Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_6CoE-298-2011.pdf
PDF · 96.43 KB
No categories available
6CoE/298/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Údernícka 5, IČO: 35 724 803, právne zast. Z. Y. U. Y., s.r.o., so sídlom v H., A. X, IČO: XX XXX XXX proti povinnej: F. H., bytom C., Š. Y. XXX/X, o vymoženie 187,76 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 14. apríla 2011, č.k. 9Er/3297/2010 - 32, v senáte jednohlasne, takto
rozhodol:
Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého, exekútorský úrad so sídlom v Bratislave, Záhradnícka 60 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 30.11.2010 a to podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 30.11.2010 domáhal vykonania exekúcie proti povinnej na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie so sídlom v Bratislave, Komora pre rozhodovanie sporov z iných obchodnoprávnych alebo občianskoprávnych vzťahov, sp.zn. II/2010-3724, ktorý bol vydaný jediným rozhodcom JUDr. Romanom Hrabušom dňa 23.09.2010. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 14.10.2010 a vykonateľnosť dňa 17.10.2010. Uviedol, že dňa 01.05.2003 bola medzi právnym predchodcom oprávneného (Tatra banka a.s.) a povinnou uzatvorená zmluva o bežnom účte fyzickej osoby v Sk a poskytovaní ďalších produktov a služieb k účtu, na základe ktorej povinnej vznikol dlh ku dňu 14.11.2006 vo výške 187,76 Eur. Dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že právny predchodca oprávneného uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Z tohto dôvodu sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári“, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov, čo mal súd preukázané z viacerých konaní vedených na tamojšom súde. Zmluva medzi právnym predchodcom oprávneného a povinnou má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z. z., ide o spotrebiteľskú zmluvu (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (právnym predchodcom oprávneného) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Aplikácia spotrebiteľského práva sa vzťahuje aj na každého ďalšieho veriteľa, ktorý pohľadávku voči povinnej z tejto zmluvy nadobudol. V danom prípade, a to vzhľadom ku skutočnosti, že povinná si neplnila riadne svoje povinnosti vyplývajúce z vyššie uvedenej zmluvy, uplatnil si oprávnený svoje nároky v rozhodcovskom konaní v zmysle uzatvorenej rozhodcovskej doložky v bode 4.9.1 Všeobecných obchodných podmienok (účinných od 15.02.2004) v spojení s bodom 5.7 Všeobecných obchodných podmienok (účinných od 01.01.2003),
kde rozhodca bez vypočutia povinného vydal rozhodcovský rozsudok. Preskúmaním Všeobecných obchodných podmienok, konkrétne bodu 4.9.1 - 4.9.4 (účinných od 15.02.2004), vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba riešenia sporov v rozhodcovskom konaní jednostranná, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinná vôbec pristúpila. Nekalú povahu má aj samotné znenie rozhodcovskej doložky, podľa ktorej všetky spory budú riešené rozhodcovským súdom. Daná zmluvná podmienka nebola individuálne dojednaná (o čom svedčí aj ustanovenie bodu 5.7 Všeobecných obchodných podmienok účinných od 01.01.2003) a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Nič na obsahu zmluvnej podmienky nerieši ani bod 4.9.2 Všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého povinný môže v lehote 30 dní odo dňa uzatvorenia zmluvy odmietnuť rozhodcovskú doložku. Uvedená lehota je nedostatočná, nakoľko len zriedka dochádza k sporom v lehote 30 dní po uzatvorení zmluvy a spotrebiteľ nemá dôvod odmietnuť rozhodcovskú doložku v čase, keď neexistuje spor. Zároveň treba povedať, že nejedná sa o také právo spotrebiteľa, ktoré by spôsobovalo vyrovnanie práv medzi dodávateľom a spotrebiteľom, najmä s poukazom na ustanovenie bodu 4.9.1 Všeobecných obchodných podmienok. Zmluvným dojednaním v bode 4.9.3 Všeobecných obchodných podmienok, si právny predchodca oprávneného posilnil právo voľby riešenia sporov a to tým, že len banka je oprávnená vo všetkých sporoch obrátiť sa na vecne a miestne príslušný súd. Na základe uvedeného spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, ako sa budú prípadne spory riešiť je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvého stupňa je však dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti tomuto uzneseniu súdu prvého stupňa podal v zákonom stanovenej lehote, prostredníctvom svojho právneho zástupcu, odvolanie oprávnený. V odvolaní uplatnil odvolací dôvod spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci. Mal za to, že súd v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril zákon č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Uviedol, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný, teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Poukázal na skutočnosť, že z ustanovenia § 45 ods. 1 zákona o rozhodcovskom konaní vyplýva, že ak sú splnené dôvody podľa § 45 citovaného zákona, exekučný súd je oprávnený a povinný konanie len zastaviť a nie nevydať poverenie. Zastával názor, že súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C - 40/08. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, ale tiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku. Dôvodil, že z európskeho práva zo súčasného právneho stavu nemožno vyvodzovať záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku okrem prípadu, že by bola narušená zásada
rovnocennosti. Zároveň namietal, že novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008 (§ 879 Občianskeho zákonníka). To znamená, že pokiaľ pred dňom 01.01.2008 bola uzavretá zmluva o úvere, nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa ust. § 52 až 54 Občianskeho zákonníka. Právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 01.01.2008 sa v súlade s § 261 ods. 1 písm. b/ Obchodného zákonníka spravujú Obchodným zákonníkom bez ohľadu na povahu účastníkov. Postupom a rozhodovaním súdu takto dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty. Zároveň dal do pozornosti súdu dôvodovú správu k ustanoveniu § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 19,85 Eur s DPH.
Povinná sa k podanému odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v intenciách ust. § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. O odvolaní oprávneného rozhodol bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p.
Uznesenie súdu prvého stupňa bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve, ktorú účastníci uzavreli dňa 01.05.2003 a je v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie v danom prípade pri posudzovaní doložky. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 157 ods. 2 v spojení s ust. § 167 ods. 2 O.s.p., preto odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 2 O.s.p. poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa a zároveň považuje za potrebné dodať:
Exekučný súd v rámci svojho postupu pri preskúmavaní listín podľa ustanovenia § 44 Exekučného poriadku v spojení s ustanovením § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní z úradnej povinnosti posudzuje, či v rozhodcovskom rozsudku, ktorý je podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku tiež spôsobilým exekučným titulom, či tento nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právne nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom (§ 45 ods. 1 písm. c/), resp. či rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/. Ak zistí tieto nedostatky, exekučné konanie aj bez návrhu zastaví.
Ak bol rozhodcovský rozsudok vydaný v dôsledku neplnenia zmluvne dojednaných povinností zo strany dlžníka podľa úverovej zmluvy, ktorá má charakter spotrebiteľskej zmluvy, potom exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 Exekučného poriadku a § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z. z úradnej povinnosti správne v danej veci posudzoval rozhodcovský rozsudok z aspektu, či plnenie priznané týmto rozsudkom nemá taký charakter, pre ktorý úplne alebo čiastočne je potrebné exekučné konanie zastaviť.
Uvedený postup súdu je v súlade so zákonom, s ustanovením § 45 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, ktorý umožňuje za určitých podmienok odoprieť vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku. Nemožno prijať názor oprávneného, že exekučný súd v rámci postupu podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nie je oprávnený posudzovať samotný právny vzťah (zmluvu), ktorý bol základom pre priznaný nárok exekučným titulom. Ak má exekučný súd posudzovať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje na plnenie, ktoré je charakterizované v ust. § 45 ods. 1 písm. c/, resp. nemá nedostatok podľa § 40 písm. a/ alebo b/ zákona č. 244/2002 Z. z. nevyhnutne je potrebné vychádzať zo zmluvy, na základe ktorej bol oprávnenému priznaný nárok rozhodcovským rozsudkom.
Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 2 a ods. 1 písm. c/ zákona č. 244/2002 Z. z o rozhodcovskom konaní súd prvého stupňa správne vychádzal z prechodného ust. § 879f Občianskeho
zákonníka a ust. § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu v neprospech spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovskú doložku v článku 4.9 Všeobecných obchodných podmienok, ktoré tvoria súčasť predmetnej zmluvy, správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú sankciou absolútnej neplatnosti.
Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie - dané tým, že spotrebiteľ nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ pod tlakom finančnej tiesne a tak podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné prostriedky.
Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnej na formulári, pričom nebola individuálne dojednaná a jej obsah povinná ani nemohla ovplyvniť. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému súdu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
Ak sa oprávnený domnieva, že exekučný súd nemá právomoc sa zaoberať v rámci postupu podľa § 44 ods. 2 samotným obsahom úverovej zmluvy, teda dojednanými podmienkami, vrátane rozhodcovskej doložky, odvolací súd poukazuje na osobitnú právnu úpravu v § 45 zák. č. 244/2002 Z. z. zákona o rozhodcovskom konaní, z ktorej pre súd vyplýva výslovná povinnosť ex offo sa zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný titul bol vydaný na základe zmluvy, ktorej dojednania musia byť v súlade s ustanovením § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nemôžu obsahovať práva a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto sú považované za nekalé a sankcionované absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho samotnému exekučnému titulu možno odoprieť vykonateľnosť.
Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C-168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.
Odvolací súd sa nestotožnil ani s námietkou oprávneného, v ktorej s poukazom na ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní namietal správnosť postupu súdu prvého stupňa, keď rozhodol o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia namiesto zastavenia exekučného konania. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 51 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré odkazuje na všeobecný predpis o konaní pred súdmi (Občiansky súdny poriadok) a poukazuje na ustanovenie § 251 O.s.p., odkazujúce na použitie aj ustanovení Exekučného poriadku v rámci výkonu rozhodnutí. Keďže ustanovenie § 44 Exekučného poriadku vyžaduje, aby zastaveniu exekučného konania (§ 44 ods. 3) v prípade podania žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie predchádzalo rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2), súd prvého stupňa postupoval v súlade so zákonom, ak pri zistení rozporu exekučného titulu so zákonom pred rozhodnutím o zastavení exekučného konania aj podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní rozhodol spôsobom, uvedeným vo výroku jeho uznesenia.
Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukazoval na to, že v období do 31.12.2007, kedy mala byť uzavretá zmluva medzi účastníkmi, sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka platného v rozhodnej dobe vzťahovali len na zmluvy podľa Občianskeho zákonníka, pričom predmetná zmluva medzi účastníkmi bola zmluvou o úvere, upravená teda výlučne Obchodným zákonníkom a zákonom o spotrebiteľských úveroch, odvolací súd poukazuje na to, že predložená zmluva medzi účastníkmi vykazuje znaky typovej spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného v čase jej uzavretia. Aj v zmysle odseku 2 citovaného ustanovenia typová zmluva nesmie obsahovať neprimerané podmienky, ktoré na škodu spotrebiteľa zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a tiež podmienky, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka s poukazom na prevzatie záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z komunitárneho práva v oblasti ochrany spotrebiteľa, bolo aj v oblasti obchodného práva potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že v zmysle ustanovenia § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka sú obchodnoprávne vzťahy len podmnožinou občianskoprávnych vzťahov, a preto, ak v čase uzavretia zmluvy medzi účastníkmi neexistovala špeciálna úprava ochrany spotrebiteľa v Obchodnom zákonníku, bolo v zmysle § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka povinnosťou účastníkov právneho vzťahu subsidiárne aplikovať ustanovenia o ochrane spotrebiteľa, obsiahnuté v Občianskom zákonníku, aj v obchodnoprávnych vzťahoch. Preto súd prvého stupňa postupoval správne, ak na vzťah účastníkov aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane spotrebiteľa. Odvolací súd v tejto súvislosti zároveň uvádza, že v zmysle § 879f Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 01.04.2004 z odseku 3 vyplýva, že všetky zmluvy, ktoré majú charakter spotrebiteľských zmlúv a boli uzavreté pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, musia byť dané do súladu s ustanoveniami § 53 a § 54 Občianskeho zákonníka v lehote troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Ustanovenia spotrebiteľských zmlúv, ktoré nie sú dané do súladu s ustanoveniami § 53 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%252353'&ucin-k-dni='30.12.9999'>, § 54 a § 57 tohto zákona podľa odseku 3 <aspi://module='ASPI'&link='40/1964 Zb.%2523879f'&ucin- k-dni='30.12.9999'>, sú neplatné po uplynutí troch mesiacov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona.
Odvolací súd uzatvára, že súd prvého stupňa v danom prípade správne právne posúdil rozhodcovský rozsudok ako nulitný, vydaný rozhodcom, ktorý vyvodil svoju právomoc na konanie a rozhodnutie na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, teda nejde o spôsobilý exekučný titul podľa ust. § 41 ods. 2 písm. d/ Exekučného poriadku a správne žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .