Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14Er-102-2008.pdf
PDF · 129.94 KB
Case nature
Area
Subarea
14Er/102/2008
Uznesenie
Okresný súd Trnava vo veci výkonu exekúcie v prospech o p r á v n e n é h o: DENTALEXPRESS, s.r.o., v likvidácii, IČO: 35 886 421, Františkánska 22, 917 01 Trnava, zast.: Aequitas s.r.o., Na Troskách 26, 974 01 Banská Bystrica proti p o v i n n é m u: Fakultná nemocnica Trnava, IČO: 00 610 381, A. Žarnova 11, Trnava, zast. JUDr. Darinou Kurňavovou so sídlom Kapitulská 5, 917 01 Trnava, vedenej u súdneho exekútora JUDr. Tomáš Boľoš, so sídlom Horná 23, P.O.Box 49, 974 01 Banská Bystrica, pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť sumu 93.084,58 EUR s príslušenstvom, trovy predchádzajúceho konania vo výške 8.913,96 EUR a trovy exekúcie o návrhu povinného na zastavenie exekúcie, takto
rozhodol:
Súd návrh povinného na zastavenie exekúcie z a m i e t a.
odôvodnenie:
Poverením Okresného súdu Trnava č. 5207 072857 zo dňa 1.2.2008 bol súdny exekútor JUDr. Tomáš Boľoš so sídlom Horná č. 23, 974 01 Banská Bystrica poverený vykonaním exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia Okresného súdu Trnava č. k. 9Cb/37/2007-130 zo dňa 14.11.2007.
Dňa 21.01.2010 bol tunajšiemu súdu doručený návrh povinného na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku.
Povinný v návrhu na zastavenie exekúcie uvádza, že súdny exekútor vykonáva exekúciu prostredníctvom zmätočných a nejasných príkazov na začatie exekúcie formou prikázaním všetkých pohľadávok, ktoré má povinný voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s., Apollo zdravotnej poisťovni a.s., Spoločnej zdravotnej poisťovni a.s. a Dôvere zdravotnej poisťovni a.s., pričom týmto spôsobom ohrozuje výkon zabezpečovania zdravotnej starostlivosti pacientov, či už v rozsahu nákupu liečiv a zdravotníckeho materiálu, alebo samotných výkonov zdravotníckeho personálu pre pacientov. Povinný pritom zo zdrojov verejného zdravotného poistenia a pohľadávok štátu z titulu nájmu majetku štátu iným zdravotníckym zariadeniam hradí všetky svoje náklady na zabezpečovanie zdravotnej starostlivosti, služby súvisiace so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti pacientov, vrátane nákladov na mzdy svojich zamestnancov a prevádzkové náklady, disponibilné zdroje však podľa vyjadrenia povinného v nedostatočnej miere pokrývajú nevyhnutné finančné náklady nemocnice.
Ako ťažiskový dôvod zastavenia exekúcie povinný uvádza skutočnosť, že jeho hlavným predmetom činnosti je poskytovanie zdravotnej starostlivosti podľa osobitných predpisov a vykonaním exekúcie by došlo k situácii, kedy by povinný ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti nemohol vykonávať tento predmet svojej činnosti, čo by malo zjavne negatívne dôsledky pre zdravie občanov, čím by nebolo zabezpečené ich základné právo podľa Ústavy SR, t.j. právo na ochranu zdravia. Predmetom exekúcie je pritom len príslušenstvo pohľadávky už uhradenej v zmysle uznesenia vlády Slovenskej republiky (ďalej
len „SR“) č. 938/2008 o koncepcii systému riešenia vonkajšej a vnútornej zadlženosti zdravotníckych zariadení v strednom horizonte, na základe ktorého povinný oddlžoval svojich veriteľov z návratných finančných prostriedkov poskytnutých štátom.
Povinný ďalej uviedol, že jeho finančnú situáciu ako štátnej príspevkovej organizácie v zriaďovateľskej pôsobnosti Ministerstva zdravotníctva SR hospodáriacej s majetkom štátu podľa zákona č. 278/1993 Z.z. o správe majetku štátu (ďalej len „zákon o správe majetku štátu“) nemožno definovať inak ako objektívne nepriaznivú, k čomu však nedošlo zavinením povinného. Povinný okrem toho hodnotí nesúhlasný postoj súdneho exekútora k jeho snahám o dohodu uhradiť vymáhanú pohľadávku prostredníctvom splátok ako neetický a likvidačný.
V zmysle tvrdenia povinného spravuje povinný v právnom postavení správcu majetku štátu majetok štátu, ktorým sú podľa ust. § 2 zákona o správe majetku štátu veci vrátane finančných prostriedkov vo vlastníctve SR, ako aj pohľadávky a iné majetkové práva a záväzky SR. Povinný zdôrazňuje, že štátna príspevková organizácia nemôže nadobúdať majetok do svojho vlastníctva, ale len do správy, t.j. pohľadávky vzniknuté z činnosti správcu sú tak pohľadávkami štátu, pôvod ich vzniku pritom nie je relevantný. Podľa ďalších vyjadrení povinného takúto pohľadávku štátu ako majetok podľa § 2 v spojení s § 18 ods. 1 zákona o správe majetku štátu nemožno postihnúť výkonom rozhodnutia.
Povinný ďalej namieta spôsob exekúcie (t.j. prikázanie pohľadávky voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni) s odvolaním sa na § 6a ods. 7 zákona o správe majetku štátu, v zmysle ktorého podľa povinného jeho pohľadávka voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni prikázaním nezaniká z dôvodu, že povinný má ďalej právo a zároveň aj povinnosť ako správca pohľadávky vymáhať pohľadávku štátu spolu s úrokom omeškania od zdravotnej poisťovne, ktorá nepoukázala finančné prostriedky titulom uspokojenia predmetnej pohľadávky povinnému ako správcovi, ale túto plnila tretej osobe. Okrem toho podľa názoru povinného treba vziať dôrazne do úvahy, že za výkony, za ktoré zdravotná poisťovňa poskytuje platby sú vykonávané za použitia vecí, ktoré sú majetkom štátu a na ktoré v zmysle § 1 ods. 1 písm. a) zákona o správe majetku štátu nemožno uskutočniť výkon rozhodnutia. V zmysle tvrdenia povinného súdny exekútor nie je oprávnený postihovať ani finančné prostriedky určené ako preddavky na jednotlivé úkony zdravotnej starostlivosti.
Podľa povinného neprípustnosť takejto exekúcie dokazuje okrem toho aj právne relevantný fakt, že peňažné pohľadávky, ktoré ma povinný voči zdravotným poisťovniam a ktoré sú majetkom štátu v správe povinného sú účelovo naviazané na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Zdravotné poisťovne sú pritom ako klient Štátnej pokladnice podľa ust. § 12 ods. e) zákona č. 291/2001 Z.z. o štátnej pokladnici a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o štátnej pokladnici“) povinné zriaďovať si účty výlučne v Štátnej pokladnici, a prostriedky na nich v zmysle § 12 ods. 7 toho istého zákona nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu.
Povinný navrhuje exekúciu zastaviť i s poukazom na § 58 ods. 1 a §61a Exekučného poriadku, t.j. zastavenie exekúcie, ktorá postihuje majetok alebo práva z exekúcie vylúčené, resp. nepodliehajúce exekúcii podľa osobitného zákona, ktorým je zákon o správe majetku štátu, resp. postihnutím ktorých by sa exekúcia stala neprípustnou. Povinný má za to, že on sám žiaden majetok nevlastní, vystupuje len ako správca majetku štátu, pričom majetok štátu v jeho správne nie je možné postihnúť výkonom rozhodnutia. Výkonom rozhodnutia podľa jeho názoru dochádza k vážnemu ohrozeniu, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti povinným bude významne obmedzené alebo zastavené.
K návrhu povinného na zastavenie exekúcie sa vyjadril oprávnený podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 8.03.2010, v ktorom okrem iného uviedol, že formulácia petitu, ktorý navrhuje povinný, je neurčitá a nesprávna, nakoľko povinný na jednej strane argumentuje vylúčením určitých vecí z exekúcie, a na strane druhej navrhuje celú exekúciu zastaviť, t.j. z dôvodov individuálne určených, ktoré by mali zakladať len čiastočnú neprípustnosť exekúcie, povinný navrhuje exekúciu zastaviť v celosti. Oprávnený s názorom vysloveným povinným nesúhlasí, nakoľko súd by prípadným rozhodnutím o zastavení exekúcie v celosti mohol zastaviť i výkon exekúcie, ktorý by v zmysle Exekučného poriadku bolo možné ešte vykonať a vážne tak ohroziť práva oprávneného garantované Ústavou. Takéto rozhodnutie súdu by z procesného hľadiska malo za následok i zrušenie účinkov vzniknutých na základe jednotlivých úkonov
súdneho exekútora. Oprávnený s poukazom na ust. § 61a ods. 1 Exekučného poriadku zdôrazňuje, že inštitút vylúčenia z exekúcie sa týka len vecí alebo práv a nie špecifických druhov subjektov práva, t.j. vrátane povinného ako štátnej príspevkovej organizácie. Obmedzenie exekúcie môže pritom vyplynúť z Exekučného poriadku, ale aj z osobitných zákonov, kde toto vylúčenie musí byť výslovné.
Oprávnený sa vo vyjadrení ďalej zaoberá pôsobnosťou zákona o správe majetku štátu, z ustanovení ktorého mu vyplýva, že povinný je síce v z mysle zákona štátnou príspevkovou organizáciou, avšak z dikcie zákona rovnako vyplýva, že vecná pôsobnosť je vymedzená výslovne len na majetok vo vlastníctve Slovenskej republiky, pričom zákonodarca pojem „majetok štátu“ vždy spája s priamym vlastníckym právom samotnej Slovenskej republiky. Právne vymedzenie štátnej príspevkovej organizácie je podľa názoru oprávneného obsiahnuté v zákone č. 523/2004 Z.z. o rozpočtových pravidlách (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“), pre tento prípad najmä § 21, z ktorého jasne vyplýva, že príspevková organizácia ako právnická osoba je ipso facto spôsobilá byť nositeľom všetkých práv a povinností, pričom pasívna zložka jej právnej subjektivity nemôže byť nijakým spôsobom obmedzená. Z uvedeného zákona podľa tvrdení oprávneného možno ďalej dedukovať, že štátna príspevková organizácia je spôsobilým nositeľom všetkých práv a povinností priznávaných právnickým osobám právnym poriadkom Slovenskej republiky a zároveň je aj subjektom spôsobilým vlastným (aktívnym, pasívnym) konaním - najmä právnymi úkonmi nadobúdať práva, a to vrátane práv majetkového charakteru, pre seba a zaväzovať sa. Právny názor oprávneného tkvie v presvedčení, že štátna príspevková organizácia ako správca majetku štátu majetok do svojho „vlastníctva“ nadobúdať nemôže, čo však nič nemení na skutočnosti, že ako príspevková organizácia nevykonávajúca funkciu správcu štátu na základe právnych úkonov nesúvisiacich so správou majetku štátu môže vo vlastnom mene nadobúdať práva a povinnosti. Štátnu príspevkovú organizáciu je teda nutné chápať v dvoch rovinách, a to v rovine, kedy organizácia vystupuje ako správca majetku štátu a v rovine, kedy organizácia vystupuje ako samostatný subjekt práva.
Podľa názoru oprávneného má teda majetok príspevkovej organizácie dve základné zložky, a to majetok štátu v správe príspevkovej organizácie nepostihnuteľný núteným výkonom rozhodnutia a majetok samotnej príspevkovej organizácie, ktorý možno exekúciou postihnúť. Z tohto dôvodu je nutné vždy osobitne posudzovať každý právny vzťah, z ktorého vyplývajú určité práva a povinnosti, pričom v konkrétnom prípade, s ohľadom na charakter povinného, sú prevládajúcimi právnymi úkonmi odplatné zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Oprávnený má ďalej za to, že zmluvne dohodnutá úhrada za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, ktorej zabezpečenie nie je rozhodne správou majetku štátu (pretože pri ňom nedochádza k nakladaniu s majetkom štátu inak ako jeho užívaním) je až do momentu jej vyplatenia pohľadávkou voči dlžníkovi, pričom povinný je následne vyplatenú odplatu povinný deponovať v Štátnej pokladnici a najmä z toho dôvodu je najčastejším a zákonným spôsobom exekúcie v takýchto prípadoch prikázanie inej peňažnej pohľadávky v zmysle § 105 a nasl. Exekučného poriadku. Oprávnený ďalej uviedol, že takémuto spôsobu exekúcie nebráni žiadna zákonná alebo iná všeobecne záväzná právna norma, prípadne iná právna prekážka.
Oprávnený sa neopomenul vyjadriť ani k údajnému neetickému postoju súdneho exekútora či ku kritike samotného spôsobu výkonu exekúcie - oprávnený má jednoznačne za to, že on sám vynaložil všetko úsilie smerujúce k čo najmenšiemu zaťaženiu povinného za účelom vylúčenia akéhokoľvek ohrozenia poskytovania zdravotnej starostlivosti. Oprávnený považuje zvolený spôsob výkon exekúcie prikázaním inej peňažnej pohľadávky za primeraný a najmenej zaťažujúci, a to najmä z toho dôvodu, že takýmto výkonom exekúcie sa nepostihuje celý majetkový substrát povinného a je teda vylúčené, aby sa takýmto postupom znemožnilo akékoľvek nakladanie s prostriedkami zdravotnej poisťovne. Oprávnený ďalej uvádza, že zákonodarca zákonom č. 291/2001 Z.z. nezakázal, ale len obmedzil vykonávanie exekúcie na zdravotnícke zariadenia, pričom mu dal možnosť využiť právny inštitút odkladu exekúcie. Povinný však podľa vyjadrení oprávneného odo dňa začatia exekučného konania vykonáva zdravotnú starostlivosť v plnom rozsahu a bez obmedzenia, na čom má záujem aj oprávnený a s prihliadnutím na uvedené v súčinnosti so súdnym exekútorom volí aj jednotlivé úkony. Na druhej strane však oprávnený dáva tunajšiemu súdu na vedomie, že aj on sám je podnikateľský subjekt založený za účelom získavania zisku a ak sú následkom právnych úkonov povinného bezdôvodne zadržiavané jemu prináležiace finančné prostriedky, čo aj následkom odkladu, ide jednoznačne o porušenie jeho práv a to i s ohľadom na hlavný zmysel exekúcie, ktorým je rýchle a účinné uspokojenie práva oprávneného, ktoré nebolo dobrovoľne splnené. Oprávnený na záver uvádza, že novelou zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách
v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým boli z výkonu exekúcie vylúčené na dobu určitú d 1.6.2009 do 31.12.2009 finančné prostriedky, ktoré boli určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti, bolo pre povinného vytvorený priestor na jeho stabilizáciu.
Tunajší súd riadne preskúmal návrh povinného i vyjadrenie oprávneného a dospel k záveru, že sa v podstatných argumentoch stotožňuje s oprávneným a z tohto dôvodu musí návrh povinného v celom rozsahu zamietnuť.
V zmysle § 1 ods. 1 písm. a) zákona o správe majetku štátu, tento zákon upravuje správu majetku vo vlastníctve SR vo verejnoprospešnej a nepodnikateľskej sfére, ktorú vykonáva správca majetku štátu, a to štátna rozpočtová organizácia a štátna príspevková organizácia. Ako je i uvedené priamo v zákone, definíciu týchto organizácií vymedzuje zákon č. 303/1995 Z. z. o rozpočtových pravidlách, ktorý bol zrušený a nahradený zákonom č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o rozpočtových pravidlách“). Rozpočtové a príspevkové organizácie sú upravené v § 21 a nasl. predmetného zákona.
V zmysle § 1 ods. 2) písm. a) a c) zákona o správe majetku štátu, tento zákon sa nevzťahuje na nakladanie s majetkom štátu, pri ktorom dochádza k plneniu záväzkov v rámci predmetu činnosti správcu alebo v súvislosti s ním, t.j. napr. v rámci obchodných záväzkových vzťahov v zmysle § 261 a nasl. Obchodného zákonníka, resp. § 488 a nasl. Občianskeho zákonníka a taktiež sa nevzťahuje na hospodárenie s peňažnými prostriedkami štátu, ktoré upravuje osobitný predpis, t.j. zákon o rozpočtových pravidlách.
V zmysle § 3 ods. 2 zákona o správe majetku štátu, správca (t.j. povinný ako štátna príspevková organizácia) je oprávnený a povinný majetok štátu užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti ním.
V vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že zákon o správe majetku štátu sa vzťahuje len na nakladanie s takým majetkom, ktorý bol povinnému, t.j. štátnej príspevkovej organizácii zverený priamo štátom na výkon vlastného predmetu činností či na výkon činností s týmto predmetom súvisiacich. V zmysle citovaných ustanovení nemožno tento zákon vzťahovať na odlišné finančné vzťahy, ktoré nevznikli priamo v súvislosti so zverením majetku štátu do správy štátnej príspevkovej organizácie, t.j. nemožno ho aplikovať na záväzkové vzťahy, ktoré vznikli v súvislosti s predmetom činnosti povinného (t.j. poskytovanie zdravotnej starostlivosti), pri ktorej dochádza k plneniu záväzkov alebo k hospodáreniu s peňažnými prostriedkami štátu, ktoré je predmetom zákona o rozpočtových pravidlách. Povinný má teda v zmysle zákona, aj napriek jeho tvrdeniam, aj vlastné príjmy, ktoré používa najmä na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti, či už z pohľadu zabezpečenia personálneho alebo finančného substrátu.
Štátna príspevková organizácia teda s výnimkou právnych úkonov bezprostredne súvisiacich so správou majetku štátu koná vo svojom mene a na svoj vlastný účet, následkom čoho jej môžu vzniknúť nielen práva (t.j. napr. môže tak nadobudnúť majetok) ale aj povinnosti, t.j. záväzky, a to vrátane povinnosti uhrádzať záväzky vzniknuté z uzatvorených zmlúv, kde povinný sám, nie v mene štátu, vystupuje ako účastník zmluvného vzťahu.
Z tohto dôvodu je nutné posudzovať konkrétny právny vzťah, z ktorého vyplývajú určité práva a povinnosti vždy samostatne a následne určiť, či sa na túto reláciu vzťahujú ustanovenia zákona o správe majetku štátu.
Podľa § 2 ods. 2 zákona o správe majetku štátna príspevková organizácia nemôže nadobúdať majetok do svojho vlastníctva.
Pri výklade zákonných ustanovení treba vychádzať z teleologického výkladu, t.j. s prihliadnutím na ich zrejmý účel a taktiež i zámer zákonodarcu. Nemožno opomenúť i systematické zaradenie vykladaných ustanovení v konkrétnom zákone. Uvedené ustanovenie, s ohľadom na jeho systematické zaradenie a i súvisiace ustanovenia zákona o rozpočtových pravidlách je nutné vyložiť tak, že zákaz nadobudnutia majetku do svojho vlastníctva sa vzťahuje len na majetok štátu, resp. majetok zverený štátom, a nie na majetok všeobecne, ktorý štátna príspevková organizácia môže nadobudnúť aj iným spôsobom.
V zmysle § 21 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia je právnická osoba štátu, obce a vyššieho územného celku, ktorej menej ako 50% výrobných nákladov je pokrytých tržbami a ktorá je na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku zapojená príspevkom. Platia pre ňu finančné vzťahy určené zriaďovateľom v rámci jeho rozpočtu.
V zmysle § 21 ods. 4 zákona o rozpočtových pravidlách, rozpočtové a príspevkové organizácie môžu vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia.
V zmysle § 24 ods. 1 zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia hospodári podľa svojho rozpočtu nákladov, výnosov a výsledku hospodárenia. Jej rozpočet zahŕňa aj príspevok z rozpočtu zriaďovateľa a prostriedky prijaté od iných subjektov.
V zmysle § 24 ods. 6 zákona o rozpočtových pravidlách, finančný vzťah medzi zriaďovateľom a príspevkovou organizáciou je určený záväznými ukazovateľmi štátneho rozpočtu a záväznými ukazovateľmi určenými zriaďovateľom.
V zmysle § 24 ods. 7 zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia uhrádza náklady na prevádzku, opravy a údržbu hmotného majetku, ako aj na obstaranie hmotného a nehmotného majetku z vlastných zdrojov a z príspevku od zriaďovateľa, pričom vlastné zdroje používa prednostne. Zriaďovateľ poskytuje príspevkovej organizácii príspevok na jej prevádzku v takej výške, aby jej rozpočet bol vyrovnaný; to neplatí, ak je príspevková organizácia zdravotníckym zariadením, ktorému patrí úhrada za poskytnutú zdravotnú starostlivosť podľa osobitného predpisu.
Najmä z posledne citovaného ustanovenia jasne a zrozumiteľne vyplýva, že úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť treba posudzovať ako príjem štátnej príspevkovej organizácie - povinného, a nie štátu. Takáto úhrada teda nemôže byť posudzovaná ako majetok štátu, ale ako plnenie zdravotných poisťovní na základe zmlúv uzatvorených so zdravotníckym zariadením.
V zmysle § 6 ods. 1 písm. g) zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o z mene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotných poisťovniach“), zdravotná poisťovňa uzatvára zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti. V zmysle písm. h) toho istého paragrafu a i v zmysle § 8 citovaného zákona zdravotná poisťovňa uhrádza poskytovateľom zdravotnej starostlivosti úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, a to v rozsahu stanoveným osobitným predpisom podľa dohodnutej ceny.
Zdravotná poisťovňa je v zmysle § 15 ods. 1 písm. e) zákona o zdravotných poisťovniach povinná pri uzatváraní zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti účelne, efektívne a hospodárne vynakladať finančné prostriedky z verejného zdravotného poistenia.
Z citovaných ustanovení je zrejmé, že povinný ako štátna príspevková organizácia poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti so zdravotnými poisťovňami. Tieto zmluvy sú uzatvárané výlučne vo vlastnom mene a na vlastný účet, pričom za splnenie záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti zodpovedá sám povinný tak isto, ako je zo zmluvy oprávnený (t.j. zo zmluvy vyplýva zdravotnej poisťovni uhradiť fakturovanú sumu na účet povinného, aby mohol ďalej vykonávať zdravotnú starostlivosť). Z uvedeného vyplýva, že poskytovanie
zdravotnej starostlivosti štátnou príspevkovou organizáciou nepochybne nie je správou majetku štátu, pretože pri ňom nedochádza k nakladaniu s majetkom štátu inak ako jeho užívaním.
Súd sa taktiež zaoberal otázkou, či finančné prostriedky určené na náhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť sú vylúčené z výkonu rozhodnutia, t.j. či by bolo teoreticky možné exekúciu zastaviť z dôvodu, že vykonávaná exekúcia je neprípustná, nakoľko postihuje majetok, ktorý nepodlieha výkonu rozhodnutia.
Zákon o zdravotných poisťovniach v prechodných ustanoveniach upravuje v § 86a písm. b) túto problematiku dosť jasne a zrozumiteľne:
Z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov sa do vzniku akciovej spoločnosti podľa tohto zákona (§ 74 ods. 1), najneskôr však do 31. decembra 2005, vylučujú finančné prostriedky doterajšej zdravotnej poisťovne, ktoré sú určené na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť a na úhradu platieb za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.
Zákon č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení a zdravotných poisťovniach, ktorý bol zrušený zákonom o zdravotných poisťovniach, túto problematiku upravoval aj v § 54a ods. 2 a taktiež takéto prostriedky z exekúcie vylučoval.
V zmysle prechodného ustanovenia § 102c ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti“) bol z exekúcií vylúčený do 31. decembra 2007 nielen majetok v správe štátnej organizácie, ktorá bola zriadená podľa osobitného predpisu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a nebola ku dňu účinnosti tohto zákona prevedená podľa osobitného predpisu, ale aj na finančné prostriedky na účtoch takejto organizácie a finančné prostriedky, ktoré sú určené pre takúto organizáciu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti. Ako oprávnený správne uviedol, tento majetok bol z exekúcie vylúčený aj od 1.6.2009 do 31.12.2009 (§ 102c ods. 2 zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti), a to pravdepodobne práve za účelom finančnej konsolidácie zdravotníckych zariadení.
Z citovaných ustanovení výkladom a contrario jasne vyplýva, že od 1. januára 2010 nie sú finančné prostriedky určené na úhradu za poskytnutú zdravotnú starostlivosť a na úhradu platieb za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti vylúčené z exekúcie, a to bez ohľadu na to, či je v takomto prípade povinným samotná zdravotná poisťovňa, ktorá má tieto prostriedky účelovo viazané na účte zriadenom v Štátnej pokladnici, alebo veriteľ zdravotnej poisťovne, voči ktorému sa vykonáva exekúcia prikázaním inej pohľadávky.
V zmysle platnej legislatívy môže dôjsť podľa § 55 ods. 1 Exekučného poriadku k vylúčeniu veci z exekúcie následkom úspešného uplatnenia excindačnej žaloby alebo podľa § 57 ods. d) Exekučného poriadku, ak exekúcia postihuje veci alebo práva, ktoré sú vylúčené z exekúcie alebo nepodliehajú exekúcii podľa toho istého zákona alebo podľa osobitného zákona.
Na základe logického a teleologického výkladu súd jednoznačne dospel k záveru, že takýto postup súdu je prípustný len v prípade, že exekúcii nepodlieha ani malá časť majetku povinného a nie je nádej, že takýto majetok povinný nadobudne. Ak bola istá časť majetku vylúčená z exekúcie, resp. istý majetok exekúcii v zmysle platných právnych predpisov nepodlieha, je nutné exekúciu zastaviť len v tejto časti a ďalej pokračovať postihnutím ostatného majetku povinného. Odlišný postup súdu by bol vážnym porušením ústavného práva oprávneného na súdnu ochranu a jednoznačným popretím platnosti a vykonateľnosti právoplatného exekučného titulu, na základe ktorého došlo k nariadeniu výkonu rozhodnutia. Takéto právo nemôže byť porušené len z dôvodu, že povinný, čo aj ako subjekt osobitne chránený Exekučným poriadkom, nemôže splácať svoje záväzky. Výkon práva na súdnu ochranu
nemožno v tomto prípade rozhodne charakterizovať ako nadmerný a neopodstatnený zásah inštitútov civilnej exekúcie do práv zdravotníckeho zariadenia či nerešpektovanie významného postavenia tohto subjektu v spoločnosti.
V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu SR I. ÚS 164/04, nesúlad výroku uznesenia s jeho odôvodnením spočívajúci v tom, že kým podľa výroku uznesenia došlo k zastaveniu exekúcie v celom rozsahu, zatiaľ čo podľa odôvodnenia uznesenia došlo k zastaveniu exekúcie iba vo vzťahu k určitým častiam majetku povinného, treba považovať za arbitrárnosť uznesenia. Zároveň je tým popreté právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Ak zákon poskytuje čiastočnú exekučnú imunitu niektorým povinným subjektom (ad personam), resp. niektorým častiam majetku týchto povinných subjektov (ad rem), potom v uznesení všeobecného súdu treba presne vymedziť, na ktoré časti majetku povinného sa exekučná imunita vzťahuje. V opačnom prípade treba uznesenie o zastavení exekúcie považovať za arbitrárne a porušujúce právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Úplným zastavením exekúcie by totiž exekučný súd priznal v danom prípade povinnému prakticky úplnú exekučnú imunitu, ktorá by bola prípustná len v prípade, ak by súd spoľahlivo a bez akýchkoľvek pochýb zistil, že povinný nevlastní iný majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený. Povinný však vôbec nepreukázal ani len dôvod pre čiastočné zastavenie exekúcie (t.j. nepreukázal a nijakým spôsobom zákonne nepodložil, že by náhrady za zdravotnú starostlivosť boli vylúčené z exekúcie) a už vôbec nie pre úplné zastavenie exekúcie (t.j. nepreukázal, že by nevlastnil žiaden exekvovateľný majetok).
Doterajšie závery tunajšieho súdu potvrdzuje aj aktuálne znenie Exekučného poriadku, ktorý už v súčasnosti vyššie vymedzené finančné prostriedky (t.j. náhrady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti) z exekúcie vôbec nevylučuje. Odlišný právny stav bol v Exekučnom poriadku zakotvený len v znení zákona účinnom do 30.12.2002, ktorý v § 115 ods. 4 písm. b) jasne z exekúcie vylúčil finančné prostriedky na účtoch zdravotníckych zariadení, ktoré sú určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, a súvisiace so zabezpečením zdravotnej starostlivosti. V súčasnosti však už predmetný paragraf citované ustanovenie neupravuje. Odstránenie takejto úpravy je pravdepodobne následkom ohrozenia a porušovania práva na súdnu ochranu subjektov, ktoré vo vymedzenom období vstúpili do zmluvného záväzkového vzťahu so zdravotníckymi zariadeniami. Po následnom neplnení zmluvy zo strany zdravotníckeho zariadenia im bol síce právoplatným a vykonateľným rozhodnutím priznaný uplatnený nárok, avšak pri výkone exekúcie mohlo ľahko dôjsť k zastaveniu exekúcie, nakoľko hlavným príjmom zdravotníckych zariadení sú vo väčšine prípadov najmä náhrady za poskytnutie zdravotnej starostlivosti. Následkom takéhoto zastavenia exekúcie už veritelia nedisponovali žiadnymi právnymi prostriedkami, na základe ktorých by mohli vymôcť sumu, ktorá im bola právoplatne prisúdená za dodanie služieb. Takýto právny stav v spojení s dlhodobo nepriaznivou finančnou situáciou v zdravotníckych zariadeniach by nepochybne viedol k neochote dodávateľov vstupovať do zmluvných vzťahov so zdravotníckymi zariadeniami, čo by nevyhnutne zapríčinilo zhoršenie kvality poskytovania zdravotnej starostlivosti či dokonca až úplné znemožnenie poskytovania takejto starostlivosti.
Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustným prostriedkom uplatňovaným pri nútenom výkone súdnych a iných rozhodnutí, majú rozmanitý účel. Základným účelom je však v každom prípade zabezpečiť neexekvovateľnosť určitej časti majetku povinného tak, aby povinný mohol zachovať svoju existenciu, prípadne naďalej plniť úlohy v rámci svojho predmetu činností, na ktoré je určený alebo zriadený zákonným spôsobom. Obmedzenia súdnej exekúcie sú prípustné aj vtedy, ak treba vylúčiť zo súdnej exekúcie také majetkové hodnoty, ktoré slúžia všeobecne prospešným účelom alebo predstavujú hodnoty uvedené v čl. 4 Ústavy, resp. majetok štátu, právo pozná aj osobnú exekučnoprávnu imunitu. V žiadnom právnom poriadku však nie sú zo súdnej exekúcie vylúčené pohľadávky, ktoré sú už vykonateľné, t.j. boli právoplatne judikované spôsobom, ktorý predpisuje procesné právo. Ako už bolo jasne uvedené aj v predchádzajúcom výklade, z podstaty exekúcie súčasne vyplýva, že nemôže byť obmedzená vo vzťahu k veriteľom (oprávneným). Na to neexistuje žiadny relevantný dôvod, pretože veriteľ (oprávnený) nemôže byť zákonom obmedzovaný, má nárok na exekučnoprávnu ochranu a táto ochrana sa mu musí poskytnúť ako súčasť práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy za podmienok ustanovených zákonom. Tieto podmienky nesmú byť koncipované tak, aby pre veriteľa (oprávneného) znamenali vylúčenie práva na súdnu ochranu kvôli právnej povahe nútene vymáhanej pohľadávky alebo kvôli právnemu dôvodu jej vzniku, či vymedzenému účelu na jej použitie. V opačnom prípade by
exekučný súd prekročil svoje právomoci a porušil by nielen samotnú Ústavu SR, ale aj právo Európskej únie.
Z Exekučného poriadku nevyplýva žiadna skutočnosť, ktorá by objektívne a rozumne odôvodnila rozdiel medzi postavením veriteľa (oprávneného), ktorý má pohľadávku vzniknutú zo zabezpečenia a poskytovania zdravotnej starostlivosti, a veriteľom (oprávneným), ktorý má inú vykonateľnú pohľadávku, pokiaľ ide o otázku zastavenia exekúcie. Za takú skutočnosť nemožno považovať právny dôvod vzniku pohľadávky a to, že pohľadávka by bola vymáhaná od subjektu, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť. Ústava v čl. 40 deklaruje právo občanov na bezplatnú zdravotnú starostlivosť, z tohto ustanovenia však nemožno nijakým spôsobom vyvodiť povinnosť podnikateľských subjektov bezodplatne, za účelom poskytovania zdravotnej starostlivosti, poskytovať zdravotníckym zariadeniam služby či tovary.
Všeobecnú nepostihnuteľnosť majetku exekúciou upravuje aj § 61a ods. 1 Exekučného poriadku, v zmysle ktorého exekúciou nemožno postihnúť majetok alebo práva, ktoré podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov nepodliehajú exekúcii alebo sú z exekúcie vylúčené, alebo na ktoré je exekúcia neprípustná. Ako už bolo uvedené vyššie, v Exekučnom poriadku sa už nenachádzajú ustanovenia, ktoré umožňujú v tomto konkrétnom prípade uplatniť predmetné ustanovenie, do úvahy však prichádzajú osobitné predpisy, a to najmä zákon o štátnej pokladnici a zákon o rozpočtových pravidlách. Argumentácia povinného, že týmto osobitným predpisom je zákon o správe majetku štátu, nemá opodstatnenie, nakoľko v zmysle 18a predmetného zákona nemožno vykonať exekúciu na majetok štátu v správe správcu, t.j. toto ustanovenie možno aplikovať len v prípade, že ide o majetok, ktorý bol povinnému ako štátnej príspevkovej organizácii len zverený, avšak nie o majetok, ktorý nadobudol povinný iným spôsobom, napr. na základe zmluvy o poskytovaní zdravotnej starostlivosti.
V zmysle § 24 ods. 3 zákona o rozpočtových pravidlách, príspevková organizácia sústreďuje všetky príjmy a realizuje všetky výdavky prostredníctvom účtov vedených v Štátnej pokladnici, ak tak ustanovuje zákon o štátnej pokladnici.
V zmysle § 2a ods. 1 písm. b) a e) zákona o štátnej pokladnici, klientom je štátna príspevková organizácia i zdravotná poisťovňa.
V zmysle § 7 ods. 4 zákona o štátnej pokladnici, klient je povinný realizovať svoj rozpočet výlučne prostredníctvom Štátnej pokladnice.
V zmysle § 12 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej pokladnici, klient je povinný zriaďovať účty výlučné v Štátnej pokladnici.
V zmysle § 12 ods. 2 písm. e) zákona o štátnej pokladnici, finančné prostriedky v hotovosti možno použiť na úhradu náhrad za zdravotnú starostlivosť.
V zmysle § 12 ods. 7 zákona o štátnej pokladnici, prostriedky na účte klienta s výnimkou klienta uvedeného v §2a ods. 1 pís. f), g) a m) nepodliehajú výkonu rozhodnutia odpísaním z účtu.
Z ustanovení toho zákona ako aj v zmysle predchádzajúceho výkladu je zrejmé, že týmto ustanovením zákonodarca sledoval zákaz exekúcie vykonávanej spôsobom odpísania exekvovateľných súm z účtu povinného, a nie zákaz prikázať pohľadávku, ktorá sa nachádza na takomto účte tretej osoby ako dlžníka povinného. Podľa názoru tunajšieho súdu nemá žiadne právne opodstatnenie ani argument povinného, že jeho pohľadávka takýmto prikázaním pohľadávky nezanikne, nakoľko takýto zánik pohľadávky s ohľadom na osobitnosti exekučného konania možno považovať v zmysle všeobecných právnych predpisov za splnenie dlhu zo strany dlžníka voči povinnému. Túto možnosť pripúšťa aj ustanovenie § 6a písm. a) zákona o správe majetku citované povinným, v zmysle ktorého pohľadávka štátu taktiež zaniká splnením. Ako už však bolo uvedené v predchádzajúcom výklade, pohľadávku povinného voči zdravotným poisťovniam nemožno v žiadnom prípade považovať za pohľadávku štátu. V zmysle rozhodnutia (Rc) 2 Cdo 94/02 sú pohľadávkami štátu len také pohľadávky, z ktorých je štát oprávnený priamo.
Ako už bolo uvedené vyššie, osobitným zákonom v zmysle § 61a Exekučného poriadku možno považovať aj zákon o rozpočtových pravidlách, podľa ktorého v zmysle § 8 ods. 10 exekúcii nepodliehajú prostriedky poskytnuté zo štátneho rozpočtu a z rozpočtu Európskej únie, resp. hnuteľný a nehnuteľný majetok obstaraný zo štátneho rozpočtu a z rozpočtov Európskej únie. Vychádzajúc z predošlého výkladu s poukázaním na skutočnosť, že úhrady zdravotných poisťovní jednoznačne pochádzajú najmä z úhrad poistencov, nemožno uplatniť ani toto ustanovenie. Okrem toho, zo zákona o rozpočtových pravidlách jednoznačne vyplýva, že štátna príspevková organizácia má aj vlastné tržby, na štátny rozpočet je napojená, má so štátom len osobitý finančný vzťah a z tohto dôvodu nie je možné takéto ustanovenie aplikovať v celom rozsahu. O aplikácii toho ustanovenia možno uvažovať len v prípade, že by povinný preukázal, že časť majetku, ktorú exekúcia postihuje, sú samotné prostriedky poskytnuté z rozpočtu štátu či Európskej únie.
Zákonodarca zákonom č. 291/2001 Z.z., ktorým prišlo k doplneniu ustanovení Exekučného poriadku nezakázal, ale len obmedzil vykonávanie exekúcie na zdravotnícke zariadenia, pričom dáva možnosť účastníkovi konania využiť právny inštitút odkladu exekúcie (§ 56 ods. 4 EP). Súd konštatuje, že povinný využil túto možnosť a návrhom zo dňa 21.01.2010 požiadal o odklad exekúcie v zmysle citovaného ustanovenia zákona. Tento dôvod, vrátane veľmi nepriaznivej finančnej situácii povinného ako poskytovateľa služieb vyššieho záujmu(aj bez jeho zavinenia) však nemožno, aj napriek tvrdeniam povinného, v zmysle platného právneho poriadku uplatniť za účelom úspešného zastavenia exekúcie.
Legitímnym prostriedkom ochrany zadlženého zdravotníctva nemôže byť zásah do právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia, ktorým sa taká pohľadávka judikovala, pretože takýto zásah je v právnom štáte akceptovateľný len ako dôsledok a výsledok riadneho alebo mimoriadneho opravného postupu upraveného zákonom, ktorý patrí do kompetencie súdu. Vzniká totiž oprávnená otázka, či možno odstraňovať vykonateľnosť pohľadávky, t. j. pohľadávky, ktorá bola už priznaná v riadne uskutočnenom procesnom postupe nezávislého súdu, a teda bola štátnou mocou uznaná za existujúcu, splatnú a riadne vymáhateľnú. Pripustiť takýto prostriedok ochrany dlžníkov (povinných) by totiž v konečnom dôsledku mohlo viesť k tomu, že by sa legislatívne mohol ľubovoľne rozširovať rozsah pohľadávok, a tým aj veriteľov, ktorí by nemohli požiadať o exekučnoprávnu ochranu podľa Exekučného poriadku. Takéto legislatívne úpravy v právnom štáte nie sú vôbec prípustné. Napokon, žiaden iný veriteľ už nie je obmedzený v prístupe k exekučnoprávnej ochrane len z dôvodu zlej finančnej situácie povinného (dlžníka) a súčasne z dôvodu, že pohľadávka vznikla z dôvodu obsiahnutého v osobitnom predpise (právna úprava zabezpečenia a poskytovania zdravotníckej starostlivosti).
Súd tiež konštatuje, že argumentom a contrario je možné vyvodiť, že na iný majetok povinného než je majetok štátu, je možné výkon rozhodnutia uskutočniť. Toto má napokon vyplývať aj z upovedomenia o začatí exekúcie zaslaného súdnym exekútorom povinného, podľa ktorého súdny exekútor nevykonáva exekúciu spôsobom postihujúcim celý majetok, ale len majetok podliehajúci exekúcii. V prípade, že by povinný preukázal, že celý jeho majetok je majetkom štátu, ktorý je z exekúcie na základe zákona vylúčený, súd by v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. d) exekúciu zastavil. Súd však túto skutočnosť nemal z návrhu povinného na zastavenie exekúcie za preukázanú, t.j. zo strany povinného nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by sa na neho vzťahovala exekučná imunita ad personam alebo ad rem (čo i len čiastočne), preto aj s ohľadom na vyššie uvedené tunajší súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto uznesenia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. (§ 202 ods. 2 O.s.p.)
Proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti
ktorému zákon odvolanie nepripúšťa ( § 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.