Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8Er-870-2007.pdf
PDF · 104.29 KB
Case nature
Subarea
8Er/870/2007
Uznesenie
Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s. r. o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Pribinova 25, Bratislava, proti povinnej C. Z., S.. XX. XX. XXXX, M. Q. Ľ. XXX, pre vymoženie pohľadávky vo výške 212,71 Eur (6 408,- Sk) s príslušenstvom, vykonávanej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, Bratislava, pod sp. zn. Ex 4820/2007, takto
rozhodol:
Exekúcia sa z a s t a v u j e.
odôvodnenie:
Pred súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým sa dňa 09. 11. 2007 začalo exekučné konanie pod sp. zn. Ex 4820/2007 na vymoženie pohľadávky vo výške 6 408,- Sk s príslušenstvom, priznanej rozhodcovským rozsudkom č. SR 5132/07 zo dňa 31. 07. 2007, vydaným Stálym rozhodcovským súdom zriadeným Slovenskou rozhodcovskou, a. s., so sídlom Trnavská cesta 70, Bratislava, IČO: 35 922 761. Súdny exekútor začal vykonávať exekúciu po získaní poverenia č. 5505 011987* zo dňa 30. 11. 2007, ktoré v súlade s § 44 ods. 2 Exekučného poriadku udelil tunajší súd na vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť 6 408,- Sk s 0,25 % denným úrokom z omeškania zo sumy 22 800,- Sk od 21. 04. 2007 do 07. 08. 2007, zo sumy 20 520,- Sk od 08. 08. 2007 do 06. 09. 2007, zo sumy 18 240,- Sk od 07. 09. 2007 do 17. 09. 2007, zo sumy 8 328,- Sk od 18. 09. 2007 do 08. 10. 2007, zo sumy 6 048,- Sk od 09. 10. 2007 do zaplatenia, trovy predchádzajúceho konania 6 562,- Sk a trovy exekúcie.
Podaním zo dňa 22. 03. 2011 postúpil súdny exekútor súdu podanie manžela povinnej zo dňa 13. 03. 2011 označené ako „vyjadrenie na exekúciu o trovách exekúcie“. Manžel povinnej namietal výšku ďalších trov exekúcie, o ktorých boli účastníci upovedomení súdnym exekútorom.
Z jednotlivých ustanovení Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd má oprávnenie a zároveň aj povinnosť skúmať zákonnosť a dôvodnosť vykonávanej exekúcie v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. V prípade zistenia dôvodu na zastavenie exekúcie tak môže súd na návrh účastníka ako aj bez návrhu rozhodnúť o zastavení exekúcie. Tunajší súd pred rozhodnutím o podaní manžela povinnej preskúmal exekučný titul a od rozhodcovského súdu si vyžiadal časť rozhodcovského spisu.
Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
Podľa § 45 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov 16) na návrh účastníka konania, proti ktorému bol
nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví
a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, 17)
b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo
c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom.
Podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c).
Oprávnený svoj návrh na vykonanie exekúcie podložil rozhodcovským rozsudkom, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 23 160,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 22 800,- Sk od 21. 04. 2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 6 562 Sk, to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Z odôvodnenia predmetného exekučného titulu súd zistil, že právnym dôvodom konania pred rozhodcovským súdom bolo neplnenie si záväzkov povinnej zo Zmluvy o úvere zo dňa 04. 01. 2007, uzavretej podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Z predloženej Zmluvy o úvere č. 5370841 zo dňa 04. 01. 2007 jednoznačne vyplýva, že v danom prípade sa jedná o spotrebiteľský právny vzťah, na ktorý sa preto musia aplikovať normy spotrebiteľského práva. Z obsahu exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a základe toho priznal sčasti plnenie zákonom nedovolené.
Právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv je treba aplikovať na právny vzťah podľa účinnosti právnej úpravy v čase uskutočnenia právneho úkonu, v danom prípade v dobe uzatvorenia zmluvy o úvere.
Podľa ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom do 31. 12. 2007 (ďalej len „Občiansky zákonník“), spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy.
Podľa ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
Podľa ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka").
Podľa ust. § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa ust. § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Podľa ust. § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.
Podľa ust. § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka,
Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Podľa § 23a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, na spotrebiteľské zmluvy, ktoré neboli uzavreté podľa osobitného predpisu, 13d) sa primerane použijú ustanovenia tohto predpisu.
Podľa článku 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1999 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „smernica“), zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Podľa článku 3 ods. 2 citovanej smernice, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
Podľa článku 6 smernice, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
Podľa bodu 1, písm. e) prílohy citovanej smernice, nekalá podmienka uvedená v článku 3 smernice je okrem iných aj požiadavka pre spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako kompenzáciu.
Vyššie citované ustanovenia Občianskeho zákonníka boli doplnené do zákona novelou č. 150/2004 Z. z. zo dňa 02. 03. 2004, ktorou došlo k čiastočnej implementácii smernice do právneho poriadku Slovenskej republiky. Tento prameň komunitárneho práva má podstatný význam pre úpravu spotrebiteľských zmlúv v práve Európskych spoločenstiev (ES) a Európskej únie (EÚ). Slovenská republika je odo dňa pristúpenia viazaná všetkými právne záväznými aktmi inštitúcii ES a EÚ, a to za podmienok upravených primárnym komunitárnym právom. Záväznosť prameňov komunitárneho práva je daná aj čl. 7 Ústavy Slovenskej republiky. Pokiaľ sa jedná o smernice, táto záväznosť sa prejavuje najmä povinnosťou zákonodarcu smernicu v určenej lehote vykonať, prípadne i povinnosťou orgánov aplikácie práva priznať smernici priamy alebo nepriamy účinok. Podľa zmluvy o ES sú smernice záväzné pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa nimi má dosiahnuť. Systém založený citovanou smernicou vychádza z myšlienky, že spotrebiteľ je voči dodávateľovi v slabšom postavení tak pokiaľ ide o jeho kúpnu silu, ako ja pokiaľ ide o jeho úroveň poznania. Uvedená skutočnosť vedie spotrebiteľa k prijatiu podmienok, ktoré sú vopred pripravené dodávateľom bez možnosti ovplyvniť ich obsah. Z verejného záujmu na ochrane spotrebiteľa pred nekalými zmluvnými podmienkami judikatúra Súdneho dvora odvodila povinnosť vnútroštátneho súdu chrániť spotrebiteľov ex offo (napr. čl. 51 rozsudku Súdneho dvora EU C-40/08 ASTURCOM, v ktorom Súdny dvor judikoval, že článok 6 smernice treba považovať za kogentné ustanovenie).
Zo znenia ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka vyplýva, že výpočet zmlúv, ktoré sú zmluvami spotrebiteľskými je taxatívny. V prípade spotrebiteľských zmlúv však nie je jediným vnútroštátnym prameňom práva Občiansky zákonník. Zákon č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinný v čase uzatvorenia zmluvy o úvere (toho času nahradený zákonom č. 250/2007 Z. z.) v ust. § 23a zadefinoval spotrebiteľské zmluvy ako zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Naviac, predmetný zákon v ustanovení § 23a ods. 2 určuje Občiansky zákonník za subsidiárny prameň práva pre všetky spotrebiteľské zmluvy. Na základe vyššie uvedeného tak možno konštatovať, že pre posúdenie, či sa v danom prípade jedná o spotrebiteľskú zmluvu, nie je určujúci iba taxatívny výpočet zmlúv v ust. § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ale aj vymedzenie spotrebiteľských zmlúv v ust. § 23a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa. Len takýto výklad je v súlade s cieľom, ktorý sa má dosiahnuť smernicou a s judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej môže súd členského štátu prostredníctvom eurokonformnej
interpretácie (výklad vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením a cieľmi smernice) interpretovať a aplikovať normy vnútroštátneho spotrebiteľského práva tak, aby sa ochrana spotrebiteľa maximálne priblížila účelu, rozsahu a kvalite ochrany, ktorú priznáva v danom prípade smernica. Smernicu je tak nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv.
Súd pri posúdení právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou ako spotrebiteľského vzťahu, vychádzal z obsahu zmluvy o úvere, z ktorej vyplýva, že veriteľ (oprávnený v exekúcii) v rámci svojej podnikateľskej činnosti dočasne poskytol dlžníkovi (povinná v exekúcii) peňažné prostriedky vo forme úveru. Výpisom z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I súd zistil, že predmetom činnosti oprávneného je okrem iného aj poskytovanie úverov z vlastných zdrojov. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a tak nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Súčasťou predmetnej zmluvy o úvere sú všeobecné podmienky poskytnutia úveru, ktoré povinná ovplyvniť nemohla nakoľko boli pripravené vopred pre neznámy počet potenciálnych spotrebiteľov. S poukazom citované ustanovenia nemá na posúdenie právneho vzťahu medzi oprávneným a povinnou význam skutočnosť, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka, resp. že došlo k voľbe práva medzi účastníkmi. Normy spotrebiteľského práva sú vo vzťahu k Obchodnému zákonníku špeciálnymi ustanoveniami, preto sa na daný vzťah uplatní právna zásada použitia špeciálnej právnej úpravy pred všeobecnou (lex specialis derogat lex generalis). Na spotrebiteľské právne vzťahy sa vždy aplikujú spotrebiteľské právne normy, a preto sa za každých okolností musia použiť ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie a v jeho prospech, bez ohľadu na to, podľa akých zákonov bola spotrebiteľská zmluva uzavretá. Na základe uvedeného tak súd po preskúmaní zmluvy dospel k názoru, že z obsahu zmluvy a postavenia účastníkov zmluvy jednoznačne vyplýva, že sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu.
Exekučný súd môže v súlade s ust. § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v spojení s ust. § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní exekúciu zastaviť aj bez návrhu, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Súd tak v rámci exekúcie môže kontrolovať zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní. Preskúmaním rozhodnutia rozhodcovského súdu, mal súd preukázané, že rozhodcovský súd len formálne potvrdil právo oprávneného uvedené v zmluve o úvere, pričom vôbec nepreskúmal, či sa medzi účastníkmi zmluvy nejedná o spotrebiteľský právny vzťah.
Za plnenie právom nedovolené sa považuje také plnenie, ktoré je výslovne zakázané alebo sa svojim obsahom alebo účelom prieči zákonnému zákazu. V danom prípade rozhodcovský súd priznal sčasti zákonom nedovolené plnenie. Preskúmaním zmluvy o úvere a Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súd zistil, že zmluvné dojednania medzi účastníkmi obsahujú niekoľko neprijateľných zmluvných podmienok, ktoré sú absolútne neplatné. Neprijateľnými podmienkami sa chápu akékoľvek ustanovenia v spotrebiteľských zmluvách, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa za predpokladu, že sa nejedná o individuálne dojednané zmluvné ustanovenia. Pojmovým znakom individuálne dojednaných zmluvných ustanovení je to, že spotrebiteľ má možnosť ovplyvniť ich obsah, čo v konkrétnom prípade urobiť nemohol.
Neprijateľné podmienky nie sú v ust. Občianskeho zákonníka ako aj v smernici vymenované taxatívne. Súd preto môže posúdiť akúkoľvek podmienku za nekalú, ak vzhľadom k povahe poskytnutej služby, k okolnostiam súvisiacim s uzavretím zmluvy a iným podmienkam, ktoré ovplyvňujú uzavretie zmluvy, táto svojou povahou spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. V danom prípade sa povinná zaviazala, že za poskytnutý úver vo výške 14 000,- Sk zaplatí dvanástimi mesačnými splátkami aj poplatok vo výške 13 360,- Sk, čo predstavuje 95,43 % hodnoty poskytnutého úveru. Takáto odplata niekoľkonásobne prevyšuje odplaty, za ktoré poskytujú úvery banky a v právnom štáte, ktorý rešpektuje, implementuje a aplikuje spotrebiteľské právo Európskej únie nemôže byť pochýb o tom, že takto vysoko dojednaný poplatok za poskytnutie úveru nemôže byť v žiadnom prípade považovaný za primeraný, alebo čo i len približujúci sa primeranosti odplaty. V spotrebiteľských zmluvách je dodávateľ povinný pristupovať k tvorbe zmluvných podmienok v súlade s ustanoveniami spotrebiteľského práva a s dobrými mravmi a nie ich obchádzať cez rôzne dojednania ako napr. neuvedenie úroku, dohodu o voľbe práva a pod. Takýmto obchádzaním zákona dochádza k popretiu zmyslu a účelu noriem spotrebiteľského práva a k dojednávaniu neprimeraných zmluvných podmienok.
Preskúmaním všeobecných zmluvných podmienok súd zistil, že tieto obsahujú niekoľko ustanovení, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa.
Právny poriadok Slovenskej republiky obsahuje aj špeciálnu úpravu spotrebiteľského úveru, ktorou bol v čase uzatvorenia zmluvy o úvere zákon č. 258/2001 Z. z., ktorý definuje spotrebiteľský úver ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. Na posúdenie skutočnosti, či sa v tom ktorom prípade jedná o spotrebiteľský úver nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, ale skutočnosť, že sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Podľa ust. § 3 zákona o spotrebiteľskom úvere je veriteľom každá fyzická alebo právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania a spotrebiteľom fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel, ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú upravené v ust. § 4 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednou zo základných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere je aj dojednanie ročnej percentuálnej miery nákladov (ďalej len „RPMN“), ktorá je vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru. Zohľadňuje úroky a poplatky spojené s poskytnutím úveru a časové obdobie ich splácania. Zákon o spotrebiteľských úveroch spája absenciu RPMN s negatívnym dôsledkom pre veriteľa, a to tým, že úver poskytnutý na základe takej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov (§ 4 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch).
V predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere absentuje údaj o RPMN, ktorá patrí medzi základné informácie, ktoré je veriteľ povinný poskytnúť spotrebiteľovi už pri ponuke spotrebiteľského úveru. Neuvedením RPMN tak veriteľ spôsobil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach, nakoľko spotrebiteľa uviedol do omylu v podstatnej okolnosti. Účelom RPMN je určenie skutočnej ceny úveru, čím má byť spotrebiteľovi umožnené porovnávať ponuky rôznych poskytovateľov úverov s cieľom vybrať si najvýhodnejší úver podľa svojich potrieb. Neuvedenie RPMN má podľa názoru súdu za následok nezrozumiteľnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nakoľko spotrebiteľ, ktorý je v slabšom postavení aj čo do právneho povedomia, nemá v takom prípade reálnu predstavu o celkovej výške nákladov poskytnutého úveru. V predmetnej veci treba naviac konštatovať, že neuvedením RPMN bola zakrytá nekalá zmluvná podmienka v podobe neprimeranej odplaty za poskytnutie úveru.
Absenciu RPMN zákon o spotrebiteľských úveroch nesankcionuje neplatnosťou, ale zároveň však poskytuje spotrebiteľovi zvýšenú ochranu v tom smere, že takto dojednaný spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský súd túto skutočnosť nezohľadnil a formálne priznal oprávnenému právo na zaplatenie nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 22 220,- Sk (výška poskytnutého úveru s poplatkom za poskytnutie predstavuje 27 360,- Sk) s príslušenstvom, pričom z výroku ani z odôvodnenia nevyplýva, ktorá časť plnenia pripadá na nesplatený úver a ktorá na poplatok. V prípade ak zmluva údaj o RPMN neobsahovala, rozhodcovský súd nemohol zaviazať povinného aj na zaplatenie poplatku za poskytnutie úveru. Súd oprávneného v tomto konaní nevyzýval na predloženie listinných účtovných dôkazov, z ktorých by bolo možné zistiť, ktorá časť čiastočných úhrad povinného bola zúčtovaná na poskytnutý úver a ktorá na poplatok za poskytnutie úveru. Dôvodom bola skutočnosť, že v množstve iných konaní vedených na tunajšom súde, oprávnený na obdobné výzvy reagoval nasledovne:
„ Pohľadávka z poskytnutého úveru v účtovníctve vzniká na strane majetku ako súčet:
1. poskytnutých peňažných prostriedkov (peňažné prostriedky odovzdané v hotovosti) a 2. poplatku za poskytnutie úveru (tento sa stáva zdaniteľným výnosom spoločnosti a teda je následne zdanený daňou z príjmov a daň je následne so štátom vysporiadaná)
Obe súčasti sa stávajú účtovne jednou neoddeliteľnou pohľadávkou, pričom inkasá pohľadávky sú pripisované ako zníženie celkovej jednej pohľadávky voči klientovi. Nemožno teda zodpovedajúc požiadavke odpovedať na akú časť pohľadávky je inkasovaná platba prijatá, nakoľko to ekonomicky nie je možné, keďže pohľadávka je v tomto prípade tvorená ako celok.“
V iných podaniach oprávnený súdu oznámil, že nevidí dôvod (opodstatnenosť) preukázania požadovaných listín. Čiastočnú úhradu od povinných oprávnený započítal na istinu, ktorú tvorí súčet poskytnutého úveru a príslušného poplatku za poskytnutie.
Podľa § 53b Občianskeho zákonníka, ak je predmetnom spotrebiteľskej zmluvy poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi za odplatu, sankcie za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa spolu nesmú byť vyššie, ako ustanoví vykonávací predpis.
Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškania s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
Podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z. z. v znení platnom do 31. 12. 2008, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho poriadku, výška úrokov z omeškania je dvojnásobok diskontnej sadzby určenej S. M. V. platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
Preskúmaním exekučného titulu súd dospel k názoru, že rozhodcovský súd v rozpore s požiadavkou ochrany spotrebiteľa neaplikoval priaznivejšie ustanovenia Občianskeho zákonníka a na základe uvedeného priznal 0,25 % denný úrok z omeškania, čo predstavuje 91,25 % ročný úrok z omeškania. Bez ohľadu na to, či si zmluvné strany voľbou práva dojednali, že sa ich vzťahy budú riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ktorý v čase uzatvorenia zmluvy výšku úrokov z omeškania neobmedzoval, bolo treba na daný vzťah aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku, ktorá je pre spotrebiteľa výhodnejšia. Právna úprava spotrebiteľského práva vychádza z niekoľkých zásad, medzi ktoré patrí aj to, že zmluvné podmienky upravené medzi veriteľom a spotrebiteľom sa nemôžu odchýliť od ustanovení Občianskeho zákonníka. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší. Na základe uvedeného sa tak spotrebiteľ nemohol vzdať výhodnejšej úpravy v Občianskom zákonníku. Preto ak rozhodcovský súd priznal oprávnenému zmluvne dojednaný úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, svojím rozhodnutím zaviazal povinnú v časti na plnenie právom nedovolené.
Slovenský právny poriadok v súlade so smernicou a judikatúru Súdneho dvora EU v niektorých prípadoch priamo ukladá súdu, aby aj bez návrhu zastavil exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku. Súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k názoru, že predmetná exekúcia sa vykonáva na základe rozhodnutia, ktoré priznáva zákonom nedovolené plnenie. Rozhodcovský súd vôbec neskúmal to, či medzi účastníkmi nejde o spotrebiteľský vzťah a opomenutím tejto skutočnosti tak vydal rozhodnutie, ktoré je v rozpore s normami spotrebiteľského práva. Z exekučného titulu nie je zároveň možné zistiť aká časť priznanej istiny pripadá na nesplatený úver a aká časť na poplatok za jeho poskytnutie. Pri absencií RPMN je predmetný úver bez poplatkov. V takom prípade je časť priznaného plnenia obsiahnutá v rozsudku rozhodcovského súdu, plnením právom nedovoleným. Rozhodcovský súd zároveň priznal úrok z omeškania vo výške odporujúcej ust. § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z.. Nakoľko z formulácie výroku ako aj z odôvodnenia exekučného titulu nie je možné oddeliť nedovolené plnenie od ostatného vymáhaného plnenia, súd v súlade s citovanými ustanoveniami exekúciu zastavil v plnom rozsahu. Súd tu opakovane poukazuje na to, že z vyjadrenia oprávneného v iných konaniach vyplýva, že prípadné oddelenie nie je možné zistiť ani z jeho účtovnej evidencie, nakoľko úhrady od povinných považuje za úhrady istiny, ktorá v sebe zahŕňa výšku poskytnutého úveru a výšku poplatku za poskytnutie.
Nakoľko súd exekúciu zastavil, nie je potrebné rozhodovať o podaní manžela povinného zo dňa 13. 03. 2011.
Súd nerozhodoval o trovách exekúcie, nakoľko ust. § 200 ods. 2 Exekučného poriadku výslovne neurčuje súdu povinnosť rozhodnúť o trovách exekúcie v rozhodnutí, ktorým sa exekúcia zastavuje. Preto nie je v rozpore so zákonom, ak súd rozhodne o trovách exekúcie samostatným uznesením. Bude tomu tak v prípade, ak si exekútor uplatní trovy exekúcie, predloží ich špecifikáciu a kompletný exekútorský spis Ex 4820/2007.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu môže oprávnený aj povinná podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Liptovský Mikuláš, písomne v troch vyhotoveniach.
Podľa § 205 ods. 1 O. s. p., v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sleduje, dátum, podpis) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O. s. p., odvolanie proti rozsudku, alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že:
a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O. s. p., rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.
Podľa § 374 ods. 4 O. s. p., proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa je vždy prípustné odvolanie. Odvolaniu podanému proti rozhodnutiu, ktoré vydal súdny úradník alebo justičný čakateľ, môže v celom rozsahu vyhovieť sudca, ktorého rozhodnutie sa považuje za rozhodnutie súdu prvého stupňa; ak sudca odvolaniu nevyhovie, predloží vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu. Ak odvolanie podané v odvolacej lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca