Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Co-272-2010.pdf
PDF · 83.64 KB
No categories available
5Co/272/2010
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Zajacovej a sudcov JUDr. Romana Hargaša a JUDr. Stanislavy Markovej v právnej veci žalobcu I. D. V., R., so sídlom v X.., H.. I.. XX, N..: XX XXX XXX, právne zastúpená R. M. T., B. R. P., F.., so sídlom v X.., X. č. XX, N..: XX XXX XXX, proti žalovanému R. E., bytom P., X. XX/XX, o zaplatenie 2.263,06 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu v Partizánskom zo dňa 21. júna 2010, č.k. 5C/56/2010 - 87, jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietavej časti
p o t v r d z u j e .
Odvolanie žalovaného o d m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 2.126,35 Eur so 16,40 %-ným úrokom ročne zo sumy 1.494,14 Eur od 20.10.2009 do zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 1.494,14 Eur od 20.10.2009 do zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,50 % ročne zo sumy 448,71 Eur od 16.10.2009 do zaplatenia, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4,72 Eur od 01.10.2009 do zaplatenia, a to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 324,70 Eur na účet R. M. T., B. R. P., F., so sídlom v V., do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Súd prvého stupňa po právnej stránke svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 497, § 499, § 502, § 369 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, ust. § 517 ods. 2 OZ, ďalej § 3, § 10a Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/95 Z.z., § 52 ods. 1, 2, 3 OZ, § 53 ods. 1, 4 OZ, § 54 ods. 1, 2 OZ, článok 1 bod 1 smernice Rady č. 93/13/EHS z 05.04.1993 a článkom 2 písm. a/, b/, c/ citovanej smernice, ako aj článkom 6 bod 1 a článok 10 veta druhá smernice. Súd mal za preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli zmluvy o bežnom účte a zmluvu o úvere, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému úver v sume 50.000,- Sk (1.659,70 Eur) a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnuté finančné prostriedky spolu s dohodnutým úrokom vo výške 16,40 % ročne v pravidelných mesačných splátkach vždy do 20. dňa v mesiaci v sume 1.250,- Sk a to od 20.03.2007 do 20.02.2012. Žalovaný čerpal úver v sume 50.000,- Sk dňa 09.01.2007, tento riadne a včas nesplácal a ku dňu 19.10.2009 mal žalobca voči nemu pohľadávku v sume 2.258,34 Eur, pozostávajúcu z nesplatenej istiny spotrebiteľského úveru
1.494,14 Eur, vyčísleného zmluvného úroku z úveru v sume 426,04 Eur, vyčíslených úrokov z omeškania v sume 315,49 Eur a dlžných poplatkov v sume 22,67 Eur. Súčasne ku dňu 30.09.2009 bol na bežnom účte žalovaného debetný zostatok v sume mínus 4,72 Eur. V dôsledku nesplácania záväzkov žalovaným riadne a včas vyhlásil žalobca v súlade s dohodnutými obchodnými podmienkami pre spotrebiteľské úvery všetky svoje pohľadávky z poskytnutého úveru za splatné ku dňu 20.05.2008. I keď zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodno-záväzkový vzťah, je zrejmé, že sporné zmluvy sú súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalovaného je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa. Spotrebiteľské zmluvy nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Okrem toho na sporné zmluvy je potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pre prípad omeškania si účastníci dojednali úroky vo výške 15 % ročne, resp. 20 % ročne z dlžnej sumy. Kým Obchodný zákonník v čase uzavretia sporných zmlúv výšku úrokov z omeškania pri dojednaní zmluvnými stranami neobmedzoval, Občiansky zákonník neumožňoval dojednať vyššie úroky z omeškania než maximálne do výšky dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku bola v tomto smere pre spotrebiteľa výhodnejšia a tejto výhodnejšej úpravy sa spotrebiteľ vzdať nemohol. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od Občianskeho zákonníka v neprospech spotrebiteľa. Na základe uvedeného nemohol žalovaný so žalobcom pre prípad omeškania dojednať vyššie úroky z omeškania než vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Preto súd uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 2.126,35 Eur, ktorá pozostáva z nezaplatenej istiny úveru v sume 1.494,14 Eur vyčísleného zmluvného úroku z úveru ku dňu 19.10.2009 vo výške 426,04 Eur, vyčíslených úrokov z omeškania ku dňu 19.10.2009 v sume 178,78 Eur, dlžných poplatkov v sume 22,67 Eur a debetného zostatku na bežnom účte mínus 4,72 Eur. Pri vyčíslení uplatnených úrokov ku dňu 19.10.2009 sumou 315,49 Eur vychádzal žalobca z dojednanej výšky 15 % ročne. Dôvodné však boli úroky len vo výške 8,5 % ročne, pretože žalovaný sa dostal do omeškania dňom 21.05.2008. Takto vzniklo žalobcovi právo na úroky z omeškania spolu vo výške 178,78 Eur. Rovnako, keďže žalovaný je v omeškaní, boli dôvodné aj priznané úroky z omeškania k prvému dňu z omeškania, teda k 21.05.2008 vo výške 8,5 % ročne, resp. k 01.10.2009 v prípade pohľadávky debetného zostatku vo výške 9 % ročne. Preto súd v prevyšujúcej časti uplatnenej istiny a príslušenstva žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 142 ods. 2 O.s.p., kedy žalobcov úspech predstavoval 93,96 % a úspech žalovaného 6,04 %. Celkovo takto žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania vo výške 87,92 % účelne vynaložených trov, čo predstavuje spolu čiastku vrátane DPH 324,70 Eur, k náhrade ktorých bol zaviazaný žalovaný.
Proti tomuto rozsudku, v časti, kde bol návrh zamietnutý, podal včas odvolanie žalobca, ktorý namietal zníženie výšky úrokov z omeškania zo zmluvne dohodnutých 15 % na 8,5 % a z 20 % na 9 %. Žalobca nepopiera, že žalovaný má postavenie spotrebiteľa a rovnako, že mu bol ako spotrebiteľovi poskytnutý úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, avšak má za to, že rozhodujúcim kritériom pre určenie akej právnej povahy záväzkovo-právny vzťah medzi ním a žalovaným sa bude posudzovať, je charakter samotného vzťahu a nie postavenie účastníkov. Toto podporuje aj znenie ustanovenia § 261 ods. 3 Obchodného zákonníka. Pokiaľ ide o nemožnosť odchýliť sa od ustanovení Občianskeho zákonníka v zmysle § 54 OZ, vyslovil názor, že smernica 93/13/EHS zakazuje neprimerané, či nemravné zmluvné dojednania medzi dodávateľom a spotrebiteľom, resp. také dojednania, ktoré neboli individuálne dohodnuté a spôsobujú významnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania, táto bola zmluvnými stranami dohodnutá, na znak čoho strany zmluvu aj podpísali. Výška úrokov nespôsobuje významnú, resp. značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Keďže navrhovateľ pri stanovení výšky úrokov z omeškania vychádzal z vtedajších podmienok uplatňovaných na trhu s úvermi a tieto sú porovnateľné s úrokmi z omeškania, ktoré si uplatňovali iné bankové inštitúcie. Rovnako poukázal na tú skutočnosť, že k zjednoteniu právnej úpravy ohľadne úrokov z omeškania v zmysle Obchodného a Občianskeho zákonníka pristúpil zákonodarca až právnou úpravou účinnou od 15. januára 2009. Do tohto dátumu sa na zmluvné vzťahy v oblasti obchodného práva ohľadom úrokov z omeškania aplikovalo ust. § 369 Obchodného zákonníka. Keďže k uzavretiu zmlúv došlo pred účinnosťou novely Obchodného zákonníka, nová úprava úrokov z omeškania sa vzťahuje len na právne vzťahy, z ktorých
vzniklo omeškanie a ktoré nastali po nadobudnutí účinnosti novely. Žiadali preto v konečnom dôsledku, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, alternatívne zmenil v zmysle podaného návrhu.
Proti rozsudku podal odvolanie žalovaný, ktorý predložil doklady o jeho zdravotnom stave, pretože je imobilný, nepohybuje sa, má ochrnutú značnú časť tela. Požiadal o dôchodok Sociálnu poisťovňu, pretože nemá nárok na dôchodok v Českej republike. V súčasnosti však nemá žiadny príjem a stále čaká na posúdenie dôchodku. Žiadal, aby bolo zastavené navyšovanie úrokov a zároveň požiadal o splátkový kalendár.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v napadnutej časti, týkajúcej sa zamietnutia návrhu, pričom odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu na ne poukazuje.
Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd dodáva, že pre posúdenie dôvodnosti nároku žalobcu na priznanie uplatnených úrokov z omeškania vo výške 15 % a 20 % ročne bolo rozhodujúce zistenie, či právny vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi je občianskoprávny vzťah alebo obchodnoprávny vzťah. Súd prvého stupňa právny vzťah, založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere považoval za občianskoprávny vzťah a na vec aplikoval z ustanovenia zákona 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Omeškanie žalovaného s platením úveru posúdil podľa § 517 OZ. Odvolací súd sa s týmto názorom súdu prvého stupňa v celom rozsahu stotožňuje.
Je nesporné, že správnym základom tohto záväzkového vzťahu je zákon 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom v čase uzavretia zmluvy. Zmluvy o spotrebiteľských úveroch predstavujú samostatný druh súkromnoprávnych zmlúv. Z úvodných ustanovení zákona č. 258/2001 Z.z. je zrejmé, že účelom spotrebiteľského úveru nie je upraviť vzťahy pri podnikaní medzi podnikateľskými subjektmi, ale naopak regulovať vzťahy pri využití produktov podnikania (tovaru a služieb) spotrebiteľmi. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorej bol spotrebiteľský úver poskytnutý na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Vzhľadom na takto zákonom definovanú povahu jedného z účastníkov nemožno konštatovať, že by sa v prejednávanej veci malo jednať o obchodnoprávny vzťah. Aj keď v zmluve o spotrebiteľskom úvere medzi účastníkmi je konštatované, že je uzatvorená podľa § 49 Obchodného zákonníka zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, svojou povahou, podstatou, je spotrebiteľskou zmluvou uzatvorenou na jednej strane podnikateľským a na druhej strane nepodnikateľským subjektom so spotrebiteľským účelom na strane fyzickej osoby, ktorá obsah zmluvných podmienok nemohla podstatným spôsobom ovplyvniť. Odvolací súd sa preto stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že vzťah medzi účastníkmi konania z hmotnoprávneho hľadiska je občianskoprávnym vzťahom. Následne potom súd prvého stupňa správne aplikoval aj pri úrokoch z omeškania ustanovenie § 517 ods. 2 OZ, v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/95 Z.z. Preto súd považoval odvolacie námietky žalobcu proti rozsudku v zamietavej časti o nepriznaní dohodnutého úroku z omeškania vo výške 15 % ročne za neopodstatnené.
Preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti ako vecne správny potvrdil.
Voči rozsudku súdu prvého stupňa podal rovnako odvolanie žalovaný, s tým, že rozsudok súdu prvého stupňa mu bol doručený dňa 30.07.2010, pričom v náväznosti na § 204 ods. 1 veta prvá O.s.p. sa odvolanie podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje, o čom bol žalobca v napadnutom rozsudku poučený. Posledným dňom na podanie odvolania takto bol deň 15.08.2010, s tým, že z pripojenej obálky vyplýva, že žalovaný podal odvolanie na pošte dňom 18.08.2010, to znamená po zákonom stanovenej 15-dňovej lehote na podanie odvolania. Preto bolo potrebné odvolanie žalovaného odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. ako oneskorene podané.
Odvolací súd nezistil ani pochybenie na strane súdu prvého stupňa v časti trov prvostupňového konania a preto aj v tejto časti bol rozsudok súdu prvého stupňa potvrdený.
O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1, kedy úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak nakoľko žalovanému v tomto konaní preukázateľne žiadne trovy nevznikli, odvolací súd mu ich nepriznal, pričom z obsahu spisu mu žiadne trovy nevyplývajú.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .