Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_9Er-436-2011.pdf
PDF · 110.89 KB
No categories available
9Er/436/2011
Uznesenie
Okresný súd Vranov nad Topľou v exekučnej veci oprávneného E. W. W., N..H.., G. XX/XXX, XXX XX E. X, M.:XXXXXXXX proti povinnému E. U., Z..Č.. XXXXXX/XXXX, I. Č.. XXX/XX, J. P. X., o vymoženie 70.371,- Kč, súdnym exekútorom JUDr. Júlia Kubjatková, Exekútorský úrad so sídlom v Brezne, takto
rozhodol:
Súd žiadosť súdneho exekútora JUDr. Júlie Kubjatkovej o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 27.10.2011 doručenú tunajšiemu súdu dňa 2.11.2011 z a m i e t a .
odôvodnenie:
Návrhom doručeným súdnemu exekútorovi sa oprávnený domáha vykonania exekúcie proti povinným pre vymoženie sumy 70.371,- Kč s príslušenstvom, na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský nález vydaný Rozhodcom JUDr. Evou Vaňkovou, rozhodcom ad hoc so sídlom vo Vysokém Mýtě, Rokycanova 114, Limotyšlské Předměstí zo dňa 27.5.2009 sp. zn. Va 16-44/2009-7, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 2.6.2009 a vykonateľnosť dňa 5.6.2009.
V exekučnom titule bola uložená povinnému ako žalovanému povinnosť zaplatiť oprávnenému ako žalobcovi směnečný pení ve výši 88.272,-Kč spolu s 6 % úrokem z prodlení od 15.4.2009 do zaplatenia a náklady řízení spočívajíci ve vynaloženém poplatku a paušální náhradě nákladů řízení rozhodce ve výši 1.600,-Kč, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Z odôvodnenia predmetného rozhodnutia vyplýva, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o revolvingovom úvere medzi oprávneným a povinným uzatvorenej dňa 26.7.2007, ktorú povinný riadne a včas neplnil.
Súd bez akýchkoľvek pochybnosti považuje za exekučné tituly aj rozhodcovské (arbitrážne) rozhodnutia (nálezy) vrátane tých, ktoré boli vydané cudzozemskými rozhodcovskými súdmi (,,Cudzí rozhodcovský rozsudok je uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne,, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok“, § 49 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní; ďalej len ,,Zákon o rozhodcovskom konaní“ príp. ,,ZRK“).
Súd podrobil súdnej kontrole predovšetkým rozhodcovskú doložku. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že exekúcia sa má vykonať podľa exekučných procesných predpisov Slovenskej republiky. Tým je predovšetkým Exekučný poriadok (zákon č. 233/1995 Zz.v znení neskorších právnych predpisov; ďalej len ,,EP“). Dôležitou normou je aj Zákon o rozhodcovskom konaní, ktorý tzv. nepriamou novelizáciou Exekučného poriadku explicitne upravil aj prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v exekučnom konaní (§ 45). Podľa § 45 ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z.z. (ďalej aj ,,ZRK) súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
(ods.2) Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok.
Citovaný § 45 nie je o možnosti, ale dokonca o povinnosti súdu (ods. 2) preskúmať rozhodcovské rozhodnutie aj z hľadiska aspektov relevantných v základnom konaní. Presnejšie, či nejde o rozhodnutie, ktoré priznáva plnenie nemožné, právom nedovolené alebo plnenie odporujúce dobrým mravom. Súdny dvor Európskej únie zdôrazňuje význam princípu právnej istoty, ktorý vyplýva z právoplatného rozhodnutia súdu (rozsudky z 30. septembra 2003, Köbler, C-224/01, Recueil, s. I-10239, bod 38; z 16. marca 2006, Kapferer, C-234/04, Sb. rozh. s. I-2585, bod 20, a z 3. septembra 2009, Fallimento Olimpiclub, C-2/08, doposiaľ nezverejnený v Zbierke rozhodnutí, bod 22). Na druhej strane však súdny dvor za rovnako dôležité považuje postarať sa, aby nekalé zmluvné podmienky spotrebiteľa nezaväzovali.
Súdny dvor v rozsudku ASTURCOM judikoval, že „Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vysvetlená v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právomocného rozhodcovského nálezu, vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii nevyhnutné informácie o právnom a skutkovom stave i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom, ak je podľa vnútroštátnych procesných pravidiel možné uskutočniť také posúdenie v rámci obdobných procesov na základe vnútroštátneho práva. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný“.
