Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoE/320/2011

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Bratislava, Údernícka 5, IČO 35 724 803, právne zastúpeného T. J., s.r.o., so sídlom D., M. X, IČO: XX XXX XXX, proti povinnému S. R., bytom J. N. C., D. XXX/X, o vymoženie 1.836,43 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 22. februára 2011, č.k. -43, takto

rozhodol:

Odvolací súd uznesenie súdu I. stupňa p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. W. J. o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, zo dňa 22.06.2010, sp. zn. II/2010-1565, právoplatným dňa 05.08.2010 a vykonateľným dňa 08.08.2010. Z predloženého exekučného titulu súd zistil, že dňa 13.08.2003 uzatvoril právny predchodca oprávneného (Tatra banka, a.s.) a povinný Zmluvu o vydaní a používaní kreditnej karty (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej bola povinnému poskytnutá kreditná karta č. XXXXXXXXXXXXXXXX, z ktorej povinný čerpal a nezaplatil peňažné prostriedky vo výške 1.836,43 eur. Preskúmaním samotnej zmluvy, zo dňa 13.08.2003 a Všeobecných obchodných podmienok Tatra banky, a.s. (ďalej len „VOP“) účinných od 15.02.2004 dospel súd k záveru, že zmluva uzatvorená medzi účastníkmi konania má charakter zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a z toho dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je zjavné, že právny predchodca oprávneného uzavieral obdobné zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, ako to vyplýva z obchodného registra. Zo zmluvy vyplýva, že povinný nemohol ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená a uzavierala sa vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Jedná sa tak o spotrebiteľskú zmluvu s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári, a preto na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Ďalej okresný súd poukázal na ust. , ; , Obč. zákonníka účinného ku dňu uzatvorenia zmluvy a na čl. 2 písm. a); čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q) Prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993. Podľa čl. II , ktorým sa novelizoval , bola citovaná smernica prevzatá a je nevyhnutné využívať ju ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv. Toto stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Ďalej preskúmaním VOP, konkrétne bodov 4.9.1-4.9.4., zistil súd v takomto dojednaní nekalú podmienku. Súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie NS ČR sp.zn. . Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia , a o rozhodcovskom

konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky. V tomto prípade bola rozhodcovská zmluva súčasťou zmluvy o pôžičke ako rozhodcovská doložka a voľba rozhodcovského súdu bola uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovskej doložky na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorého všetky spory budú riešené rozhodcovským súdom, pričom táto zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Podľa názoru okresného súdu nič na obsahu tejto zmluvnej podmienky nerieši ani bod 4.9.2 VOP, podľa ktorého povinný môže v lehote 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku. Táto lehota je podľa okresného súdu nedostatočná, nakoľko len zriedka dochádza k sporom v lehote 30 dní po uzatvorení zmluvy a spotrebiteľ nemá dôvod odmietnuť rozhodcovskú doložku v čase, keď neexistuje spor. Zároveň sa nejedná o také právo spotrebiteľa, ktoré by spôsobovalo vyrovnanie práv medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s poukazom na ustanovenie bodu 4.9.1 VOP. Zmluvným dojednaním v bode 4.9.3 VOP, si právny predchodca oprávneného posilnil právo voľby riešenia sporov a to tým, že len banka je oprávnená vo všetkých sporoch obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd. Jednostrannosť a nekalosť uvedeného zmluvného dojednania okresný súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude rozhodovať v tomto prípade, je veriteľ, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Zároveň poukazuje aj na skutočnosť, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah. Aj v predmetnom prípade povinný nemal možnosť podstatným spôsobom obsah zmluvy ovplyvniť, nakoľko jej súčasťou boli aj všeobecné obchodné podmienky. Povaha zmluvy je teda adhézna, spotrebiteľ ju mohol prijať buď ako celok, resp. odmietnuť. Keďže obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený, len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov dojednanej rozhodcovskej doložky. Výkladovým pravidlom pre posudzovanie povahy neprimeranej zmluvnej podmienky, ale na základe zásady nepriameho účinku aj aplikovateľným právom sú ustanovenia smernice (93/13/EHS), a to najmä citované ustanovenia, ktoré sú dostatočne presné a zrozumiteľné. Keďže zmyslom, cieľom a účelom právnych noriem týkajúcich sa ochrany spotrebiteľa je poskytnúť spotrebiteľom minimálne takú úroveň ochrany, aká je stanovená smernicou 93/13/EHS, tak aj vnútroštátny súd je povinný vykladať predmetné ustanovenia smernice a vnútroštátneho práva tak, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený smernicou. Prvostupňový súd svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky opiera aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 04.06.2009 N. Z. U.. proti E. I. Z. bod 40. Podľa stanoviska Súdneho dvora spĺňa v zmysle uvedenej smernice všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie všeobecný zákonný súd spotrebiteľa. V rozhodovanej veci na základe dodávateľom vopred stanoveného obsahu rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený oprávneným a miesto rozhodcovského konania nebolo v bydlisku povinného. V danom prípade má dohoda strán o tom, že spor nimi predložia k prejednaniu rozhodcovskému súdu o to väčší význam, že rozhodca právo nenachádza, ale ho tvorí, vyjasňuje a urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc teda nie je zvrchovanou mocou štátu, ale je subjektívnou vlastnou mocou silnejšej zo strán. Táto skutočnosť spôsobuje vo vzťahu účastníkov predmetnej zmluvy značnú nerovnováhu a zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenia sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Súd potom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky okresný súd vychádzal nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy), ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. V tomto výpočte je s účinnosťou od 01.01.2008 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka - požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie Obč. zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť

súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Prvostupňový súd má teda za to, že rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť základom právomoci rozhodcovského súdu a na jej základe vydané rozhodnutie nemožno považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou, čo spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť vedená exekúcia. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti, súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zamietol v celom rozsahu.

Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý namietal nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa. Oprávnený má za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril . Účelom exekučného konania je nútený výkon práva, ktoré bolo účastníkovi s konečnou platnosťou priznané v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní, pričom exekučný súd nemôže konať ako súd vyššej inštancie a meritórne skúmať súlad plnenia, priznaného rozhodcovským súdom, s hmotným právom. Exekučný súd nemá právomoc rozhodnutie rozhodcovského súdu zrušiť, zmeniť a za týmto účelom vykonať dokazovanie. V opačnom prípade by mohla vzniknúť situácia, kedy by oprávnený priznané právo nemohol vymôcť, čo by bolo v rozpore s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu SR, ktoré konštantne judikujú, že , resp. dohovor chránia „nie teoretické a iluzórne práva, ale práva konkrétne a účinné“ (, ÚS SR), resp. práva ktoré sú „praktické a efektívne“, t.j. práva, ktorých sa dá reálne domáhať, nie práva, ktoré majú v praxi iba iluzórnu povahu a iluzórne účinky (rozsudok ESĽP vo veci H.-P. proti N., ). Exekučný súd, aj pokiaľ ide o dôvody uvádzané v zákona o rozhodcovskom konaní, môže preskúmať len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné. Cieľom jeho prieskumu má byť zistenie, či povaha priznaného plnenia je v súlade s právom, pričom dôvodom na zastavenie exekučného konania by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal účastníkovi niečo rozporné s právom (napr. spáchať trestný čin). Poukázal na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 6. októbra 2009 vo veci C-40/08, ktorý sa zaoberá právomocou vnútroštátneho súdu, rozhodujúceho o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa. Podľa súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami. Vzhľadom na toto nemožno vyvodzovať z európskeho práva za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu. Zdôraznil, že v období do 31.12.2007 bola zmluva o úvere upravená len v a ustanovenia až 54 a f) sa na ňu nevzťahovali. Dal do pozornosti dôvodovú správu k ust. Obč. zákonníka, v zmysle ktorej dojednanie takejto rozhodcovskej doložky nespôsobuje bez ďalšieho jej neplatnosť v celom rozsahu. Vzhľadom na uvedené oprávnený žiadal, aby odvolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v zmysle ust. a zistil, že uznesenie okresného súdu je potrebné potvrdiť podľa , pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. , podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal, podľa § 44 ods. 2 Ex. poriadku, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že v

prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či tu nie je taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex. poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva. Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi, na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, vzniká kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku, o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami. Materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, akoby materiálne právoplatné neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí, preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú z nej výnimky. Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie článku /EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

V prejednávanej veci okresný súd potom opodstatnene poukázal na to, že VOP, ktoré sú súčasťou zmluvy vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom

na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Prvostupňový súd správne posudzoval vec aj so zreteľom na ust. , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

V postupe prvostupňového súdu, ktorý bol v súlade s ustanovením Exekučného poriadku, preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie potvrdil.

Záverom odvolací senát s poukazom na o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.