Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-402-2011.pdf
PDF · 89.11 KB
No categories available
14CoE/402/2011
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, v exekučnej veci oprávneného : W. M., spol. s r.o., so sídlom XXX XX V., J. X, IČO : XX XXX XXX, zastúpený splnomocnenou R. M. Z. M., s.r.o., so sídlom XXX XX V., J. X, IČO : XX XXX XXX, proti povinnému : U. U., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX Z. č. XX, na vymoženie pohľadávky v sume 1 404,86 eur s príslušenstvom, v exekučnom konaní vedenom súdnym exekútorom L.. E. M., so sídlom W. J. XXX XX V., K. č. XX pod spisovou značkou Ex 6274/2009, o odvolaní oprávneného zo dňa 15.03.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 4Er/1892/2009-22 zo dňa 24.02.2011, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e.
Povinnému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením exekučný súd exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom L.. E. M. pod sp. zn. Ex 6274/2009 zastavil s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku) v spojení s ustanoveniami § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a rozhodol súčasne o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Súd rozhodol o zastavení exekúcie v nadväznosti na ustanovenia § 52 ods. 1 a 2, § 53 ods. 1 a 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s použitím európskej právnej úpravy dotýkajúcej sa problematiky spotrebiteľských zmlúv a ochrany práv spotrebiteľa. Súd zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným zo zmluvy o úvere, označenej ako Žiadosť o aktiváciu karty Z. č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.12.2005 posúdil ako spotrebiteľský vzťah a aplikoval pri právnom posúdení tohto vzťahu okrem vnútroštátnej právnej úpravy spotrebiteľských úverov a spotrebiteľských vzťahov aj Smernicu Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej smernica). Súd pri skúmaní rozhodcovskej doložky bral do úvah kritériá, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve a konštatoval, že rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve o úvere, ktorá mala založiť legitimitu exekučného titulu, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Nebola dojednaná individuálne, pričom spotrebiteľ nemal pri podpise zmluvy možnosť dohodnúť sa na obchodných podmienkach s dodávateľom vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami, mohol len zmluvu ako celok odmietnuť, alebo sa podrobiť všetkým podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovskú doložku exekučný súd posúdil ako neprijateľnú podmienku spôsobujúcu značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, navyše neprijateľná rozhodcovská doložka sa prieči dobrým mravom. V dôsledku toho súd považoval exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absencia tejto jeho vlastnosti je neodstrániteľnou prekážkou brániacou vykonaniu exekúcie a tým aj dôvodom na jej zastavenie.
Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Domnieva sa, že súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu vyplýva z Exekučného poriadku v nadväznosti na zákon č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok, čo je prekážkou pre opätovné prejednanie veci. Poukazuje tiež na niektoré nálezy Ústavného súdu SR, na judikatúru Nejvyššího soudu ČR a na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, na základe ktorých sa domnieva, že právo Spoločenstva neprikazuje vnútroštátnemu súdu, aby neuplatnil vnútroštátne procesné normy, na základe ktorých získava rozhodnutie právoplatnosť, aj keby to umožnilo napraviť porušenie akéhokoľvek ustanovenia práva Spoločenstva predmetným rozhodnutím. Podľa stanoviska Súdneho dvora (bod 47 rozhodnutia C-40/08) zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva a aby tak exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. S poukazom na judikatúru Súdneho dvora a európske právo oprávnený zhrnul, že nemožno vyvodiť povinnosť exekučného súdu preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce v danom prípade vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Postupom a rozhodnutím súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a k porušovaniu princípu právnej istoty, čím je oprávnenému znemožnené efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu a povinnému, ako strane ktorá porušila zmluvu, je poskytovaná ochrana na úkor práv oprávneného. Oprávnený taktiež poukázal na skutočnosť, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55 OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a tak právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s ustanovením § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú len Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Oprávnený dáva do pozornosti dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, z ktorej vyplýva, že úvahy a postup súdu nie je správny. Podľa dôvodovej správy, ak by niektoré z ustanovení rozhodcovskej doložky zakladalo výlučne právomoc v rozhodcovskom konaní, takéto ustanovenie je neprijateľné, čo však nemá za dôsledok zrušenie platnosti celej rozhodcovskej doložky, pretože spotrebiteľovi zostáva možnosť riešiť spor v občianskoprávnom konaní pred súdom. Uvedené ustanovenie teda podľa názoru odvolateľa v žiadnom prípade nespôsobuje neplatnosť celej rozhodcovskej doložky. Žiada preto, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica. Zákonná sudkyňa predložila vec na rozhodnutie krajskému súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p. s vyjadrením, že odvolaniu účastníka konania nemieni vyhovieť.
Odvolací súd, vychádzajúc z rozsahu a dôvodov odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), po preskúmaní uznesenia prvostupňového súdu, aplikujúc ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p., sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah, na podklade ktorých prvostupňový súd rozhodol. Na zdôraznenie jeho správnosti navyše dodáva :
Súd v každom štádiu vedenia exekúcie, predovšetkým v štádiu pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi, je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Súdu vyplýva povinnosť skúmať najmä, či podklad, na základe ktorého súdny exekútor žiada o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Keďže exekučným titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné okrem
už uvedených ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Námietka prekážky res iudicata pokiaľ ide o rozhodcovské konanie, ako aj namietaného prekročenia preskúmavacej právomoci súdu preto neobstojí. Okrem už konštatovaného priameho odkazu na zákonnú úpravu Exekučného poriadku a Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 45 ods. 1 písm. b/ a c/ a § 45 ods. 2), vyslovený právny názor plne zodpovedá aj záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa 16.11.2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Návrhom datovaným dňa 09.11.2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri F. B. M. v M. spisovej značky : EP 71533/2009 zo dňa 09.09.2009, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 28.09.2009 a vykonateľnosť dňom 02.10.209. Základný právny rámec nároku priznaného rozhodcovským rozsudkom bol nárok veriteľa z titulu poskytnutého úveru na základe Žiadosti o aktiváciu Karty Z. č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.12.2005, uzatvorenej medzi povinným, ako dlžníkom a spoločnosťou F. M. M., a.s. so sídlom v M., ako veriteľom. Súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom predmetnej zmluvy, ako aj Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných danou spoločnosťou, obsahujúcich rozhodcovskú doložku - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc z príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a Zákona o spotrebiteľských úveroch, v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej smernice, svoje rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až C-244/98, C-473/00, C-168/05, C-243/08, C-40/08, C-227/08, C-76/10), dotýkajúcou sa problematiky spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Odvolací súd mal z obsahu zmluvy o úvere preukázané, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2 písm. e/, § 2 a § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy o úvere, ako aj ďalšie predpoklady vyžadované touto osobitnou právnou normou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Odvolací súd však podotýka, že rozhodnutie nebolo založené na skúmaní zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľských úveroch vyžadovaných touto osobitnou právnou úpravou. Nedostatky rozhodcovského rozsudku, ktorý priznal oprávnenému nárok vyplývajúci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere v rozpore so zákonom (konkrétne § 4 ods. 1 písm. j/ a § 4 ods. 3 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého v dôsledku absencie RPMN v zmluve o úvere sa spotrebiteľský úver považuje za bezúročný a bez poplatkov), odvolací súd vyhodnotil už len ako dôvod navyše potvrdzujúci správnosť úvahy exekučného súdu o nezákonnosti uplatneného nároku a tým aj nezákonnosti vedenia exekúcie.
Pokiaľ odvolateľ polemizuje o správnosti posúdenia daného zmluvného vzťahu ako vzťahu spotrebiteľského, odvolací súd poznamenáva, že spotrebiteľská zmluva je inštitút, ktorý je treba vnímať komplexne a ktorý sa nesporne týka viacerých typov zmlúv. Spotrebiteľské zmluvy možno rozlišovať jednak v užšom a jednak v širšom ponímaní. Pri posúdení charakteru posudzovanej úverovej zmluvy je nutné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase uzavretia tejto zmluvy o úvere. Aj keď je možné pripustiť, že ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka platného v danom čase, ustanovovalo, že spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, teda definoval spotrebiteľské zmluvy bez odkazu na Obchodný zákonník (ktorými ustanoveniami sa mala uzavretá zmluva spravovať), iba z tejto skutočnosti však nie je možné vyvodiť, že posudzovaná zmluva nie je (nemôže byť) spotrebiteľskou zmluvou. Vychádzajúc z európskej legislatívy,
ako aj zásad a pojmových znakov z ktorých pri definícii spotrebiteľskej zmluvy je nevyhnutné vychádzať, nemožno úpravu v Občianskom zákonníku považovať za taxatívnu, ide len o užšie vymedzenie pojmu spotrebiteľských zmlúv. Je nutné v širšom kontexte vychádzať i z ustanovení osobitnej právnej úpravy zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Zmluvu o úvere možno nesporne považovať za spotrebiteľskú zmluvu podľa § 23a Zákona o ochrane spotrebiteľa. Podľa tohto ustanovenia, odseku 1, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným na základe zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.12.2005 je nutné aplikovať aj ustanovenia Občianskeho zákonníka zabezpečujúce ochranu práv spotrebiteľa a to aj napriek tomu, že zmluva bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z čl. IX. Obchodných podmienok pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet, v zmysle ktorej všetky spory, ktoré vznikli alebo vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou, budú rozhodované s konečnou platnosťou výlučne v rozhodcovskom konaní, čím sa spotrebiteľ vzdal vopred svojho ústavného práva na spravodlivý proces pred nezávislým všeobecným súdom, správne exekučný súd právne posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo v predtlači Obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je už vopred určený jediný konkrétny rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Takouto formuláciou rozhodcovskej doložky bolo dlžníkovi - povinného absolútne odňaté právo slobodnej voľby uplatnenia či bránenia svojho práva nielen medzi všeobecným súdom a rozhodcovským konaním, no aj právo slobodného výberu konkrétneho rozhodcu či rozhodcovského súdu, ktorý by spor z danej spotrebiteľskej zmluvy podľa voľby a vôle spotrebiteľa rozhodol. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom správne exekučný súd rozhodcovskú doložku právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne v neprospech spotrebiteľa. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do zmluvných dojednaní vopred pripravenej typovej zmluvy a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť.
Odvolací súd - reagujúc na dôvody odvolania - len pre úplnosť podotýka, že pokiaľ ide o namietaný výklad k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka obsiahnutý v dôvodovej správe k danému novelizovanému ustanoveniu (ktorý v čase uzavretia zmluvy o pôžičke ešte v platnosti nebol), z citovaného výkladu vyplýva len to, že ochrana práv spotrebiteľa je posilnená a zabezpečená v tom zmysle, že aj napriek rozhodcovskej doložke dohodnutej podľa znenia § 53 ods. 4 písm. r/, je nedotknuté právo a možnosť spotrebiteľa uplatňovať svoje práva na všeobecnom súde, a to popri zachovanej možnosti voľby eventuálne aj rozhodcovského konania, avšak táto voľba je výlučne na strane spotrebiteľa. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ OZ takéto zmluvné dojednanie považuje výslovne za neprijateľnú podmienku uvedenú v spotrebiteľskej zmluve a vychádzajúc zo zákonného znenia - neprijateľná podmienka obsiahnutá v spotrebiteľskej zmluve sa považuje za neplatnú (§ 53 ods. 4 OZ v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke). Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
O náhrade trov druhostupňového konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s ustanovením § 224 ods. 1 O.s.p. a povinnému, ako v odvolacom konaní úspešnému
účastníkovi nepriznal náhradu trov odvolacieho konania, pretože si trovy konania neuplatnil (§ 151 ods. 1 O.s.p.).
Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.