Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

15Co/50/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Edity Szabovej a členiek senátu JUDr. Ľubici Břouškovej a Mgr. Soni Pekarčíkovej, v právnej veci navrhovateľa: O. K., G. Č. O. na O. G. T. M. O. Leopoldove, M. M.X. Q. XX/XXX, Y., proti odporcovi: Krajský súd v Bratislave, so sídlom Záhradnícka 10, Bratislava, o určenie zásahu do osobnostných práv, o zrušenie uznesení, o zaplatenie 1 758,95 Eur, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č.k. -90, zo dňa 23.11.2010, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I v Bratislave, č. k. -90, zo dňa 23.11.2010 p o t v r d z u j e.

Odporcovi sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal vydania rozsudku, ktorým by súd určil, že odporca svojím konaním spôsobil neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa, oslabením právnej istoty navrhovateľa, doručením chybných uznesení. Domáhal sa tiež určenia, že odporca nesprávnym úradným postupom a rozhodnutím porušil predpisy o zaviazaní trov obhajoby, čím spôsobil navrhovateľovi majetkovú ujmu vo výške 52 990,- Sk. Navrhovateľ sa ďalej domáhal zrušenia uznesenia Mestského súdu v Bratislave zo dňa 2.10.1996, sp. zn. a zrušenia uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 14.5.1998, sp. zn. , ako aj zrušenia rozhodnutia na základe ktorého sa vykonávajú zrážky zo mzdy navrhovateľa vydaného pod sp. zn. E553/1998, . Ďalej sa navrhovateľ návrhom domáhal zaplatenia majetkovej škody vo výške 1 758,95 Eur.

Navrhovateľ sa domáhal náhrady škody na základe nesprávneho úradného postupu, resp. nezákonného rozhodnutia, ktorá mu vznikla v trestnom konaní. Výšku škody, ktorej sa návrhom domáhal, odvodzoval od výšky trov štátu, ktoré navrhovateľ stále spláca na základe uznesenie odporcu zo dňa 14.5.1998. Súd prvého stupňa konštatoval, že uznesením zo dňa 2.10.1996 odporca priznal obhajcovi navrhovateľa v trestnom konaní odmenu a náhradu hotových výdavkov v sume 52 990,- Sk zo štátnych finančných prostriedkov. Následne odporca uznesením zo dňa 14.5.1998 zaviazal navrhovateľa nahradiť trovy štátu vo výške 52 990,- Sk. Navrhovateľ videl nesprávny úradný postup odporcu v tom, že uznesenia boli zmätočné a neboli vydané v súlade s . Súd prvého stupňa posudzoval návrh navrhovateľa podľa účinného v čase, kedy boli uznesenia odporcu vydané, resp. kedy malo dôjsť k nesprávnemu postupu a vzniku škody na strane navrhovateľa. Poukázal na ust. a , podľa ktorého za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom súdov zodpovedá štát zastúpený Ministerstvom spravodlivosti

SR. Navrhovateľ sa však svojho nároku nedomáhal voči subjektu, ktorý zodpovedá za nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup. Preto súd prvého stupňa uzavrel, že námietka odporcu, že v spore nie je pasívne legitimovaný bola opodstatnená.

Súd uviedol, že návrhu navrhovateľa nebolo možné vyhovieť aj z ďalších dôvodov, keďže v súlade s ust. náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu opravný prostriedok. Vykonaným dokazovaním mal súd jednoznačne preukázané, že navrhovateľ opravný prostriedok proti uzneseniam odporcu nepodal. Následne sa potom nemohol domáhať náhrady škody v občianskoprávnom konaní. Nárok navrhovateľa by bolo ďalej potrebné prerokovať ústredným orgánom, Ministerstvom spravodlivosti SR. Len v prípade, ak by Ministerstvo spravodlivosti SR nároku navrhovateľa nevyhovelo, bolo možné podať návrh na začatie konania na súd. Vykonaným dokazovaním súd nemal preukázané, že navrhovateľ splnil hmotnoprávny predpoklad pre podanie návrhu na náhradu škody a že pred podaním návrhu požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o predbežné prerokovanie nároku v zmysle citovaného zákona. Záverom uviedol, že návrh navrhovateľa je premlčaný, pretože nebol na súde uplatnený v trojročnej premlčacej lehote tak, ako to vyžaduje . Navrhovateľ sa o skutočnosti, že mu vznikla škoda dozvedel 29.5.1998, t. j. dňom právoplatnosti uznesenia a návrh na náhradu škody si mohol uplatniť najneskôr do 29.5.2001, pričom navrhovateľ podal návrh vo veci samej až dňa 22.7.2008.

Z uvedených dôvodov súd prvého stupňa návrh navrhovateľa zamietol a o trovách konania rozhodol podľa ust. .

Proti tomuto rozsudku sa v zákonnej lehote odvolal navrhovateľ. Poukázal na skutočnosť, že označil v žalobnom návrhu ako odporcu Krajský súd v Bratislave s tým vedomím, že má na mysli štátny orgán a jeho zodpovednostné zložky. Uviedol, že nie je dôvodom na zamietnutie žaloby len skutočnosť, že navrhovateľ neúplne označil odporcu v žalobnom návrhu, keďže je nesporné, že daný stav zapríčinil štátny orgán Krajský súd v Bratislave, čiže sa presne vie, ktorý orgán konal. Zároveň uviedol, že žiadal, aby odporca bol v žalobnom návrhu uvedený pod úplným znením ako Krajský súd v Bratislave, štátny orgán v zastúpení Ministerstva spravodlivosti SR - odporca SR. Uviedol, že o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že pri zaviazaní trov obhajoby konajúcim súdom, tento súd nesprávne postupoval a že postupoval v rozpore s Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách, a to čl. 6 ods. 3 písm. c) sa dozvedel až v roku 2008. Uviedol, že v rokoch 2006 až 2007 požadoval kópiu celého spisu a Krajský súd v Bratislave poslal navrhovateľovi postupne celý spis . Uviedol, že pri jeho študovaní sa dozvedel o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že trovy obhajoby bol zaviazaný platiť nezákonne. Zdôraznil, že len skutočnosť, že odporca doručil navrhovateľovi uznesenie v roku 1998 ešte neznamená, že sa dozvedel o škode, lebo až v roku 2008 sa dozvedel o nesprávnom úradnom postupe, ktorý predchádzal vydaniu uznesenia a len od tohto okamihu sa môže počítať premlčacia lehota. Má za to, že námietka premlčania zo strany odporcu je nepodstatná a za škodu treba považovať aj ujmu na právach a z nej plynúce finančné odškodnenie nemateriálnou ujmou. Má za to, že súd prvého stupňa posudzoval návrh navrhovateľa podľa zákona nesprávne, pretože tento zákon nie je v súlade s Medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Uviedol, že tomuto . Preto mal súd posudzovať jeho nárok podľa tohto zákona.

Navrhovateľ ďalej uviedol, že nebolo potrebné z jeho strany aplikovať ust. , lebo ide o prípad hodný osobitného zreteľa a preto nemusel podať proti rozhodnutiu, ktorým bol zaviazaný zaplatiť predmetné trovy konania opravný prostriedok. Tiež zdôraznil, že sa nemusel vopred obrátiť na ústredný orgán, t. j. Ministerstvo spravodlivosti SR v zmysle , lebo toto ust. nevyhovuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru, lebo tento nedisponuje pojmom súd. Ďalej uviedol, že štrasburské orgány vo svojej judikatúre tvrdia, že odmietnutie sporu na súdnej úrovni vnútroštátneho súdnictva má za následok prijatie sťažnosti v Štrasburgu. Mal za to, že odporca vedome porušil a to čl. 6 ods. 1 a čl. 6 ods. 2 ako aj čl. 6 ods. 3 predmetného zákona. Navrhuje, aby odvolací

súd vydal rozsudok, ktorým by konštatoval, že boli porušené jeho práva. Z uvedeného dôvodu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil celú vec späť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca. Uviedol, že s námietkou navrhovateľa o nesprávne aplikovanom o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánom štátu alebo jej nesprávnym úradným postupom súdu prvého stupňa, namiesto ktorého mal byť týmto súdom pri rozhodovaní veci správne použitý zákon č. 209/1910 Zb. - Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nesúhlasí. Taktiež nesúhlasí ani s dodatočnou požiadavkou navrhovateľa na doplnenie správneho zákonného označenia odporcu. Zdôraznil, že argumenty navrhovateľa o tom, že o trovách konania sa dozvedel až v roku 2008, sa nezakladajú na pravde, pretože samotný navrhovateľ v odvolaní uvádza, že odporca doručil navrhovateľovi uznesenie dňa 29.5.1998. Poukázal na to, že navrhovateľ nepodal riadny opravný prostriedok proti uzneseniam odporcu, tým sa nemohol domáhať ani náhrady škody v občianskoprávnom konaní. Ďalej uviedol, že návrh na náhradu škody vopred nepredložil rezortnému Ministerstvu spravodlivosti SR na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a svoj nárok ani neuplatnil v objektívnej trojročnej lehote, t. j. do 29.5.2001. Odporca zdôraznil, že navrhovateľ podaným odvolaním zo dňa 23.12.2010, nepreukázal zákonne predpoklady vzniku škody a údajný nesprávny úradný postup, či vydanie nezákonných rozhodnutí odporcu, ale ani príčinnú súvislosť medzi uplatneným vznikom škody a nesprávnym úradným postupom odporcu. Odporca má tiež za to, že navrhovateľ žiaden zásah do svojich práv nepreukázal a preto odporca nijakým spôsobom ani nemohol zasiahnuť do jeho osobnostných práv v dôsledku čoho podľa názoru odporcu súd prvého stupňa správne vo veci rozhodol. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil.

Krajský súd ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust v spojení s ust. bez účasti navrhovateľa a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné.

Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody ( ).

Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa vec správne právne posúdil, na predmetnú vec aplikoval správny právny predpis a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver.

Odvolací súd poukazuje na ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, podľa ktorého ustanovenia štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občiansko-súdnom konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo orgán štátnej organizácie. Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa ust. § 2 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím majú tí, ktorí sú účastníkmi konania a boli poškodení nezákonným rozhodnutím vydaným v tomto konaní.

V § 3 citovaného zákona sú stanovené podmienky uplatnenia nároku, podľa ktorého ustanovenia, ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor alebo sťažnosť. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že súd prvého stupňa správne konštatoval, že v danom prípade nešlo o prípad hodný osobitného zreteľa ale išlo o rozhodnutie súdu, ktorým bol navrhovateľ zaviazaný zaplatiť trovy zastúpenia obhajcovi v predmetnom konaní vo výške 52 990,- Sk a proti ktorému uzneseniu vydanému pod sp. zn. mohol navrhovateľ podať v zákonnej lehote opravný prostriedok. V tejto súvislosti súd zhodne ako súd

prvého stupňa poukazuje na ust. § 4 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný. Je nesporné, že v trestnej veci vedenej pod sp. zn. odporca začal konanie o náhradu trov konania navrhovateľovi za ustanoveného advokáta ex offo. Odporca po preskúmaní nároku dospel k záveru, že je dôvodný a uznesením zo dňa 2.10.1996, priznal právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. Svetozárovi Chabadovi odmenu a náhradu hotových výdavkov v celkovej sume 52 990,- Sk. Následne uznesením zo dňa 14.5.1998 odporca uložil navrhovateľovi povinnosť nahradiť štátu odmenu a hotové výdavky v sume 52 990,- Sk uhradené ustanovenému obhajcovi štátom. Je nesporné, že navrhovateľ proti týmto uzneseniam odvolanie nepodal a uznesenia mu boli riadne doručené a stali sa právoplatnými a vykonateľnými a na základe týchto rozhodnutí je vedené exekučné konanie a exekúcia vykonávaná formou zrážok zo mzdy pod sp. zn. E553/1998. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa poukazuje aj na porušenie príslušného ust. § 9 ods. 1 citovaného zákona, podľa ktorého bolo potrebné nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím prejednať s príslušným ústredným orgánom, t. j. Ministerstvom spravodlivosti SR, a až v prípade, že by ústredný orgán nároku navrhovateľa nevyhovel, bolo možné podať návrh na začatie konania na súd. Je nesporné, že navrhovateľ tento hmotnoprávny predpoklad pre podanie návrhu na náhradu škody na súd nesplnil. Odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa poukazuje aj na ust. , podľa ktorého právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia zrušujúceho rozhodnutia.

Je nesporné a vyplýva to aj zo samotného tvrdenia navrhovateľa v podanom odvolaní, že uznesenie, ktorým bol zaviazaný navrhovateľ na zaplatenie trov štátu, bolo navrhovateľovi doručené dňa 29.5.1998, t. j. už v tento deň sa navrhovateľ dozvedel o tom, že bol zaviazaný zaplatiť trovy štátu v súvislosti s ustanoveným obhajcom vo výške 52 990,- Sk, bolo mu z tohto uznesenia zrejmé, na základe akých paragrafov príslušných ustanovení bol k náhrade týchto trov zaviazaný, t. j. mal právo voči tomuto uzneseniu dňom jeho doručenia podať odvolanie, resp. nasledujúcim dňom mu začala plynúť lehota na uplatnenie si nároku na náhradu škody, ktorá mu v súvislosti s týmto uznesením vznikla. Nárok na náhradu škody si teda mohol podať najneskôr do 29.5.2001, avšak nárok bol zo strany navrhovateľa podaný až dňa 22.7.2008, t. j. po uplynutí zákonnej trojročnej lehoty.

Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď návrh navrhovateľa zamietol, a preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa ust. potvrdil.

O trovách odvolacieho konania súd rozhodol podľa ust. , v spojení s ust. a ich náhradu by mu bol priznal odporcovi, ak by boli trovy odvolacieho konania vznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.