Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_10C-127-2010.pdf
PDF · 117.12 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/127/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Martinom Baranom v právnej veci navrhovateľa: U. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom F., P. XX, v zastúpení JUDr. Alojz Naništa, advokát so sídlom Prešov, proti odporcovi: ABS Bonifer Slovakia s.r.o., Bratislava, Staviteľská 7, IČO: 35 698 471, v zastúpení JUDr. Róbert Dupkala, advokát so sídlom Bratislava, Miletičova 23, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením takto
rozhodol:
u r č u j e , že okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ktoré odporca vykonal podaním zo dňa 09.06.2010, j e n e p l a t -
n é ,
pracovný pomer medzi účastníkmi konania t r v á naďalej,
odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 481,54 Eur na účet jeho právneho zástupcu JUDr. Alojza Naništu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 21.06.2010 žiadal navrhovateľ určiť, že okamžité skončenie pracovného pomeru medzi účastníkmi konania, dané mu navrhovateľom dňa 09.06.2010, je neplatné.
Predmetný návrh odôvodnil skutočnosťou, že počas trvania pracovného pomeru dňa 09.06.2010 doručil odporca navrhovateľovi okamžité zrušenie pracovného pomeru z dôvodu jeho nenastúpenia na pracovnú zmenu dňa 07.06.2010, čím závažne porušil pracovnú disciplínu a výkon práce musel byť zabezpečený iným pracovníkom, ktorý mal v tento deň voľno. Nenastúpenie do pracovnej zmeny navrhovateľ odôvodnil tým, že požiadal svojho nadriadeného o poskytnutie dovolenky, pričom v čase, kedy mal nastúpiť na túto pracovnú zmenu, mu plynula povinná týždenná doba odpočinku v trvaní 45-hodín. Odporca nevyzval navrhovateľa na nástup na pracovnú cestu v tento deň, preto považuje toto okamžité skončenie pracovného pomeru za neplatné aj pre neprerokovanie okamžitého skončenia pracovného so zástupcami zamestnancov. Pracovná disciplína z jeho strany nebola porušená.
Odporca nesúhlasil s podaným návrhom s poukazom na skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru je dôvodné, vzhľadom na porušenie pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa.
Vo veci bolo vykonané dokazovanie výsluchom navrhovateľa, svedkov C. Q., F. Č., H. I., oboznámením pracovnej zmluvy účastníkov konania, dodatkov k pracovnej zmluve, dohody o hmotnej zodpovednosti, pracovného poriadku odporcu, interného prémiového poriadku, výpisu z obchodného registra odporcu, dovolenkových lístkov, týždenných výkazov prác, záznamov z prevádzky motorových vozidiel, okamžitého skončenia pracovného pomeru, správy spoločnosti UPS ako aj ostatného spisového materiálu, pričom bol zistený tento skutkový stav:
Medzi účastníkmi konania bola uzavretá dňa 28.06.2007 pracovná zmluva, v zmysle ktorej od 01.07.2007 vykonával navrhovateľ u odporcu prácu vodiča - mechanika, spočívajúcu najmä v cisternovej preprave ropných produktov po celom území SR a v zahraničí. Pracovná zmluva účastníkov konania bola následne menená dodatkami 1 až 3 k pracovnej zmluve. Súčasťou pracovnej zmluvy účastníkov konania bol tiež pracovný poriadok odporcu, ako aj dohoda o hmotnej zodpovednosti navrhovateľa. Navrhovateľ vykonával prácu vodiča na prevádzke odporcu v Prešove, kde boli umiestnené kamióny, na ktorých vykonával svoje pracovné povinnosti. Komunikácia v spoločnosti odporcu medzi zamestnancami, teda vodičmi a nadriadenými pracovníkmi prebiehala na základe zväčša telefonických pokynov medzi dispečerom firmy, ktorý mal sídlo v Prahe a supervízorom, ktorý mal na starosti prevádzku v Prešove. Navrhovateľ vykonával pracovné cesty na území SR, resp. Poľska, ČR, či Maďarska, pričom pokyn na nástup na pracovnú cestu dostával od dispečera, resp. supervízora. Po návrate z každej cesty bola vypísaná tzv. staska, teda záznam z prevádzky motorového vozidla, kde bolo uvedené miesto určenia cesty, nástup na jazdu, čistá doba jazdy, najazdené kilometre a pod. Tieto dokumenty odovzdával navrhovateľ ako aj ostatní vodiči na určené miesto, odkiaľ boli transportované do firmy v Bratislave. Ako vyplýva z pracovnej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania, pracovný čas pre funkčné miesto navrhovateľa bol všeobecne stanovený nariadením EÚ 561 z 11.04.2007, pričom zamestnanec bol povinný na začiatku pracovného času sa nachádzať v pracovnom odeve na mieste, kde vykonáva prácu a riadiť sa pokynmi nadriadených pracovníkov. Doba nástupcu do pracovnej zmeny bola stanovená dispečerom, resp. supervízorom, každému vodičovi osobitne s tým, že vodič si sám kontroloval dodržiavanie predpísaných prestávok v jazde, resp. stanovené denné a týždenné doby odpočinku, čo bolo oznamované dispečerovi.
Navrhovateľ oznámil supervízorovi odporcu, že dňa 07.06.2010 potrebuje voľno, a to buď vo forme dovolenky alebo náhradného voľna z dôvodu zabezpečovania záležitostí v rodine, ktorý mu uviedol, aby dovolenkový lístok pripol na nástenku, čo bolo zvyčajnou praxou spoločnosti odporcu. Po návrate z pracovnej cesty dňa 05.06.2010 bolo oznámené navrhovateľovi, že nemôže tovar vyložiť v Košiciach z dôvodu povodní a on, resp. spolujazdec majú čakať na telefonický pokyn dispečera do nedele do 9.00 hod., ktorý im oznámi, kedy môžu ísť tovar vyložiť. Následne zo strany dispečera nebol vykonaný telefonický pokyn na vykládku tovaru, preto spolujazdec navrhovateľa zavolal dispečerovi, ktorý mu uviedol, že tovar môže byť vyložený, pričom túto vykládku vykonal spolujazdec navrhovateľa, ktorému oznámil dispečer, že má vykonať ďalšiu prepravu tovaru s navrhovateľom. Tento mu oznámil, že má dovolenku, čo následne oznámil jeho spolujazdec supervízorovi a tento ho vyslal na pracovnú cestu do ČR skôr, než bolo pôvodne plánované. Supervízor a ani dispečer neboli v telefonickom kontakte s navrhovateľom dňa 06.06.2010, pričom následne v pondelok 07.06.2010 volal navrhovateľ supervízorovi, s ktorým sa nespojil a po rozhovore so spolujazdcom mu tento oznámil, že sa vracia z ČR a nastúpia na ďalšiu zmenu v utorok dňa 08.06.2010. V utorok dňa 08.06.2010 bolo navrhovateľovi oznámené, že z dôvodu poruchy na motorovom vozidle má nastúpiť do práce v stredu 09.06.2010, kedy mu odovzdal supervízor odporcu okamžité skončenie pracovného pomeru. Následne odovzdal navrhovateľ pracovné veci odporcovi a nevykonával pre neho ďalšiu prácu.
Okamžité skončenie pracovného pomeru prejednal odporca so zástupcami zamestnancov dňa 08.06.2010 o 9.00 hod., pričom zástupca zamestnancov nemal voči postupe zamestnávateľa výhrad. Okamžité skončenie pracovného pomeru odovzdal navrhovateľovi dňa 09.06.2010 supervízor odporcu, ktorého na podpísanie predmetnej listiny ako aj na doručenie tejto listiny poveril dňa 08.06.2010 G.. U. M., riaditeľ spoločnosti v písomnej forme.
Štandardný postup pri schvaľovaní dovolenku u odporcu bol taký, že po požiadaní zamestnanca o poskytnutie dovolenky, bolo oznámené zamestnancovi, či zamestnávateľ súhlasí s poskytnutím
dovolenky po tom, čo bola táto záležitosť vykonzultovaná s dispečerom a riaditeľom spoločnosti. Následne bol o tomto rozhodnutí upovedomený supervízor spoločnosti, ktorý túto skutočnosť oznámil zamestnancovi. V prípade, že zamestnanec sa v tomto čase nenachádzal na pracovisku odporcu v Prešove, dovolenkový lístok, ktorý bol pripnutý na nástenke, bol podpísaný zo strany supervízora, čo značilo, že zamestnávateľ súhlasí so schválením a s čerpaním dovolenky pre zamestnanca. Stali sa u odporcu prípady, kedy došlo k čerpaniu dovolenky aj bez podpísania dovolenkového lístka zo strany supervízora. Záznam o prevádzke motorového vozidla viedli vodiči osobne a taktiež boli vozidlá vybavené systémom GPS na sledovanie prevádzky týchto motorových vozidiel a počas prevádzky motorových vozidiel boli používané tachografické krúžky za účelom zistenia dodržiavania predpisov v oblasti medzinárodnej cestnej prepravy.
Na základe uvedeného súd právne uzatvára:
Podľa § 59 ods. 1 Zákonníka práce, účinného od 01.03.2010 do 31.12.2010 (ďalej ZP), pracovný pomer možno skončiť:
a/ dohodou,
b/ výpoveďou,
c/ okamžitým skončením,
d/ skončením v skúšobnej dobe.
Podľa § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer výnimočne, a to iba vtedy, ak zamestnanec porušil závažne pracovnú disciplínu.
Podľa § 70 ZP, okamžité skončenie pracovného pomeru musí zamestnávateľ aj zamestnanec urobiť písomne, musia v ňom skutkovo vymedziť jeho dôvod tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom a musia ho v ustanovenej lehote doručiť druhému účastníkovi, inak je neplatné. Uvedený dôvod sa nesmie dodatočne meniť.
Podľa § 74 ZP, výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak je neplatná. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa do 10 kalendárnych dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedenej lehote nedôjde k prerokovaniu platí, že k prerokovaniu došlo.
Podľa § 81 písm. b/ ZP, zamestnanec je povinný najmä byť na pracovisku na začiatku pracovného času, využívať pracovný čas na prácu a odchádzať z neho až po skončení pracovného času.
Podľa § 85 ods. 1 ZP, pracovný čas je časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.
Podľa § 90 ods. 1 ZP, pracovná zmena je časť ustanoveného týždenného pracovného času, ktorý je zamestnanec povinný na základe vopred určeného rozvrhu pracovných zmien odpracovať v rámci 24 hodín po sebe nasledujúcich a prestávka v práci.
Podľa § 90 ods. 4 ZP, začiatok a koniec pracovného času a rozvrh pracovných zmien určí zamestnávateľ po dohode so zástupcami zamestnancov a oznámi to písomne na mieste u zamestnávateľa, ktoré je zamestnancovi prístupné.
Podľa § 111 ods. 1 ZP, čerpanie dovolenky určuje zamestnávateľ po prerokovaní so zamestnancom podľa plánu dovoleniek, určeného s predchádzajúcim súhlasom zástupcov zamestnancov tak, aby si zamestnanec mohol dovolenku vyčerpať spravidla v celku a do konca kalendárneho roka. Pri určovaní dovolenky je potrebné prihliadať na úlohy zamestnávateľa a na oprávnené záujmy zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný určiť zamestnancovi čerpanie aspoň štyroch týždňov dovolenky v kalendárnom roku, ak má na ne nárok, a ak určeniu, čerpaniu dovolenky nebránia prekážky v práci na strane zamestnanca.
Podľa § 9 ods. 2 ZP, zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca.
Podľa § 17 ods. 2 ZP, právny úkon, na ktorý neudelili predpísaný súhlas zástupcovia zamestnancov, právny úkon, ktorý nebol vopred prerokovaný so zástupcami zamestnancov alebo právny úkon, ktorý sa neurobil formou predpísanou týmto zákonom, je neplatný, len ak to výslovne ustanovuje tento zákon alebo osobitný predpis.
Podľa článku 8 ods. 6 nariadenia Európskeho parlamentu a rady č. 561/2006 z 15.03.2006 o harmonizácii niektorých právnych predpisov v sociálnej oblasti, ktoré sa týkajú cestnej dopravy, ktorým sa menia a dopĺňajú nariadenia Rady EHS č. 3821/85 a ES č. 2135/98 a zrušuje nariadenie Rady EHS č. 3820/85, v každých dvoch po sebe idúcich týždňoch, vodič čerpá najmenej:
- dve doby pravidelného týždenného odpočinku alebo
- jednu dobu pravidelného týždenného odpočinku a jednu dobu skráteného týždenného
odpočinku trvajúci najmenej 24 hodín.
Toto skrátenie sa však nahradí primeraným odpočinkom čerpaným v celku pred ukončením tretieho týždňa nasledujúceho po predmetnom týždni.
Podľa článku IV písm. f/ citovaného nariadenia, na účely tohto nariadenia platí pre vymedzenie pojmu „odpočinok“ to, že je to akýkoľvek neprerušovaný časový úsek, počas ktorého môže vodič voľne disponovať svojim časom.
Podľa článku IV písm. e/ citovaného nariadenia, vymedzenie pojmu „iná práca“ sú všetky činnosti vymedzené ako pracovný čas v článku III písm. a/ smernice 2012/15/ES okrem jazdy, vrátane každej práce vykonávanej pre rovnakého alebo iného zamestnávateľa v odvetví dopravy alebo mimo neho.
V zmysle článku III písm. v/ smernice Európskeho parlamentu a rady 2002/15/ES z 11.03.2002 o organizácii pracovnej doby osôb vykonávajúcich mobilné činnosti v cestnej doprave, pracovný čas znamená každú inú prácu vykonávanú v záujme bezpečnosti vozidla, jeho nákladu a cestujúcich, alebo v záujme plnenia právnych alebo regulačných povinností priamo spojených so špecifickou práve vykonávanou dopravnou činnosťou, vrátane monitorovania nakladania a vykladania, správnych formálnych požiadaviek v súvislosti s policajnými, colnými a imigračnými úradmi atď.
- doba, počas ktorej mobilní pracovníci nemôžu voľne disponovať so svojim časom a je nutné, aby boli na svojom pracovisku pripravení prevziať normálnu prácu s určitými úlohami spojenými s ich službou, najmä počas doby čakania na nakladanie alebo vykladanie, ak ich predvídateľná doba trvania nie je známa vopred, t. j. buď pred odchodom alebo práve pred skutočným zahájením príslušnej doby a podľa všeobecných podmienok dohodnutých medzi sociálnymi partnermi, alebo podľa podmienok právnych predpisov členských štátov.
Podľa článku III písm. b/ citovanej smernice, čas pohotovosti znamená čas iný, než sú prestávky a doby odpočinku, počas ktorých sa od mobilných pracovníkov nevyžaduje, aby zostávali na pracoviskách, ale musia byť v dosahu tak, aby mohli reagovať na výzvu na začatie alebo obnovenie jazdy alebo na výkon inej práce. Také doby pohotovosti obsahujú najmä čas, počas ktorého mobilný pracovník sprevádza vozidlo, ktoré je prepravované na prievoznej lodi alebo vlaku, ako aj čas čakania na hraniciach a čas súvisiaci s dopravnými zákazmi. Tieto doby a ich predvídateľnú dobu trvania musia poznať mobilní pracovníci vopred.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že v zmysle písomného podania odporcu, ktoré nazval ako okamžité zrušenie pracovného pomeru, ktoré však súd posúdil podľa obsahu ako okamžité skončenie pracovného pomeru v zmysle § 68 Zákonníka práce vyplýva, že dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru bolo nenastúpenie na pracovnú zmenu dňa 07.06.2010. Z výpovede svedka supervízora odporcu vyplýva, že tento hlásil dňa 07.06.2010 o 8.00 hod. ráno túto skutočnosť svojim nadriadeným, ktorí mu následne oznámili, že navrhovateľ porušil pracovnú disciplínu a dostáva výpoveď. Súd má za to, že toto okamžité skončenie pracovného pomeru nie je dôvodné, nakoľko nedošlo k porušeniu pracovnej disciplíny zo strany navrhovateľa. K tomuto záveru súd dospel po oboznámení sa s týždennými výkazmi prác navrhovateľa ako aj záznamov z prevádzky motorových vozidiel ako aj ostatných dôkazov vykonaných v konaní, podľa ktorých bolo nesporné, že navrhovateľ mal ukončiť svoju jazdu v sobotu, t. j. 05.06.2010 vyložením tovaru v Košiciach. Z dôvodu záplav v Košiciach bol mu daný pokyn, aby spolu so spolujazdcom čakali do 9.00 hod. dňa 06.06.2010 na to, kedy majú ísť tovar vyložiť. Následne navrhovateľovi do 9.00 hod. nikto nevolal a z iniciatívy spolujazdca, ktorý sa spojil s dispečerom mu bolo oznámené, že má tento tovar vyložiť v Košiciach, čo bolo urobené najskôr po 11.00 hod. dňa 06.06.2010, nakoľko až vtedy spolujazdec navrhovateľa sa spojil s dispečerom. Podľa názoru súdu čas od ukončenia jazdy v sobotu dňa 05.06.2010 do 9.00 hod. v nedeľu 06.06.2010, kedy podľa pokynu zamestnávateľa mal navrhovateľ byť v dosahu, aby mohol reagovať na výzvu na obnovenie jazdy, nemožno považovať za jeho odpočinok, teda časový úsek, počas ktorého mohol voľne disponovať svojím časom. Do doby odpočinku tento čas pohotovosti nemožno zarátať, a preto podľa názoru súdu došlo k ukončeniu jeho výkonu práce najskôr dňa 06.06.2010 o 9.00 hod., kedy najskôr mu mohla začať plynúť jedna doba nepravidelného týždenného odpočinku a jedna doba skráteného týždenného odpočinku trvajúca najmenej 24 hodín. Pokiaľ takáto doba začala plynúť najskôr dňa 06.06.2010 o 9.00 hod. nemožno posudzovať nenastúpenie navrhovateľa na pracovnú zmenu so začiatkom o 8.00 hod. dňa 07.06.2010 ako porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko týmto svojim konaním navrhovateľ len splnil bezpečnostné predpisy, ktoré mu ukladá plniť taktiež pracovná zmluva v článku IV, ktorá sa týka pracovného času.
Súd dospel k takémuto výkladu aj po zohľadnení celkových okolností prípadu, nakoľko bolo preukázané dokazovaním, že u odporcu sa výkon práce jednotlivých vodičov riadil telefonickými pokynmi zo strany dispečera, resp. supervízora. Je zrejmé, že v prípade povodní sa nejednalo o bežnú situáciu, ale určité špecifikum, ktoré mohlo nepochybne vzbudiť pochybnosti u oboch zúčastnených strán, teda u zamestnanca, ale aj u zamestnávateľa o tom, ako takúto situáciu započítať s ohľadom na nutné prestávky a doby odpočinku v zmysle právnej úpravy. V konaní však nebolo sporné, že ani dispečer ani supervízor telefonicky nevyzval navrhovateľa na nastúpenie do pracovnej zmeny dňa 07.06.2010 o 8.00 hod., teda neboli s ním v telefonickom spojení od skončenia jeho predchádzajúcej jazdy do Českej republiky, pričom nepochybne mali vedomosť o tom, že navrhovateľ má za to, že v deň 07.06.2010 má vypísanú dovolenku, resp. potrebuje voľno. Táto skutočnosť im bola zrejmá z komunikácie so spolujazdcom navrhovateľa. Súd túto skutočnosť hodnotí ako správanie sa zamestnávateľa prostredníctvom svojich zamestnancov, ktorá je v rozpore s článkom II. Zákonníka práce, podľa ktorého nikto nesmie práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnanca. Súd má za to, že nekontaktovaním sa zodpovedných pracovníkov odporcu s navrhovateľom, napriek ich vedomosti o tom, že tento má v úmysle čerpať voľno a bez oznámenia prípadných následkov navrhovateľovi, vzhľadom na zvyklosti v organizácii odporcu, je v rozpore s touto zásadou vyjadrenou v Zákonníku práce. Vzhľadom na zaužívanú prax súd má za to, že odporca mal cestou svojich zamestnancov minimálne vyzvať telefonicky navrhovateľa na nastúpenie do pracovnej zmeny, čo by znamenalo rozdielne posúdenie tohto vzťahu medzi účastníkmi konania zo strany súdu.
Taktiež súd má za to, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 09.06.2010 nespĺňa formálne náležitosti v zmysle Zákonníka práce, nakoľko podľa názoru súdu v ňom nie sú skutkovo vymedzené jeho dôvody presne, jasne a nezameniteľne, a to z dôvodu, že samotné uvedenie nenastúpenia na pracovnú zmenu, vzhľadom na povahu prevádzky odporcu, nie je dostatočne špecifické. V konaní bolo preukázané, že u odporcu nebol rovnomerne rozvrhnutý pracovný čas, pričom zamestnávateľ neoznamoval zamestnancom vopred ani rozvrhnutie ďalšieho pracovného času. Nebolo teda zrejmé, kedy má začínať pracovná zmena, na ktorú zamestnanec bez súhlasu zamestnávateľa nenastúpil, čo je nepochybne dôležité z pohľadu posudzovania námietok navrhovateľa, vzhľadom na čerpanie týždennej doby odpočinku. Vzhľadom na povahu prevádzky odporcu podľa názoru súdu nedostatočná špecifikácia času, kedy mala začínať táto pracovná zmena, na ktorú zamestnanec nenastúpil, podľa názoru súdu činí takéto okamžité skončenie pracovného pomeru neplatným pre jeho nepreskúmateľnosť a neurčitosť. Táto skutočnosť je dôležitá pri posúdení nárokov zamestnanca na dobu čerpania doby odpočinku, vzhľadom na skutočnosť, že práve na tento deň pripadalo čerpanie pravidelného týždenného odpočinku u navrhovateľa. Tu súd poukazuje na skutočnosť, že podporne v pracovnom práce ohľadom neplatnosti právnych úkonov platia tiež ustanovenia Občianskeho zákonníka, a to § 37 a násl., v zmysle ktorých právny úkon sa musí urobiť slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný. Podľa názoru súdu v danom prípade sa jedná o neurčitý právny úkon vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, čo spôsobuje jeho neplatnosť. V konaní nebolo sporné, aj z výpovedí supervízora odporcu, že navrhovateľ mal nárok na 45-hodinový odpočinok, resp. na skrátený 24-hodinový odpočinok, pričom rozdiel bol v posúdení doby ukončenia pracovného výkonu, kedy podľa zamestnávateľa tento pracovný výkon bol ukončený v sobotu o 13.00 hod., pričom podľa názoru súdu bol tento pracovný výkon ukončený až v nedeľu o 9.00 hod., čo spôsobuje, že aj skrátený 24-hodinový odpočinok by končil o 9.00 hod. dňa 07.06.2010.
Z týchto dôvodov súd považoval za právne dôvodné podanému návrhu vyhovieť, preto bolo určené, že pracovný pomer medzi účastníkmi trvá naďalej a okamžité skončenie pracovného pomeru je neplatné.
Pokiaľ sa týka ostatných námietok navrhovateľa, tieto súd považoval za nedôvodné. Podľa názoru súdu v tento deň navrhovateľ nemal nárok na dovolenku, napriek skutočnosti, že sa stalo vo firmy odporcu, že došlo k čerpaniu dovolenky aj bez podpísaného dovolenkového lístka, no za podmienky, že nadriadení pracovníci súhlasili s čerpaním dovolenky. V danom prípade navrhovateľ nepreukázal skutočnosť, že by oprávnený pracovník mu dal aspoň ústny súhlas na čerpanie dovolenky, preto podľa názoru súdu navrhovateľ nemal nárok na čerpanie dovolenky v deň 07.06.2010.
Pokiaľ sa týka námietky nesplnenia ust. § 74 Zákonníka práce, súd má za to, že táto námietka nie je dôvodná, napriek skutočnosti, že vypočutý zástupca zamestnancov uviedol, že zamestnávateľ po tom, ako ukončil pracovný pomer, s ním prerokoval toto ukončenie pracovného pomeru. Po oboznámení zápisnice z prerokovania okamžitého zrušenia pracovného pomeru vyplýva, že toto bolo prerokované dňa 08.06.2010, teda predtým, než bolo toto okamžité skončenie pracovného pomeru predložené alebo doručené navrhovateľovi, z čoho vyplýva, že toto prerokovanie so zástupcami odborov bolo nepochybne pred doručením okamžitého skončenia pracovného pomeru navrhovateľovi a jednalo sa o proces schvaľovania tohto rozhodnutia, kedy nepochybne musel byť pripravený text okamžitého skončenia pracovného pomeru na to, aby sa s ním mohol zástupca zamestnancov oboznámiť. Taktiež súd považoval za preukázané, vzhľadom na listinné dôkazy predložené zo strany odporcu, to kto bol zástupca zamestnancov. Preto bol zamietnutý návrh na výsluch svedka T.. Zápisnica zo dňa 24.01.2009 nepochybne preukazuje skutočnosť, že p. I. bol schválený ako zástupca zamestnancov u odporcu, pričom na tejto zápisnici sa nachádza aj podpis navrhovateľa.
Pokiaľ sa týka námietky ohľadom skutočnosti, že na podpísanie tejto výpovede a na jej doručenie nebol splnomocnený supervízor odporcu, súd poznamenáva, že tieto námietky nie sú dôvodné. V zmysle ust. § 9 ods. 2 Zákonníka práce, je zamestnávateľ resp. osoba, ktorá sa neho koná, v danom prípade riaditeľ spoločnosti, oprávnená písomne poveriť ďalších zamestnancov na určité právne úkony. Toto písomné poverenie bolo súdu predložené s dátumom, ktorý predchádzal podpísanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom samotná skutočnosť, či došlo k doručenie tohto poverenia nasledujúci deň po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru alebo neskôr, nie je vo veci relevantná. Boli
splnené náležitosti platného písomného poverenia pre vykonanie úkonu, t. j. podpísania okamžitého skončenia pracovného pomeru a jeho doručenia navrhovateľovi.
V tejto súvislosti súd nevykonával dokazovanie ohľadom zistenia dátumu podpisu poverenia zo strany zamestnávateľa pre zamestnanca, nakoľko súdu je z úradnej činnosti známe, že nie je možné súčasnými vedeckými metódami zistiť konkrétny deň podpisu listiny, pokiaľ je sporné, či bola podpísaná deň skôr alebo deň neskôr. Jedná sa o taký krátky časový rozdiel, ktorý nie je možné exaktne posúdiť, preto takéto dokazovanie vykonávané nebolo.
Súd pri posudzovaní neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru prihliadol aj na skutočnosť, že okamžité skončenie pracovného pomeru je výnimočným spôsobom skončenia pracovného pomeru, ktoré vychádzajú zo závažnosti takéhoto aktu pre oboch účastníkov pracovnoprávneho vzťahu. Vzhľadom na to by sa malo v praxi uplatňovať len vo výnimočných prípadoch, kedy nie je od zamestnávateľa spravodlivé vyžadovať, aby zamestnanca po uplatnení výpovede zamestnával aj počas výpovednej doby. Na túto zásadu je nutné prihliadnuť aj v prípade, že neospravedlnené zmeškanie pracovnej zmeny je aj v pracovnej zmluve účastníkov konania definované ako porušenie pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom, s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu, preto súd neposúdil jeho konanie za tak závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré by odôvodňovalo tento výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru.
Výrok o trovách konania vyplýva z § 142 ods. 1 O.s.p., keď súd priznal úspešnému navrhovateľovi právo na náhradu trov konania vo výške 481,54 Eur. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia, ktoré boli určené v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., pričom základná sadzba tarifnej odmeny bola určená podľa § 9 ods. 1 a § 11 ods. 1 písm. a/ citovanej vyhlášky. V konaní boli vykonané tieto úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd a 5 x zastupovanie na pojednávaní, z čoho v jednom prípade sa jednalo o vyhlásenie rozsudku. Za úkony v roku 2010 predstavuje základná sadzba tarifnej odmeny sumu 55,49 Eur, za úkony v roku 2011 57 Eur a z toho krátená sadzba činí 14,25 Eur. K tomu je nutné pripočítať režijný paušál, a to 4 x 7,21 Eur + 3 x 7,41 Eur, čo činí 51,07 Eur a DPH vo výške 80,26 Eur. Spolu činia úkony právnej služby 481,54 Eur.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo
dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd
v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach ( 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo
uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 O.s.p.
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a O.s.p. ),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.