Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4CoE-129-2011.pdf
PDF · 78.28 KB
No categories available
4CoE/129/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: Mesto Moldava nad Bodvou, zastúpeného JUDr. Š. F., advokátom, so sídlom kancelárie v Košiciach, ul. Floriánska č. 10, proti povinnému: SLOVENT a.s. Košice, so sídlom v Košiciach, Popradská č. 66, IČO: 31 669 956 , vedenej u súdneho exekútora JUDr. E. B., so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach, Kováčska č. 32, predtým u súdneho exekútora JUDr. P. B., X. sp. zn. X M. XXXX/XX, X. vymoženie 7.365,70 eura s príslušenstvom, o odvolaní súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 14.02.2011 č.k. Er/1958/97 - 8 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách exekúcie.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa preskúmavaným uznesením :
a/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú,
b/ exekúciu zastavil,
c/ náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Rozhodol tak po tom, čo súdny exekútor JUDr. P. B. dňa 08.02.2011 doručil konajúcemu súdu podnet na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (v ďalšom texte : „Exekučný poriadok“), pretože povinný bol vymazaný z obchodného registra. Súdny exekútor si zároveň uplatnil trovy exekúcie v sume 42,56 eura.
Uzavrel, že výmazom z obchodného registra ku dňu 8.5.2009 (oddiel : Sa, vložka číslo : 389/V Obchodného registra Okresného súdu Košice I) povinný stratil spôsobilosť byť účastníkom konania ( ust. § 19, § 103, § 104 ods. 1 O.s.p., § 19 ods. 2, § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka) , preto podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil.
Aj napriek tomu, že súdny exekútor si v súvislosti so zastavením exekúcie uplatnil nárok na náhradu trov exekúcie vo výške 42,56 eura ( vrátane DPH), náhradu trov exekúcie mu nepriznal, čo odôvodnil poukazom na ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože v prípade zastavenia exekúcie môže súd uložiť oprávnenému povinnosť uhradiť trovy exekúcie výlučne iba vtedy, ak zastavenie exekúcie oprávnený procesne zavinil. V tomto prípade oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil a v rámci ústavne konformného výkladu ust. § 203 ods. 1 Exekučného poriadku oprávneného bez splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto ustanovenia nemožno zaviazať na náhradu trov exekúcie. Poukázal na to, že súdnych exekútorov možno považovať za príslušníkov slobodného povolania, pričom je
vecou slobodného rozhodnutia osoby spĺňajúcej predpísané predpoklady, že sa dá vymenovať za súdneho exekútora. Exekútorskú činnosť vykonávajú exekútori za účelom dosiahnutia zisku, teda v podnikateľskom režime a na preklenutie prípadných ťažkostí spojených s financovaním exekučnej činnosti môžu požadovať od oprávneného zloženie zálohy, pričom neposkytnutie zálohy je dôvodom na zastavenie exekúcie . Súdny exekútor tak vystupuje pri svojej činnosti v postavení podnikateľa, ktorého základnou charakteristikou je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Exekútor má z úspešne vykonanej exekúcie zisk a súčasne znáša riziko spočívajúce v tom , že jeho nárok na trovy exekúcie nebude uspokojený. Riziko, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho monopolným postavením pri výkone exekúcie. Aj v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva bolo zdôraznené , že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.
Proti výroku uznesenia súdu prvého stupňa o nepriznaní náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi sa včas odvolal súdny exekútor. Nesúhlasil s argumentáciou prvostupňového súdu a žiadal napadnuté uznesenie vo výroku o trovách exekúcie zrušiť a priznať mu náhradu trov exekúcie v zmysle podaného podnetu na zastavenie exekúcie ( podľa obsahu jeho odvolania správne zmeniť a zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie).
Zdôraznil, že prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia len konštatoval, že oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil pričom tento záver bližšie (vôbec) neodôvodnil. Súd prvého stupňa sa pritom odvoláva na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva čo je formalistický prístup vykonaný bez odôvodnenia vzájomných súvislostí. Výkon funkcie súdneho exekútora ako štátom určenej splnomocnenej osoby na výkon súdnych a iných rozhodnutí nie je možné stotožňovať s výkonom profesie advokáta, pretože súdny exekútor pri výkone činnosti je orgánom verejnej správy a nie súkromnou osobou vykonávajúcou podnikateľskú činnosť. Bolo preto povinnosťou prvostupňového súdu dostatočným spôsobom odôvodniť (v súlade s ust. § 203 Exekučného poriadku) zavinenie oprávneného pri zastavení exekúcie. Vyslovil názor, že následok výkonu exekúcie, t.j. výmaz spoločnosti povinného nie je jediným predpokladom posudzovania skutočností, či oprávnený zavinil alebo nezavinil zastavenie exekúcie. Naviac z obsahu exekučného spisu nepochybne vyplýva, že pohľadávka oprávneného bola nevymožiteľná už v čase podania návrhu na výkon exekúcie, keďže subjekt povinného už v tom čase fakticky neexistoval, nevykonával žiadnu činnosť a ani nevlastnil žiaden zexekvovateľný majetok. Oprávnený už pri podaní návrhu na výkon exekúcie mohol a mal vedieť, že výkon exekúcie bude neúspešný a v konečnom dôsledku zastavaný.
Oprávnený sa k podanému odvolaniu súdneho exekútora vyjadril v písomnom podaní zo dňa 28. 3. 2011 ( č.l. 15 ), v ktorom navrhol uznesenie prvostupňového súdu v napadnutom rozsahu potvrdiť a uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím prvostupňového súdu a popiera, že v čase podania návrhu na začatie exekúcie mal vedomosť o tom, že pohľadávka je nevymožiteľná. Takéto vyjadrenie súdneho exekútora považuje za alibizačné, vzhľadom k dôvodom, pre ktoré by mu mali byť trovy priznané , pretože iba exekútor svojou činnosťou , na základe poverenia súdu má právo a aj možnosť zisťovať majetkové pomery povinného, kým oprávnenie takúto možnosť nemá. To, že povinný nevykonáva svoju činnosť ešte neznamená, že nemá žiaden majetok, z ktorého by bolo možné pohľadávku oprávneného uspokojiť. Zdôraznil, že exekúcia bola vedená od roku 1997 až do roku 2011 , teda súdny exekútor mal dostatočný časový priestor upovedomiť oprávneného o tom, že exekúcia je nevymožiteľná.
Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania, preskúmal napadnutý výrok uznesenia súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1, 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie súdneho exekútora nie je dôvodné.
Pôvodný súdny exekútor JUDr. P. B. dňa 8.6.2011 zomrel. V zmysle ust. § 16 ods. 6 Exekučného poriadku sa jeho náhradníčkou podľa Zápisnice zo zasadnutia prezídia Slovenskej komory exekútorov, konaného dňa 29.6.2011 stala súdna exekútorka JUDr. Lenka Borovská, so sídlom Exekútorského úradu v Košiciach.
Podľa § 196 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena,
náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora , náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
Podľa § 203 ods. 1 O.s.p. ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.
Podľa ods. 2 citovaného zákonného ustanovenia ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
Z vyššie uvedených ustanovení zákona vyplýva, že v prípade zastavenia exekúcie súd môže uložiť oprávnenému náhradu trov exekúcie iba vo väzbe na jeho zavinenie na zastavení exekúcie, avšak aj v takom prípade len v rozsahu nevyhnutných trov. Za zavinenie je možné pritom považovať len zavinenie v procesnom význame zodpovednosti. Zákon pripúšťa iba jedinú výnimku zo zodpovednosti za výsledok, a to ust. ods. 2 § 203 Exekučného poriadku, podľa ktorého, ak súd zastaví exekúciu z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, musí na ich náhradu zaviazať oprávneného.
V tomto prípade povinný SLOVENT a.s. . Košice bol dňa 8.5.2009 vymazaný z obchodného registra na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach č.k. 28Cbr/30/ 2008 - 31 zo dňa 16.3.2009, čím zanikla aj jeho spôsobilosť mať práva a povinnosti ( ust. § 18 ods. 1 a § 20a ods. 2 Občianskeho zákonníka) a v dôsledku toho zanikla aj procesná spôsobilosť povinného. Následkom tejto skutočnosti súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku a exekúciu zastavil.
Stotožniť sa možno so záverom súdu prvého stupňa, že oprávnený nemohol predvídať, že povinný v priebehu exekučného konania zanikne bez právneho nástupcu jeho výmazom z obchodného registra a to aj vzhľadom na skutočnosť, že exekučné konanie začalo dňa 10.7.1997 podaním návrhu na výkon exekúcie u súdneho exekútora, teda takmer dvanásť rokov pred výmazom povinného z obchodného registra. V tejto súvislosti sa tvrdenie súdneho exekútora v tom, že oprávnený mohol a mal vedieť, že výkon exekúcie bude neúspešný javí ako ničím nepodložené tvrdenie, ktorému chýba opora v zistenom skutkovom stave. Súdny exekútor mal dostatok času na výkon exekúcie ( zistenie a zaistenie majetku povinného) , tak, aby bol naplnený účel exekučného konania a boli uspokojené nároky oprávneného vrátane nárokov súdneho exekútora na trovy exekúcie. Oprávnený tak nemá žiadne procesné zavinenie na zastavení exekúcie.
Samotná skutočnosť, že povinný stratil spôsobilosť typu účastníkom exekučného konania nemôže mať za následok uloženie povinnosti nahradiť trovy exekúcie oprávnenému , lebo exekučný poriadok v ust. § 203 ods. 1 (aj ods. 2) presne stanovuje podmienky, za ktorých možno uložiť oprávnenému nahradiť trovy exekúcie. Pod tieto podmienky nemožno subsumovať skutočnosť zániku povinného a túto automaticky pripísať nedostatočnej opatrnosti oprávneného pri vedení exekúcie. Nie je teda možné rozširovať použitie ust. § 203 Exekučného poriadku, ktoré je výnimkou zo základnej zásady obsiahnutej v jeho ust. § 197, aj na iné, zákonom neupravené prípady zastavenie exekúcie.
Odhliadnuc od uvedeného odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky IV. ÚS27/08 - 12 zo dňa 24.1.2008, v zmysle ktorého samotná skutočnosť, že nastane stav keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie , je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva ( Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23.11.1983), v ktorom
bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie, kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie.
Z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t.j. vo výroku o trovách exekúcie ako vecne správne potvrdil.
Výroky uznesenia súdu prvého stupňa o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a zastavení exekúcie neboli odvolaním napadnuté, nadobudli právoplatnosť (§ 206 ods. 3 O.s.p.), preto v tejto časti uznesenie súdu prvého stupňa nebolo v odvolacom konaní preskúmavané.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 ( § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.