Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_20CoE-87-2011.pdf
PDF · 82.06 KB
No categories available
20CoE/87/2011
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného L. P. J., s.r.o., so sídlom N. X, XXX XX T., IČO: 35 724 803, proti povinnej D. P., bytom U. XXX, pre vymoženie 1 334,50 Eur s prísl. a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Kežmarok č.k. 3Er 1346/2010-11 zo dňa 2.6.2011 jednohlasne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie.
Oprávnený n e m á p r á v o na náhradu trov exekučného konania a súdnemu exekútorovi a povinnej sa ich náhrada n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Prvostupňový súd napadnutým uznesením zastavil exekučné konanie vedené u súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, ul. Záhradnícka č. 60 pod Ex 23341/10u. Zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov exekučného konania nemá nárok na náhradu trov exekučného konania.
Rozhodnutie odôvodnil tým, že základnú charakteristiku spotrebiteľských zmlúv upravuje zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) v ustanovení § 52 a nasl. Vychádzajúc z tohto ustanovenia spotrebiteľskými zmluvami sú odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Zmluva o vydaní a používaní pôžičkovej karty Premium zo dňa 21.6.2004 medzi právnym predchodcom oprávneného - VÚB a.s. a povinnou túto charakteristiku spĺňa, ide o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasťou tejto zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky, ktoré povinná ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov.
Podľa § 53 ods. 1 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia vyššie uvedenej spotrebiteľskej zmluvy) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (tzv. neprijateľné podmienky.) V § 53 ods. 3 OZ (v znení účinnom v čase uzavretia vyššie uvedenej spotrebiteľskej zmluvy) sa ďalej len demonštratívne (zákonodarca použil slovo „najmä“) uvádza, čo konkrétne možno považovať za takéto neprijateľné podmienky. Súd teda, keďže ide len o prikladmý výpočet neprijateľných podmienok,
môže označiť za neprijateľnú aj inú zmluvnú podmienku, ktorá by spôsobovala značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Takouto neprijateľnou podmienkou je podľa názoru exekučného súdu aj ustanovenie spotrebiteľskej zmluvy, ktoré (v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky) od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Správnosť tohto právneho názoru exekučného súdu potvrdzuje aj zákonodarca, keď v neskoršie účinnom znení § 53 OZ (od 1.1.2008) medzi tzv. neprijateľné podmienky (do ich zákonného len demonštratívneho výpočtu v § 53 OZ pod písm. r)) zaradil aj túto neprijateľnú podmienku. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3CoE 29/2010 a 4CoE 42/2010 a stanovisko schválené na spoločnom rokovaní občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu v Prešove dňa 27.9.2010. Vzhľadom na uvedené mal za to, že sú splnené podmienky na zastavenie exekučného konania v zmysle ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Ako dôvod uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu, čo je zrejmé z ust. § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. a z ust. § 159 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). Takýto rozsudok je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie aj vykonateľný. Účelom exekučného konania je nútený výkon práva priznaného účastníkovi v predchádzajúcom súdnom alebo inom konaní. Exekučný súd nie je preto vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie.
Pokiaľ ide o dôvody podľa ust. § 45 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z. z. tieto sa týkajú zastavenia exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pri výklade významu tohto ustanovenia treba mať na zreteli, že exekučný súd pri zastavení exekúcie nie je príslušný na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, a preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti, nie rozhodnutie samotné.
Z európskeho práva nemožno vyvodiť záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale ich neuplatnil. Rovnako neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti.
Dal do pozornosti súdu, že v období do 31.12.2007 sa vzťahovali ust. § 52 až 54 OZ len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravená v 8. časti OZ. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku, prípadne v zákone o spotrebiteľských úveroch. Preto sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v ust. § 879f ods. 3 OZ. Pokiaľ bola zmluva uzavretá pred 1.1.2008, nie je možné práva a povinnosti z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 OZ. Záverom dal do pozornosti znenie dôvodovej správy k ust. § 53 ods. 4 písm. r) OZ.
Odvolací súd v zmysle zásad ust. § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie je opodstatnené.
Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvostupňovým súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
Vo vzťahu k námietkam ohľadom nemožnosti aplikácie ust. § 52 až § 54 OZ odvolací súd poznamenáva, že aj napriek tomu, že až zákon č. 568/2007 Z.z. (novela Občianskeho zákonníka) upravil, že spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so
spotrebiteľom, ide o zmluvu spotrebiteľskú. Nemožno totiž opomenúť existenciu zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Uvedený zákon je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis.
V súvislosti s rozhodovaním súdu v tejto veci odvolací súd považuje za potrebné dať do pozornosti nález Ústavného súdu ČR zo dňa 15.06.2009 vydaný pod spis. zn. I.ÚS 342/09, v ktorom sa udáva: „Režim spotrebiteľských zmlúv (zmlúv na ochranu spotrebiteľa) bol však výslovne upravený v Občianskom zákonníku až novelou vykonanou zákonom č. 367/2000 Sb., a to s účinnosťou od 1. 1. 2001. Jej cieľom bolo zaistiť harmonizáciu českého zmluvného práva s európskym spotrebiteľským právom, resp. s aquis communautaire, dosiahnutého v tejto oblasti (pre teraz posudzovanú skutkovú situáciu sú relevantné najmä smernice Rady 85/577/EHS zo dňa 20.12.1985 o ochrane spotrebiteľa v prípade zmlúv uzavretých mimo obchodné priestory a smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách). Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným znakom tejto novej kogentnej právnej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle. Ústavný súd je presvedčený, že takýchto podmienok je treba cestou výkladu podústavného práva dosiahnuť i v prípade „de facto“ spotrebiteľských vzťahov vzniknutých pred nadobudnutím účinnosti vyššie uvedeného zákona č. 367/2000 Sb., lebo materiálne nahliadané pozícia kontrahenta uzavierajúceho zmluvu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa nijako nelíšila od spotrebiteľa uzavierajúceho zmluvu už v režimu spotrebiteľských zmlúv.“. Z uvedeného právneho názoru plne aplikovateľného v prostredí nášho právneho poriadku vyplýva, že práva dodávateľa vzniknuté na základe zmluvných podmienok, ktoré by mali podľa neskoršej právnej úpravy povahu tzv. neprijateľných, resp. neprimeraných podmienok a ktoré by tak boli s poukazom na ust. § 53 ods. 5 OZ v platnom znení ex lege neplatné, nemôžu požívať právnu ochranu. Preto sú odvolacie námietky oprávneného v tomto smere neopodstatnené.
Z obsahu spisu je nepochybné, že v danom prípade ide o spor zo spotrebiteľskej zmluvy a je nepochybné aj to, že v Obchodných podmienkach pre vydanie a používanie kreditných platobných kariet vydávaných Všeobecnou úverovou bankou, a.s. v spolupráci so spoločnosťou Slovenské kreditné karty, a.s. (čl. XI), teda právnym predchodcom oprávneného, bola uvedená rozhodcovská doložka, podľa ktorej sa spory, ktoré vzniknú zo zmluvy budú riešené v rozhodcovskom konaní Stálym rozhodcovským súdom Asociácie bánk.
Občiansky zákonník síce až od 1. 1. 2008 v ust. § 53 ods. 4 písm. r) za neprijateľné označil aj dojednanie vyžadujúce v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní, avšak táto okolnosť nie je dôvodom na iné vyhodnotenie takejto neprijateľnej podmienky u zmlúv uzatvorených pred 31. 12. 2007. Občiansky zákonník účinný do 31. 12. 2007 len demonštratívne menoval niektoré neprijateľné podmienky, a teda charakter neprijateľných podmienok mohli mať i iné podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Občiansky zákonník s takýmito neprijateľnými podmienkami spôsobujúcimi značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa v ust. § 53 vždy spájal sankciu neplatnosti. Keďže ust. § 53 OZ nikdy nebolo zaradené medzi prípady relatívnej neplatnosti (§ 40a OZ), išlo o neplatnosť absolútnu, pôsobiacu bez ďalšieho priamo zo zákona, na ktorú musel súd prihliadať z úradnej povinnosti.
Bez pochýb možno konštatovať, že obmedzenie možnosti spotrebiteľa brániť si svoje práva pred nezávislým súdom, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ide o podmienku, ktorú odvolací súd s poukazom na ust. § 53 ods. 1 OZ účinného ku dňu 29.7.2004, považuje za neprijateľnú, a preto neplatnú.
Ak teda dojednanie ukladajúce spotrebiteľovi povinnosť podrobiť sa rozhodcovskému konaniu je pre jeho neprijateľnosť neplatné, pre vykonanie exekúcie chýba základný predpoklad, a to právoplatný a vykonateľný exekučný titul. Rozhodcovský súd totiž môže vec v rozhodcovskom konaní prejednať len vtedy, ak medzi zmluvnými stranami bola v súlade s ust. § 3 zákona č. 244/2002 Z. z. uzatvorená platná rozhodcovská zmluva o tom, že majetkové spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom. Bez takejto platnej zmluvy majúcej buď formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve (§ 4 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.), akýkoľvek rozhodcovský rozsudok nemôže byť podkladom pre exekučné konanie.
S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 219 O.s.p. uznesenie ako vecne správne potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol v súlade s ust. § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s ust. § 142 ods. 1 O. s. p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že oprávnený v odvolacom konaní úspech nemal a povinnej a súdnemu exekútorovi v jeho priebehu žiadne trovy nevznikli.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.