Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PN-22Csp-6-2022.pdf
PDF · 93.13 KB
Case nature
Area
Subarea
PN-22Csp/6/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trnava, sudca JUDr. Peter Vrbjar, v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, so sídlom Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: R. B., narodený XX.XX.XXXX, bytom M. E. Č.. XXXX/XX, W., o zaplatenie zmluvného úroku po vyhlásení predčasného splatenia úveru, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi zmluvné úroky z úveru vo výške 19,53 % ročne zo sumy 2.500,- Eur od 04.01.2012 do 04.01.2022.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu z a m i e t a.
III. Súd p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou zo dňa 26.04.2013, doručenou súdu dňa 20.05.2013, domáhal zaplatenia sumy 2.500,- Eur, sumy 208,86 Eur, ktorá predstavuje nezaplatený obchodný úrok ku dňu zosplatnenia úveru, sumy 45,- Eur, ktorá predstavuje poplatky za upomienky a výzvy, sumy 2,21 Eur, ktorá predstavuje vyčíslený úrok z omeškania ku dňu zosplatnenia úveru, obchodný úrok vo výške 19,53 % ročne zo sumy 2.500,- Eur od 04.01.2012 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 2.708,86 Eur od 04.01.2012 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobca uviedol, že dňa 02.08.2011 uzatvoril so žalovaným úverovú zmluvu, na základe ktorej žalovanému poskytol bezúčelový úver vo výške 2.500,- Eur a žalovaný sa ho zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach vo výške 47,54 Eur. Úroková sadzba pri poskytnutí úveru - obchodný úrok - bola dohodnutá vo výške 19,53 % ročne. Vzhľadom k tomu, že žalovaný nesplácal poskytnutý úver v súlade so zmluvnými podmienkami a ani neobnovil dodržiavanie zmluvných povinností, žalobca ho písomne vyzval na predčasné splatenie zostatku istiny s príslušenstvom. Keďže žalovaný v stanovenej lehote neuhradil zostatok úveru, žalobca pristúpil k zosplatneniu úveru z dôvodu porušenia zmluvných podmienok ku dňu 03.01.2012 a dlžnú sumu k tomuto dátumu vyčíslil vo „Výpise z hlavnej knihy navrhovateľa“. Napriek výzve nebola pohľadávka žalobcu uhradená. 2. Žalovaný sa k podanej žalobe ani na výzvu súdu nevyjadril. 3. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom spisu a pripojenými listinnými dôkazmi, a to najmä úverovou zmluvou č. XX/XXX/XX zo dňa 02.08.2011, výpisom z hlavnej knihy Prima banky k 03.01.2012, Sadzobníkom poplatkov, výpisom z účtu, upomienkami zo dňa 10.10.2011, zo dňa 03.11.2011, výzvou na predčasné splatenie úveru zo dňa 20.12.2011, všeobecnými obchodnými podmienkami k 01.08.2011 a vo veci rozhodol rozsudkom dňa 28. februára 2017 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 2.500,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne od 04.01.2012 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 81,42 %. 4. Vo veci podal odvolanie žalobca voči výroku II., o ktorom rozhodoval Krajský súd v Trnave uznesením sp. zn. 9Co/222/2017 - 154 zo dňa 12. septembra 2018, tak, že odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti výroku II. - s výnimkou nenapadnutej časti o zaplatenie poplatkov za upomienky a výzvy vo výške 45,- Eur a vo výroku III. o náhrade trov konania zrušil a vec súdu prvého stupňa v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd v odôvodnení uznesenia uviedol, že predmetná úverová zmluva obsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle § 9 ods. 2 písm. k/ zákona o spotrebiteľských úveroch, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, záver prvoinštančného súdu o tom, že predmetný úver sa považuje v dôsledku absencie tohto údaju za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. a/ citovaného zákona potom nie je opodstatnený a dôvodný. Odvolací súd uviedol, že povinnosťou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní v právoplatne neskončenej vrátenej časti bude opätovne vec preskúmať, zaoberať sa pritom vecnou aj právnou dôvodnosťou žalobcom uplatnených nárokov na úroky a poplatky, za tým účelom v súlade s ust. § 295 CSP doplniť dokazovanie, jeho výsledky nadväzne opätovne komplexne vyhodnotiť, posúdiť podľa príslušných hmotnoprávnych ustanovení a následne v právoplatne neskončenej časti znova vo veci rozhodnúť. 5. Okresný súd vo veci rozhodol po opätovnom dokazovaní rozsudkom sp. zn. 9C/210/2013 - 208 zo dňa 28. februára 2019 tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 211,07 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 208,86 Eur od 04.01.2012 do zaplatenia, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 11,46 %. 6. Proti tomuto rozsudku výslovne voči zamietajúcemu výroku II. a závislému výroku III. o trovách konania podal odvolanie žalobca, pričom uplatnil odvolací dôvod v zmysle § 365 ods. 1 písm. h) CSP, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a domáhal sa, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalovanému uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky vo výške 19,53% ročne zo sumy 2.500,- Eur od 4.1.2012 do zaplatenia a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. 7. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 25Co/98/2019 - 259 zo dňa 26. mája 2020 tak, že súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zamietajúcom výroku II. a vo výroku III. o náhrade trov konania potvrdil a žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 8. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalobkyňa (ďalej aj ako „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci, keď súd v danej veci aplikoval správny právny predpis, avšak nesprávne ho interpretoval. Podľa názoru dovolateľky, nárok na zaplatenie úroku trvá od poskytnutia peňažných prostriedkov až po ich vrátenie, teda aj po predčasnom zosplatnení. Poukázala na ustanovenie § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Postup podľa § 565 OZ je úplne odlišným právnym konaním než odstúpenie od zmluvy (v tomto prípade podľa § 506 ObZ), zosplatnenie pohľadávky nie je špecifickým spôsobom zániku záväzkového vzťahu, na rozdiel od odstúpenia od zmluvy. Vyhlásenie mimoriadnej splatnosti v súlade s ustanovením § 565 OZ nie je žiadnym odstúpením od zmluvy, ale výkonom iného práva, vykonaním ktorého dochádza výlučne k časovej zmene vo vzťahu k povinnosti splatiť poskytnutý úver (vrátane úrokov z úveru) a nemá žiadnu vecnú a obsahovú súvislosť s oprávnením zakotveným v ustanovení § 506 ObZ. Povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi poskytnutý úver s úrokmi po odstúpení od zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 506 ObZ predstavuje pôvodný záväzok, ktorý sa odstúpením od zmluvy modifikoval vo svojej splatnosti (na požiadanie veriteľa sa stáva splatnou celá pohľadávka). Dovolateľka ďalej uvádza, že zmluvne dojednaný úrok a zákonný úrok z omeškania sú dva samostatné právne inštitúty a nemožno ich zmiešavať. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka ani prípadné zosplatnenie dlhu, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom nárok na úrok z úveru neovplyvňuje. Žalobkyňa v danej právnej otázke poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 118/2019 z 26. augusta 2020 a sp. zn. 5 Cdo 42/2020 zo 16. júna 2020. Dovolací súd v oboch rozhodnutiach dospel k záveru, že v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí. V rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 113/2018 z 30. júla 2019, odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora EÚ, je uvádzaný právny záver, podľa ktorého má veriteľ nárok na zmluvný (obchodný) úrok z úveru bez ohľadu na zosplatnenie dlhu, a to aj popri nároku na úrok z omeškania, pričom tento nárok trvá až do úplného splatenia poskytnutých finančných prostriedkov dlžníkom. Tento záver dovolací súd odôvodňuje najmä odlišným účelom, resp. cieľom (zmluvného) úroku a úroku z omeškania. Dovolateľka na záver navrhla, aby dovolací súd zrušil
rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu a zároveň, aby zrušil v rozsahu výroku II. rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň žiadala o priznanie náhrady trov odvolacieho i dovolacieho konania. 9. Dovolací súd uznesením pod sp. zn. 2Cdo/2/2021 zo dňa 27. januára 2022 rozsudok Krajského súdu v Trnave z 26. mája 2020 sp. zn. 25Co/98/2019 a rozsudok Okresného súdu Piešťany z 28. februára 2019 č. k. 9C/210/2013-208 vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti uplatnených zmluvných úrokov po zosplatnení úveru a vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil Okresnému súdu Piešťany na ďalšie konanie. 10. Okresný súd vec opätovne prejednal a vec právne posúdil v súlade s vysloveným názorom dovolacieho súdu, ktorým je súd prvého stupňa viazaný. 11. Zmluva o úvere uzavretá medzi stranami sporu je spotrebiteľskou zmluvou podliehajúcou zákonu č. 129/2010 Z. z.. Tento zákon, ale nepokrýva všetky otázky vzniku úverového zmluvného vzťahu, práv a povinností strán, ktoré zo zmluvného vzťahu vyplývajú, riešenia otázok, na akú dobu je dlžník povinný platiť úroky z poskytnutého úveru, vzťah úrokov z úveru a úrokov z omeškania, výšku úrokov z omeškania, ktoré sú predmetom úpravy Obchodného zákonníka, zmluva o úvere je v zmysle § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, tzv. absolútnym obchodom, a preto bez ohľadu na povahu účastníkov zmluvy o úvere je potrebné pri posudzovaní tohto právneho vzťahu vychádzať aj z ustanovení Obchodného zákonníka o zmluve o úvere (§ 497 a nasledujúce). Ustanovenia OZ sa v prípade právneho vzťahu, účastníkom, ktorého je spotrebiteľ, použijú vtedy, ak v Občianskom zákonníku existuje také ustanovenie, ktoré je možné prednostne aplikovať (§ 52 ods. 2 OZ). 12. Z ustanovení § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplýva, že zmluva o úvere nemôže byť dohodnutá ako bezúročná. U spotrebiteľských úverov je jednou z náležitostí, ktoré musí zmluva obsahovať, uvedenie doby trvania zmluvy (§ 9 ods. 2 písm. d/ zákona č. 129/2010 Z. z.). To znamená, že doba trvania zmluvy pri jej vzniku je časovo ohraničená. V súčasnej právnej úprave zmluvy o úvere absentuje explicitná úprava konečného okamihu povinnosti dlžníka platiť úroky z poskytnutých peňažných prostriedkov, v § 502 ods. 1 vete prvej Obchodného zákonníka je uvedené len to, že dlžník je povinný platiť veriteľovi úroky z úveru od doby poskytnutia peňažných prostriedkov. 13. Zo žiadneho ustanovenia Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, či zákona č. 129/2010 Z. z. nevyplýva zákaz dohody účastníkov úverovej zmluvy o povinnosti dlžníka platiť úroky z úveru až do úplného splatenia úveru. Obchodný zákonník, ani Občiansky zákonník nemodifikuje moment trvania záväzku platiť úrok, ani jeho výšku v prípade omeškania dlžníka s platením úveru ani v prospech dlžníka, ani v prospech veriteľa. 14. Za situácie, že dlžník z úverového vzťahu porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho došlo k jeho zosplatneniu veriteľom, je nutné dospieť k záveru, že neexistuje rozumný dôvod na to, prečo by dlžník nemal platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za ne získanou dlžník disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinností profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania. 15. Zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa, podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky, patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru, keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané, dlžníkovi zostáva záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t. j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo. 16. Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do zaplatenia istiny. Dojednanie, ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania, musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, tzn. že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie, koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. 17. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ nemá v prípade dojednania, ktoré umožňuje navyšovanie tejto ceny bez jej presného ohraničenia. Keďže spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného
ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým sa dlžník - spotrebiteľ zaviaže platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a takéto dojednanie je teda porušením ustanovenia § 53 ods. 1 OZ. 18. Na druhej strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade, ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované, pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody. 19. V prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí.“ Uvedené rozhodnutie bolo aj uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 5 z roku 2021. 20. Z uvedeného dôvodu súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky vo výške 19,53% ročne zo sumy 2.500 Eur od 4.1.2012 do 04.01.2022. ( t.j. do doby ukončenia riadneho splácania zmluvy) Vzhľadom na právoplatný výrok I. rozsudku tunajšieho súdu pod sp. zn. sp. zn. 9Co/210/2013 zo dňa 28. februára 2017 a právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v časti o zaplatenie zmluvných úrokov až do zaplatenia zamietol, pretože tieto žalobcovi patria len vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí, t.j. riadneho splatenia úveru a tým je dátum 04.01.2022 uvedený v zmluve. 21. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 22. Keďže v konaní bol žalobca neúspešný len v nepatrnom rozsahu, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania, v plnom rozsahu. V súlade s ustanovením § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.
Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).
Exekúciu vykoná exekútor, ktorého na vykonanie exekúcie poverí súd (§ 55 ods. 1 Exekučného poriadku).