Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5To/32/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z jeho predsedu JUDr. Evy Rešatkovej a sudcov JUDr. Emila Dubňanského a JUDr. Antona Lukáča na verejnom zasadnutí konanom dňa 2. novembra 2011 v Prešove takto

rozhodol:

Podľa () z r u š u j e rozsudok Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 07.02.2011 v celom rozsahu.

Na základe

obžalovaného Ing. L. Z. - nar. XX.XX.XXXX v Q. - V. V., bytom Q. - X., ulica H. č. XXXX/XX, prechodne bytom Q. - W., ul. S. č. XX,

u z n á v a v i n n ý m , ž e

- v dobe od mesiaca január 2000 do mesiaca august 2000 ako sprostredkovateľ predaja tovaru vo firme V. N. s.r.o. Q. neoprávnene bez doloženej objednávky a dodacieho listu a aj bez vedomia a súhlasu majiteľov firmy počas neprítomnosti skladníka odcudzil na viackrát zo skladu firmy tovar a to brzdové obloženia pre nákladné motorové vozidlá zn. Liaz, Karosa, Tatra, brzdové čeľuste pre nákladné motorové vozidlá a iný tovar, pričom časť takto odcudzeného tovaru v hodnote 546.465,50 Sk odpredal ako vlastný rôznym firmám prostredníctvom firmy V. M., Z. ul. č. XX, V. W., a časť prechodne uskladnil vo firmách L. S&Z V. N. a D.-H., s.r.o. H. X., čím pre firmu V. N. spol. s.r.o. Q. spôsobil škodu v sume 329.352,18 Sk, v prepočte podľa konverzného kurzu 10.932,48 eur,

t e d a

- prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak väčšiu škodu

t ý m s p á c h a l

- prečin krádeže podľa , Tr. v znení , a za to mu

u k l a d á

podľa § 212 ods. 3 Tr. zákona s prihliadnutím na § 38 ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zákona trest odňatia slobody v trvaní 6 (šesť) mesiacov.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona výkon trestu odňatia slobody podmienečne

o d k l a d á .

Podľa § 50 ods. 1 Tr. zákona určuje skúšobnú dobu na 15 (pätnásť) mesiacov.

Podľa účinného do 31.12.2005 u k l a d á obžalovanému povinnosť zaplatiť poškodenému V. N., s. r. o., V. XX, Q., škodu vo výške 10.932,48 Eur.

odôvodnenie:

Rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. zo dňa 07.02.2011 bol obžalovaný Ing. L. Z. uznaný vinným zo spáchania trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 1, 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 na tom skutkovom základe, že

- v dobe od mesiaca január 2000 do mesiaca august 2000 ako sprostredkovateľ predaja tovaru vo firme V. N. s.r.o. Q. neoprávnene bez doloženej objednávky a dodacieho listu a aj bez vedomia a súhlasu majiteľov firmy počas neprítomnosti skladníka odcudzil na viackrát zo skladu firmy tovar a to brzdové obloženia pre nákladné motorové vozidlá zn. Liaz, Karosa, Tatra, brzdové čeľuste pre nákladné motorové vozidlá a iný tovar, pričom časť takto odcudzeného tovaru v hodnote 546.465,50 Sk odpredal ako vlastný rôznym firmám prostredníctvom firmy V. M., Z. ul. č. XX, V. W., a časť prechodne uskladnil vo firmách L. S&Z V. N. a D.-H., s.r.o. H. X., čím pre firmu V. N. spol. s.r.o. Q. spôsobil škodu v sume 329.352,18 Sk, v prepočte podľa konverzného kurzu 10.932,48 eur,

za čo mu bol podľa § 247 ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 uložený trest odňatia slobody v trvaní 1 (jedného) roka, ktorého výkon mu bol podľa § 58 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona podmienečne odložený a podľa § 59 ods. 1 Tr. zákona mu bola stanovená skúšobná doba v trvaní 3 (troch) rokov.

Súčasne bola podľa obžalovaného Ing. Z. uložená povinnosť nahradiť poškodenému V. N., s. r. o., Q., škodu vo výške 10.329, eur.

Proti tomuto rozsudku, ktorý bol v písomnej forme doručený obžalovanému dňa 17.05.2011 a jeho obhajcovi 23.05.2011, podal odvolanie prostredníctvom svojho obhajcu obžalovaný dňa 26.5.2011. V dôvodoch odvolania poukazuje na definíciu prisvojenia si cudzej veci v trestnom práve v súvislosti s úmyslom prisvojenia si cudzej veci. Konanie obžalovaného spočívalo v predaji tovaru poškodenej spoločnosti tretím osobám prostredníctvom iných subjektov a to či už firmy M. alebo D. H. X., resp. L. V. N., kde bol zriadený konsignačný sklad. Obžalovaný sa nikdy nezmocnil tohto tovaru nad rámec svojho oprávnenia, ktoré mu prislúchalo ako obchodnému zástupcovi poškodeného, t. j. že mal prístup k voľne uloženému tovaru v sklade z tohto si zobrať pre svojich odberateľov. Táto prax bola bežnou v súlade so zmluvou o sprostredkovaní, čo nepopreli ani obaja konatelia firmy. Zo všetkých okolností jednoznačne vyplýva, že nikdy nemal v úmysle nakladať a ani nenakladal s tovarom ako s vlastnou vecou, pretože peniaze, ktoré získal ako zaplatenú kúpnu cenu vždy odviedol do pokladne poškodeného,

a nebol preukázaný úmysel si tieto peniaze ponechať. Nezaplatenie za dodaný tovar spoločnosťou D. nemôže ísť na jeho vrub v tom smere, že krádežou spôsobil poškodenému škodu. Škodu, ktorú si uplatňuje v tomto konaní poškodený, spočíva len v ušlom zisku a nie ako hodnota odcudzených vecí. Aj z tejto skutočnosti vyplýva, že konanie obžalovaného nemožno posudzovať ako krádež., keďže k zmenšeniu majetku poškodeného nedošlo odcudzením tovaru ale finančnou stratou, ktoré pre poškodenú spoločnosť V. N. predstavuje plná výška provízie za tovar, ktorý obžalovaný spolu s p. M. predávali tretím osobám. Obžalovaný by spáchal trestný čin krádeže len v tom prípade, ak by s tovarom zo skladu poškodeného nakladal ako so svojím, t. j. že by ho predal ako svoj tovar a kúpnu cenu by si ponechal. Aj keď obžalovaný nespáchal trestný čin krádeže, inou vecou je samozrejme otázka, či porušil zmluvu o sprostredkovaní, čo je však otázka obchodnoprávna a nie trestnoprávna. Prvostupňový súd podľa jeho názoru na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd bez bližšieho vysvetlenia v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tovar firme M. nebol predaný, tento záver je však nesprávny, keďže z výpovede samotného S. M. vyplynulo, že tento bol zaplatený firme V. N.. Ak teda bola firme V. N. zaplatená kúpna cena ako predávajúcemu, súd mal dospieť k skutkovému zisteniu, že tovar bol firme S. M. predaný. obžalovaný vo výpovedi uviedol, že tovar predával cez firmu M. a žiaden dôkaz nepreukázal opak, t.j. že obžalovaný predal tovar, ktorý mal odcudziť, iným spôsobom. Toto je kľúčová okolnosť na posúdenie, či obžalovaný spáchal trestný čin krádeže, teda že odcudzil nejaký tovar zo skladu poškodeného. Ak súd nemal preukázané, že obžalovaný nejaký tovar nepredal tretej osobe, nemohol byť žiaden tovar odcudzený, keďže firma M. bola takisto odberateľom ako každý iný. Skutočnosť, že štatutári poškodeného o predaji tovaru firme S. M.

nevedeli a obžalovaný ich mal o tom informovať, je len porušením povinností sprostredkovateľa obchodnoprávneho charakteru a nezakladá trestnoprávnu zodpovednosť. Ak by to tak bolo, musel byť predsa z krádeže obvinený aj S. M.. Zriadenie konsignačného skladu preukazuje, že obžalovaný nemal úmysel nakladať s tovarom ako s vlastným. V ďalšom namietal skutočnosť, že kľúč od skladu mohol zobrať hociktorý zamestnanec a preukázanie za vznik škody v rámci inventúry je preto skoro nemožné. Škoda podľa jeho názoru mala byť preukázaná buď ekonomickým auditom alebo znaleckým posudkom. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný žiaden tovar neodcudzil, do skladu mal ako obchodný zástupca voľný prístup a všetok tovar, ktorý

takto prevzal, predal firme S. M. alebo ho preniesol do konsignačného skladu. U obžalovaného nebol preukázaný úmysel tovar odcudziť, t. j. nakladať s ním ako s vlastným, pretože všetky peniaze za tovar obžalovaný odovzdal do pokladne poškodeného a on sa s predajom tohto tovaru nijako neobohatil, jeho odmenou bola provízia. Preto napadol všetky výroky rozsudku a žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a oslobodil ho spod obžaloby alebo zrušil napadnutý rozsudok podľa , , účinného do 01.01.2006.

Na podklade takto riadne a včas podaného odvolania osobou na to oprávnenou krajský súd v zmysle ( s poukazom na ustanovenie

v znení neskorších predpisov) preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku, proti ktorým môže odvolateľ podať odvolanie, ako i správnosť postupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadajúc pritom i na chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané, a zistil, že odvolanie je čiastočne dôvodné, ale z iných dôvodov, ako na ne poukazoval odvolateľ.

V rámci prieskumného konania odvolací súd zistil, že konajúci súd vykonal dokazovanie v rozsahu postačujúcom pre rozhodnutie veci zákonu zodpovedajúcim spôsobom, takto zabezpečenú dôkaznú situáciu vyhodnotil a dospel ku skutkovým záverom, ktoré odvolací súd považuje, pokiaľ ide o spôsob spáchania činu, za správne a nie celkom úplné vo vzťahu k spôsobenému následku.

Konajúci súd podrobne rozviedol obsah vykonaných dôkazov v odôvodnení napadnutého rozsudku a o zistenia z nich vyplývajúcich oprel svoje skutkové zistenia. Tak ustálil z výpovedí svedkov S. M., A. V. a M. H., že obžalovaný ako obchodný zástupca poškodenej firmy bez vedomia jej majiteľov predával tovar tejto firmy cez firmu S. M., pričom jeho výpoveďou ako aj výpoveďou Ing. A. a Ing. N. bolo preukázané, že

tento tovar nebol firmou V. N., s. r. o., predaný firme S. M., ale bol odcudzený zo skladu firmy. Inventúrou bol preukázaný chýbajúci stav náhradných súčiastok v počte 813 kusov.

Skutkové okolnosti týkajúce sa odcudzenia tovaru zo skladu poškodenej obchodnej spoločnosti V. N., s. r. o., obžalovaným v období od januára 2000 do augusta 2000 považuje aj odvolací súd za preukázané. V stručnosti k nim uvádza, že zmluvou o sprostredkovaní podpísanou 01.06.1998 medzi obžalovaným a poškodenou obchodnou spoločnosťou bolo dohodnuté zo strany sprostredkovateľa vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť obchodné zmluvy s odberateľmi, v dôsledku čoho bol

