Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-334-2011.pdf
PDF · 70.73 KB
No categories available
17CoE/334/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Sociálna poisťovňa, IČO: 30807484, so sídlom v Bratislave, pobočka Prievidza, Matice Slovenskej 10, Prievidza, proti povinnému: R. O., s.r.o., IČO: XXXXXXXX, A. F. XX/X, R., pre vymoženie 1449,15 eur s prísl., na odvolanie súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 17. 3. 2011, č.k. 15Er/1758/2002-14, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu v napadnutej časti výroku o náhrade trov zastavenej exekúcie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. V rozhodnutí konštatoval, že na návrh oprávneného a na základe vykonateľného exekučného titulu sa pred súdnym exekútorom začalo exekučné konanie. V priebehu exekúcie dňa 15. 4. 2010 bol na okresný súd doručený návrh oprávneného na pripustenie zmeny účastníka konania na strane oprávneného. Z výpisu z obchodného registra povinného súd zistil, že uznesením Okresného súdu Trenčín č.k. 36CbR/193/2005-35 zo dňa 2. 11. 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 5. 1. 2011 súd zrušil povinného bez likvidácie. Podľa § 68 ods. 1 v spojení s § 68 ods. 2, 3, 4 Obchodného zákonníka sa obchodná spoločnosť z obchodného registra dňom 2. 2. 2011 vymazáva. Spoločnosť nemá právneho nástupcu. Z uvedeného vyplýva, že povinný tak ako je označený v návrhu na vykonanie exekúcie zanikol bez právneho nástupcu, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, t.j. nemá právnu subjektivitu a preto by ďalšie pokračovanie exekúcie bolo neprípustné. Preto súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, podľa ktorého súd exekúciu zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. O trovách zastavenej exekúcie rozhodol tak, že súdnemu exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Citoval ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého súdny exekútor má právo na náhradu trov potrebných pre účelné vymáhanie nároku, ktoré v princípe znáša povinný. Uviedol, že z tejto zásady vyplývajú výnimky, kedy je možné zaviazať oprávneného k náhrade trov a tieto sú upravené v § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku. Rozsah tejto povinnosti na náhradu podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku je daný rozsahom procesného zavinenia oprávneného, ktoré viedlo k zastaveniu exekúcie. Samotnú skutočnosť, že došlo po viac ako troch rokoch od začatia exekučného konania k výmazu povinného z obchodného registra, nie je možné považovať za zavinenie oprávneného a tvrdiť, že pri náležitej opatrnosti mohol predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Výnimkou z tejto situácie je, keď oprávnený nebol náležite opatrný a uvážlivý pri podávaní návrhu na vykonanie exekúcie, čo môže byť situácia, keď mal k dispozícii poznatky o takejto skutočnosti. Povinnosť oprávneného na náhradu trov exekúcie podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku sa viaže na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti existujúceho subjektu. V danom prípade ani na základe tohto odseku nie je možné zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu zániku povinného- právnickej osoby.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie súdny exekútor, ktorý žiadal, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne aby rozhodnutie prvostupňového súdu zmenil tak, že mu prizná trovy exekúcie v uplatnenom rozsahu, v sume 105,54 eur. Poukázal na ust. § 196 ods. 1 Exekučného poriadku, podľa ktorého exekútorovi patrí odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času a ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty, pričom súd je vždy povinný rozhodnúť o trovách exekútora. Vyslovil názor, že podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku je možné analogicky zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípadoch, keď došlo k výmazu povinného ex offo z obchodného registra a momentom výmazu povinného z obchodného registra povinný stratil majetok. Poukázal na to, že náklady súdneho exekútora na výkon exekúcie reálne vznikli, keďže exekúcia bola začatá v súlade s Exekučným poriadkom na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor je štátom určená splnomocnená osoba na vykonávanie exekúcie, ktorá nie je oprávnená návrh na vykonanie exekúciu odmietnuť a nie je oprávnený ani v exekúcii nekonať. Keďže povinný bol z obchodného registra vymazaný, povinnosť uhradiť trovy prináleží oprávnenému, v ktorého prospech bola exekúcia vedená, pričom oprávnený musí minimálne znášať náhradu hotových výdavkov, ktoré boli v prospech exekúcie vynaložené.
Oprávnený sa k odvolaniu súdneho exekútora písomne nevyjadril.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v medziach odvolania, t.j. vo výroku o náhrade trov zastavenej exekúcie a zistil, že v tejto časti je potrebné uznesenie okresného súdu potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 214 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého nie je potrebné nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.
Preskúmaním zistil, že v predmetnej veci súd prvého stupňa výrokom, ktorý nebol napadnutý odvolaním, a preto nadobudol právoplatnosť (§ 206 O.s.p.) exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku (exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať).
Samostatným výrokom rozhodol o náhrade trov exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznal, keď povinný bol vymazaný z obchodného registra, čím stratil spôsobilosť na práva a povinnosti a spôsobilosť byť účastníkom konania a súd nezistil žiadnu procesnú zodpovednosť oprávneného na zastavenie exekúcie, ktorá by odôvodňovala jeho zaviazanie na zaplatenie trov exekúcie podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku a oprávneného nie je možné zaviazať k zaplateniu trov exekúcie ani podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.
Preskúmaním zistil odvolací súd, že súd prvého stupňa pri rozhodovaní o náhrade trov zastavenej exekúcie postupoval podľa ust. § 196 a nasl. Exekučného poriadku.
Z ust. § 196 Exekučného poriadku vyplýva, že exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti podľa citovaného zákona odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Kto má povinnosť uhradiť tieto náklady súdneho exekútora, vymedzuje striktne a jednoznačne Exekučný poriadok v ust. § 197 ods. 1 tak, že tieto náklady uhrádza povinný. V prejednávanej veci je nepochybné, že zákonnú povinnosť povinnému nie je možné uložiť, pretože povinný bol v priebehu exekúcie dňa 19. 5. 2009 vymazaný z obchodného registra ex offo bez toho, aby jeho práva a povinnosti prešli na právneho nástupcu.
V prejednávanej veci sa súdny exekútor v odvolaní domáha, aby táto povinnosť bola uložená oprávnenému.
V zmysle ust. § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, náklady podľa § 196 zásadne uhrádza povinný. Tak ako bolo uvedené vyššie, citované zákonné ustanovenie v danom prípade aplikovať nie je možné, pretože bolo nepochybne preukázané, že povinný počas exekúcie bol vymazaný z obchodného registra. Pre uloženie povinnosti nahradiť trovy zastavenej exekúcie oprávnenému, Exekučný poriadok v ust. § 203 vyžaduje určité, tam vymedzené podmienky. Podľa odseku 1 môže takúto povinnosť uložiť oprávnenému len v prípade, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného. V danom prípade zo spisu vyplýva, že takéto zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie nie je možné vyvodiť, keď výmaz povinného z obchodného registra je skutočnosťou, ktorú oprávnený nemohol predvídať. Zo spisu nie je
možné vyvodiť ani iné zavinenie oprávneného na zastavení exekúcie, a preto nie je možné ustáliť dôvod na uloženie náhrady trov exekúcie oprávnenému v zmysle ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku.
Zo spisu zároveň vyplýva, že v danom prípade nebola exekúcia zastavená pre nedostatok majetku povinného, ale z dôvodu uvedeného v § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, t.j. preto, že je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Keďže v danom prípade nebola exekúcia zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, t.j. preto, že by majetok povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie, ale z iného dôvodu, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať, nebolo možné uložiť oprávnenému nahradiť trovy zastavenej exekúcie ani podľa ust. § 203 ods. 2 Exekučného poriadku. V prípade, ak súd rozhodne o trovách exekúcie a teda vysloví, akú sumu bude účastník exekučného konania povinný zaplatiť exekútorovi titulom trov, ukladá mu totiž určitú povinnosť, ktorú podľa článku XIII ods. 1 písm. a) Ústavy SR možno ukladať len zákonom alebo len na základe zákona a v jeho medziach.
Preto krajský súd rozhodnutie okresného súdu v napadnutej časti potvrdil ako vecne správne.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .