Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-82-2011.pdf
PDF · 96.43 KB
Case nature
24Co/82/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a členov senátu: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Petra Príbelská, PhD., v právnej veci navrhovateľa: C. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom E.F.D. XXXX/XX, G., zastúpeného spoločnosťou: LYSO & PARTNERS spol. s r.o., so sídlom Nám. Sv. Michala 30/27 Hlohovec, proti odporcom: 1. C. G., nar. XX.X.XXXX, bytom E. XXXX/ XX, G., 2. I. G., nar. XX.X.XXXX, bytom P. XX/XXX, G., obaja zastúpení advokátom: JUDr. Štefan Bugala, so sídlom Trnava, Fándlyho 32, o zaplatenie 3.295,23 Eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcov proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 30.11.2010 č.k. 10C/5/2009-146 v jeho vyhovujúcej časti, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e .
Navrhovateľom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom prvostupňový súd konanie v časti 1.522,01 Eur zastavil z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu, z dôvodu vznesenia námietky premlčania odporcami, odporcom 1 a 2 uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.773,22 Eur s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 30.1.2008 do zaplatenia a zároveň nahradiť navrhovateľovi k rukám jeho právneho zástupcu trovy konania vo výške 526,03 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Posledným odsekom súd vrátil navrhovateľovi súdny poplatok v sume 86,49 Eur, keďže k čiastočnému späťvzatiu návrhu došlo pred prvým pojednávaním, preto súd súdny poplatok z čiastočného spävzatia krátený v zmysle Zákona o súdnych poplatkoch vrátil.
Rozhodnutie v odvolaním napadnutej vyhovujúcej časti prvostupňový súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 123, § 124, § 126 ods. 1, § 451 ods. 1 a 2, § 458 ods. 1 a 3 i § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. Vecne súd argumentoval tým, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že návrh bol podaný dôvodne. Súd mal za preukázané, že navrhovateľ bol v období od 30.3.2004 až do 12.9.2007 výlučným vlastníkom nehnuteľností v kat. úz. a obci G. zapísanej na LV č. XXXX bytu č. XX a prvom poschodí bytového domu v G. na ulici E. XXXX/XX, ktoré vlastníctvo nadobudol vkladom dňa 12.4.2002. Už v čase nadobudnutia tejto nehnuteľnosti navrhovateľom prebiehal na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11C 158/99 spor, v rámci ktorého sa predchádzajúci vlastník domáhal vypratania bytu odporcami. Po tom, čo navrhovateľ nadobudol nehnuteľnosť, vstúpil do konania. Súd preto považoval tvrdenie odporcov, že nepoznali osobu navrhovateľa, teda vlastníka bytu a nedeli komu majú platiť peniaze za účelové a za bezpredmetnú obranu. Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. PN-11C/158/1999-279 zo dňa 12.4.2006 v spojení s rozsudkom KS v Trnave č.k. 9Co/193/2006-340 zo dňa 29.5.2007, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 16.7.2007, bola odporcom uložená povinnosť predmetný byt vypratať. Odporcovia teda najneskôr dňom právoplatnosti rozsudku mali vedomosť o tom, že v byte bývajú neoprávnene a budú sa musieť vysťahovať po zabezpečení im náhradného bytu. To bola rozhodujúca skutočnosť, ktorú súd zohľadnil pri zaoberaní sa vyčíslenými nákladmi odporcu na byt navrhovateľa, berúc do úvahy to, že navrhovateľ ako vlastník bytu im nedal súhlas na rekonštrukciu bytu a jednak to, že investície na byt vynaložili v období od mája 2007 do 10.1.2008, vychádzajúc z dátumov na pokladničných blokoch a objednávkach. S nákupom vecí odporcovia začali v období, keď už poznali výsledok meritórneho rozhodnutia a vedeli o ich povinnosti vypratať byt. Súd ich konanie považoval za účelové aj z toho dôvodu, že sa nedomáhali od navrhovateľa náhrady nákladov údajne investovaných do rekonštrukcie jeho bytu. Odporcovia nešpecifikovali výšku investovaných nákladov, ale až dodatočne, pričom len na dvoch z predložených pokladničných blokov boli uvedení odporcovia. Súd bol toho názoru, že odporcovia neuniesli dôkazné bremeno či v skutočnosti veci uvádzané na pokladničných bločkoch kupovali práve do bytu navrhovateľa a pokiaľ by aj preukázali, že kupovali, súd nimi vyčíslenú sumu nezapočítal proti pohľadávke navrhovateľa, lebo doposiaľ sa tejto sumy u navrhovateľa nedomáhali. Keďže zhodnými tvrdeniami účastníkov bolo preukázané, že odporcovia bez súhlasu navrhovateľa užívali jeho byt a za rozhodné obdobie od 30.3.2004 do 12.9.2007 neplatili plnenia poskytované s užívaním bytu do fondu opráv Bytovému podniku Piešťany s.r.o. a za toto obdobie za nich zaplatil platby v sume 99.272,- Sk navrhovateľ, súd uzavrel, že odporcovia sa bezdôvodne obohatili na úkor navrhovateľa a to v rozsahu užívania celej nehnuteľnosti bez toho, že by platili plnenia poskytované s užívaním bytu, či už priamo navrhovateľovi alebo Bytovému podniku Piešťany s.r.o. Bezdôvodným obohatením je v tomto prípade majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu. Odporcovia preto musia bezdôvodné obohatenie vydať. Pokiaľ navrhovateľ sa domáhal zaplatenia sumy titulom škody, súd nárok prekvalifikoval na bezdôvodné obohatenie. Po zohľadnení čiastočného späťvzatia návrhu súd potom uložil odporcom povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť navrhovateľovi zostávajúcu časť v sume 1.773,22 Eur spolu s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 30.1.2008, keď bolo preukázané, že odporca 1 prevzal výzvu na zaplatenie dlhu dňa 29.1.2008 (s určenou lehotou plnenia do 29.1.2008), pričom odporcovia sumu nezaplatili, čím sa dostali od 30.1.2008 do omeškania. Keďže navrhovateľ sa domáhal úroku z omeškania v správnej výške 8,5% v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z., súd mu priznal k pohľadávke i toto príslušenstvo. O náhrade trov konania prvostupňový súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods. 2 veta druhá O.s.p. a úspešnému navrhovateľovi priznal plnú náhradu trov konania spočívajúcich zo zaplateného súdneho poplatku a z trov právneho zastúpenia špecifikovaných v odôvodnení preskúmavaného rozsudku.
Proti tomuto rozsudku podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu odvolanie obaja odporcovia a to výlučne v časti, ktorou bolo žalobe vyhovené a odporcom uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi žalovanú čiastku ako i uložená povinnosť nahradiť navrhovateľovi náhradu trov konania. Domáhali sa, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedli, že súd nesprávne vyhodnotil oprávnenosť odporcov na náhradu nákladov po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí pred skončením nájmu došlo v dôsledku užívania veci, teda nezohľadnil obranu odporcov o ich vložených investíciách do majetku navrhovateľa. Argumentovali tým, že o vlastníctve navrhovateľa predmetného bytu nemali vedomosť. Sú presvedčení, že byt vyžadoval úpravy, ktoré realizovali, skutočné náklady reálne vyčíslili, byt technicky zhodnotili a to v presvedčení, že byt užívajú po práve. Preto nie je spravodlivé požadovať zo strany bývalého vlastníka finančné plnenia, keď oni do bytu, ktorý už navrhovateľ predal, vložil oveľa vyššie finančné prostriedky, čím vlastne získal bezdôvodné obohatenie.
Navrhovateľ odvolací návrh nepodal, k odvolaniu odporcov sa písomne nevyjadril.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 204 ods. 1 O.s.p.), oprávnenou osobou - účastníkmi konania (§ 201 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolaní prípustné (§ 201 a § 202 O.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 205 ods. 1 O.s.p.) a že odvolatelia podľa obsahu použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, teda v napadnutej vyhovujúcej časti a z dôvodov uplatnených odvolateľmi (§ 212 ods. 1 O.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu odporcov nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti včítane výroku o náhrade trov konania je vecne správny.
Podanou žalobou po jej čiastočnom späťvzatí sa navrhovateľ domáhal od odporcov zaplatenia sumy 1.773,22 Eur i s úrokom z omeškania od 30.1.2008 až do zaplatenia s odôvodnením, že napriek tomu, že on bol v tomto období výlučným vlastníkom predmetného bytu a tento byt užívali výlučne odporcovia, nehradili úhrady za užívanie bytu a všetky tieto platby za obdobie od marca 2004 do decembra 2007 uhrádzal Bytovému podniku Piešťany s.r.o. výlučne on, za toto obdobie spolu v sume 99.272,- Sk. Vzhľadom na odporcami vznesenú námietku premlčania navrhovateľ čiastočne zobral späť návrh v sume 1.522,01 Eur a v tejto časti bolo následne predmetné konanie i čiastočne zastavené. Medzi účastníkmi vyššie uvedené a napokon v konaní i nesporne preukázané skutočnosti, že v danom období odporcovia výlučne užívajúci predmetný byt nehradili úhrady spojené s užívaním bytu, ani navrhovateľovi, ani správcovi bytu a že tieto platby uhradil výlučne navrhovateľ, neboli sporné.