obžalovanému umožnený prístup do skladu náhradných dielov v prípade neprítomnosti skladníka, čo potvrdili tak obžalovaný, ako aj svedkovia S. M. a M. A.. Pri jednej z objednávok dodanej obžalovaným bolo zistené, že evidenčný stav náhradných dielov brzdového obloženia nie je v súlade so skladovým stavom, pretože objednávku pre nedostatok tovaru nemohli pripraviť, k čomu vypovedali M. A. a M. H.. Z tohto dôvodu sa vykonala inventúra, pri ktorej bol zistený schodok v počte 813 kusov náhradných dielov brzdového obloženia a následne sa zistilo, že obžalovaný mal vytvorený sklad v Starej Ľubovni, ku zriadeniu ktorého nedostal od konateľov poškodenej obchodnej spoločnosti súhlas a v ktorom sa nachádzala časť tovaru. Tieto zistenia vyplývajú z výpovedí svedkov M. H., E.. N. a Ing. A. ako aj z predložených listín vzťahujúcich sa na vykonanú inventúru. Následne bolo konateľmi obchodnej spoločnosti zistené, že tovar chýbajúci v sklade sa čiastočne nachádzal v predajni svedka A. V., kde mal vytvorený obžalovaný sklad, čo bolo týmto svedkom potvrdené a ním bola aj vrátená časť nepredaných náhradných dielov poškodenej obchodnej spoločnosti. Z výpovede svedka S. M. tiež bolo zistené, že práve prostredníctvom jeho firmy obžalovaný predával časť tovaru pochádzajúceho od poškodenej obchodnej spoločnosti, ktorý bol uhradený až po tom, čo bol zaplatený dodávateľskou firmou takmer vo všetkých prípadoch do pokladne poškodenej obchodnej spoločnosti. Okrem toho bolo zistené, že časť tovaru bola uskladňovaná v spoločnosti D.-H., s. r. o., H. X., pričom na tento tovar boli dodatočne vystavené faktúry pod názvom predajcu S. M., ktoré boli stornované a následne boli vystavené nové faktúry s predajcom V. N., s. r. o.. Obžalovaný tieto skutočnosti nepoprel, ba naopak, svojimi výpoveďami ich potvrdil, pričom sa vyjadril, že nikdy nemal úmysel si peniaze ponechať od zákazníkov za predaný tovar

Ustálené skutkové okolnosti okresný súd posúdil ako trestný čin krádeže. S takýmto hodnotením sa nestotožnila strana obhajoby, ktorá vyvodila iný záver vo vzťahu k výberu tovaru zo skladu a to, že toto konanie nemožno považovať za prisvojenie si cudzej veci, ktorým sa rozumie získanie možnosti trvalej dispozície s vecou, teda vylúčenie doterajšieho vlastníka alebo držiteľa veci z držby, užívania a nakladania s vecou.

Odvolací súd sa stotožnil s názorom konajúceho súdu, že výsledkami dokazovania bolo preukázané, že obžalovaný odcudzil tovar zo skladu poškodenej obchodnej spoločnosti. Tento záver možno vyvodiť zo spôsobu predaja tovaru obžalovaným. Na to poukázal v odôvodnení napadnutého rozsudku aj okresný súd, ktoré odvolací súd dopĺňa o nasledovné:

V obchodnej spoločnosti bola zaužívaná prax výdaja tovaru na základe vystaveného dodacieho listu a faktúry, ktoré účtovné doklady preberal obchodný zástupca a dodal ich odberateľovi, ak tovar osobne dodával. Tento postup obžalovaný nedodržal a tovar vybral zo skladu poškodenej obchodnej spoločnosti bez jeho zaevidovania v skladových kartách, čím ho odňal z dispozície poškodeného bez jeho vedomia, keďže poškodený nemal ani len účtovnú vedomosť o tom, že tovar bol vyskladnený a nachádza sa mimo jeho dosah. Vytvorenie tzv. konsignačného skladu na náhradné diely brzdového obloženia pochádzajúce zo skladu poškodeného, o ktorom poškodený vedomosť nemal, a následná svojvoľná manipulácia s týmto tovarom preukazujú, že obžalovaný získal možnosť trvalej dispozície nad vecou a vylúčil tak vlastníka z možnosti s ňou nakladať. O tomto svedčí aj fakt, že obžalovaný

prostredníctvom firmy V. M. predával náhradné diely takým obchodným partnerom, s ktorými už mala obchodná spoločnosť V. N., s. r. o., zaužívané obchodné podmienky (napr. dodávka tovaru na základe telefonickej objednávky od Q. Q., O., s. r. o., X., V. L. R., L. P. H.) alebo iným odberateľom, pričom platba za dodaný tovar bola zo strany odberateľa uhradená v prospech S. M. na jeho účet. Okrem toho

obžalovaný tovar predával prostredníctvom obchodnej spoločnosti L. Stará Ľubovňa, ktorá tovar mala voľne položený na pulte a uhrádzala ho až po zaplatení konečným zákazníkom. Ak sa obžalovaný bráni, že nikdy sa nezmocnil tovaru nad rámec svojho oprávnenia, ktoré mu prislúchalo ako obchodnému zástupcovi poškodeného, vyššie uvedený ním realizovaný predaj tovaru patriaceho poškodenému pod menom inej firmy vyvracia jeho obhajobu. Ani tvrdenie obžalovaného, že tovar poškodeného predal firme V. M., neobstojí. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že obžalovaný tovar najprv predal pod firmou S. M. a keď tento bol uhradený, S. M. na základe dohody s obžalovaným vybral finančné prostriedky z účtu a následne platbou do pokladne poškodeného bol zaplatený tovar. Tento postup realizácie obchodu jednoznačne vyvracia tvrdenie obžalovaného, že tovar, ktorý vybral zo skladu poškodeného, bol najprv predaný firme V. M. ním ako obchodný zástupcom a až následne došlo k jeho predaju. Obdobne to bolo aj v prípade predaja tovaru cez L. V. N.. Ak obžalovaný v odvolaní tvrdí, že toto je kľúčovou otázkou k právnemu posúdeniu jeho konania, odvolací súd sa s týmto názorom stotožnil. Práve tento spôsob obehu tovaru preukazuje, že obžalovaný s ním nakladal ako s vlastným.

Skutočnosť, že obžalovaný či už sám alebo prostredníctvom svedka S. M. následne uhradil tento tovar, nie je relevantnou vo vzťahu k posúdeniu konania obžalovaného. Túto úhradu možno posudzovať iba ako náhradu škody za odcudzený tovar, pretože k dokonaniu trestného činu krádeže došlo momentom vzatia tovaru zo skladu a jeho odvezením mimo objekt poškodeného, čo zakladá zmocnenie sa veci v úmysle si ju prisvojiť.

Formu úmyselného zvinenia v zmysle § 4 písm. a/ Tr. zákona okresný súd vyvodil nielen zo spôsobu spáchania skutku ale aj z pohnútky obžalovaného, ktorá spočívala v získaní majetkového prospechu práve predajom odcudzeného tovaru. Z výsledkov vykonaného dokazovania je zrejmé, že cena predávaného tovaru iným odberateľom bola vyššia ako následne bola uhrádzaná poškodenému. V tejto súvislosti je potrebné uviesť i to, že zaplatená cena tovaru poškodenému nebola v súlade s platným cenníkom ním vydaným, ale bola pod stanovenú cenu. Aj z tohto zistenia možno logicky vyvodiť záver o tom, že obžalovaný, aby mohol mať zisk z takéhoto predaja tovaru, musel tento tovar odňať z dispozície poškodeného, inak by nemohol následné platby realizovať v hotovosti pod cenu stanovenú v cenníku poškodeného, v dôsledku čoho dosiahol zisk. Ak by tak neurobil, musel by tovar fakturovať, pričom odberatelia by za tovar zaplatili priamo poškodenému.

Vo vzťahu k tovaru, ktorý bol vrátený z tzv. konsignačného skladu je potrebné v stručnosti uviesť iba to, že odcudzený tovar obžalovaný musel niekde uskladniť, aby s ním mohol nakladať podľa potreby odberateľov. Objem predaného tovaru obžalovaným prostredníctvom iných subjektov ako aj objem vráteného tovaru poškodenému z medzi skladu obžalovaného nebol o množstve obvyklom za kritické obdobie, ktorý predávali obchodní zástupcovia pri prezentáciách v minimálnom množstve.

Uvedené okolnosti sú preto takého charakteru, ktoré dovoľujú jednoznačne a nepochybne vyvodiť vnútorný vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného činu krádeže. Obžalovaný vedel, že tovar patrí poškodenému, vedel o existencii zmluvy o sprostredkovaní a z nej plynúcich mu povinností, aj o tom, akým spôsobom sa zo skladu mohol tovar odoberať a že nemal súhlas na vytvorenie tzv. medzi skladov na tovar poškodeného, a aj napriek tomu tento tovar odňal z dispozície vlastníka a predal ako vlastný, aby dosiahol zisk, čo preukazuje, že chcel spôsobom uvedeným v Tr. zákone porušiť záujem chránený týmto zákonom, ktorým je v danom prípade ochrana majetku iného.

Okresný súd ale pochybil pri ustálení spôsobeného následku. Z listinných dôkazov totiž vyplýva, že svedok A. V. mal v L. V. N. celkom 840 ks brzdového obloženia, z ktorého odpredal 115 ks, 116 ks mal na sklade a 509 ks z tzv. konsignačného skladu zobral obžalovaný, čo tvorilo celkovú hodnotu tovaru podľa cenníka 157.769,- Sk. Prostredníctvom firmy V. M. predal obžalovaný brzdové obloženie, brzdové čeluste a nity podľa cenníka v sume 624.780,80 Sk. Celková hodnota tohto tovaru bola teda v sume 782.549,80 Sk, ktorú je potrebné považovať za škodu na odcudzenom tovare v zmysle § 89 ods. 14 Tr. zákona účinného do 31.12.2005.

Okresný súd však uzavrel, že konaním obžalovaného bola spôsobená škoda v sume 329.352,18 Sk, ktorá nezodpovedá hodnote odcudzeného tovaru, na ktorú sa viaže následok spôsobený trestným činom krádeže, ale ide o ušlý zisk, ktorý by poškodená obchodná spoločnosť mohla dosiahnuť, pokiaľ by obžalovaný tovar predával podľa nimi dohodnutých zmluvných podmienok.

S prihliadnutím i na zistené pochybenie vo vzťahu k následku odvolací súd uzatvára, že okresný súd správne posúdil konanie obžalovaného ako trestný čin krádeže, keď obžalovaný zo skladu bez toho, aby vystavil dodací list prípadne faktúru, zobral tovar bez vedomia poškodeného, ktorý následne predával pod menom iného podnikateľského subjektu za účelom vytvorenia si zisku, pretože týmto konaním si prisvojil cudziu vec tým, že sa jej zmocnil. Popísaným konaním obžalovaný odňal veci z dispozície poškodeného v úmysle s nimi naložiť spôsobom, ktorý vylučuje obnovenie dispozičného práva poškodeného. Tým naplnil objektívnu stránku trestného činu krádeže v jej základnej skutkovej podstate uvedenej v § 247 ods. 1 Tr. zákona. Podľa ustáleného následku okresný súd toto konanie posúdil aj podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty uvedeného trestného činu krádeže na ods. 4 Tr. zákona účinného do 31.12.2005 a to vzhľadom na výšku škody v sume 329.352,18 Sk. Podľa výšky spôsobenej škody vyplývajúcej z výsledkov dokazovania na odcudzených veciach v hodnote 782.549,80 Sk, by toto konanie malo byť posúdené v ods. 5 citovaného ustanovenia.

Od spáchania skutku, kedy bol účinný v znení , došlo k viacerým zmenám tohto 2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. Zmena zákonnej úpravy posudzovania trestnosti činu viedla odvolací súd k hodnoteniu, ktorý zo zákonov je priaznivejším pre obžalovaného ( ). Po posúdení sankcie, ktorú je možné uložiť za takýto trestný čin, podľa názoru odvolacieho súdu je Tr. účinný v čase rozhodovania pre obžalovaného priaznivejším. Za

trestný čin krádeže s následkom väčšej škody podľa tak, ako konanie posúdil okresný súd, účinný v čase spáchania skutku umožňoval uložiť odňatie slobody na jeden rok až päť rokov, na rozdiel od súčasnej právnej úpravy, ktorá dovoľuje uložiť páchateľovi za prečin krádeže s následkom väčšej škody trest odňatia slobody na šesť mesiacov až tri roky. S poukazom na zistenie, že trestnosť činu z hľadiska možnosti uloženia sankcie podľa v súčasnosti účinného Tr. zákona je miernejšia, odvolací súd vyvodil záver, že trestnosť činu je potrebné posúdiť podľa 5 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Na základe uvedeného preto odvolací súd zrušil podľa napadnutý rozsudok v celom rozsahu a rozhodol vo veci sám tak, že obžalovaného uznal vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa , Tr. zákona na základe skutkového stavu zisteného okresným súdom. Keďže odvolanie bolo podané iba v prospech obžalovaného, odvolací súd v zmysle nemohol napraviť nesprávnosť uvedenú v skutkových zisteniach ohľadne spôsobeného následku v rozsahu vyššie rozvedenom, pretože by došlo k zmene postavenia obžalovaného k horšiemu, aj keď tento následok by nezhoršil postavenie obžalovaného pokiaľ ide o právne posúdenie skutku.

Následne odvolací súd rozhodoval o určení druhu trestu a jeho výmery. Prihliadal pritom na osobu obžalovaného, na jeho pomery a možnosti jeho nápravy, na spôsobený následok ako aj spôsob spáchania činu a tiež to, že od spáchania skutku uplynula dlhá doba. Po zhodnotení týchto kritérií a po priznaní jednej poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. j/ Tr. zákona, t. j. že obžalovaný pred spáchaním skutku viedol riadny život, bez zistenia priťažujúcej okolnosti bol vyvodený záver, že aj napriek výške spôsobenej škody obžalovanému postačuje uložiť trest odňatia slobody na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, ktorého výkon sa odloží na kratšiu skúšobnú dobu. Je potrebné si uvedomiť, že obžalovaný aj doterajším spôsobom života po spáchaní skutku počas doby takmer 11 rokov viedol riadny život a nespáchal žiadnu trestnú činnosť, ktoré zistenie reálne odôvodňuje uloženie takéhoto mierneho trestu. V tomto konkrétnom prípade ochrana spoločnosti ani individuálnych záujmov nevyžaduje, aby obžalovaný uložený trest vykonal.

Odvolací súd rozhodoval aj o uplatnenom nároku na náhradu škody poškodeného V. N., s. r. o., Q., vo výške 329.352,18 SK, čo je v prepočte konverzným kurzom suma 10.932,48 eur. Táto suma pozostáva zo sumy 32.663,88 Sk, ktorá je ušlým ziskom vo vzťahu k predaju súčiastok L. V. N., keďže tento odberateľ nezaplatil ceny stanovené v cenníku. Suma 139.518,40 Sk je ušlým ziskom za odpredaj súčiastok obžalovaným prostredníctvom S. M. taktiež pre nižšie predajné ceny ako boli stanovené v cenníku. Suma 157.169,90 Sk je úhradou dodatočne vystavených faktúr na obchodnú spoločnosť D.- H., s. r. o., H. X., ktoré mali deklarovať obchod, avšak i tieto fakturované náhradné diely boli odcudzené, preto súd uznal aj v tomto smere nárok poškodeného.

Poškodený si nárok na náhradu škody uplatnil riadne a včas, škoda bola tak čo do základu ako aj jej výšky preukázaná, preto odvolací súd uložil obžalovanému povinnosť, aby túto poškodenému nahradil.

V podstate z týchto dôvodov odvolací súd čiastočne vyhovel odvolanie obžalovaného spôsobom uvedeným vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.