Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (8)Rozsudok_17C-132-2011.pdf
PDF · 91.62 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/132/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v právnej veci navrhovateľa: W. T., narodený XX.X.XXXX, bytom Y. nad O. XXX, zastúpený F legal, s.r.o. so sídlom Moyzesova 8, Bratislava proti odporcovi: Hornonitrianske bane Prievidza, a.s. v skratke HBP, a.s., IČO: 36 005 622 so sídlom Matice slovenskej 10, Prievidza o zaplatenie 2.066,89 eur takto
rozhodol:
Odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 2.066,89 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 8,5 % ročne od 1.4.2008 do zaplatenia a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti sa návrh z a m i e t a .
Odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 618,64 eur, ktoré je povinný zaplatiť advokátovi navrhovateľa do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 9.6.2011 prostredníctvom advokáta proti odporcovi domáhal zaplatenia 2.066,89 eur s úrokom z omeškania z tejto sumy vo výške 8,5% ročne od 8.2.2008 do zaplatenia a náhrady trov konania, pričom okrem iného, s vecou nesúvisiaceho tvrdil, že bol nepretržite 24 rokov a 295 dní zamestnancom odporcu, pričom jeho pracovný pomer s odporcom bol skončený dohodou v dôsledku toho, že pre chorobu stratil schopnosť vykonávať doterajšiu prácu a odporca ho nemal možnosť zamestnať v inom pracovnom zaradení. Navrhovateľ tvrdil, že odporca mu v súvislosti so skončením pracovného pomeru zaplatil odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku, no podľa kolektívnej zmluvy mu mal zaplatiť odstupné vo výške päťnásobku priemerného mesačného zárobku
Súd na návrh navrhovateľa vydal dňa 30.6.2011 platobný rozkaz, č.k. 12Ro/128/2011-37, ktorý bol odporcovi doručený dňa 1.8.2011 a proti ktorému podal odporca dňa 12.8.2011 odpor, v ktorom návrh žiadal návrh zamietnuť, pričom skutkové tvrdenia navrhovateľa žiadnym spôsobom nespochybnil. Poukázal však na svoj výklad kolektívnej zmluvy, v ktorom sa odlišoval od posúdenia kolektívnej zmluvy navrhovateľom.
Súd vykonal dokazovanie všetkými účastníkmi navrhnutými dôkazmi, a to: potvrdenie o dĺžke zamestnania (čl. 24), lekárske potvrdenie (čl. 25), dohoda o skončení pracovného pomeru (čl. 28), oznámenie odporcu (čl. 35) a kolektívne zmluvy (čl. 48), výklad (čl. 51), z ktorých mal zistený nasledovný skutkový stav veci:
Navrhovateľ ako zamestnanec a odporca ako zamestnávateľ uzavreli dňa 6.2.2008 dohodu o skončení pracovného pomeru, na základe ktorej ku dňu 7.2.2008 zanikol pracovný pomer navrhovateľa u odporcu potom, ako odporca u navrhovateľa a jeho právnych predchodcov odpracoval nepretržite celkom
24 rokov a 295 dní. Dôvodom skončenia pracovného pomeru bolo to, že navrhovateľ vzhľadom na svoj zdravotný stav stratil dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu u odporcu a odporca nemal možnosť zamestnať ho v inom pracovnom zaradení. Okrem podstatných náležitostí dohoda obsahovala ustanovenie, podľa ktorého odporca navrhovateľovi vyplatí odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce, pričom priemerný mesačný zárobok navrhovateľa u odporcu predstavoval v čase skončenia pracovného pomeru 31.133,33 Sk.
Odborová organizácia zriadená u odporcu a odporca uzavreli na obdobie od 1.4.2007 do 30.3.2008 podnikovú kolektívnu zmluvu, v ktorej bolo dohodnuté, a to v článku III. 5. ods. 1, že „zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak splnil jednu z uvedených podmienok: ... odpracoval u zamestnávateľa minimálne 15 rokov, z toho 5 rokov nepretržite pred skončením pracovného pomeru...“ V článku III. 5. ods. 3 bolo okrem toho dohodnuté, že „podmienky a výška vyplatenia odstupného zostávajú v platnosti do nadobudnutia účinnosti nového Zákonníka práce.“ V priebehu konania hlavný vyjednávači uvedenej podnikovej kolektívnej zmluvy uviedli, že účelom článku III. 5. ods. 3 bolo dohodnúť, že ustanovenia odsekov 1. a 2. článku sa uplatnia len do nadobudnutia účinnosti novely Zákonníka práce týkajúcej sa podmienok nároku zamestnancov na odstupné, a teda budú platiť len do nadobudnutia účinnosti v tom čase pripravovanej novely Zákonníka práce, ktorá bola neskôr publikovaná ako zákon č. 348/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Na základe uvedeného výkladu uviedli, že zamestnancom v období od 1.9.2007 až do nadobudnutia účinnosti novej kolektívnej zmluvy bolo priznávané odstupné len v rozsahu upravenom v Zákonníku práce.
Podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce účinného k 7.2.2008, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 1.9.2007 na základe nadobudnutia účinnosti zákona č. 348/2007 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov zamestnancovi, s ktorým zamestnávateľ skončí pracovný pomer výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu alebo dohodou z tých istých dôvodov, patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné v sume najmenej dvojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak pracovný pomer zamestnanca trval u zamestnávateľa najmenej päť rokov, patrí mu odstupné v sume najmenej trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku.
Podľa § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“) neplatná je kolektívna zmluva v tej časti, ktorá je v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahuje sa na tieto právne vzťahy Občiansky zákonník.
Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu.
Podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce mzda je splatná pozadu za mesačné obdobie, a to najneskôr do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ak sa v kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve nedohodlo inak.
Podľa § 76 ods. 5 Zákonníka práce odstupné vypláca zamestnávateľ po skončení pracovného pomeru v najbližšom výplatnom termíne určenom u zamestnávateľa na výplatu mzdy, ak sa zamestnávateľ nedohodne s uvoľňovaným zamestnancom na výplate odstupného inak.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/95 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska (od 1.1.2003 základnej úrokovej sadzby NBS) platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Základná úroková sadzba NBS k 1.4.2008 predstavovala 4,25 % ročne.
Medzi účastníkmi konania bolo ohľadne ich skutkových tvrdení a v ich právnom posúdení nesporné, že medzi odporcom a odborovou organizáciou bola uzavretá kolektívna zmluva, ktorá priznávala zamestnancom pri skončení pracovného pomeru v prípade ich súhlasu so skončením pracovného pomeru a v prípade, ktorý bol splnený aj u navrhovateľa (skončenie pracovného pomeru z dôvodov podľa § 63 ods. 1 písm. c) a odpracovanie najmenej 15 rokov, z toho 5 rokov nepretržite pred skončením pracovného pomeru) odstupné vo výške päťnásobku priemerného mesačného zárobku. Medzi účastníkmi konania však bol sporný výklad ustanovenia kolektívnej zmluvy, podľa ktorého „podmienky a výška vyplatenia odstupného zostávajú v platnosti do nadobudnutia účinnosti nového Zákonníka práce.“ Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že kolektívna zmluva bola pripravovaná v čase, v ktorom bola v legislatívnom procese novela Zákonníka práce a pod vplyvom toho legislatívneho procesu sa do ustanovení kolektívnej zmluvy v časti upravujúcej podmienky a výšku nároku na odstupné dostalo aj horeuvedené ustanovenie v doslovnom znení „podmienky a výška vyplatenia odstupného zostávajú v platnosti do nadobudnutia účinnosti nového Zákonníka práce.“ Z uvedeného je zrejmé, že zmluvné strany kolektívnej zmluvy chceli pri jej uzavretí podmieniť účinnosť ustanovení kolektívnej zmluvy prijatím pripravovanej, no obsahovo nešpecifikovanej novely Zákonníka práce.
Z ustanovení zákona o kolektívnom vyjednávaní a z ustanovení Zákonníka práce vyplýva, že kolektívna zmluva je osobitným právnym úkonom, z ktorého nevznikajú len práva medzi jej účastníkmi, ale vznikajú, resp. modifikujú sa aj práva medzi zamestnancom pracujúcim u zamestnávateľa, ktorý uzavrel kolektívnu zmluvu s odborovou organizáciou. Z § 4 ods. 2 písm. a) zákona o kolektívnom vyjednávaní vyplýva, že platnosť jednotlivých častí kolektívnej zmluvy je podmienená ich nerozpornosťou so všeobecnými právnymi predpismi. Preto kolektívne zmluvy rovnako ako iné právne úkony podliehajú pri posudzovaní ich platnosti rovnakých požiadavkám, aké zákon kladie aj na platnosť iných právnych úkonov v oblasti pracovného práva. Preto sa na platnosť ustanovení kolektívnej zmluvy podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce vťahuje aj § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého musí byť právny úkon urobený určite a zrozumiteľne. Dojednanie v kolektívnej zmluve (článok III. 5. ods. 3) podľa ktorého „podmienky a výška vyplatenia odstupného zostávajú v platnosti do nadobudnutia účinnosti nového Zákonníka práce“ túto požiadavku na určitosť a zrozumiteľnosť právneho úkonu postráda. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že zmluvné strany kolektívnej zmluvy nemali na mysli prijatie nového Zákonníka práce, ale prijatie takej novely platného Zákonníka práce, ktorá sa bude týkať právnej úpravy odstupného. Z ich dojednania však vôbec nie je zrejmé, akou obsahovou zmenou ustanovení Zákonníka práce o odstupnom mala byť podmienená nimi v kolektívnej zmluve dohodnutá rozširujúca úprava nároku zamestnancov na odstupné. Z obsahu článku III. 5. ods. 3 kolektívnej zmluvy je zrejmé len to, že platnosť dojednaní kolektívnej zmluvy o odstupnom je viazaná len na presne nešpecifikovanú formálnu udalosť novelizácie Zákonníka práce bez toho, aby bolo zrejmé to, aký obsah má mať táto novelizácia. Zákonník práce mohol byť v priebehu platnosti kolektívnej zmluvy novelizovaný, a to ja v časti upravujúcej odstupné rôznymi obsahovo ťažko predpokladateľnými spôsobmi, pričom znenie článku III. 5 ods. 3 kolektívnej zmluvy nezachytáva žiadnu presnú obsahovú zmenu Zákonníka práca, ktorej účinnosťou mala byť podmienená účinnosť ustanovení kolektívnej zmluvy o odstupnom. Preto treba toto dojednanie v kolektívnej zmluvy posúdiť ako neurčité, a preto neplatné podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Inak povedané: neplatné pre neurčitosť je také dojednanie kolektívnej zmluvy, ktorým sa platnosť jej ustanovení podmieňuje prijatím právneho predpisu bližšie nešpecifikovaného obsahu. Túto neplatnú časť kolektívnej zmluvy možno podľa § 41 Občianskeho zákonníka oddeliť od obsahu zvyšku kolektívnej zmluvy týkajúceho sa stanovenia podmienok na vznik nároku na odstupné a na stanovenie výšky odstupného, teda aj od ustanovenia kolektívnej zmluvy, podľa ktorého zamestnancovi pri skončení pracovného pomeru patrí odstupné, ak súhlasí so skončením pracovného pomeru pred začatím plynutia výpovednej doby z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. a) až c) Zákonníka práce vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak odpracoval u zamestnávateľa minimálne 15 rokov, z toho 5 rokov nepretržite pred skončením pracovného pomeru.
Navrhovateľovi skončením pracovného pomeru dohodou podľa § 63 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce v spojení so skutočnosťou, že u odporcu odpracoval pred skončením pracovného pomeru 24 rokov a 295 dní podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce a článku III. 5. ods. 1 kolektívnej zmluvy na obdobie od 1.4.2007 do 31.3.2008 vznikol nárok na odstupné vo výške päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, pričom odporca navrhovateľovi zaplatil odstupné len vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku, a to 93.400,- Sk. Preto má navrhovateľ proti odporcovi nárok na zaplatenie odstupného vo výške ďalšieho dvojnásobku priemerného mesačného zárobku, čo predstavuje 62.266,66 Sk, čo je 2.066,89 eur. Preto súd návrhu v časti istiny vyhovel.
Odporca sa so zaplatením tejto čiastky dostal do omeškania 1.4.2008, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi účastníkmi konania nebola osobitným spôsobom dohodnutá splatnosť mzdy a k skončeniu pracovného pomeru došlo v priebehu februára 2008. Teda najbližším výplatným termínom pre výplatu odstupného podľa § 76 ods. 5 Zákonníka práce bol v prípade navrhovateľa výplatný termín mzdy za február 2008, pričom mzda bola splatná podľa § 129 ods. 1 Zákonníka práce do konca nasledujúceho kalendárneho mesiaca, teda do konca mesiaca marca 2008. Preto sa odporca vo vzťahu k navrhovateľovi dostal do omeškania až 1.4.2008, a od tohto dňa vnikol navrhovateľovi popri nároku na zaplatenie istiny aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska, ktorá k 1.4.2008 predstavovala 4,25 % ročne. Preto súd navrhovateľom uplatnený úrok z omeškania priznal až od 1.4.2008 a v prevyšujúcej časti, v ktorej si navrhovateľ uplatnil úrok z omeškania už od 8.2.2008, návrh zamietol.
Navrhovateľ si v priebehu konania uplatnil nárok na náhradu trov konania. Súd o náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku tak, že navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania, keďže jeho neúspech sčasti o zaplatenie úroku z omeškania za obdobie kratšie ako dva mesiaca považoval za nepatrný. Navrhovateľovi vznikli trovy konania jeho právnym zastúpením vo výške 618,64 eur určené podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to (i) tarifná odmena za úkon právnej služby - príprava a prevzatie zastúpenia podľa § 14 ods. 1 písm. a) vyhlášky vo výške 91,29 eur a režijný paušál vo výške 7,21 eur; (ii) tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej - návrh podľa § 14 ods. 1 písm. b) vo výške 91,29 eur a režijný paušál vo výške 7,41 eur, (iii) tarifná odmena za úkon právnej služby písomné podanie vo veci samej - vyjadrenie k odporu podľa § 14 ods. 1 písm. b) vo výške 91,29 eur a režijný paušál vo výške 7,41 eur a (iv) tarifná odmena za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 21.11.2011 podľa § 14 ods. 1 písm. c) vyhlášky vo výške 91,29 eur, režijný paušál vo výške 7,41 eur, náhrada za stratu času strávenú cestou z Bratislavy do Prievidze a späť za 10 polhodín podľa § 17 ods. 1 vyhlášky vo výške 123,50 eur, cestovná náhrada podľa § 16 ods. 4 vyhlášky na cestu motorovým vozidlom na pojednávanie z Bratislavy do Prievidze a späť vo výške 100,54 eur (náhrada za použitie motorového vozidla: 0,183 eur x 320 km = 58,56 eur a náhrada za pohonné hmoty pri priemernej spotrebe benzínu 8,2 l x 320 km/100km x priemerná cena benzínu v 45. týždni 2010 vo výške 1,600 eur = 41,98 eur). Z vyúčtovaných položiek advokátom navrhovateľa súd navrhovateľovi nepriznal zvýšenie odmeny a náhrad o daň z pridanej hodnoty, keďže advokát navrhovateľa k vyúčtovaniu trov právneho zastúpenia nepriložil osvedčenie o registrácii pre daň z pridanej hodnoty. Súd ďalej navrhovateľovi nepriznal odmenu za úkon právnej služby označený ako ďalšia porada s klientom, keďže poskytnutie takéhoto úkonu zo spisu nevyplynulo. Celkom trovy konania navrhovateľa predstavujú 618,64 eur, ktoré súd podľa § 149 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku zaviazal odporcu zaplatiť advokátovi navrhovateľa.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Ak odporca dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže navrhovateľ podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.