Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoP-197-2011.pdf
PDF · 89.75 KB
No categories available
7CoP/197/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Agnesy Hricovej a JUDr. Juraja Tymka v právnej veci navrhovateľky J. S. nar. XX.X.XXXX bývajúcej v S. na C. ulici č. X proti odporcovi B. S. nar. XX.X.XXXX bývajúcemu v Q. na Š. ulici č. XX zastúpenému JUDr. Jánom Kizivatom advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v Michalovciach na ulici Kpt. Nálepku č. 8 v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Michalovce z 27.1.2011 č.k. 21C/97/2009-176 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok.
Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa rozsudkom zamietol návrh navrhovateľky doručený súdu 26.2.2009, ktorým sa domáhala určenia príspevku na výživu rozvedeného manžela 400 € a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Konštatoval, že na vznik príspevku na výživu rozvedeného manžela je potrebné, aby rozvedený manžel, ktorý o príspevok na výživu žiada, nebol schopný sám sa živiť a povinný manžel vzhľadom na svoje možnosti, schopnosti a majetkové pomery je schopný mu tento príspevok poskytovať. Na základe zisteného skutkového stavu, ktorý posúdil podľa § 72 ods. 1, 2, § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine, dospel k záveru, že navrhovateľka nie je osobou, ktorá by nebola schopná sama sa živiť. Nepreukázala, že vzhľadom na svoj vek alebo zdravotný stav nie je schopná zárobkovej činnosti alebo, že nemá možnosť alebo príležitosť zaobstarať si primerané zamestnanie s poukazom na rekvalifikačné kurzy, ktoré absolvovala. Možnosti zamestnať sa nebráni ani starostlivosť o dieťa vo veku 9 rokov, s ktorým jej pomáha jej matka na dôchodku. Poukázal na to, že pokiaľ navrhovateľka odôvodňuje svoj nárok tým, že pomery odporcu odôvodňujú priznanie príspevku, pretože sa od určenia manželského výživného nezmenili, tieto nie sú relevantné, pretože určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela je postavené na iných kritériách ako určenie manželského výživného. Kým pri určení manželského výživného sa vychádza z toho, aby bola životná úroveň manželov v zásade rovnaká, pri určení príspevku na výživu rozvedeného manžela musí rozvedený manžel preukázať, že nie je schopný sám sa živiť, (čo navrhovateľka neurobila), a až následne súd posúdi možnosti a schopnosti druhého manžela. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 150 O.s.p. tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka s odôvodnením, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav a poukázala na dokazovanie vykonané v konaní o určenie manželského výživného, pričom prvostupňový i odvolací súd v tomto konaní dospeli k záveru, že sú splnené podmienky pre priznanie manželského výživného. Jej finančná situácia je v tomto období ešte horšia, pretože bola nútená sa u svojej rodiny zadĺžiť. Pomery odporcu deklarované na pojednávaniach sú nižšie ako vyplýva z jeho evidencie príjmov a výdavkov. Vyjadrila názor, že súd prvého stupňa na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu, pretože nezohľadnil, že je nezamestnaná, evidovaná na úrade práce, bez akejkoľvek dávky a jej jediným príjmom je prídavok a výživné na dieťa. Jej vzdelanie jej neumožňuje nájsť si prácu v obore a na zvýšenie svojej kvalifikácie absolvovala rekvalifikačné kurzy. Záver súdu o tom, že nepreukázala splnenie podmienok pre určenie príspevku je preto neopodstatnený. Rovnako súd nesprávne a nedostatočne posúdil pomery odporcu, ktorý umelo skresľuje svoju finančnú situáciu, pretože podľa daňového priznania za rok 2009 bol jeho čistý zisk 11 919,92 €, kým z jeho zverejneného ročného obratu (riziková správa) vyplýva, že jeho čistý zisk bol 22 797 €, čím celkový zisk predstavuje 34 800 €. Na druhej strane odporca tvrdí, že bol nútený požičať si finančné prostriedky od brata a matky, ktorá však ešte počas trvania manželstva bola v zlej finančnej situácii. Rovnako odporcu už šesť rokov zastupuje právny zástupca, čo si vyžaduje nemalé finančné prostriedky. Na Slovensko cestuje vždy letecky, a kým nekúpil svojmu bratovi auto, prenajímal si auto z požičovne na letisku. Súd sa nezaoberal ani jeho majetkovými pomermi a nehnuteľnosťami, ktoré vlastní, resp. užíva a povahou jeho výdavkov spojených s bývaním. Vlastní hudobný nástroj v hodnote 35 000 €. V roku 2007 odporca založil spoločnosť W. Q., ktorá sa zaoberá kúpou, predajom a opravou hudobných nástrojov a organizovaním koncertov, hudobnou interpretáciou, skladaním hudby, vydávaním kníh a partitúr s hudobnou tématikou, pričom je zároveň jej riaditeľom. Podľa rizikovej správy tejto spoločnosti boli jeho príjmy v roku 2009 22 797 € a v roku 2010 22 342 €, pričom tieto príjmy sa nezhodujú s daňovým priznaním. Poukázala na ceny akcií, ktoré odporca prostredníctvom spoločnosti organizuje a rovnako tak na množstvo koncertov, ktoré odohral. Počas trvania manželstva bola svedkom toho, že drvivú väčšinu koncertov odporca realizoval za hotové peniaze bez dokladu, čím sú jeho výpisy z daňových priznaní zavádzajúce.
Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odvolaciemu súdu rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p a priznať trovy odvolacieho konania 492,50 €. Zdôraznil, že nemá žiaden príjem z práce na čierno a všetky skutočnosti uvedené v daňovom priznaní sú pravdivé. V dôsledku dlhodobej krízy sa v Španielsku sprísnili kontroly na zamedzenie čiernej práce a to aj vo vzťahu k umeleckým výkonom. Všetky jeho príjmy sú riadne uvedené v daňovom priznaní a nebráni sa ani výkonu daňovej kontroly. Poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka nechápe rozdiel medzi manželským výživným a príspevkom na výživu rozvedeného manžela, pri ktorom nie je právny nárok na rovnakú životnú úroveň ako má bývalý manžel, teda ako je to pri určení manželského výživného. Základnou podmienku priznania príspevku na výživu je neschopnosť rozvedeného manžela sám sa živiť, pričom navrhovateľka v konaní naopak preukázala, že je schopná sama sa živiť získaním rôznych rekvalifikačných a jazykových kurzov, osvedčení, vodičského oprávnenia. Tvrdenie navrhovateľky, že sa nemôže zamestnať je nepravdivé a nelogické, pretože nie sú žiadne objektívne príčiny, ktoré by jej v tom bránili. Naopak vyjadril názor, že sa nechce zamestnať, aby tak získala vyššie výživné na dcéru argumentujúc jej zdravotným stavom, hoci maloletá X. je zdravým dieťaťom. Pripomenul, že po odchode zo spoločnej domácnosti a zo Španielska navrhovateľka prezentuje svoju nízku životnú úroveň, pričom neurobila žiadne kroky a nikde sa nezamestnala, aby ju zvýšila a zároveň zabúda na skutočnosť, že jej bola vyplatená suma 80 000 € a priznané manželské výživné 7 200 €. Vo vzťahu k majetkovým pomerom uviedol, že býva v prenajatom byte už dva roky s tým, že inú nehnuteľnosť nevlastní a ani nevlastnil. Jeho náklady spojené s bývaním sú bežné a zodpovedajú iným cenám za prenájom bytu. Pokiaľ navrhovateľka poukazuje na ceny akcií, ktoré odporca prostredníctvom spoločnosti organizuje, tieto nepreukazujú jeho príjem mimo toho, ktorý je uvedený v daňovom priznaní. V uvedených cenách sú zahrnuté náklady pri predstavení, odmeny pre produkčnú spoločnosť, účinkujúcich, choreografov, administratívu. Napokon je úplne logické, že na internete sa nachádzajú jeho odohrané koncerty, ktorými sa snaží zabezpečiť si príjem, tak ako sa nachádzajú informácie o mnohých iných udalostiach.
Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd na základe odvolania navrhovateľky preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo, podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine a zákonne rozhodol, keď návrh na určenie príspevku na výživu navrhovateľky zamietol. Vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie o návrhu, tieto v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadal na to, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania. Rozsudok súdu prvého stupňa spĺňa základné obsahové náležitosti, najmä zrozumiteľnosť, určitosť a jasnosť a je logickým vyústením priebehu a výsledkov prvostupňového konania, v dôsledku čoho je odôvodnenie napadnutého rozsudku presvedčivé a odvolací súd sa s ním v celom rozsahu stotožňuje. Súd prvého stupňa sa vysporiadal s tvrdeniami navrhovateľky prezentovanými počas konania, ktoré tvoria jej obranu aj v odvolacom konaní, v ktorom neuviedla žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o návrhu na určenie príspevku na výživu rozvedeného manžela.
Základnou hmotnoprávnou podmienkou vzniku a trvania nároku na príspevok na výživu rozvedeného manžela (§ 72 Zákona o rodine) je nepochybné preukázanie, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť. Neschopnosť sám sa živiť znamená, že celkové majetkové pomery vrátane dosahovaných príjmov rozvedenému manželovi z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa do troch rokov, starostlivosti o invalidné dieťa, neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku, neumožňujú pokryť jeho základné životné potreby. Predovšetkým pri určení príspevku na výživu rozvedeného manžela nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň s bývalým manželom a pokiaľ navrhovateľka žiadala príspevok vo výške rovnajúcej sa predtým priznanému manželskému výživnému, odvolací súd pripomína, že už z jeho označenia - "príspevok na výživu" vyplývajú rozdiely vo vzťahu k výživnému medzi manželmi spočívajúce jednak v podmienkach jeho vzniku, ako aj v jeho rozsahu. Dôvodom pre priznanie príspevku nie je rozdiel v životnej úrovni bývalých manželov po rozvode manželstva, ani skutočnosť, že navrhovateľke (hoci aj výrazne) klesla životná úroveň oproti obdobiu pred zánikom manželstva a napokon ani to, že si nedokáže nájsť vhodné zamestnanie, zarobiť dostatok prostriedkov na uspokojovanie potrieb a zabezpečiť si tak životnú úroveň ako za trvania manželstva. Odvolací súd zdôrazňuje, že povinnosť prispievať na výživu rozvedeného by mala byť po zániku manželstva skôr výnimkou vyžadujúcou kvalifikovanú mieru odkázanosti. Preukázanie tejto skutočnosti je podmienkou vzniku nároku na príspevok, ale nie hľadiskom určujúcim rozsah príspevku. To znamená, že nárok na príspevok na výživu rozvedeného manžela prichádza do úvahy len vtedy, ak je splnená podmienka, že rozvedený manžel nie je schopný sám sa živiť a až potom je možné určiť konkrétny rozsah výživného.
Súd prvého stupňa dospel k správnemu právnemu záveru, že navrhovateľka nie je osobou, ktorá by nebola schopná sama sa živiť a v konaní nepreukázala, že vzhľadom na svoj vek alebo zdravotný stav nie je schopná zárobkovej činnosti alebo, že nemá možnosť alebo príležitosť zaobstarať si primerané zamestnanie. Preto ak navrhovateľka počas celého konania zdôrazňovala vyšší životný štandard odporcu v porovnaní s jej životnou úrovňou, a v tejto súvislosti uvádzala a navrhovala dôkazy preukazujúce skutočné pomery odporcu odôvodňujúce priznanie príspevku, súd prvého stupňa správne po zistení, že navrhovateľka nespĺňa podmienky podľa § 72 Zákona o rodine, ďalej neskúmal pomery odporcu v rozsahu, v akom žiadala navrhovateľka, pretože tie sú, pokiaľ samotná navrhovateľka nespĺňa zákonné predpoklady, irelevantné.
Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.a.p. ako vecne správny potvrdil.
Podľa § 150 ods. 1 O.s.p. ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti a dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril; to neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť.
Náhrada trov konania je procesnou povinnosťou, ktorej obsahom je záväzok na zaplatenie sumy, ktorá sa úplne alebo sčasti zhoduje s trovami zaplatenými iným účastníkom, štátom alebo iným subjektom občianskeho súdneho konania. Dôvodom na uloženie náhrady trov konania je výsledok konania, zavinenie niektorých trov alebo náhoda, ktorá trovy konania spôsobila. Zásadne sa uhrádzajú trovy účelne vynaložené na uplatňovanie alebo bránenie práva. V sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou úspechu vo veci (zásadou zodpovednosti za výsledok), ktorá znamená, že účastník konania, ktorý bol v spore úspešný má nárok na náhradu trov konania. Len výnimočne nemusí súd úspešnému účastníkovi priznať náhradu trov konania celkom alebo sčasti, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p.. Zo znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti a k dosiahnutiu spravodlivosti pre účastníkov konania. Úvaha súdu, či ide o výnimočný prípad, a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie trov konania musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci a nesmie odporovať dobrým mravom. Nie je teda možné kedykoľvek, bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania, nepriznať náhradu trov úspešnému účastníkovi konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa treba prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých účastníkov konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale treba zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka.
Odvolací súd po preskúmaní posúdení všetkých kritérií vyplývajúcich z ustanovenia § 150 O.s.p. (odlišných od kritérií pre posúdenie schopnosti navrhovateľky samej sa živiť podľa § 72 Zákona o rodine) dospel k záveru, že so zreteľom na majetkové a sociálne pomery navrhovateľky, povahu prejednávanej veci a výšku trov konania by nebolo od nej spravodlivé žiadať, aby znášala trovy odvolacieho konania, ktoré je v súlade s § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. úspešnému odporcovi povinná nahradiť. Aplikáciu § 150 O.s.p. odôvodňujú predovšetkým faktické osobné a majetkové pomery navrhovateľky, pretože je nezamestnaná a nemá dostatok finančných prostriedkov na úhradu uvedených trov. Uloženie náhrady trov konania, vzhľadom na ich výšku, by bolo vo vzťahu k navrhovateľke nespravodlivé a neprimerane tvrdé. Naopak vo vzťahu k odporcovi dospel odvolací súd k záveru, že jeho majetková sféra nebude takýmto rozhodnutím zvlášť dotknutá, a to aj s poukazom na skutočnosť, že už znášal svoje trovy právneho zastúpenia aj v konaní pred súdom prvého stupňa, kde bolo rozhodnuté, že účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. Z týchto dôvodov odvolací súd odporcovi náhradu trov odvolacieho konania podľa § 150 O.s.p. nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.