Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_6CoE-358-2011.pdf
PDF · 97.95 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoE/358/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 proti povinnej: Ing. Y. O., bytom J. L. J., E. L. XXX/X, právne zast. G. P., advokátom so sídlom v J. L. J., L. XXXX/XX, o vymoženie 853,75 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 25. augusta 2011, č.k. 4Er/1053/2008
- 66, v senáte jednohlasne, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že exekučné konanie sa začalo na návrh oprávneného dňa 25.10.2007. Ako exekučný titul bol k návrhu pripojený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Bratislava, sp. zn. SR 4309/07 zo dňa 29.06.2007. Súdnemu exekútorovi bolo dňa 08.04.2008 súdom prvého stupňa udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Z odôvodnenia predmetného exekučného titulu súd zistil, že právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinnej zo Zmluvy o úvere č. 3290794 zo dňa 11.10.2006, uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Súd prvého stupňa pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru. Zákon o spotrebiteľských úveroch v ust. § 1 ods. 2 negatívne vymedzuje druhy zmlúv, na ktoré sa uvedený zákon nevzťahuje. Nakoľko predmetná zmluva o úvere nespadá pod žiadnu zo zmlúv uvedených v taxatívnom výpočte uvedeného ustanovenia, na právny vzťah medzi oprávneným a povinnou treba použiť ustanovenia zákona o spotrebiteľských úveroch. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S poukazom na ust. § 52 ods. 1 a § 54 Občianskeho zákonníka nemá na posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis). Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa za každých okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Preskúmaním
zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol. V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov („RPMN“), ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb. Neuvedenie RPMN má podľa názoru súdu za následok nezrozumiteľnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ, ktorý je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia, nemá v takom prípade reálnu predstavu o celkovej výške nákladov poskytnutého úveru. V predmetnej veci treba naviac konštatovať, že neuvedením RPMN bola zakrytá nekalá zmluvná podmienka v podobe neprimeranej odplaty za poskytnutie úveru. Povinná sa zaviazala, že za poskytnutý úver vo výške 30.000,- Sk zaplatí poplatok vo výške 21.600,- Sk, čo predstavuje 72 % hodnoty poskytnutého úveru. Takáto odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplaty, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý rešpektuje, implementuje a aplikuje spotrebiteľské právo Európskej únie nemôže byť pochýb o tom, že takto vysoko dojednaný poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za primeraný, alebo čo i len približujúci sa primeranosti odplaty. Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a formálne priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 51.900,- Sk s prísl., pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na poplatok. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol zaviazať povinnú aj na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru. Ďalej uviedol, že ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinnú na plnenie právom nedovolené. Priznané úroky z omeškania niekoľko násobne prevyšujú úroky, na aké by oprávnenému vznikol nárok pri aplikácii úpravy v Občianskom zákonníku v spojení s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. Pokiaľ sa jedná o ostatné nároky plynúce z exekučného titulu predstavujúce trovy právneho zastúpenia, súd zastavil exekúciu aj v tejto časti, nakoľko výška trov sa odvíja od uplatneného nároku v základnom konaní. Priznaný nárok pritom v sebe kumuluje právom dovolené plnenie a zároveň aj nedovolené plnenie, pričom oddeliť ich nie je možné. Oprávnený sám zavinil tento stav, nakoľko si uplatnil nárok, ktorý je v rozpore s právnymi predpismi a príliš formalistickým prístupom ním zvoleného rozhodcovského súdu mu bol tento nárok priznaný. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa exekúciu zastavil, pričom uviedol, že o trovách exekúcie rozhodne tamojší súd samostatným uznesením po tom, ako súdny exekútor predloží ich vyúčtovanie.
Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Mal za to, že predmetnú zmluvu o úvere nebolo možné podriadiť pod právny režim spotrebiteľských zmlúv upravených v Občianskom zákonníku, nakoľko zmluva vznikla podľa Obchodného zákonníka. Poukázal na definíciu spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku v znení platnom v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Predmetná zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným bola v čase svojho vzniku tzv. absolútnym obchodom a nebolo ju možné podradiť pod vtedy platný právny režim spotrebiteľských zmlúv, resp. zmlúv o spotrebiteľskom úvere. Uviedol, že oprávnený poskytuje úvery klientom ako dlžníkom na základe zmlúv o úvere uzatváraných v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Tento druh zmluvy má charakter spotrebiteľskej zmluvy, avšak uvedenú zmluvu nie je možné považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Ako vyplýva z § 261 ods. 3 písm. d/ Obchodného zákonníka, na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere sa vždy aplikujú ustanovenia Obchodného zákonníka, a to bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Navyše aj účastníci konania si v bode 19. všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere dohodli, že v zmysle § 262 ods. 1
Obchodného zákonníka sa všetky právne vzťahy medzi nimi budú spravovať Obchodným zákonníkom. Predmetná zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy ust. v § 497 Obchodného zákonníka s odkazom na § 269 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré je svojou povahou ustanovením kogentným, teda v predmetnej zmluve o úvere nemusela byť ako podstatná náležitosť dohodnutá, okrem iného aj RPMN, ako to nesprávne uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa. Poukázal na skutočnosť, že klienti oprávneného neuhrádzajú celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom, ale iba časť týchto nákladov, z ktorých 1/3-ina je dohodnutý úrok a 2/3-iny náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Nakoľko predmetom úverov poskytovaných zo strany oprávneného klientom sú peňažné prostriedky, teda nie tovar alebo služba, zmluvy o úvere zo strany oprávneného nemôžu obsahovať náležitosti vyžadované zákonom o spotrebiteľských úveroch pre zmluvu o spotrebiteľskom úvere. S ohľadom na charakter podnikateľskej činnosti oprávneného nie je možné, aby oprávnený poskytoval úvery na základe zákona o spotrebiteľských úveroch, nakoľko činnosť oprávneného nepatrí do pôsobnosti tohto zákona. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Za neprimeranú ani v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku nepovažoval dohodnutú výšku úrokov 0,25 % denne, a to vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziká oprávneného. Tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, že poruší zmluvné podmienky, čiže nesplní svoju povinnosť dohodnutú v zmluve. Poukázal na ustanovenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka, ktoré má dispozitívnu povahu, pričom ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. V súvislosti s tým poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004, stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Obpj 3/2002 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. Zdôraznil, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak tento poruší povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je pritom elementárnou zásadou zmluvného práva. Podľa názoru oprávneného sa nemôže na dobré mravy odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Poukázal na obchodnoprávny charakter právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou. Rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi, súd v tomto konaní uznal exekučný titul za súladný, a preto následne súdnemu exekútorovi udelil poverenie na vykonanie exekúcie. Zároveň zastával názor, že predmetný poplatok nie je neprimerane vysoký vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený je nebankovým subjektom, ktorého riziko podnikania, ako aj podnikateľské náklady súd rozdielne - vyššie oproti bankám a rovnako nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec mu vrátiť podľa § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie z týchto dôvodov:
Z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci sa oprávnený návrhom na vykonanie exekúcie zo dňa 16.10.2007, ktoré bolo doručené súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému dňa 25.10.2007, domáhal vykonania exekúcie proti povinnej pre vymoženie sumy 51.900,- Sk (1.722,76 Eur) s príslušenstvom. Oprávnený k návrhu na vykonanie exekúcie pripojil ako exekučný titul rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp. zn. SR 4309/07 zo dňa 29.06.2007, ktorý žalovanej (povinnej) uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi (oprávnenému) sumu 51.900,- Sk (1.722,76 Eur) spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 51.600,- Sk (1.712,81 Eur) od 21.03.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 10.972,- Sk (364,20
Eur), to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Uvedený rozhodcovský rozsudok podľa vyznačenej doložky právoplatnosti nadobudol právoplatnosť dňa 16.07.2007 a vykonateľnosť dňa 19.07.2007. Dňa 05.11.2007 podal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na súde prvého stupňa žiadosť o udelenie poverenia pre vymoženie sumy 25.720,- Sk (853,75 Eur) s príslušenstvom. Súd prvého stupňa udelil dňa 08.04.2008 menovanému súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie.
Odvolací súd zo spisového materiálu zároveň zistil, že právny vzťah medzi povinnou a oprávneným bol založený dňa 11.10.2006 zmluvou označenou ako Zmluva o úvere. Z predmetnej zmluvy vyplýva, že povinnej bol poskytnutý úver vo výške 30.000,- Sk, ktorý sa povinná zaviazala vrátiť spolu s poplatkom vo výške 21.600,- Sk v 10-tich mesačných splátkach po 5.160,- Sk počnúc dňom 13.11.2006. Z obsahu spisu zároveň vyplýva, že povinná dňa 21.06.2007 uhradila oprávnenému sumu 20.000,- Sk a dňa 31.08.2007 sumu 6.180,- Sk.
Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že ustanovenie § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov ukladá súdu zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/, t. j. ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Zo znenia ustanovenia § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení, súd výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.
Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že v období kedy bola uzavretá zmluva medzi účastníkmi, sa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka platného v rozhodnej dobe vzťahovali len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva medzi účastníkmi bola zmluvou o úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom, odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva zo dňa 11.10.2006, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka a s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd tiež zastáva právny názor, že predmetná zmluva o úvere je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovení § 2 písm. a/ a b/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v čase uzatvorenia zmluvy. Pre posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, zároveň nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje (zmluva o pôžičke, zmluva o úvere, nepomenovaná zmluva, napr. o finančnom leasingu), ale dôležité je, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Predmetná úverová zmluva neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov, v dôsledku čoho sa poskytnutý úver považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z.).
Súd prvého stupňa dospel k záveru, že v danom prípade rozhodcovský súd skutočnosť, že úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov vôbec nezohľadnil a formálne priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 51.900,- Sk (1.722,76
Eur) s príslušenstvom. V takomto prípade je preto časť priznaného plnenia obsiahnutá v rozsudku rozhodcovského súdu plnením právom nedovoleným, pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na poplatok. Rozhodcovský súd zároveň priznal oprávnenému aj úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Nakoľko z formulácie výroku ako aj z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť nedovolené plnenie od ostatného vymáhaného plnenia, súd prvého stupňa exekúciu zastavil v celom rozsahu.
Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že správny bol názor súdu prvého stupňa v tom smere, že v vzhľadom na absenciu vyčíslenia ročnej percentuálnej miery nákladov v predmetnej úverovej zmluve, sa daný úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. V danom prípade rozhodcovský súd citovanú zákonnú normu nerešpektoval a priznal oprávnenému voči povinnej právo na zaplatenie sumy nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 51.600,- Sk, navýšenú ešte o poplatok za upomienku vo výške 300,- Sk, teda spolu na zaplatenie sumy 51.900,- Sk spolu s úrokom z omeškania 0,25 % denne zo sumy 51.600,- Sk od 21.03.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania.
Odvolací súd sa však nemohol v danom prípade stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že z rozhodcovským súdom priznanej sumy nie je možné oddeliť plnenie právom nedovolené od ostatného plnenia, čo spôsobuje jeho nevykonateľnosť. Z obsahu rozhodcovského rozsudku a príslušnej úverovej zmluvy nepochybne vyplýva, že v predmetnom prípade rozhodcovský súd vo svojom rozhodnutí zaviazal povinnú v prospech oprávneného k zaplateniu celej istiny poskytnutého úveru (suma 30.000,- Sk) a celého poplatku za poskytnutie úveru (21.600,- Sk) tak, ako boli uvedené v zmluve o úvere. V prípade poplatku vo výške 21.600,- Sk ide o plnenie priznané v rozpore s ust. § 4 ods. 2 písm. g/ zákona č. 258/2001 Z. z., a teda o plnenie právom nedovolené. Nedovolené plnenie je však v tomto prípade oddeliteľné od plnenia zákonom dovoleného (istina poskytnutého úveru), pričom v takýchto prípadoch je v súlade so zákonom (§ 57 ods. 3 Exekučného poriadku) čiastočné zastavenie exekúcie v tej časti, v ktorej je exekúcia vedená nezákonne, čo napokon konštatuje aj samotný súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí. Súd prvého stupňa preto nepostupoval správne, keď bez riadneho zistenia skutkového stavu a riadneho právneho zdôvodnenia zastavil exekúciu v celom rozsahu.
Odvolací súd zároveň konštatuje, že súd prvého stupňa sa vo svojom rozhodnutí nevyporiadal ani s otázkou samotnej existencie právomoci rozhodcovského súdu konať a rozhodovať v predmetnej veci, a to na základe rozhodcovskej doložky uvedenej v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy. Exekučný súd je pritom povinný ex offo preskúmať aj prípadnú nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom (viď rozhodnutie Súdneho dvora EÚ/ES vo veci C-40/08).
Z týchto dôvodov odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Po vrátení veci bude úlohou okresného súdu posúdiť platnosť rozhodcovskej doložky, na základe ktorej bol vydaný rozhodcovský rozsudok, predložený oprávneným ako exekučný titul. Až po vyriešení tejto otázky z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa bude možné posudzovať prijateľnosť ďalších zmluvných podmienok a ich prípadný nekalý charakter. V spojitosti s týmito skutočnosťami následne okresný súd posúdi, či je dôvod na zastavenie predmetnej exekúcie v celom rozsahu alebo len v časti, a to i v nadväznosti na ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. V tejto súvislosti bude potom potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že povinná časť svojho dlhu už splnila, a to vo výške 26.180,- Sk.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .