateľ prečítal o 23.54 hod. toho istého dňa. Tejto správe predchádzal pokyn z centrálneho dispečingu z 21.58 hod., podľa ktorého mal navrhovateľ v pondelok (28.12.2009) ráno o 9.00 hod vykladať Humbeek v Belgicku. Sporným medzi stranami bola skutočnosť, aká bola dĺžka času vedenia vozidla navrhovateľom v čase zadania vyššie uvedených pokynov, ďalej skutočnosť, či zamestnávateľovi prostredníctvom dispečingu navrhovateľ oznámil že cestu nemôže vykonať, nakoľko by touto jazdou porušil Európsku dohodu o práci osádok vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave (AETR) a napokon spôsob konania navrhovateľa z hľadiska jeho náplne práce po oznámení pracovného pokynu a jeho právne posúdenie vo vzťahu k možnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru.
Navrhovateľ vo svojej výpovedi uviedol, že prácu u odporcu vykonával riadne a v súlade s platnou legislatívou po dobu 1,5 roka. Keďže jazdil hlavne v štátoch Európskej únie, neriadil sa najčastejšie AETR, ale predovšetkým nariadením Európskeho parlamentu a rady č. 561/06. V medzinárodnej kamiónovej preprave pracoval už 14 rokov a tak veľmi dobre pozná predpisy a vie si zrátať hodiny, ktoré odjazdil. Po sviatkoch (Vianočných) mal už v sobotu odjazdených viac ako 90 hodín a v prípade nástupu na ďalšiu prácu do nedele by porušil predpisy. V sobotu večer sa vracal na základňu s tým, že mu bolo večer správou na satelitné zariadenie oznámené, že ďalšiu prácu má až na pondelok. Auto zaparkoval, natankoval a odovzdal papiere. Potom začal čerpať pauzu, pričom čas jej začatia je zjavný z krúžku z uvedeného dňa. Prvá správa prišla relatívne krátko na to, ako sa odobral na odpočinok. Do dvoch hodín mu však prišla iná, čo ho mierne podráždilo. Keď prišla bol mimo auta. Na druhú správu reagoval tak, že odpísal zo satelitného zariadenia W. (F.), že nemôže v nedeľu nastúpiť na ďalšiu jazdu, pretože už má odjazdené svoje hodiny. Myslel tým hodiny za dva týždne a vzhľadom na prax musel p. F. vedieť o čo ide, pretože ovláda predpisy. Na druhý deň ráno mu p. F. volal, prečo sa nedostavil na určené miesto. Vtedy si to vysvetlili aj slovne, pričom mu povedal, že nemôže a že mu to písal aj večer predtým. Povedal mu, že za to môže dostať príplatok 100 eur, na čo však navrhovateľ argumentoval, že aj tak by nemohol, lebo by porušil predpisy. Ešte mu povedal, že ak nepôjde do Milmortu hoci aj neskôr, nebude mať pre neho v pondelok ďalšiu prácu. Bránil sa aj tým, že má p. F. k dispozícii dosť chlapcov (šoférov) na to, aby túto zákazku zabezpečil nimi a nemal dať pokyn jemu, keď už mal odjazdené svoje. V pondelok sa u p. Y. dožadoval vysvetlenia, prečo mu nebola zadaná ďalšia práca, načo mu povedala, že p. F. zakázal. Napriek tomu však ešte do konca týždňa pre odporcu jazdil. Až následne odišiel domov, kde mu bola neskôr doručená výpoveď. Pred týmto pracovným turnusom bol 3 mesiace PN kvôli problémom s chrbticou, ktoré sa prejavili v práci. Po ukončení PN mu dva týždne nebola pridelená žiadna práca. P. F. tvrdil, že pre neho žiadnu nemá, pretože je tam veľa chlapcov, ktorí si chceli predĺžiť turnusy. Po niekoľkých dňoch sa však dohodli, že nastúpi na dlhší 7 týždňový turnus pod podmienkou odjazdenia všetkých sviatkov. Po tom, či informoval, že po PN môže nastúpiť do práce, volal p. W. jeho manželka, ktorá chcela vedieť, prečo mu nezadávajú prácu. Manželke bolo povedané, že sa firma rozhodla, že čo sa týka zamestnancov, ktorí dlhšie maródujú, bude s nimi pravdepodobne rozväzovať pracovný pomer. Asi aj preto potom medzi ním a p. F. vznikla zvláštna atmosféra. Čo sa týka dostávania pracovných pokynov počas pauzy, počas ktorej sa mohol vzdialiť z vozidla, ale musel odpočívať, pokyny v takomto čase nedostával bežne, ale stávalo sa tak a to zvyčajne cez víkendovú pauzu, kam má nastúpiť po nej. Od večera 26.12.2009 začal čerpať víkendovú pauzu. Spať mohol jedine v aute. Zvyčajne stručne potvrdil prijatie pracovného pokynu. Ak neodpovedal, zamestnávateľ sa spoliehal, že si správu prečítal. Cez satelit videl, či ide požadovaným smerom podľa pokynu.
Svedok W. F., podľa potvrdenia spoločnosti V. W. S.A., vykonávajúcou dispečing pre všetky kamióny odporcu. zamestnanec spoločnosti V. W. S.A., ktorého úlohou je zabezpečovanie dispečingu kamiónov zo Slovenska a z tohto dôvodu aj udeľovanie pracovných príkazov vodičom, vo svojej výpovedi uviedol, že navrhovateľ sa po dlhodobej PN koncom roka 2009 ohlásil, že je schopný opätovne nastúpiť do práce. Túto mu nemohol prideliť hneď, keďže kolegyňa, ktorá robí striedania, potrebovala dlhší čas na zadelenie práce. Napokon nastúpil na turnus od 11.12.2009. Ak sa stane akýkoľvek problém, neriešil ho so zamestnancom svedok sám, ale postupoval ho nadriadenému v V. Q. a ten následne rozhodne. Problém s navrhovateľom vznikol tak, že od neho dostal pokyn s programom na pondelok, kedy mal vykladať v Belgicku. Nakoľko sa medzitým vyskytla iná urgentná práca, poslal mu krátko na to večer druhú správu. V satelitnom systéme videl, že správu prijal a prečítal. Keďže nedostal žiadnu odpoveď, bral to tak, že je to v poriadku. Na druhý deň mu o 12.30 hod volali zo skladu v Bierset, kam mal navrhovateľ odísť z Milmortu, kde mal vyzdvihnúť náves, že im chýba auto. Celkový čas cesty zo základne až do skladu nemohol trvať dlhšie ako 25 minút. Hneď volal navrhovateľovi. Keď sa s ním po neúspešnom pokuse spojil, povedal mu, že musí robiť povinnú 45 hodinovú pauzu, čo ale nebola pravda, pretože ju mohol urobiť už týždeň predtým, kedy sa mal podľa plánu vrátiť na základňu už v sobotu ráno a teda do pondelka mu mohla uplynúť táto povinná pauza, ale vrátil sa až večer a to, že mu pauza do pondelka nevyšla bol jeho problém. Keď sa ho pýtal, prečo mu nedal vedieť, že na základe pokynu neodíde, neodpovedal. Potom mu oznámil, že v pondelok do Belgicka nepôjde a že s ním bude ukončený pracovný pomer. Napokon u nich navrhovateľ pracoval ešte do piatku nasledujúceho týždňa. Čo sa týka kontroly pracovného času zamestnancov, ak pokyn nesedí, šoféri to oznámia sami (dispečingu). Pracovný čas si šoféri kontrolujú sami, keďže nie je v jeho silách sledovať 60 kamiónov a 60 šoférov. Dalo sa to ale zistiť z programu, ktorý je pripojený priamo na tachograf. Hneď ako sa šofér ozve, že z akéhokoľvek dôvodu nestíha, alebo nemôže prácu vykonať, lebo má už odrobený maximálny pracovný čas, rieši to pridelením práce inému človeku. Dňa 27.12.2009 dostalo pokyn vykonať cestu z Milmortu do Bierse okrem navrhovateľa ďalších 5 ľudí, ktorí aj prácu vykonali. Okrem nich zostali ešte na základni ďalší disponibilní šoféri, keďže každý víkend tam má 12 až 15 áut. Pokyny zadával pred výkonom práce tak, že šoféri mali vždy minimálne 9 hodín. Nebolo bežnou praxou zadávať pracovné pokyny počas páuz, ale v danom prípade to bola mimoriadna situácia - Vianoce a Silvester. Navyše šoféri za túto konkrétnu vykládku dostali prémiu 50 eur. Čo sa týka navrhovateľa, keď sa neozval mal za to, že si správu s pokynom prečítal a nie sú žiadne prekážky, ktoré by mu bránili prácu vykonať. Občas sa aj stalo, že správa neodišla, alebo že si ju šofér neprečítal. Vtedy mu ale na druhý deň ráno zavolal a spýtal sa, prečo neodišiel zo stanovišťa. Všetci ostatní piati zamestnanci, ktorí dostali pokyn na prácu spolu s navrhovateľom aj túto vykonali, pričom rovnako mu výslovne nepotvrdili, že súhlasia. Výslovné potvrdenie pokynu od zamestnancov ani nevyžadujú, keďže systém dispečingu vždy ukáže, či si správu prečítali. V nedeľu ráno nebol pri počítači. Odišiel od neho cca o 00,30 hod a nebol pri ňom až do utorka. O tom, že navrhovateľ nenastúpil na cestu sa dozvedel až keď mu volali zo skladu. Či navrhovateľovi bola spôsobená škoda uviesť nevedel, keďže to nie je v jeho kompetencii, predpokladal však, že vznikla. S navrhovateľom, ktorý bol veľmi samostatný a lepšie by sa realizoval ako podnikateľ než zamestnaný šofér, mali bežné spory a výmeny názorov, vyplývajúce z bežnej každodennej komunikácie. Oficiálne mu ale nikdy nič vytýkané nebolo.
Ako reakciu na výpoveď svedka ohľadom možnej spôsobenej škody v dôsledku konania navrhovateľa tento uviedol, že je vylúčené, aby táto vznikla, nakoľko ostatní šoféri nastúpili o 8.00 hod a skončili cca o 16.00 hod., pričom dokončili všetko bež ohľadu na to, že nenastúpil, o čom p. F. o 10.00 hod. informoval jeden zo šoférov. Vedel tiež, že v tom čase boli na základni ďalší traja šoféri, ktorí mali už víkendovú pauzu za sebou a teda práca mohla byť pridelená im a nie navrhovateľovi, ktorý mal voľno iba zo štvrtka na piatok a v sobotu robil rozvážky. Považoval to za zlú organizáciu práce p. F.. Hodinovú pauzu si musel dať, pretože dvojtýždňový turnus končil v nedeľu večer a podľa tachografových kolečiek mal najazdených zhruba 93,5 hod. Ak by šiel na ďalšiu jazdu v nedeľu ktorá trvala niekoľko hodín, bol by mal spolu najazdených do 100 hodín, čo je v rozpore s predpismi. Trval na tom, že p. F. napísal správu cez satelit. On neho dostal správu do obidvoch áut, pretože nevedel, v ktorom sa bude nachádzať. Správy v nedeľu mu prišli do druhého s novším satelitným zariadením. Odpovedal ale z auta so starším. Svedok F. v tejto súvislosti na doplnenie svojej výpovede uviedol, že správy sa mu zobrazovali v poradí, podľa času prijatia, pričom pri novších zariadeniach sa mu zobrazilo prijatie správy spolu s časom jej odoslania, menom odosielateľa a ŠPZ. V prípade, ak správy boli zasielané zo starších zariadení, zobrazila sa mu iba ŠPZ bez mena odosielateľa. Správy si mohol otvoriť, pričom žiadal, aby šoféri áut so starším zariadením uvádzali na konci správy svoje meno. Uviedol, že si nemyslí, že by sa mohlo stať, že by si niektorú zo správ, ktorá prišla s odstupom po jej odoslaní neprečítal. Ak prišla správa, ktorá sa týkala jeho v čase, kedy nebol v práci, kolegyňa mu ju zvykla skopírovať a poslať e-mailom, takže by si ju bol našiel najneskôr pri ďalšom príchode do práce. Sám v systéme žiadnu správu vymazať nemôže.
Na preukázanie skutočnosti, či sa medzi doručenými správami dispečingu dňa 26.12., resp. 27.12.2009 nenachádza správa od navrhovateľa, resp. správa z vozidla s evidenčným č. BA XXXJZ alebo BA XXX MI, ktoré boli od 11.12.2009 do 27.12.2009 navrhovateľovi pridelené, ktorá skutočnosť by vychádzajúc aj z výpovede svedka F. dala zistiť z print screenu zoznamu správ, resp. prepisu správ zo satelitného zariadenia z uvedeného obdobia, bol odporca zaviazaný na predloženie prepisu e-mailovej komunikácie prostredníctvom satelitného zariadenia dispečingu a šoférov. Tento dôkaz však súdu predložený nebol z dôvodu, že podľa vyjadrenia informatika technického centra sa takéto dáta archivujú len maximálne 4 mesiace spätne a staršie a automaticky vymazávajú.
Na pojednávaní konanom dňa 04.03.2011 súd pristúpil k prezentácii satelitného systému odporcu, ktorú odporca navrhol vykonať ako dôkaz v predmetnom konaní. Bolo zistené, že na monitore počítača sa v jednom okne rozdelenom na dve časti zobrazili jednak údaje o vozidle, vodičovi, aktivite, ktorú vykonáva, jeho poloha a počet km na tachometri vozidla. V ďalšej časti okna sa zobrazovali pod sebou všetky správy, tzn. Elektronická komunikácia medzi vodičom a dispečerom. Správa bola označená dátumom jej vyhotovenia, nasledoval text, resp. časť textu, ktorý sa dal otvoriť po kliknutí na políčko a dal sa súčasne zistiť stav správy, tzn., či je prečítaná vodičom, užívateľom (dispečerom), alebo či je prichádzajúca. Ďalej bolo možné zo systému zistiť servisný čas - dobu odpočinku, jazdy, presný čas jazdy, pričom údaje boli zaznamenávané s presnosťou na sekundy. Podľa udania svedka F., ktorý uvedený systém prezentoval, má prostredníctvom tohto systému dispečer absolútnu kontrolu nad vodičom. Môže si pozrieť údaje za deň, prípadne za celý týždeň. Zariadenie je napojené na tachograf a zaznamenáva presne to, čo ráta tachograf. Je v ňom zaznamenané aj ťahanie v zápche, ktoré prístroj ráta napriek strate firmy, keďže tento čas sa ráta do jazdy, ale reálne nie je vykonávaná práca pre odporcu. Pri vizuálnej kontrole aktuálnych údajov z jazdy vykonávanej v deň pojednávania, ktorá kontrola bola uskutočnená všetkými prítomnými na pojednávaní a po jej následnej konzultácii s p. F. bolo do zápisnice konštatované, že v tomto konkrétnom prípade nebola (v rozpore s komentárom svedka) do času jazdy zarátaná prestávka v trvaní cca 5 minút. Tento ukazovateľ sa prejavil iba v servisnom čase, ktorý zaznamenával celkový jazdný výkon.
Podľa odborných vyjadrení Inšpektorátu práce Bratislava, ktorému boli predložené na prečítanie originálne záznamové listy za obdobie od 11.12.2009 do 28.12.2009 vodiča W. J., po vizuálnom zhodnotení a na základe výsledkov z počítačového programu po zoskenovaní záznamových listov bola od 12.12.2009 do 26.12.2009 celková doba riadenia navrhovateľa 94 hodín a 14 minút. Išlo pritom o totožné obdobie, za ktoré odporca podľa satelitného systému evidoval u navrhovateľa celkovú dobu vedenia v rozsahu 88 hodín a 50 minút. V piatich prípadoch boli záznamové listy prepísané, čím došlo k porušeniu § 38 ods. 1 písm. a) bod 3 zákona č. 462/2007 Z.z. a čl. 15 ods. 2 Nariadenia rady (EHS) č. 3821/85 o záznamovom zariadení v cestnej doprave a v jednom prípade nedodržal vodič dobu odpočinku v priebehu 24 hodín, ktorá bola menej ako 9 hodín, čím poručil § 38 ods. 1 písm. d) zákona č. 462/2007 Z.z. a článok 8 ods. 2 Nariadenia rady (EHS) č. 561/2006, ktoré porušenia však nemali priamu relevanciu k rozhodnutiu v predmetnej veci. Svedok R.. K., zamestnanec Inšpektorátu práce, ktorý vyhotovoval predmetné odborné vyjadrenia vo svojej výpovedi opísal spôsob zakladania tachografových záznamových listov a ďalej okrem iného uviedol, že šofér si v priebehu 4,5 hod jazdy musí urobiť prestávku v trvaní minimálne 45 mínut, ktorá ale môže byť delená napr. na minimálne dve prestávky v trvaní 15 a 30 minút. Ak si však urobí prestávku kratšiu, napr. v trvaní 10 minút v priebehu 4,5 hod, táto prestávka nie je v zázname ako prestávka, ale ako jazda. Započítava sa teda do dĺžky trvania jazdy a nie do povinnej prestávky. Podotkol však, že opakované použitie záznamového listu nemá vplyv na čitateľnosť kotúča, pretože nie je pravdepodobné, že by boli úplne identické podmienky počas dvoch dní. Ešte sa nestalo, že by sa jazdy, ktoré kontroloval, absolútne prekrývali.
Svedok B. O., bývalý zamestnanec odporcu vo svojej výpovedi uviedol, že kým v septembri 2010 odišiel od odporcu, z dôvodu, že si našiel inú prácu, pracoval u neho asi 5 rokov, pričom počas tejto doby nemal so zamestnávateľom žiadne problémy. Bol práve na základni v Herstali a sedel v aute, ktoré bolo pridelené navrhovateľovi, keď odpisoval cez satelitný systém p. F., že nemôže nastúpiť na cestu ďalšie ráno, lebo by nemal vyčerpanú povinnú pauzu. Aj on v tom čase čerpal víkendovú pauzu. S navrhovateľom sú kamaráti, poznajú sa ešte z predchádzajúceho zamestnania a tak, keď večer po odstavení svojho vozidla prišiel, rozprávali sa. On stál so svojim autom vedľa jeho. Najskôr boli asi hodinku v jeho aute, kde asi pozerali film. Potom navrhovateľ odišiel do svojho a za chvíľu mu búchal, že mu prišla robota. Išiel za ním kabíny, kde rátal hodiny a hovoril, že mu nevychádza a preto odpisoval v jeho prítomnosti. Čo bolo ďalej nevedel, chvíľu sa ešte rozprávali, fajčili a potom išli spať. Na základni bolo vtedy asi 50 ľudí. Cez pauzy im nezvykli zadávať pokyny, zvyčajne ich nechávali spať. Jemu napríklad W. F. volával už 7.30 ráno. Sám potvrdzoval prijatie pokynu a tiež si sám kontroloval prejazdené hodiny a povinné pauzy. Ak mu pokyn zasahoval do času, kedy nemohol nastúpiť, zvykol zavolať a na to zamestnávateľ obsadil niekoho iného. Nikdy s tým nebol problém.
Svedok G. Z., súčasný zamestnanec odporcu vo svojej výpovedi uviedol, že u odporcu je zamestnaný asi 6 rokov, pričom 12.12.209 nastupoval na pracovný turnus po 4 mesiacoch PN po operácii. S navrhovateľom sa pozná iba zbežne. Potvrdil, že zamestnávateľ im zadával pokyny na prácu cez satelitné zariadenie, na ktorom sa dali čítať, písať správy a dal sa tam kontrolovať aj pracovný denný čas. V kabíne mali aj služobné telefóny, takže v prípade, ak by nefungoval GPS signál, dal sa spojiť telefonicky. Ak sa už krátil čas pracovného výkonu a v tom čase dostali pracovný pokyn, napísal jednoducho na satelitné zariadenie - informoval o tom dispečing, na čo sa oni snažili vyhovieť a situáciu riešiť, aby neporušovali predpisy. Niekedy mu povedali, že musí nastúpiť, ale toto akceptoval iba ak došlo k minimálnemu porušeniu - 10 - 15 minút, aby zbytočne neriskoval. Pracovné pokyny zvyčajne dostávali potom, čo ohlásili, že vyložili alebo naložili. Stalo sa, že pokyn prišiel aj večer po vykládke, že má ráno nastúpiť tam a tam. Bez problémov komunikovali a komunikujú do dnes. Pracovný čas si kontrolujú väčšinou sami, ale často aj na dispečingu videli, koľko majú ešte času, keďže spravidla ráno pri nástupe na výkon musia hlásiť, koľko majú odjazdené a o koľkej je predpokladaný príchod na vykládku. Po pokyne zvykol zavolať, alebo keď dostal SMS odpísal OK.
Svedok V. M., zamestnanec odporcu uviedol, že koncom roka 2009 bol na základni v Herstali. Nevedel konkrétne čo tam dialo s navrhovateľom, keďže sám sa stará o seba a svoju robotu. S navrhovateľom sa poznajú iba zbežne, kolegiálne. Bol na vykládke v Milmorte, kde sa sťahoval sklad. Mal tam vtedy byť aj navrhovateľ, ale neprišiel. Bol to ale jeho problém a zamestnávateľa. Sťahovalo ich to tam asi päť a boli tam do večera, resp. do tmy, pričom v zime je tma už o 17.00 hod. Urobili všetko, čo bolo treba. Či bolo na základni viac voľných šoférov uviesť nevedel. Pokyny na prácu dostával cez satelit. Niektorí prijatie pokynu potvrdzovali, iní nie. On zvykol napísať, ale nebolo to povinné. Na dispečingu im ukázalo, že si správu prečítal. Každý šofér si dĺžku pracovného výkonu a páuz kontroloval sám, ale aj na dispečingu to približne vedeli, keďže na satelitnom zariadení videli, kedy šoféri začali a koľko majú odjazdené. Väčšinou im pokyn prišiel do pol hodiny od skončenia predchádzajúcej práce alebo im z dispečingu oznámili, že treba časť. Keď prišiel pokyn v čase, kedy čerpal pauzu, dokončil ju a nastúpil. Ak mal začať s úlohu v čase pauzy, alebo by mu nevychádzal čas, buď zavolal alebo napísal, že to nevychádza. Vtedy sa to snažili riešiť a buď sa preložila vykládka na iný termín alebo išiel niekto iný.
Podľa čl. 7 ods. 1 vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 108/1976 Zb. o Európskej dohode o práci osádok vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave (AETR) celkový čas vedenia medzi dvoma po sebe nasledujúcimi časmi denného odpočinku podľa ustanovení článku 6 tejto dohody, ďalej nazývaný "denným časom vedenia" nesmie byť dlhší ako osem hodín.
Podľa čl. 7 ods. 2 cit. predpisu u vodičov iných vozidiel, než ktoré sú uvedené v článku 10 tejto dohody, sa môže odchylne od ustanovenia odseku 1 tohto článku predĺžiť denný čas vedenia najviac dva razy týždenne až na deväť hodín.
Podľa čl. 7 ods. 3. cit. predpisu 3 dĺžka času vedenia nesmie prekročiť štyridsaťosem hodín za týždeň alebo deväťdesiatdva hodín za štrnásť dní.
Podľa článku 6 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a rady (ES) č. 561/2006 denný čas jazdy nesmie presiahnuť 9 hodín. Denný čas jazdy sa však môže predĺžiť na najviac 10 hodín nie častejšie ako dvakrát za týždeň.
Podľa čl. 6 ods. 2 cit. nariadenia týždenný čas jazdy nesmie presiahnuť 56 hodín a nesmie spôsobiť prekročenie maximálneho týždenného pracovného času, ako je ustanovený v smernici 2002/15/ES.
Podľa čl. 6 ods. 3 cit. nariadenia celkový súhrnný čas jazdy počas dvoch po sebe idúcich týždňov nesmie presiahnuť 90 hodín.
Podľa čl. 6 ods. 4 citovaného nariadenia denné a týždenné časy jazdy zahŕňajú všetky časy jazdy na území Spoločenstva alebo tretej krajiny.
Podľa § 47 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len ZP), zamestnávateľ nesmie posudzovať ako nesplnenie povinnosti, ak zamestnanec odmietne vykonať prácu alebo splniť pokyn, ktoré sú v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo s dobrými mravmi.
Podľa § 77 ZP neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v skúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
V prípade neplatnosti skončenia pracovného pomeru ide o relatívnu neplatnosť právneho úkonu, ktorej sa môže dovolávať len ten z účastníkov, ktorý je dôvodom neplatnosti postihnutý. Ide o výnimku zo zásady absolútnej neplatnosti právnych úkonov, z ktorej vychádza Zákonník práce.
Návrh na súd v predmetnej veci bol podaný na tunajší súd dňa 26.02.2010. Keďže pracovný pomer sa mal skončiť dňom 31.12.2009 bol návrh na určenie jeho neplatnosti na súde uplatnený v zákonnej lehote včas.
Podľa § 68 ods. 1 ZP, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne a to iba vtedy, ak zamestnanec
bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin,
porušil závažne pracovnú disciplínu..
Naplnením skutkovej podstaty závažného porušenia pracovnej disciplíny najčastejšie súvisí so zavineným porušením základných právnych povinností zamestnanca formulovaných v ust. § 81 ZP. Závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré musí byť u zamestnanca zavinené aspoň z nedbanlivosti, musí zamestnávateľ preukázať.
Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode ma okamžité skončenie dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol (§ 68 ods. 2, veta prvá Zákonníka práce).
Lehota dvoch mesiacov k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru uvedená v ust. § 68 ods. 2 Zákonníka práce nezačína bežať až odo dňa, kedy organizácia dôvod okamžitého zrušenia pracovného pomeru zistila, ale už odo dňa, kedy získala vedomosť /dozvedela sa/, že sa pracovník dopustil takéhoto konania, ktoré môže zakladať dôvod k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru. Dvojmesačná lehota, behom ktorej musí byť okamžité zrušenie pracovného pomeru dané, okrem iného slúži k tomu, aby organizácia mohla uskutočniť potrebné šetrenie, či pracovník skutočne porušil pracovnú disciplínu a či išlo o porušenie pracovnej disciplíny najvyššej intenzity, a aby sa podľa jeho výsledku rozhodla, že pristúpi k okamžitému zrušeniu pracovného pomeru .
Podľa § 70 ZP, okamžité zrušenie pracovného pomeru musí zamestnávateľa aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Pri hodnotení stupňa intenzity porušenia pracovnej disciplíny nie je súd viazaný tým, ako zamestnávateľ hodnotí určité konanie zamestnanca. Ustanovenie § 70 ZP totiž patrí k právnej norme s relatívne neurčitou (abstraktonou) hypotézou, t.j. k normám, ktorých hypotéza nie je stanovená právnym prepisom a tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu možností.
Pri posudzovaní čí porušenie pracovnej disciplíny bolo takej intenzity, aby odôvodňovalo okamžité skončenie pracovného pomeru teda súd podľa konkrétnych okolností prípadu prihliada k osobe zamestnanca, k funkcii, ktorú zastával, k jeho doterajšiemu postoju k plneniu pracovných úloh, k času a situácii, v ktorej malo dôjsť k porušeniu pracovnej disciplíny, k miere zavinenia zamestnanca, k spôsobu a intenzite porušenia konkrétnych povinností zamestnanca, k dôsledkom porušenia pracovnej disciplíny pre zamestnávateľa, k tomu, či zamestnávateľ preukázal, resp. nepreukázal, že mu zamestnanec svojim konaním spôsobil škodu a pod..
Pri tom by mal súd prihliadať na skutočnosť, že okamžité zrušenie pracovného pomeru by sa malo ako jeden zo spôsobov ukončenia pracovného pomeru v praxi uplatňovať iba výnimočne, a to v prípade, ak okolnosti prípadu odôvodňujú záver, že pre zamestnávateľa nie je možné spravodlivo požadovať, aby zamestnanca zamestnával až do uplynutia výpovednej doby. Preto aj v prípade závažného porušenia pracovnej disciplíny by mal zamestnávateľ prednostne zvažovať, či závažnosť porušenia pracovnej disciplíny neodôvodňuje ukončenie pracovného pomeru výpoveďou podľa ust. § 63 ods. 1 písm. e) ZP, ktorý takýto výpovedný dôvod predpokladá. Výnimočnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru je preto nevyhnutné vnímať aj v kontexte citovaného ustanovenia upravujúceho skončenie pracovného pomeru výpoveďou.
S prihliadnutím na všetky vyššie uvedené kritériá súd v posudzovanom prípade dospel k záveru, že konanie navrhovateľa, na základe ktorého s ním odporca okamžite skončil pracovný pomer, nie je možno považovať za závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo skončenie pracovného pomeru spôsobom predpokladaným v ust. § 68 ods. 1 písm. b) ZP. V danej právnej veci bola pre odporcu dôvodom na okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom tá skutočnosť, že navrhovateľ dňa 27.12.2009 bezdôvodne a bez upovedomenia neuposlúchol príkaz zamestnávateľa a nedostavil sa v tento deň o 08.00 hod do mesta Milmort, kde mal uskutočniť nakládku tovaru a to na základe pokynu, ktorý mu bol doručený dňa 26.12.2009 o 22.57 prostredníctvom satelitného zariadenia.
Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že skutková okolnosť, odporcom kvalifikovaná ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, nezakladá dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru predovšetkým s prihliadnutím na ustanovenie § 47 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce. V konaní nebolo sporné, že navrhovateľ v určený deň nenastúpil na výkon práce, avšak pokyn odmietol splniť z dôvodu, je jeho vykonaním by došlo k porušeniu všeobecne záväzného predpisu. V konaní bolo totiž preukázané, že v čase zadania pokynu mal navrhovateľ od 12.12.2009 do 26.12.2009 odjazdených celkovo 92 hodín 30 minú (po odrátaní doby riadenia 1 hodiny 45 minút zo dňa 27.12.2009 od 94 hodín 15 minút za obdobie od 12.12.2009 do 27.12.2009), resp. 88 hodín 12 minút za rozhodujúce obdobie dvoch po sebe nasledujúcich týždňov od pondelka 14.12.2009 od 00.00 hod do soboty 26.12.2009 do 20.30 hod, kedy začal čerpať pauzu. Poukazujúc na čl. 6 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 561/2006, ktoré bolo potrebné prioritne aplikovať na daný prípad, v prípade nastúpenia na ďalšiu jazdu v trvaní niekoľkých ďalších hodín, by teda navrhovateľ porušil všeobecne záväzný právny predpis, keďže súhrnný čas jazdy, do ktorej by sa rátal čas od začatia vedenia vozidla až do ďalšej doby čerpania odpočinku alebo prestávky (čl. 4 písm. q) cit. nariadenia), by tak presiahol 90 hodín za dva týždne, na čo by postačovala jazda v trvaní 48 minút. Svedok M. však potvrdil, že s vykládkou v súvislosti so sťahovaním skladu skončili až zhruba o 17.00 hodine popoludní. Odmietnutie vykonania predmetného pokynu zo strany navrhovateľa teda odporca ako jeho zamestnávateľ nesmel v súlade s ust. § 47 ods. 3 písm. a) Zákonníka práce posudzovať ako nesplnenie povinnosti a teda ani ako porušenie pracovnej disciplíny. Tým skôr, že v konaní bolo preukázané, že zamestnávateľ sledovanie a kontrolu maximálne prípustného času vedenia vozidla v súlade s príslušnými právnymi predpismi očakával práve od samotných zamestnancov. Svedeckou výpoveďou B. O. mal súd navyše za preukázané aj tvrdenie navrhovateľa, že o skutočnosti že nenastúpi a jej dôvode dispečing po oboznámení sa s pokynom upovedomil zaslaním textovej správy. Súd nemá dôvod pochybovať o hodnovernosti tohto svedka, napriek jeho priateľskému vzťahu s navrhovateľom, keďže odporca nepredložil žiaden relevantný dôkaz, ktorý by túto skutočnosť vyvracal prípadne hodnoverným spôsobom spochybnil, keď vzhľadom na limitovanú archiváciu elektronických dát súdu neboli predložené prepisy súvisiacej elektronickej komunikácie. Tvrdenie svedka F., že sa s takouto správou neoboznámil nemôže rovnako relevantne spochybniť to, že nebola odoslaná, keď sám svedok F. potvrdil, že od 00.30 hod 27.12.2009 až do utorka (29.12.2009) nebol pri počítači a teda nemal prístup k dátam v systéme. Správa bola pritom na satelitné zariadenie vo vozidle pridelenom navrhovateľovi preukázateľne doručená až o 22.53 hod, pričom v tomto čase sa navrhovateľ v aute nemusel nachádzať a ani sa nenachádzal, čo potvrdil aj svedok O.. Správu si prečítal až o 23.54 hod. Odpoveď podľa svedka O. zaslal až potom, čo si prerátal odjazdené hodiny a teda nemusela na zariadenie dispečingu dôjsť v čase, kým ho mal pod vizuálnou kontrolou svedok F., ktorý navyše podľa vlastného udania sledoval súčasne značný počet šoférov. Navyše aj podľa tvrdenia tohto svedka sa občas stalo, že neboli doručené šoférom ani správy z dispečingu a teda sa nedá vylúčiť, či konkrétna správa navrhovateľa z 26.12.2009 bola dispečingu napriek jej odoslaniu vôbec doručená. V tejto súvislosti súd nepovažoval za potrebné a hospodárne vypočuť ani dodatočne navrhnutú svedkyňu odporcu p. Y., ktorá mala iba potvrdiť, že si nepamätá, že by systéme takáto správa od navrhovateľa bola, čo by vzhľadom na ostatné vykonané dokazovanie bolo irelevantné pre rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti je nutné poznamenať, že zamestnávateľ musí mať zistený dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru; nestačí iba podozrenie, že tento dôvod je daný. Je tiež potrebné zdôrazniť aj to, že v konaní nebolo preukázané, že by zo strany zákazníka boli uplatnené akékoľvek sankcie, keď aj podľa potvrdenia priameho svedka odporcu V. M. bolo urobené všetko, čo bolo treba a teda nebol dôvod, aby odporcovi vznikla škoda a predpoklad vzniku škody vyjadrený svedkom F. nebol zo strany odporcu podložený žiadnym dôkazom. Postup odporcu v danom prípade teda nebol v súlade so zákonnou požiadavkou výnimočnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktorého opodstatnenie sa musí opierať o náležite zistený a preukázaný dôvod.
Z hľadiska kvalifikovania konania navrhovateľa ako dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru, súd považuje za potrebné uviesť, že aj v prípade, že by bol bolo preukázané, že navrhovateľ nesplnil pracovný pokyn bezdôvodne, vzhľadom na ostatné okolnosti prípadu (povahu práce, resp. pracovné zaradenie navrhovateľa, predmet činnosti odporcu, skutočnosť, že odporcovi nebola spôsobená žiadna škoda, predchádzajúcu uspokojivú pracovnú disciplínu odporcu a tiež možnosť zabezpečiť pracovný výkon iným z disponibilných šoférov, a to i s prihliadnutím na odporcom podrobne popísanú organizáciu práce vo vzťahu k jeho zamestnancom) by takéto porušenie pracovnej disciplíny, za predpokladu preukázania zavinenia, bolo možné považovať nanajvýš za základ pre uplatnenie práva odporcu aplikovať výpovedný dôvod podľa § 63 písm. e) ZP. Samotné nenastúpenie navrhovateľa na určené miesto ku koncu jeho dvojtýždňového pracovného cyklu, po tom, čo mu bol už v čase čerpania povinného odpočinku hodinu pred doručením zmeneného pokynu doručený úplne iný (až na nasledujúci pondelok), by totiž podľa názoru súdu nezakladalo dôvod na okamžité skončenie pracovného pomeru.
Čo sa týka rozporov vo vyjadrení právneho zástupcu navrhovateľa a samotného navrhovateľa ohľadom formy oznámenia dôvodu nesplnenia pokynu, na ktoré poukazovala právna zástupkyňa odporcu, súd uvádza, že tieto rozpory nepovažoval pre účely rozhodnutia v merite veci za potrebné odstraňovať, nakoľko pre súd bola kľúčová ako dôkaz výpoveď navrhovateľa ako účastníka konania, navyše potvrdená svedeckou výpoveďou svedka O.. Uvedené rozpory boli z hľadiska právneho posúdenia veci bez podstatnej relevancie. Čo sa týka nezrovnalostí medzi výsledkami evidencie vedenia vozidla odporcu a výsledkami vyhodnotenia tachografových krúžkov Inšpektorátom práce, súd považoval za relevantné údaje uvedené v odborných vyjadreniach kontrolnej organizácie, keď na samotnom súdnom pojednávaní z prezentácie satelitného systému odporcu vyplynulo, že zariadenie odporcu ráta čas jazdy v rozpore s príslušnými predpismi, keď nezohľadňuje ako čas jazdy kratšie prestávky.
S poukazom na uvedené právne a skutkové zhodnotenie súd návrhu v časti, v ktorej sa navrhovateľ domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 31.12.2009 vyhovel. Vzhľadom na vyhlásenie neplatnosti tohto jednostranného právneho úkonu zo strany odporcu, vzhľadom k tomu, že navrhovateľ netrval na tom, aby ho odporca ďalej zamestnával, je v súlade s ustanovením § 79 ods. 3 písm. b) Zákonníka práce potrebné vychádzať z toho, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania uzavretý na základe pracovnej zmluvy zo dňa 12.08.2008 zanikol ku dňu 31.12.2009 dohodou.
Podľa § 79 ods. 3 písm. b) ZP ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť.
Podľa § 79 ods. 4 ZP v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b) zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov.
Podľa § 118 ods. 2 ZP mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií, daňový bonus, náhrada príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení.
Pri zisťovaní výšky náhrady mzdy súd postupoval v súlade s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce o priemernom zárobku (§ 134 a nasl.).
Za obdobie dvoch mesiacov výpovednej doby (január - február 2010) by súd s poukazom na znenie ust. § 134 ods. 3 Zákonníka práce mal pri výpočte náhrady mzdy vychádzať z pravdepodobného zárobku, ktorý by navrhovateľ zrejme dosiahol, nakoľko vychádzajúc z vykonaného dokazovania v rozhodujúcom období pre výpočet náhrady mzdy k 01.01.2010, t.j. v mesiacoch október až december 2009, navrhovateľ neodpracoval 22 dní alebo 170 hodín. S poukazom na špecifiká pracovného zaradenia navrhovateľa, ktorého organizácia pracovného času je upravená osobitným právnym predpisom (zákon č. 462/2007 Z.z. o organizácii pracovného času v doprave a o zmene a doplnení zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 309/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov) súd za základ pravdepodobného zárobku navrhovateľa použil priemerný zárobok zistený za obdobie predchádzajúceho kalendárneho štvrťroka, t.j. mesiacov júl až september 2009.
Do hrubej mzdy na účely zistenia priemerného zárobku podľa ust. § 131 ZP súd nezahrnul plnenia, ktoré sú vylúčené z pojmu mzdy podľa ust. § 118 ZP. Rozhodujúcimi veličinami boli počet odpracovaných hodín v rozhodujúcom období a mzda /brutto/ zúčtovaná navrhovateľovi na výplatu v rozhodujúcom období, vychádzajúc z údajov uvedených na predložených výplatných páskach navrhovateľa.
V zistenom období navrhovateľ v mesiaci júl odpracoval 152 hodín, pričom jeho hrubá mzda predstavovala 309,32 eur (406,51 eur - náhrady vo výške 77,44 eur - odmena 19,75 eur), t.j. jeho priemerná hodinová mzda predstavovala sumu 2,03 eur /309,32 : 152/; v mesiaci august 168 hodín, pričom jeho hrubá mzda predstavovala 374,43 eur (398,33 eur - odmena vo výške 23,90 eur), t.j. jeho priemerná hodinová mzda predstavovala sumu 2,23 eur /374,43 : 168/; v mesiaci september 8 hodín, pričom jeho hrubá mzda predstavovala 17,02 eur (80,58 - odmena 1,09 eur - náhrada príjmu počas PN vo výške 62,47 eur), t.j. jeho priemerná hodinová mzda predstavovala sumu 2,13 eur /17,02 : 8/.
Priemerný hodinový zárobok navrhovateľa za toto obdobie teda predstavuje sumu 2,13 eur /(2,03 + 2,23 + 2,13) : 3 = 6,39 : 3 = 2,13/. Priemerný mesačný zárobok navrhovateľa tak vychádza na 444,18 eur (priemerný hodinový zárobok 2,13 eur x 208,7, t.j. priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich v roku na jeden mesiac podľa týždenného pracovného času 48 hodín podľa zákona č. 462/2007 Z.z.). Za dvojmesačnú výpovednú dobu tak patrí navrhovateľovi náhrada mzdy vo výške 888,36 eur brutto. Pokiaľ si navrhovateľ uplatnil zaplatenie sumy 842,10 eur, uplatnil si menej, než na čo mu vznikol nárok a preto súd návrhu aj v tejto časti v plnom rozsahu vyhovel. Náhrada mzdy je priznaná v brutto sume, nakoľko daň zo mzdy a odvody z nej je povinný zraziť a odviesť jej platiteľ.
Dĺžku paričnej lehoty na splnenie povinnosti uloženej týmto rozsudkom súd odporcovi určil v súlade s ust. § 160 O.s.p. do 3 dni od právoplatnosti tohto rozsudku.
O náhrade trov konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého navrhovateľovi, ktorý bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, vzniklo právo na ich náhradu.
Navrhovateľ si predmetnou žalobou uplatňoval dva samostatné nároky, ktorých spoločné prejednanie nevyplýva priamo zo zákona - domáhal sa určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru a náhrady mzdy. Súd pri vyčíslení odmeny advokáta v časti neplatnosti skončenia pracovného pomeru postupoval podľa § 11 ods. 1 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a pri určení odmeny za uplatnený nárok na náhradu mzdy podľa § 10 ods. 1 vyhlášky, za súčasného použitia ustanovenia § 13 ods. 3 vyhlášky, podľa ktorej pri spojení dvoch alebo viacerých vecí sa základná sadzba tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvyšuje o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila v ostatných spojených veciach.
Podľa § 11 ods. 1 písm. a) vyhlášky základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami. Za rok 2010 predstavoval 1/13 výpočtového základu sumu 55,49 eur a za rok 2011 sumu 57 eur.
V zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky je pri sume 842,10 eur tarifná odmena advokáta za jeden úkon právnej služby 51,45 eur (v súlade s cit. ust. vychádzajúc zo základnej sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby z tarifnej hodnoty od 663,88 eur do 6.637,78 eur vo výške 41,49 eur + 9,96 eur za každých aj začatých 331,94 eur prevyšujúcich sumu 663,88 eur.
Právnemu zástupcovi navrhovateľa s poukazom na vyššie uvedené vzniklo právo na tarifnú odmenu nasledovne:
V časti neplatnosti skončenia pracovného pomeru (v danom prípade vec s vyššou hodnotou):
prevzatie a príprava zastúpenia (24.02.2010) ........................................55,49 eur
písomné podanie na súd - návrh vo veci samej (26.02.2010) .............. 55,49 eur
účasť na pojednávaní (27.05.2010).........................................................55,49 eur
účasť na pojednávaní (28.10.2010 - 3 skončené 2 hodiny)..................166,47 eur
ďalšia porada s klientom (03.03.2011) 1/3 odmeny.............................. 38,- eur
účasť na pojednávaní (04.03.2011 - 2 začaté 2 hodiny).......................114,- eur
účasť na pojednávaní (25.11.2011)........................................................ 57,- eur
účasť na pojednávaní (02.12.2011)........................................................ 57,- eur
režijný paušál (4 x 7,21 eura + 4 x 7,41 eura)...............…………..........58,48 eur
Spolu: 657,42 eur
V časti spojeného konania o náhrady mzdy:
1. prevzatie a príprava zastúpenia (24.02.2010) ........................................51,45 eur
písomné podanie na súd - návrh vo veci samej (26.02.2010) ............... 51,45 eur
účasť na pojednávaní (27.05.2010).........................................................51,45 eur
účasť na pojednávaní (28.10.2010 - 3 skončené 2 hodiny)..................154,35 eur
ďalšia porada s klientom (03.03.2011) 1/3 odmeny.............................. 34,40 eur
účasť na pojednávaní (04.03.2011 - 2 začaté 2 hodiny).......................102,90 eur
účasť na pojednávaní (25.11.2011)........................................................ 51,45 eur
účasť na pojednávaní (02.12.2011)........................................................ 51,45 eur
režijný paušál (4 x 7,21 eura + 4 x 7,41 eura)...............…………..........58,48 eur
Spolu: 555,93 eur
Z toho jedna tretina 185,31 eur
S poukazom na vyššie uvedené súd navrhovateľovi za použitia § 13 ods. 3 vyhlášky priznal náhradu trov konania spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia v celkovej výške 842,73 eur (657,42 eur + 185,31 eur). Písomné vyjadrenie vo veci samej zo dňa 01.12.2011 - záverečnú reč, odmenu za ktorú právny zástupca navrhovateľa požadoval vo vyčíslení trov, súd nepovažoval za účelne vynaložené trovy konania, keďže bola prednesená na pojednávaní konanom dňa 02.12.2011, pričom predchádzajúce pojednávanie bolo odročené výlučne za účelom jej prípravy a teda bola zohľadnená v odmene za účasť na poslednom pojednávaní.
Trovy konania je odporca povinný zaplatiť do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku k rukám, resp. na účet právneho zástupcu navrhovateľa (ust. § 149 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Bratislave do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia, písomne alebo ústne do zápisnice.
Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť).
Odvolanie proti rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. , t.z.:
1/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
2/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,
3/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
4/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
5/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
6/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
7/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát,
8/ súd prvého stupňa nesprávne právne posúdil vec, a preto nevykonal ďalšie navrhované dôkazy,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z. o exekútoroch a exekučnej činnosti v platnom znení.