Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_2Co-53-2011.pdf
PDF · 80.34 KB
No categories available
2Co/53/2011
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci žalobcu S. S., bytom G. XXXX, Q. X/V/XX, T., zastúpeného JUDr. Pavlom Polakovičom, Bratislava, Detvianska č. 14, proti žalovanému Mesto Prešov, zast. JUDr. Alojzom Naništom, advokátom so sídlom v Prešove, ul. Sládkovičova č. 8, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam s prísl., o odvolaní žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Prešov z 8.3.2011, č.k. 28C 247/2009 - 41 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Žalovanému sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania vo výške 413,22 Eur a žalobca je povinný ju zaplatiť JUDr. Alojzovi Naništovi, advokátovi, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V dôvodoch odvolania uviedol, že žalobca svojim návrhom na začatie konanie žiada, aby súd konal a rozhodol vo veci určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sa nachádzajú v katastrálnom území W., sú zapísané na LV č. XXXX ako parcely č. 404 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 133 m2 spolu s domom súp. č. 3353, ktorý je postavený na parcele č. 404. Prvostupňový súd poukázal na ustanovenie § 103, § 104 ods. 1 a § 159 O.s.p. Mal za zistené, že v tomto konaní sa žalobca domáha toho istého nároku a vo vzťahu k tým istým účastníkom ako v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C 261/00. Vyzval právneho zástupcu žalobcu, aby predložil doklad o nových tvrdených skutočnostiach ako to uvádzal v skôr podanom odvolaní zo dňa 25.2.2010. V tomto smere žalobca tvrdí, že v jeho prípade nešlo o právnu formu vyvlastnenia nehnuteľností. Z pripojeného spisu 16C 261/00 prvostupňový súd zistil, že všetky skutočnosti, ktoré uvádzal v tomto konaní tvrdil aj v konaní predchádzajúcom. Z jeho podania nevyplývajú nijaké iné skutočnosti, s ktorými by sa súd v konaní 16C 261/00 nevyporiadal. Žalobca vo svojom odvolaní, ktoré podal proti prvšiemu rozhodnutiu prvostupňového súdu poukazoval na to, že v jeho prípade sa jedná o iný naliehavý právny záujem, pretože žiada určiť vlastníctvo nielen na základe reštitučných zákonov, ale aj na základe § 40 Občianskeho zákonníka z dôvodu, že vyvlastnenie nebolo vykonané v správnej forme ako to vyžaduje zákon. Podľa súdu prvého stupňa všetky tieto okolnosti žalovaný uvádzal už vo svojich podaniach v konaní 16C 261/00. Je pravdou, že v týchto nových podaniach uvádzal iný naliehavý právny záujem, avšak súd sa vo svojom prvšom rozsudku z 5.11.2004 vyporiadal s námietkami žalobcu ohľadom reštitučných zákonov a výslovne sa touto okolnosťou zaoberal aj rozsudok dovolacieho súdu z 29.4.2004. Podľa názoru súdu v tomto prípade ide o ten istý nárok účastníkov založený na rovnakom právnom dôvode a plynúci z rovnakých skutkových okolností, s ktorými sa vyporiadali právoplatne súdy každého stupňa v Slovenskej republike už v predchádzajúcom konaní 16C 261/00. Podľa súdu prvého stupňa tak nie sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a vzhľadom na to, že konanie Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C 261/00 je právoplatne ukončené je v danom prípade naplnená podstata § 159 ods. 3 O.s.p. Keďže ide o neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, toto konanie bolo zastavené
podľa § 104 ods. 1 O.s.p. O trovách konania účastníkov rozhodol súd prvého stupňa podľa § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý navrhuje uznesenie zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Zdôraznil, že v podanom žalobnom návrhu v rámci tohto konania je na jeho strane iný naliehavý právny záujem a preto súd nemal zastaviť konanie z dôvodu, ako je to popísané v napadnutom uznesení. Zdôraznil, že záklon umožňuje znovu žalovať vec, ak je iný naliehavý právny záujem ako to bolo v prípade rozhodnutej veci.
K odvolaniu sa vyjadril aj žalovaný, ktorý navrhol uznesenie ako vecne správne potvrdiť a uplatnil si náhradu trov odvolacieho konania vo výške 413,22 Eur. Zdôraznil, že žalobca bližšie neozrejmuje, v čom je odlišný jeho právny záujem na určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX kat. úz. W.. Podľa jeho názoru žalobca vo svojej žalobe uvádza tie isté skutkové tvrdenia ako uvádzal v konaní vedenom pod sp. zn. 16C 261/00. Potom právne posúdenie skutku vykonané žalobcom je bez významu. Určujúcim pre totožnosť veci sú nielen skutkové tvrdenia, na ktorých je žaloba postavená, ale aj žalobný petit, ktorý vychádza zo skutkových tvrdení a tiež podľa totožnosti osôb, ktorých sa konanie týka. Na základe hodnotenia týchto troch kritérií je možné dospieť k záveru, že v posudzovanej veci ide o totožnú vec ako v konaní 16C 261/00, o ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté. Potom argumentácia žalobcu, že na podanom návrhu je iný naliehavý právny záujem, pričom vychádza z tých istých skutkových tvrdení, ktoré už boli predmetom súdneho prieskumu je neopodstatnená. Uvádzaný odvolací dôvod potom nie je daný.
Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie v zmysle zásad vyjadrených v § 212 ods. 1,2 O.s.p. spolu s konaním, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ) a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 103 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci ( podmienky konania ).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p., len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté sa znova prejednávala. V zmysle tohto ustanovenia ide o rovnakú ( tú istú vec ) vtedy, ak v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav, o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté a ak sa týka toho istého predmetu konania a tých istých účastníkov.
Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený, teda o nárok založený na rovnakom právnom dôvode a vyplývajúci z rovnakých skutkových okolností. Pre posúdenie, či je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci pritom nie je významné, ako bol skutok, ktorý bol predmetom konania posúdený po právnej stránke.
Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, keď bol skutok súdom posúdený po právnej stránke nesprávne alebo neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov nie je významné, ak majú tí istí účastníci v rôznych konaniach rozdielne procesné postavenie a tých istých účastníkov sa konanie týka aj vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú ako právni nástupcovia, či už z dôvodu singulárnej alebo univerzálnej sukcesie účastníkov, ktorí sú, resp. boli účastníkmi už skončeného konania.
Z obsahu spisu Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C 261/2000 plynie, že žalobca sa vo vzťahu k žalovanému Mestu Prešov domáha určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam - domu súp. č. 3353 a priľahlému pozemku KN 404 - zastavaná plocha o výmere 133 m2, zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. W..
Žalobca poukazoval na to, že vyhlásenie o bezodplatnom vzdaní sa majetku pre prípad vysťahovania musel podpísať pred opustením republiky dňa 30.11.1962. Predtým ako politicky perzekuovaný a
sledovaný štátnou bezpečnosťou požiadal obdobne ako jeho rodinní príslušníci o vysťahovanie do zahraničia. Tento úkon neurobil slobodne, ale pod vplyvom bezprávnej vyhrážky vzbudzujúcej dôvodný strach, čo malo podľa jeho názoru za následok neplatnosť tohto úkonu podľa zákona 141/1950 Zb. Žiadosť o vysťahovanie podal vo februári 1963 a vtedajšie Československo opustil v roku 1964, pričom dobrovoľne sa svojho majetku nevzdal. Tvrdil, že súd mal vo veci aplikovať Občiansky zákonník a posudzovať jeho nárok bez ohľadu na existenciu osobitnej právnej úpravy ktorú v danom prípade predstavoval zákon č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.
Rozsudkom Okresného súdu Prešov z 5.11.2004 č.k. 16C 261/00 - 147 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 18.1.2006 č.k. 2Co 350/05 - 215 bola žaloba žalobcu právoplatne zamietnutá. Súdy v uvedenom konaní poukazovali na to, že zákon o mimosúdnych rehabilitáciách je zákonom vo vzťahu k Občianskemu zákonníku osobitným právnym predpisom upravujúcim odškodnenie osôb v súvislosti s tzv. renunciačnými vyhláseniami. Konštatovali, že žalobca sa mohol domáhať obnovenia svojho práva len spôsobom uvedeným v zákone č. 87/1991 Zb. a za podmienok v ňom stanovených, ktoré však so zreteľom na nedostatok žiadaného štátneho občianstva nespĺňal. Zdôrazňovali, že žalobca preukázal naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O.s.p., keďže prípadný vyhovujúci rozsudok by predstavoval spôsobilú verejnú listinu, podľa ktorej by bolo vlastnícke právo žalobcu zaznamenané v katastri nehnuteľností namiesto osoby zapísanej za vlastníka pred týmto záznamom. Žalobca však hneď v konaní nepreukázal, že mu vlastnícke právo, ku ktorému sa domáha určenia aj svedčí. S poukazom na vyslovený právny záver o nesplnení podmienok na prinavrátenie vlastníctva pre žalobcu k predmetným nehnuteľnostiam nebolo možné podľa súdov žalobe vyhovieť.
V teraz prebiehajúcom konaní je daná totožnosť účastníkov vystupujúcich na oboch procesných stranách a je zrejmá aj danosť toho istého predmetu konania.
Odvolací súd ďalej konštatuje, že žiadaný nárok žalobcu je založený na rovnakom právnom dôvode a vyplýva z rovnakých skutkových okolností vyjadrených už v predchádzajúcom konaní. Je zrejmé, že aj v konaní Okresného súdu Prešov sp. zn. 16C 261/00 žalobca poukazoval na spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, existenciu vyhlásenia o bezodplatnom vzdaní sa majetku pre prípad vysťahovania z 30.11.1962 a okolnosti, za ktorých došlo k jeho podpísaniu. Preukazoval naliehavý právny záujem na tomto určení, namietal neplatnosť tzv. renunciačného vyhlásenia a taktiež poukazoval na nedostatok správnej právnej formy spomínaného prehlásenia z 30.11.1962. V tejto súvislosti zdôrazňoval, že toto prehlásenie bolo iba jednostranným právnym úkonom, ktoré nemožno považovať ani za darovanie v zmysle vtedy platných právnych predpisov, text prehlásenia bol vopred pripravený, nebol prejavením jeho vôle, pričom aj Občiansky zákonník platný v tom čase na platné darovanie vyžadoval prejav vôle druhej strany a teda že druhá strana dar prijíma ( č.l. 52 spisu OS Prešov 16C 261/00 ). Žalobca v pôvodnom konaní napokon na podporu svojich nárokov argumentoval aj porušením základných ľudských práv a slobôd, rozpor s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a tiež čl. 1 dodatkového protokolu č. 1 Európskeho dohovoru o zákaze zbavenia majetku fyzickej alebo právnickej osoby.
Zo všetkými takto namietanými okolnosťami zo strany žalobcu sa konajúce súdy vo svojich rozhodnutiach vyporiadali a v závislosti od vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu o nároku žalobcu právoplatne rozhodli.
Keďže ako už bolo uvádzané aj v teraz prebiehajúcom konaní je nepochybne daná totožnosť účastníkov konania, jeho predmetu a rovnakých skutkových okolností, keď aj súčasná argumentácia žalobcu je opakovaním už predtým vyjadrených skutkových a právnych dôvodov pre žiadané určenie vlastníctva, odvolací súd hodnotí postup prvostupňového súdu ako vecne správny. Po zistení, že o veci sa už v minulosti právoplatne rozhodlo, bolo potrebné toto konanie podľa § 103 O.s.p. v spojení s § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. zastaviť.
So zreteľom na všetky tieto dôvody odvolací súd napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil v súlade s § 219 O.s.p.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. vzhľadom na výsledok odvolacieho konania má žalovaný nárok na náhradu vzniknutých trov, ktoré v zmysle jeho návrhu pozostávajú z odmeny právneho zástupcu za poskytnutú právnu pomoc a to za
úkon vyjadrenie sa k odvolaniu žalobcu z 5.5.2011. Za tento úkon patrí právnemu zástupcovi žalovaného odmena vo výške 336,94 Eur ( § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. ) pri hodnote sporu zistenej v predchádzajúcom konaní 16C 261/2000 v rozsahu 17.174,53 Eur. K tomuto úkonu sa pripočítava aj tzv. režijný paušál ( § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky ) vo výške 7,41 Eur, čo spolu predstavuje 344,35 Eur. Celková výška odmeny právneho zástupcu žalovaného po pripočítaní 20 % DPH ( § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky ) v sume 68,87 Eur tak tvorí sumu 413,22 Eur.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.