Je teda zrejmé, že ak slovenské právne predpisy umožňujú prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozhodnutia, takýto postup je v súlade s právom EÚ. V pripomienkach Európskej komisie k prípadu POHOTOVOSŤ/Korčkovská C-76/10 Komisia naviac správnu voľbu slovenského zákonodarcu zvrátiť účinky arbitrážneho nálezu v exekučnom konaní v ust. § 45 nijako nespochybnila. cit. ,,Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci sa nezdá, že by bolo problematické uplatnenie zásady res iudicata, keďže povinnosť vnútroštátnych súdov zastaviť nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu zakotvuje už vnútroštátne právo. Riešenie, ktoré si vnútroštátny zákonodarca zvolil v rámci procesnej autonómie členských štátov, sa zdá byť v súlade s cieľom smernice 93/13/EHS zabezpečiť, aby nekalé podmienky v spotrebiteľských zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov“.
Súd na margo možnej výhrady, či nepôjde v tomto prípade o sudcovský aktivizmus, resp. že povinný v tomto prípade mal podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku a že sa mal podľa zásady kontradiktórnosti brániť, poukazuje na rozsudky OCÉANO alebo ASTURCOM, v ktorých zo skutkových okolností rovnako vyplýva, že spotrebitelia nepodali žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Napriek tomu súdny dvor nepoľavil a judikoval nevyhnutnosť ex offo ochrany spotrebiteľa pred nečestnými zmluvnými podmienkami. Nemožno nechať bez povšimnutia čl. 51 rozsudku ASTURCOM, v ktorom súdny dvor priznal čl. 6 silu kogentnej normy. Ako bolo pritom pripomenuté v bode 30 rozsudku v prejednávanej veci, je potrebné spresniť, že čl. 6 ods. 1 smernice 93/13 predstavuje kogentné ustanovenie. Okrem toho je potrebné uviesť, že podľa judikatúry Súdneho dvora táto smernica predstavuje, ako celok, v súlade s čl. 3 ods. 1 písm. t) ES opatrenie nevyhnutné k splneniu poslaní zverených Európskemu spoločenstvu, a zvlášť k zvyšovaniu životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (vyššie uvedený rozsudok Mostaza Claro, bod 37).
Podľa čl. 6 smernice ,,Členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok“. Príčiny eminentného záujmu EÚ pri ochrane spotrebiteľov pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami je možné vyvodiť aj zo snahy garantovať spotrebiteľom vyššiu kvalitu života bežných ľudí (por. čl. 51 ASTURCOM). Spotreba participuje na HDP viac ako 50% a je preto dôležitá. Spotrebiteľ však nedokáže poukázať na nekalé
podmienky v spotrebiteľských zmluvách a ktoré by ho mohli odradiť od kúpy tovaru alebo prijímania služieb. Súdny dvor k ex offo ochrane spotrebiteľa judikoval v rozsudku MOSTAZA CLARO: 25 Systém ochrany zavedený smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, C-240/98 až C-244/98, Zb. s. I-4941, bod 25). 26 Tento nerovný stav medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy (rozsudok Océano Grupo Editorial a Salvat Editores, už citovaný, bod 27). Oprávnený ďalej uvádza, že na účely prelomenia materiálnej právoplatnosti nie je možné argumentovať ani verejným poriadkom, ktorý by mal byť interpretovaný v zmysle čl. 36 slovenského zákona o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (zákon č. 97/1963 Zb).
Súd opätovne poukazuje na judikatúru súdneho dvora napr. v uznesení C-76/10 POHOTOVOSŤ/ Korčkovská. Súdny dvor zdôrazňuje, že ,,vzhľadom na povahu a význam všeobecného záujmu, na ktorom sa zakladá ochrana spotrebiteľov, ktorú smernica 93/13 zabezpečuje, jej článok 6 musí byť považovaný za ustanovenie, ktoré je rovnocenné s vnútroštátnymi pravidlami, ktoré v rámci vnútroštátneho poriadku majú právnu silu noriem verejného poriadku (rozsudok Asturcom Telecomunicaciones, už citovaný, bod 52“). Ako je zrejmé, súdny dvor kladie čl. 6 smernice a ochranu spotrebiteľa pred nečestnými zmluvnými podmienkami na úroveň pravidiel, na ktorých musí štát bezvýhradne trvať (porov. § 36 z. č. 97/1963 Z.z.).
Aj v judikatúre pre zmenu Európskeho súdu pre ľudské práva nie je zásada res iudicatae bezvýhradná. V rozsudku ZEHENTNER/Rakúsko súd rovnako nepoprel mimoriadny význam právnej istoty vyplývajúcej z právoplatného rozhodnutia súdu, no na druhej strane z podstatných dôvodov netrvanie na tejto zásade nemusí pri podstatných dôvodoch byť v rozpore s čl. 6 Dohovoru (§ 64). V súvislosti s ratifikáciou Lisabonskej zmluvy a tým aj integrovaním Dohovoru o základných právach a slobodách do práva EÚ možno očakávať aj približovanie sa judikatúry obidvoch európskych súdov v oblasti základných práv. Do Charty základných práv Európskej únie bol premietnutý aj vysoký záujem na ochrane spotrebiteľa (čl. 98 Charty ,,politiky štátov zabezpečia vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa“).
Súd nemá pochybnosti, že za podstatné dôvody na prelomenie materiálnej právoplatnosti rozhodnutia arbitra treba považovať práve okolnosti týkajúce sa pravidiel, na ktorých štát musí bezvýhradne trvať, najmä ak explicitne naviac slovenské exekučné predpisy umožňujú v rozhodcovských veciach dosiahnuť stav, aby spotrebiteľ nebol nekalou zmluvnou podmienkou viazaný (§ 45 ZRK). Ak preto oprávnený zdôrazňuje možnosť odopretia výkonu rozhodcovského nálezu iba vtedy, pokiaľ rozhodcovský nález odporuje základným morálnym a právnym princípom uznávaným vo všetkých civilizovaných krajinách opierajúc sa o kategóriu verejného poriadku, odvolací súd sa s ním síce stotožňuje, len dopĺňa, že túto zásadu treba aplikovať aj na ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Súd ďalej pri výklade bodu q) prílohy smernice aj pre nejednotnosť slovenského prekladu smernice vychádzal aj z možnosti porovnávania viacerých jazykových verzií (C- 283/81 CILFIT, tiež Nejvyšší správní soud v rozsudku z 19. července 2006, c.j. 3 Azs 259/2005-42, viď. <http://www.nssoud.cz/ anonym.php?ID=7943>).
"excluding or hindering the consumer's right to take legal action or exercise any other legal
remedy, particularly by requiring the consumer to take disputes exclusively to arbitration not
covered by legal provisions [...];
neposkytnúť spotrebiteľovi právo alebo mu brániť v uplatňovaní práva podať žalobu alebo
podať akýkoľvek iný opravný prostriedok, najmä vyžadovať od spotrebiteľa, aby riešil spory
neupravené právnymi ustanoveniami výhradne arbitrážou
zbavení spotřebitele práva podat žalobu nebo použít jiný opravný prostředek, zejména
požadovat na spotřebiteli, aby předkládal spory výlučně rozhodčímu soudu, na který se
nevztahují ustanovení právních předpisů [...];
dem Verbraucher die Möglichkeit, Rechtsbehelfe bei Gericht einzulegen oder sonstige
Beschwerdemittel zu ergreifen, genommen oder erschwert wird, und zwar insbesondere
dadurch, daß er ausschließlich auf ein nicht unter die rechtlichen Bestimmungen fallenden
Schiedsgerichtsverfahren verwiesen wird [...];
de supprimer ou d'entraver l'exercice d'actions en justice ou des voies de recours par le
consommateur, notamment en obligeant le consommateur a saisir exclusivement une
juridiction d'arbitrage non couverte par des dispositions légales [...];
wyłączenie lub ograniczenie prawa konsumenta do wystąpienia z powództwem lub
skorzystania z innego środka zabezpieczającego, zwłaszcza zaś żądanie od konsumenta
poddania sporów wyłącznie pod arbitraż nieobjęty przepisami prawa [...]."
Z porovnania viacerých jazykových verzií je zrejmé, že smernica odporúča pri posudzovaní nekalosti rozhodcovskej doložky považovať za relevantné, či nejde o rozhodcovské konanie, ktoré nie je upravené právnymi predpismi (por. tiež prísp. Juraja Gyarfasa na www.lexforum.sk <http://www.lexforum.sk> Súd však za dôležité považuje, že smernica len vzorovým spôsobom vypočítava v prílohe klauzuly, ktoré odporúča členským štátom transponovať do svojich vnútroštátnych predpisov. Jednotlivé odporúčania z prílohy štáty môžu ale nemusia prevziať, alebo môžu ísť nad rámec smernice a zakotviť prísnejšie podmienky. Pokiaľ ide o povahu smernice, tá umožňuje prijať aj prísnejšie ustanovenia na dosiahnutie cieľa (čl. 8 smernice). Občiansky zákonník len indikatívne vypočítava neprijateľné zmluvné podmienky (arg. slovom ,,najmä“, § 53 ods. 4 OZ). To znamená, že súdu nebráni žiadna prekážka, aby vyvodil dôsledky zo zmluvného dojednania v štandardnej formulárovej zmluve, ak spôsobuje hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka (tzv. generálna klauzula). O tom, že neprijateľné podmienky sú v rozpore s dobrými mravmi, by nemali byť žiadne pochybnosti (arg. slovo ,,hrubá nerovnováha“). Spotrebiteľ ako slabšia strana sporu nemal možnosť participovať na vytvorení formulárovej zmluvy a nepochybne je z hľadiska informovanosti a vyjednávacej pozície slabšou stranou (čl. 25 MOSTAZA CLARO).
Súd teda nevzhliadol žiadnu prekážku na to, aby podrobil súdnej kontrole z hľadiska cieľov smernice zmluvné podmienky, ktoré oprávnený povinnému navrhol v rámci štandardnej formulárovej zmluvy.
V „Smluvním ujednání smlouvy o revolvingovom úvěru poskytovaném společností Profireal, a.s.“ v čl. 18. bode 18.1. je možné dopracovať sa k textu rozhodcovskej doložky. Už len jej samotné zakotvenie v rámci všeobecných obchodných podmienok nevyvoláva žiadne pochybnosti o tom, že nejde zo strany spotrebiteľa o osobitne vyjednanú zmluvnú podmienku. Povinný ako spotrebiteľ finančnej služby teda prijal v rámci zmluvných podmienok aj rozhodcovskú doložku Prijatím sa pri štandardných formulárových zmluvách rozumie stav, že sa služba prijíma aj so všeobecnými obchodnými podmienkami a spravidla niet priestoru na úpravu všeobecných obchodných podmienok, alebo predstava o možnosti zmeny týchto
podmienok je len iluzórna. Podľa rozhodcovskej doložky sa spotrebiteľ musí podrobiť rozhodcovskému konaniu. Pre povinného to znamená podrobiť sa konaniu nielen vzdialenostne neprijateľnému (viac ako 500 km), ale dokonca v cudzine pred súkromnou osobou, ktorú si oprávnený už predformuloval v zmluve, na ktorej výbere spotrebiteľ nemal žiadnu účasť, ktorá má z takejto aktivity oprávneného majetkový prospech. Vzdialenostný problém sa okrem iného spomína aj v rozsudku OCÉANO.
Pre porovnanie hodnotového poriadku rakúskeho právneho prostredia najväčší odborníci z oblasti arbitráže a viacerí rakúski univerzitní profesori práva skonštatovali, že pracovné a spotrebiteľské veci sú tak objektívne, ako aj subjektívne nearbitrabilné, a teda arbitráž nie je vhodná pre chránené skupiny osôb (viď odôvodnenie k § 617 rakúskeho procesného kódexu, spolkový zákonník I č. 7/2006, publikácia Dr. Paula Oberhammera ,,Entwurf eines neuen Schiedsverfahrensrecht). Rakúsko má zakázanú rozhodcovskú doložku a bez jej osobitného vyjednania je neakceptovateľné, aby regulovala vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom (§ 6 ods. 2 bod 7 spolk. zák. č. 140/1979).
V prípade rozhodcovského procesu nejde o výkon verejnej moci. Tak ako skonštatoval Ústavný súd ČR vo veci IV. ÚS 174/02 rozhodcovský súd ,,není orgánem veřejné moci, a tudíž ani jeho rozhodčí nálezy nemohou být rozhodnutím orgánu veřejné moci... Jeho moc tedy není delegovaná svrchovanou mocí státu, ale pochází od soukromé vlastní moci stran určovat si svuj osud“.
Súd by sotva uveril, že tak dôležitá klauzula, akou je dojednanie osoby na rozhodovanie sporu, je doslova skrytá v množstve drobných klauzúl z dôvodu, aby sa nekomplikoval proces založenia sporového procesu podľa predstav oprávneného. Okrem toho zastáva názor, že oprávnený mal tiež rešpektovať zásadu ,,vigilantibus iura“ a počítať s tým, že na Slovensku je súd povinný prelomiť materiálnu právoplatnosť rozhodcovského rozsudku, ak sa ním má vymôcť plnenie inter alia odporujúce dobrým mravom alebo plnenia právom nedovolené (§ 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní). Rešpektujúc cieľ v čl. 4 ods. 1 smernice súd prihliadol na ostatné okolnosti prípadu a zdá sa, že rozhodca nemal problém priznať oprávnenému oproti čiastke poskytnutej povinnému ako spotrebiteľovi ,,v celkové výši“ 72.096,- Kč až sumu 88.272,00 Kč s príslušenstvom, ktorá suma zahŕňa zostávajúce dlžné čiastky splátkového kalendára vo výške 51.474,-Kč, zmluvnú pokutu vo výške 36.048,-Kč a neuhradené penalizačné faktúry v sume 750,-Kč, čo je podľa názoru súdu neprijateľnou kompenzáciou za porušenie záväzku spotrebiteľa (bod 1 písm. e/ prílohy smernice).
Exekučný súd je oprávnený rozhodnúť o tom, že zmluvná podmienka je neprijateľná a vyvodiť z toho dôsledky aj v rámci exekúcie. Z týchto dôvodov nie je možné povoliť exekúciu na základe rozhodcovského rozsudku, ktorý odporuje zákonu a za taký považuje odvolací súd aj rozhodcovský nález rozhodcu JUDr. Evy Vaňkovej z 27.5.2009 č. Va 16-44/2009-7, ktorý neobstal v rámci povinnej súdnej kontroly.
Podľa § 44 ods. 2 EP súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d). Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Prelomením materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaniká aj prekážka právoplatne rozhodnutej veci a časový úsek konania pred rozhodcom sa do premlčacej doby nepočíta, pretože oprávnený hoci nezdarne ale predsa len do rozhodnutia odvolacieho súdu uplatňoval svoje práva spôsobom, ktorý právny poriadok za normálnych okolnosti dovoľuje. Oprávnený tak nemá prekážku uplatniť vec na všeobecnom súde rešpektujúc nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach. Ak by odvolací súd rozhodol inak, nielen že by excesoval z hodnotových kritérií, ale aj z pomerne rozsiahlej judikatúry slovenských súdov (porov. napr. stránke ministerstva spravodlivosti SR <http://www.justice.gov.sk/
wfn.aspx?pg=h4c&htm=h4/rssrspotr.htm> Odklon od judikatúry by mohol viesť v konečnom dôsledku ku kolízii s ústavnými princípmi (nález III. ÚS 192/06 z 3. novembra 2006) a judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Beian v. Rumunsko). Svoje rozhodnutie považuje odvolací súd za konformné aj s hore uvedenou judikatúrou súdneho dvora (ASTURCOM,OCÉANO, POHOTOVOSŤ, MOSTAZA CLARO a iné). Odvolací súd preto odmieta úvahy o aktivizme. Z odbornej literatúry pre porovnanie k prelomeniu materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku do pozornosti aj príspevok JUDr. Jany Bajankovej v záverečnej štúdii o Vymožiteľnosť práva v SR, vydavateľ Justičná akadémia SR, 2010.
Odvolací súd konečne nevidel dôvod na odklon aj od Spoločného stanoviska občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove z 27.9.2010: „Zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve uzavretej po 31. 12. 2007 alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučných titulom na udelenie poverenia pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak síce spotrebiteľ podľa nej má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu. Súdu nič nebráni postupovať obdobne aj za stavu, že zmluva bola uzavretá pred 1. januárom 2008. Súd pri zisťovaní, či nejde o nekalú rozhodcovskú doložku, skúma všetky dôležité skutočnosti, ktoré vyvolávajú hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Za také okolnosti možno považovať napr. neprijateľné miesto rozhodcovského konania, ktoré môže spotrebiteľa odradiť od uplatnenia svojich práv (rozsudok SDEÚ vo veci C 40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL proti Cristina Rodríguez Nogueira), alebo pravidlá rozhodcovského konania, ktoré ukladajú povinnosti, ktoré predpisy upravujúce občianske súdne konanie neupravujú a ktoré sú v neprospech spotrebiteľa napr. poplatok za vyjadrenie k žalobe a bez zaplatenia ktorého sa na vyjadrenie spotrebiteľa neprihliada“.
Odklon od ochrany spotrebiteľa ex offo (por. PANNON) by mohol byť akceptovaný len za podmienky, že spotrebiteľ si výslovne žiada bez existencie okolnosti spôsobujúcej nadvládu dodávateľa nad spotrebiteľom (napr. neskúsenosť, tieseň a pod.) dojednať zmluvnú podmienku, a to napriek adekvátnemu poučeniu o význame a dôsledkoch jeho rozhodnutia.
Na základe uvedených dôvodov súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je odvolanie prípustné. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Odvolanie treba podať v lehote 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia na tunajší súd, a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (pokiaľ zákon pre podanie určitého druhu nevyžaduje ďalšie náležitosti, musí byť z podania zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné).