Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_14CoE-386-2011.pdf
PDF · 91.2 KB
No categories available
14CoE/386/2011
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: Y. G. Z. A. S. S. „v W.", so sídlom XXX XX C. X - D., O. XXX, Q. M., V. : XXX XXX XX, proti povinnému: U. C., narodený XX.XX.XXXX, bytom XXX XX C., R. X, vedenej súdnym exekútorom N.. N. I., so sídlom J. A. XXX XX F., H. XX, pod sp. zn. Ex 5593/09-2, na vymoženie pohľadávky v sume 2 174,65 eur (pôvodne 65 513,51 Sk) s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného zo dňa 29.07.2011 proti uzneseniu Okresného súdu Brezno číslo konania 2Er/1249/2009 - 86 zo dňa 04.07.2011, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením exekučný súd exekúciu vedenú pod spisovou značkou Ex 5593/2009 vyhlásil za neprípustnú a následne ju zastavil podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučného poriadku), v spojení s čl. 22, 23 a 24 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach (oznámenie MZV SR č. 193/1993 Z.z.) a s ustanovením § 47 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie z rozhodcovského rozsudku vydaného cudzím rozhodcovským orgánom - rozhodcom I.. M. G., so sídlom v H., Y. XX v Q. M., sp. zn. 1463/08 zo dňa 26.05.2008. Exekučný súd, vychádzajúc z príslušných článkov dvojstrannej zmluvy konštatoval, že napriek tomu, že oprávnený predložil v osvedčených kópiách rozhodcovský nález, ako aj rozhodcovskú doložku, súd nemal za preukázané splnenie všetkých podmienok uvedených v čl. 22 a 23 dvojstrannej zmluvy, najmä vyplývajúce z čl. 23 písm. c/ tejto dohody. Na oprávnenom bolo dôkazné bremeno hodnoverne preukázať, že povinnému, ako účastníkovi rozhodcovského konania, bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní a že mu bolo rozhodcovské rozhodnutie - nález spolu s poučením o možnosti podať opravný prostriedok riadne doručené. Z odôvodnenia rozhodcovského rozhodnutia a ani z iných, oprávneným predložených listín, nevyplýva táto skutočnosť. Súd navyše konštatoval, že oprávnený nedodržal podmienku uvedenú od bodom 3 a to, že pôžičku možno poskytnúť len na základe písomného návrhu na poskytnutie pôžičky a podpísaním vlastnej zmenky fyzickým osobám, ktoré sú staršie ako 18 rokov, majú štátnu príslušnosť ČR a majú trvalý pobyt v ČR. Ak nemajú tieto osoby štátnu príslušnosť ČR, musia mať povolený pobyt v ČR po dobu poskytnutia pôžičky. Zo spisového materiálu rozhodcovského spisu nevyplýva, že by oprávnený alebo rozhodca skúmal splnenie tejto podmienky. S prihliadnutím na uvedené potom súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil v celom rozsahu.
Proti uzneseniu exekučného súdu podal v mene oprávneného v zákonom stanovenej lehote odvolanie advokát I.. Z. G., so sídlom XXX XX H., S. XXX/X, Q. M.. Rozhodnutie exekučného súdu oprávnený namietal vo viacerých smeroch. Možnosť riadne sa zúčastniť konania podľa čl. 23 písm. c/ Zmluvy sa posudzuje podľa právneho poriadku zmluvnej strany, kde sa konanie uskutočnilo - teda podľa právneho poriadku Českej republiky. Podmienky rozhodcovského konania tak súd mal posudzovať podľa zákona
č. 216/1994 Sb. O rozhodčím řízení a o výkonu rozhodčích nálezů. Tento zákon však nikde nestanovuje povinnosť rozhodcu zasielať návrhy či predvolávať na konanie strany. Podľa ustanovenia § 19 tohto zákona za absencie dohody strán rozhodca postupuje v konaní spôsobom, ktorý považuje za vhodný. Zákon taktiež rozhodcovi neukladá povinnosť v odôvodnení rozhodnutia spomínať doručovanie výziev a podobne. Rozhodcovský spis však obsahuje výzvu zo dňa 23.04.2006, aby sa povinný vyjadril k žalobe. Je tak evidentné, že rozhodca postupoval v súlade s právnymi predpismi Českej republiky a to dokonca nad rámec a v prospech povinného. Pokiaľ exekučný súd vyvodil svoj záver o neprípustnosti vedenia exekúcie z dôvodu, že oprávnený nedodržal podmienky L. pôžičky, oprávnený argumentuje, že exekučný súd nemôže v exekučnom konaní posudzovať vecnú správnosť exekučného titulu a z tohto dôvodu odoprieť uznanie či výkon. Takéto závery navyše nemajú ani oporu v zistenom skutkovom stave. Navyše, aj pokiaľ by neboli splnené podmienky pre poskytnutie pôžičky, oprávnený zdôrazňuje, že preukázateľne bola predmetná čiastka povinnému poskytnutá. V závere odvolania potom oprávnený zhrnul, že exekučný titul spĺňa všetky požiadavky kladené na neho platným právom Českej i Slovenskej republiky, vrátane Dohody a nie je tak daný dôvod pre odopretie výkonu rozhodnutia. Navrhuje preto, aby odvolací súd uzneseniu súdu prvého stupňa zrušil a nariadil pokračovať v exekúcii.
Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.
V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 a 3 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie.
Odvolací súd, vychádzajúc z ustanovenia § 212 ods. 3 O.s.p., ešte pred samotným vecným posúdením dôvodov odvolania a vecnej správnosti napadnutého uznesenia konštatuje procesný nedostatok jednej zo základných podmienok konania - a to od počiatku danej exekučnej veci- ktorým je nedostatok plnomocenstva pre advokáta I.. Z. G., so sídlom v H., S. X Q. M.. Napriek skutočnosti, že už návrh na vykonanie exekúcie bol súdnemu exekútorovi zasielaný oprávneným v zastúpení menovaného advokáta so sídlom v Q. M.. Ako prvú vadu a nesprávnosť postupu súdu tak odvolací súd konštatuje, že exekučný súd konal s údajným splnomocnencom napriek tomu, že súd nemal ozrejmené, či advokát so sídlom na území iného štátu je oprávnený zastupovať účastníka konania pred súdom v Slovenskej republike. Doposiaľ známe skutočnosti skôr nasvedčujú, že advokát, ktorý koná v danej exekučnej veci za oprávneného, nie je oprávnený poskytovať právne služby účastníkovi konania pred súdom v SR. V prípade advokáta I.. Z. G. sa nejedná o dočasné alebo príležitostné poskytovanie právnej služby a keďže nejde ani o usadeného euroadvokáta, podmienkou prípustnosti zastupovania na území SR je jeho spolupráca s advokátom zapísaným do zoznamu advokátov v SR, pričom z obsahu spisu naplnenie tejto zákonnej podmienky nevyplýva (§ 32 Zákona o advokácii), pričom aj doručovanie písomnosti priamo advokátovi do Q. M. je vylúčené (§ 33 Zákona o advokácii). Keďže však, vychádzajúc z ustanovenia § 104 ods. 2 O.s.p., nedostatok doloženej plnej moci je odstrániteľným nedostatkom podmienok konania, odvolací súd po zistení ďalších zásadných vecných nedostatkov a nesprávnosti odvolaním napadnutého uznesenia aj za daného nedostatku jednej zo základných podmienky konania považoval za potrebné uznesenie zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V ďalšom postupe sa však súd prvého stupňa bude musieť vysporiadať s otázkou prípustnosti zastupovania účastníka konania advokátom majúcim sídlo v inom členskom štáte Európskej únie a to s poukazom na zákonné podmienky takéhoto zastupovania na území Slovenskej republiky euroadvokátom, konkrétne hosťujúcim euroadvokátom, alebo usadeným euroadvokátom podľa zákonných kritérií obsiahnutých v ustanovení § 30 písm. a/, b/ a c/, v spojení s ustanoveniami § 31, § 32, § 35, resp. § 38 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii v platnom znení.
Návrhom zo dňa 14.09.2009 sa oprávnený domáhal vykonania exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu, ktorým bol cudzí rozhodcovský nález vydaný rozhodcom I.. M. G., so sídlom v H., Y. XX v Q. M. spisovej značky : 1463/08 zo dňa 26.05.2008, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 20.06.2008 a vykonateľnosť dňom 30.06.2008.
Pokiaľ ide o vykonateľnosť cudzieho rozhodnutia, je exekučný súd povinný rešpektovať osobitný právny režim upravujúci podmienky uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia, pričom danosť týchto podmienok je súd povinný skúmať ex offo. Pokiaľ ide o cudzí rozhodcovský nález, priznanie právnych účinkov takémuto rozhodnutiu pozostáva z dvoch na seba nadväzujúcich, avšak osobitých a špecifických
štádií a to štádia prvotného, kedy sa súd príslušný na výkon tohto rozhodnutia zameria na skúmanie podmienok uznania tohto rozhodnutia a pokiaľ súd takéto rozhodnutie uzná, štádia následného - výkonu tohto rozhodnutia. Pokiaľ ide o uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí (nálezov) v Slovenskej republike, predovšetkým je nutné vychádzať z ustanovení zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení zmien a doplnkov. Podľa ustanovenia § 49 tohto zákona sa uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok sa uzná tým, že súd, ktorý je príslušný na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, naň prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. Tomu zodpovedá ustanovenie § 42 ods. 4 Exekučného poriadku. Pred podmienkami uznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia upravenými v zákone má však prednosť úprava v medzinárodnej zmluve (§ 53 zákona č. 244/2002 Z.z.). Takouto medzinárodnou zmluvou je predovšetkým Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (vyhl. MZV SR č. 74/1959 Zb.). Pokiaľ však vzájomné uznávanie rozhodcovských rozhodnutí upravujú aj niektoré dvojstranné medzištátne zmluvy a štát, s ktorým je SR viazaná aj dvojstrannou zmluvou, je zmluvnou stranou aj vyššie uvedeného dohovoru, použije sa prednostne dvojstranná zmluva. Exekučný súd preto správne v danom prípade vychádzal z príslušných článkov Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach so Záverečným protokolom (Praha 29.októbra 1992, ozn. č. 193/1993 Z.z. - ďalej len „dvojstranná zmluva“).
Podľa článku 22 písm. c/ dvojstrannej zmluvy, upravujúceho uznanie a výkon rozhodnutí v majetkových veciach, zmluvné strany s výnimkou rozhodnutí uvedených v článku 25 tejto zmluvy uznávajú a vykonávajú na svojom území za podmienok ustanovených v tejto zmluve aj rozhodcovské nálezy vydané na území druhej zmluvnej strany v rozhodcovskom konaní.
Článok 23 dvojstrannej zmluvy upravuje podmienky uznania a výkonu rozhodnutí a to tak, že rozhodnutia uvedené v článku 22 zmluvy sa budú uznávať a vykonávať, ak po a) rozhodnutie je právoplatné a vykonateľné podľa potvrdenia orgánu, ktorý rozhodnutie vydal; predbežne vykonateľné rozhodnutia a vykonateľné predbežné opatrenia možno na území dožiadanej zmluvnej strany uznať a vykonať, i keď ich možno napadnúť riadnym opravným prostriedkom, po b) justičné orgány druhej zmluvnej strany nevydali skôr právoplatné rozhodnutie alebo neuznali a nevykonali rozhodnutie tretieho štátu v tej istej veci a medzi tými istými účastníkmi, po c) účastníkovi bola daná možnosť riadne sa zúčastniť na konaní, najmä ak bol podľa právneho poriadku zmluvnej strany, kde sa konanie uskutočnilo, riadne a včas predvolaný na pojednávanie a rozhodnutie spolu s poučením o možnosti podať proti nemu opravný prostriedok mu bolo riadne doručené, a v prípade procesnej nespôsobilosti bol riadne zastúpený, po d) na konanie nebola daná výlučná právomoc orgánov zmluvnej strany, na území ktorej sa o uznanie žiada a napokon po e) zmluvná strana, na území ktorej sa o uznanie alebo výkon žiada, sa domnieva, že uznanie alebo výkon neohrozí jej zvrchovanosť alebo bezpečnosť alebo nebude v rozpore s jej verejným poriadkom.
Podľa čl. 24 ods. 1 a 2 návrh na uznanie a výkon rozhodnutia sa podáva priamo príslušnému súdu zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie uznať a vykonať. Výkon rozhodnutia vrátane náležitostí návrhu na výkon rozhodnutia a dokladov, ktoré je potrebné k návrhu pripojiť, ako aj možnosť povinného podať proti výkonu rozhodnutia námietky, sa spravujú právnym poriadkom zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie vykonať. Podľa odseku 3 tohto článku súd, ktorý rozhoduje o uznaní a nariadení výkonu rozhodnutia, sa obmedzí na zistenie, či boli splnené podmienky uvedené v článkoch 22 a 23, a ak zistí, že tieto podmienky sú splnené, rozhodnutie uzná alebo nariadi jeho výkon.
Odvolací súd, striktne vychádzajúc z citovanej bilaterálnej právnej úpravy a rešpektujúc špecifickosť priznania právnych účinkov cudzích rozhodcovských rozhodnutí na území Slovenskej republiky, konštatuje, že v danej veci je zrejmé, že exekučný súd uznal predložený cudzí rozhodcovský nález za spôsobilý exekučný titul, pretože - vychádzajúc z ustanovenia citovaného čl. 24 ods. 3 dvojstrannej zmluvy - pokiaľ už nariadil jeho výkon - v danej veci - vydal poverenie pre súdneho exekútora a to Poverením č. 5603 030251 zo dňa 29.10.2009, je nutné predpokladať a mať za to, že súd pred vydaním poverenia postupoval v zmysle bilaterálnej právnej úpravy a vydaním poverenia pre súdneho exekútora odobril splnenie podmienok uznania uvedených v čl. 22 a 23 dvojstrannej zmluvy č. 193/1993 Z.z. Toto konštatovanie priamo vyplýva z uskutočnených úkonov v danej exekučnej veci, v nadväznosti na znenie čl. 24 ods. 3 dvojstrannej zmluvy. Súd potom v štádiu už prebiehajúcej exekúcie nie je oprávnený spätne posudzovať danosti uznania cudzieho rozhodnutia z hľadiska naplnenia podmienok podľa čl. 22 a 23. Odvolací súd však okrajovo konštatuje, že je zrejmé z obsahu spisu, že exekučný súd mal v
tomto prvotnom štádiu dôslednejšie skúmať naplnenie materiálnych predpokladov pre vedenie exekúcie, konkrétne súladnosť exekučného titulu s bilaterálnou zmluvou. V štádiu pred vydaním poverenia pre súdneho exekútora - teda v štádiu uznania a nariadenia výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu
- celkom zjavne súd nevenoval pozornosť podmienkam pre uznanie vyplývajúcim z predmetného bilaterálneho dohovoru.
Po uznaní cudzieho rozhodnutia nariadením jeho výkonu v ďalšom štádiu samotného výkonu cudzieho rozhodnutia potom exekučný súd postupuje v súlade s čl. 24 ods. 2 dvojstrannej zmluvy, v ktorom je obsiahnutý spätný odkaz, pokiaľ ide o podmienky výkonu už uznaného cudzieho rozhodnutia, opäť na vnútroštátnu právnu úpravu zmluvnej strany, na území ktorej sa má rozhodnutie vykonať (teda na právnu úpravu Slovenskej republiky), konkrétne príslušné ustanovenia zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Osobitná právna úprava pokiaľ ide o výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku je obsiahnutá v ustanoveniach § 46 až 50 Zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré exekučný súd neaplikoval vôbec. Tu je možné konštatovať zásadný rozdiel právnej úpravy pokiaľ ide o oprávnenie súdu príslušnému na výkon rozhodnutí zastaviť (a to buď na návrh povinného, prípadne aj bez takéhoto návrhu) už prebiehajúcu exekúciu. Kým právna úprava vzťahujúca sa na tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 45 ods. 1 písm. a/ až c/ a § 45 ods. 2 ZoRK ) umožňuje a dáva zákonné splnomocnenie exekučnému súdu v nepomerne širšom rozsahu zastaviť už prebiehajúcu exekúciu, naproti týmto zákonným možnostiam právna úprava vzťahujúca sa výlučne na výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku (nálezu) v ustanovení § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ a ods. 2 tohto ustanovenia zužuje možnosť exekučného súdu odoprieť uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku.
Uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, len vtedy, ak tento účastník konania preukáže súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu okolnosti a skutočnosti predpokladané expessis verbis v ustanovení § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom (§ 50 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).
Ustanovenie § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ Zákona o rozhodcovskom konaní na daný konkrétny prípad aplikovateľné nie je, nakoľko možnosť exekučného súdu odoprieť výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku za naplnenia niektorého z dôvodov vymienených v písm. a/ až e/ tohto ustanovenia je viazaná výlučne na návrh účastníka, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje a to za predpokladu, ak tento účastník aj preukáže svoje tvrdenia z hľadísk niektorého z dôvodov podľa § 50 ods. 1 písm. a/ až e/. Nakoľko však v danej exekúcii takýto návrh zo strany povinného podaný nebol, súd mohol (v čom spočíva zásadný rozdiel od možnosti úpravy v ustanovení § 45 ods. 2 ZoRK) aj bez návrhu oprávneného odoprieť uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku len z dvoch dôvodov a to, ak by zistil, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní (čo v danej veci konštatovať nemožno), alebo ak by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.
Odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa vzhľadom na vykonané dokazovanie a prebiehajúce štádium exekúcie vec nesprávne právne posúdil a súčasne nedostatočne zistil skutkový stav. Predovšetkým, súd bude povinný odstrániť prekážku podmienky konania vyplývajúcu z nejasného udelenia plnej moci oprávneným na konanie v jeho mene už od počiatku a vyriešenia otázky prípustnosti zastupovať účastníka konania na území Slovenskej republiky splnomocneným advokátom so sídlom v Českej republike. Skúmať danosť podmienok pre uznanie a následný výkon cudzieho rozhodcovského nálezu však už v tomto štádiu, keď exekúcia prebieha na základe udeleného poverenia, nie je možné z hľadiska kritérií upravených čl. 23 dvojstrannej zmluvy a to vzhľadom na spätný odkaz vyplývajúci z čl. 24 ods. 2, v spojení s čl. 24 ods. 3 dvojstrannej zmluvy. Ak exekučný súd má zákonné splnomocnenie v štádiu po uznaní cudzieho rozhodcovského nálezu a nariadení jeho výkonu ešte skúmať naplnenie zákonných predpokladov pre uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, môže postupovať už len podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. a/ až e/ za predpokladu osobitného návrhu povinného na takýto postup, alebo len na základe ustanovenia § 50 ods. 2 ZoRK aj bez návrhu povinného. Exekučný súd pokiaľ by tak mal za to, že v danej veci existuje dôvod, pre ktorý je nutné už prebiehajúcu exekúciu
vyhlásiť za neprípustnú a následne ju zastaviť (teda odoprieť jej výkon), musel by mať za preukázané naplnenie niektorého z dôvodov obsiahnutých v ustanovení § 50 ods. 1 alebo 2 Zákona o rozhodcovskom konaní a v týchto zákonných intenciách by muselo aj vyznieť odôvodenie takéhoto rozhodnutia súdu (čo priamo vyplýva z ustanovenia § 50 ods. 3 ZoRK).
Odvolací súd potom z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f/ a h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa ustanovenia § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.