Odporcovia ale v konaní uplatnili obranu (§ 98 veta druhá O.s.p.), na základe ktorej žiadali, aby súd navrhovateľovi žalovanú sumu nepriznal s poukazom na to, že oni v období od mája 2007 do 10.1.2008 do predmetného bytu na jeho rekonštrukciu investovali finančné prostriedky. Na preukázanie tohto svojho tvrdenia odporcovia založili do spisu rôzne listinné dôkazy v podobe objednávok, výdajok, dodacích listov a pokladničných blokov na rôzny stavebný materiál. Z týchto listinných dôkazov je zrejmé, že iba jeden z nich bol vystavený dňa 2.5.2007 a všetky nasledujúce v období od októbra 2007 do januára 2008. V konaní nebol odporcami navrhnutý žiaden dôkaz na preukázanie skutočností, že investície vyplývajúce z predložených listinných dôkazov boli skutočne zabudované do predmetného bytu. Navrhovateľ pritom túto skutočnosť namietal tvrdiac, že odporcovia v tom období rekonštruovali svoju chatu. V konaní nebolo sporným, že odporcovia si od navrhovateľa ako vlastníka bytu, nevyžiadali súhlas s jeho rekonštrukciou resp. úpravami a navrhovateľ im takýto súhlas ani nikdy neudelil.
Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ sa stal vlastníkom predmetného bytu dňa 12.4.2002. Už v tom čase prebiehalo na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 11C/158/99 v rámci ktorého sa predchádzajúci vlastník nehnuteľností domáhal vypratania predmetného bytu odporcami. Navrhovateľ potom ako stal vlastníkom bytu vstúpil do predmetného konania. Prvostupňový súd na základe tejto skutočnosti správne uzavrel, že tvrdenie odporcov, že nevedeli, že práve navrhovateľ je vlastníkom predmetného bytu a preto mu nemohli uhrádzať platby považoval za krajne nevieryhodné a účelové. Rozsudkom Okresného súdu Trnava č.k. PN-11C/158/1999-279 zo dňa 12.4.2006 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 9Co/193/2006-340 zo dňa 29.5.2007, ktoré nadobudli právoplatnosť dňa 16.7.2007, bola odporcom uložená povinnosť predmetný byt vypratať.
Porovnajúc vyššie uvedené skutkové okolnosti daného prípadu je zrejmé, že všetky odporcami tvrdené investície do predmetného bytu mali byť realizované po tom, ako prvostupňový súd vyniesol rozsudok, ktorý im uložil povinnosť predmetný byt vypratať a s výnimkou jednej mali byť všetky investície realizované dokonca až po právoplatnom rozhodnutí súdov (i v odvolacom konaní) o povinnosti odporcov vypratať predmetný byt.
V zmysle § 451 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať (ods. 1). Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov (ods. 2).
V zmysle § 454 Občianskeho zákonníka bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.
V zmysle § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal ak, toho na úkor koho sa získal nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
Podľa § 458 ods. 1 Občianskeho zákonníka musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.
Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinnosti vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorého dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením pri absencii právneho titulu nadobudnuté. Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím plnenia, ku ktorému právny dôvod od počiatku chýbal. Jedná sa teda o prípady, v ktorých právny dôvod k okamžiku plnenia vôbec neexistoval. Plnením bez právneho dôvodu v zmysle konštantnej súdnej judikatúry (napríklad Cpj 37/78 z 21.12.1978) môžu byť i investície vynaložené na cudziu vec, ak neexistoval právny dôvod napríklad zmluvné dojednanie s vlastníkom, aby niekto iný, než vlastník do veci investoval svoje prostriedky. Vlastníkovi nehnuteľností v tom prípade vzniká prospech v rozsahu, v ktorom sa nehnuteľnosť prevedenou investíciou oproti predchádzajúcemu stavu zhodnotila, teda nie priamo v rozsahu vynaložených investícií, a to k okamihu, kedy k tomuto zhodnoteniu (zlepšeniu kvality či charakteru veci) došlo, teda kedy sa majetkový stav vlastníka nehnuteľnosti zvýšil o hodnotu zodpovedajúcu zvýšeniu hodnoty veci. Okolnosť, kedy osoba, ktorá investíciu vykonala nehnuteľnosť vyprace, je z tohto hľadiska bez významu (porovnaj mutatis mutandis rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/355/2001). Prospech z plnenia bez právneho dôvodu vzniká prijatím tohto plnenia a už v tomto okamihu tiež vzniká príjemcovi tohto plnenia a to bez ohľadu na zavinenie peňažný dlh, ktorý neprechádza na nového majiteľa nehnuteľnosti. Nárok na náhradu za zhodnotenie nehnuteľnosti teda nemožno uplatňovať voči tomu, kto neskôr nadobudol nehnuteľnosť, ale voči tomu, kto ju vlastnil v dobe, kedy k tomuto zhodnoteniu došlo (porovnaj rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/355/2001).
Posúdiac nárok uplatňovaný odporcami v rámci ich obrany, ktorou sa domáhali započítania svojich investícií do predmetného bytu voči žalobou uplatňovanej pohľadávke navrhovateľa, podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení a ich uvedeného výkladu i odvolací súd zhodne s prvostupňovým uzavrel, že obrana odporcov nemohla byť dôvodná, ani úspešná. Predovšetkým i odvolací súd sa stotožňuje so záverom prvostupňového súdu, že odporcovia dostatočným spôsobom nesporne a nad všetky pochybnosti nepreukázali a teda neuniesli svoje dôkazné bremeno preukázať svoje tvrdenie, že investície vyplývajúce z nimi predložených listinných dôkazov boli zabudované práve do predmetného bytu, nebolo ani preukázané, že absolútna väčšina z predložených pokladničných blokov, objednávok či dodacích listov bola adresovaná - patrila práve odporcom. Už z tohto dôvodu nemohla byť obrana odporcov úspešná.
Odhliadnuc od toho, i ak by odporcovia boli v konaní preukázali svoje investície do predmetného bytu navrhovateľa, ani tak by im nebolo možné túto pohľadávku, (avšak výlučne vo výške zhodnotenia, na čo by bolo nevyhnutné vyhotoviť znalecký posudok), zohľadniť. Bolo pritom nevyhnutné prihliadnuť na súbor okolností daného prípadu a to predovšetkým na tú skutočnosť, že navrhovateľ bol v rozhodnom období nesporne výlučným vlastníkom predmetného bytu, že za celé toto obdobie predmetný byt bez právneho dôvodu užívali výlučne odporcovia, že v dôsledku toho navrhovateľ bol úplne vylúčený z realizácie svojho vlastníckeho práva, keď nemohol realizovať právo vlastníka predmetnú nehnuteľnosť užívať, požívať jej plody a úžitky (§ 123 Občianskeho zákonníka), pričom naviac odporcovia za celé rozhodné obdobie neuhrádzali žiadne platby v súvislosti s užívaním predmetného bytu a bol donútený ich uhrádzať práve navrhovateľ ako vlastník, ale najmä skutočnosť, že odporcovia podľa nimi predložených listinných dôkazov mali všetky tvrdené investície vynaložiť bez súhlasu prípadne informovania navrhovateľa a až po tom (s výnimkou jednej), ako bolo účinné právoplatné rozhodnutie súdu o ich povinnosti vypratať predmetný byt (po zabezpečení náhradného bytu). Za uvedenej situácie odvolací súd je toho názoru, že i ak by odporcovia preukázali zhodnotenie nehnuteľnosti navrhovateľa v dôsledku čoho by im okamihom investícií v zásade vzniklo bezdôvodné obohatenie vo výške zhodnotenia bytu na strane navrhovateľa a na strane odporcov nárok na vydanie tohto bezdôvodného obohatenia zo strany navrhovateľa, výkon tohto práva odporcov na vydanie bezdôvodného obohatenia od navrhovateľa by bol v hrubom a príkrom rozpore s dobrými mravmi. Teda v rozpore s pravidlami morálneho charakteru všeobecne platnými v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie, teda proti etickým pravidlám v spoločnosti všeobecne uznávaným. V dôsledku toho obrane odporcov by ani po preukázaní jej dôvodnosti, nemohla byť s poukazom na ust. §3 Obč. zák. poskytnutá súdna ochrana.
Odvolací súd pritom považoval za právne bezvýznamnú argumentáciu prvostupňového súdu, že odporcovia sa náhrady údajných investícií do bytu navrhovateľa predtým nedomáhali.
S poukazom na vyššie uvedené prvostupňový súd potom následne správne vo veci rozhodol tak, že odporcom uložil spoločne a nerozdielne (§ 145 ods. 2 Občianskeho zákonníka) povinnosť zaplatiť navrhovateľovi po čiastočnom späťvzatí návrhu žalovanú čiastku z titulu bezdôvodného obohatenia, v dôsledku plnenia navrhovateľa za odporcov to, čo mali plniť oni (§ 454 OZ) i s príslušným úrokom z omeškania, ktorá suma s príslušenstvom nebola napokon v konaní ani spornou a ani odvolatelia ju v podanom odvolaní nenamietali.
S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti, včítane závislého a správneho výroku o náhrade trov konania, ako vecne správny s použitím ust. § 219 O.s.p. potvrdil.
V odvolacom konaní plne úspešnému navrhovateľovi vzniklo podľa § 142 ods. 1 v spojení s ust. § 224 ods. 1 O.s.p. právo na náhradu trov konania voči v odvolaní neúspešným odporcom. Keďže ale navrhovateľ si právo na náhradu trov odvolacieho konania návrhom v zmysle § 151 ods. 1 O.s.p. neuplatnil, nebola mu odvolacím súdom priznaná.
Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.