Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_1Co-270-2011.pdf
PDF · 96.11 KB
No categories available
1Co/270/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľudmily Babjakovej a sudcov JUDr. Ladislava Cakociho a JUDr. Petra Tutka, v právnej veci navrhovateľa Š. Č., Q.. XX.X.XXXX, bytom X., X. Č.. XX, zastúpeného JUDr. G. H., advokátkou vŠ. Ko, X. Č.. XX, proti odporkyni J. S.X., Q.. X.X.XXXX, bytom X., U. Č.. XX, zastúpenej H.. X.Q. R., advokátkou v X., Š. Č.. XX, o vyplatenie z členského podielu k bytu, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 15C 50/2011-29 zo dňa 31.5.2011 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Odporkyňa je povinná nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania vo výške 443,95 Euro a tieto zaplatiť zástupkyni navrhovateľa H.. G. H. do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
odôvodnenie:
Potom, ako bolo rozhodnuté o zrušení práva spoločného nájmu bytu v konaní č.k. 15C 1137/2001 Okresného súdu Košice I, prvostupňový súd v samostatnom konaní rozhodol o vzájomnom návrhu navrhovateľa na vyplatenie polovice členského podielu k družstevnému bytu na I.. U.P. Č.. XX T. Ko tak, že odporkyňu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 28.250,-Euro. Náhradu trov konania prvostupňový súd účastníkom nepriznal a zaviazal ich zaplatiť rovnakým dielom po 80,10 Euro trovy štátu na účet prvostupňového súdu.
Pri takomto rozhodnutí prvostupňový súd vychádzal z toho, že vo veci č.k. 15C 1137/01 bolo právoplatne rozhodnuté o zrušení práva spoločného nájmu bytu účastníkov k družstevnému bytu v X. Q. I.. U. Č.. XX, K. určení, že jeho výlučnou nájomníčkou a tiež členkou družstva je odporkyňa (tam navrhovateľka) a že navrhovateľ (tam odporca) je povinný byt vypratať do 15 dní od právoplatnosti rozsudku (rozsudok prvostupňového súdu č.k. 15C 1137/2001-251 zo dňa 9.12.2008 v znení rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 1Co 335/2010-364 zo dňa 27.januára 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.3.2011). Vychádzajúc z právneho názoru odvolacieho súdu, ktorým bolo zároveň zrušené rozhodnutie o povinnosti navrhovateľky vyplatiť odporcovi členský podiel vo výške 1.100.000,-Sk, prvostupňový súd považoval členský podiel manželov v stavebnom bytovom družstve za spoločné majetkové právo manželov, ktoré môže tvoriť predmet bezpodielového spoluvlastníctva, ktoré si manželia môžu do 3 rokov od zániku manželstva vyporiadať dohodou, resp. môže byť vyporiadané rozhodnutím súdu na návrh v tejto lehote podaný niektorým z rozvedených manželov. Po uplynutí tejto lehoty však už nie je možné vyporiadať členský podiel v režime bezpodielového spoluvlastníctva, ale pre toto právo primerane platí, že sa premenilo do režimu podielového spoluvlastníctva a že podiely oboch manželov sú rovnaké. V takom prípade sa vyporiadanie vykoná podľa zásad uvedených v § 142 OZ.
Preto keď členkou družstva zostala odporkyňa, je podľa záveru prvostupňového súdu povinná vyplatiť navrhovateľovi primeranú náhradu, ktorou sa rozumie príslušný podiel všeobecnej ceny veci, ktorá je predmetom vyporiadania. Pre účely vyporiadania vychádzal z ceny veci v dobe vyporiadania a výšku náhrady pre navrhovateľa určil z priemernej všeobecnej ceny bytu vo výške 56.500,-euro, keď vychádzal z oznámenia realitnej kancelárie ku dňu 10.5.2011, podľa ktorého odhadná cena podobných bytov sa v tom čase pohybovala vo výške 55.000,- až 58.000,-euro.
Vzhľadom na charakter konania prvostupňový súd nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov a rovnakým dielom ich zaviazal na náhradu trov štátu, ktoré boli preddávkované zo štátnych prostriedkov v súvislosti s trovami znaleckého dokazovania.
Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie odporkyňa. Žiadala ho zmeniť a návrh navrhovateľa zamietnuť. Poukazovala na to, že toto konanie bolo pôvodne konaním o zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu, v ktorom mal navrhovateľ (v pôvodnom konaní odporca) vzniesť vzájomný návrh, ktorým žiadal od nej vyplatiť 1/2 členského podielu v SBD ako majetkovej hodnoty v podielovom spoluvlastníctva v cenách ku dňu rozhodovania súdu. Najvyšší súd SR však v uznesení sp.zn. 3Cdo 26/10 zo dňa 22.11.2010 zaujal jednoznačné stanovisko a právny názor, že v takomto konaní sa určením, kto bude ako člen družstva byt ďalej užívať, rieši aj otázka členského podielu v bytovom družstve, avšak otázka, či a akú sumu je nadobúdateľ členského podielu povinný vyplatiť zo zostatkovej hodnoty tohto podielu druhému účastníkovi, sa v konaní o zrušenie spoločného nájmu družstevného bytu nerieši. NS SR teda zaujal stanovisko, že nie je daný zákonný podklad vytvárajúci priestor na finančné vyrovnanie hodnoty členského podielu družstevného bytu, z čoho je zrejmé, že navrhovateľ (pôvodne odporca) vôbec nemohol v tomto konaní uplatniť svoje práva na zaplatenie polovice členského podielu vzájomným návrhom v zmysle ust. § 97 ods. 1 O.s.p.. Odporkyňa mala za to, že ak účastník konania podá protinávrh, ide o zákonné spojenie vecí, ku ktorému dochádza okamihom doručenia takého návrhu, čo v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu bytu je contra legem, teda je to zo zákona vylúčené. Preto tento vzájomný návrh mal byť zamietnutý už krajským súdom. Namietala ďalej, že protinávrh nebol riadne odôvodnený protistrane doručený na vyjadrenie a nebol zaň zaplatený ani súdny poplatok, takže neboli splnené podmienky preto, aby sa o ňom konalo. Keď prvostupňový súd vylúčil tento vzájomný návrh na samostatné konania a navrhovateľ si nesplnil povinnosť zaplatiť súdny poplatok, dokonca k tejto povinnosti nebol ani súdom vyzvaný, bolo povinnosťou súdu konanie o vzájomnom návrhu zastaviť, resp. ak išlo o návrh, ktorý vôbec nemohol byť podaný, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa tento návrh zamietnuť. Ak návrhu bolo vyhovené, je to v rozpore so zaujatým právnym názorom Najvyššieho súdu SR.
Okrem toho odporkyňa vzniesla námietku premlčania, pretože manželstvo účastníkov bolo právoplatne rozvedené dňom 1.4.1995 a lehota na podanie návrhu na vyporiadanie BSM medzi účastníkmi uplynula dňom 1.4.1998. Na návrh navrhovateľa sa začalo konanie o vyporiadanie BSM pod číslom 15C 780/97, ale toto konanie bolo v dôsledku späťvzatia jeho návrhu zastavené. Poukazovala však na to, že v návrhu sa navrhovateľ vôbec nedomáhal vyporiadania členského podielu družstevného bytu. Možnosť vyporiadania podieloveho spoluvlastníctva členského podielu v družstve ako majetkového práva rozvedených manželov v zmysle § 149 ods. 4 OZ namietala s poukazom na to, že členský podiel ako spoločné majetkové právo manželov zaniká uplynutím 3-ročnej lehoty na vyporiadanie BSM. Po uplynutí tejto lehoty sa možno domáhať už len finančného vyporiadania a to v osobitnom konaní na samostatný návrh, nikdy nie v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu bytu. Za protizákonné a v rozpore s dobrými mravmi považovala, aby sa tak urobilo po 10 rokoch a výplata sa určila z trhovej hodnoty členského podielu podľa súčasných cien bytov, ktorá je najmenej 5-násobne vyššia oproti rokom 1995 až 1998.
Navrhovateľka žiadal rozsudok prvostupňového súdu ako správny potvrdiť, eventuálne zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Mala za to, že ust. § 97 O.s.p. priznáva každému účastníkovi právo podať vzájomný návrh. Prípadné neodstránenie vád návrhu a nedostatok výzvy na zaplatenie súdneho poplatku nemôže
mať za následok zamietnutie návrhu, pretože nešlo o povinnosť účastníka konania, ale o povinnosť súdu. K vznesenej námietke premlčania uvádzal, že táto námietka nie je ani riadne zdôvodnená. Mal však za to, že táto námietka neobstojí, pretože 3-ročná premlčacia lehota mohla začať plynúť až od právoplatnosti rozsudku, ktorým bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu. Otázka, aký vlastnícky režim k členskému podielu k družstevnému bytu nastáva v prípade, ak sa bývalí manželia do 3 rokov od zániku manželstva o vyporiadaní BSM nedohodnú, alebo v tejto lehote nepodajú návrh na vyporiadanie na súd, je nepochybná a to tak, že vzniká podielové spoluvlastníctvo bývalých manželov. To, že navrhovateľ pôvodne podal návrh na vyporiadanie BSM a tento vzal späť, na tom nič nemení, pretože odporkyni nič nebránilo, aby v 3-ročnej lehote podala návrh na vyporiadanie BSM na súd ona.
Krajský súd ako súd odvolací vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., keď odvolanie odporkyne podľa jeho obsahu posudzoval ako odvolanie podané podľa § 205 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p. (že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 resp. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) a podľa písm. f/ O.s.p. (že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Po prejednaní veci rozsudok prvostupňového súdu ako správny podľa § 219 O.s.p. potvrdil.
Pokiaľ odporkyňa v odvolaní tvrdí, že konanie o vzájomnom návrhu malo byť pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavené, v tomto štádiu je táto námietka bezpredmetná, pretože vo veci sa už konalo. Zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku v takom prípade už do úvahy neprichádza (§ 10 ods. 2 písm. a/ zákon o súdnych poplatkoch).
To, že podanie odporcu zo dňa 18.4.2007 vo veci č.k. 15C 1137/2001 Okresného súdu Košice I o zrušenie práva spoločného nájmu družstevného bytu treba považovať za vzájomný návrh o vyplatenie polovice členského podielu, vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. 1Co 335/2010-364 zo dňa 27.1.2011 v uvedenej veci a odvolací súd na tomto právnom názore zotrváva. Pokiaľ odporkyňa tvrdí, že tento vzájomný návrh mal byť zamietnutý, pretože jeho podaním došlo k zákonnému spojeniu vecí, čo je v konaní o zrušenie práva spoločného nájmu bytu vylúčené (t.j. namieta inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci) poukazuje odvolací súd na to, že okrem zákonného spojenia vecí na spoločné konanie, ktorého potreba vyplýva z hmotného práva (napr. podľa § 142 OZ o zrušení a vyporiadaní podielového spoluvlastníctva, podľa § 24 Zákona o rodine o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k mal. deťom na čas po rozvode a pod.), pri ktorom súd musí v jednom konaní rozhodnúť o celej takejto veci, umožňuje ust. § 112 O.s.p. aj iné spojenie vecí na spoločné konanie, ak skutkovo spolu súvisia, alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Také spojenie vecí môže v záujme hospodárnosti konania vykonať súd (ods. 1 tohto ustanovenia ) alebo to môže urobiť účastník konania priamo v návrhu (ods. 2 ) alebo podaním vzájomného návrhu v prebiehajúcom konaní (§ 97 ods. 1), - a v takom prípade súd môže niektorú vec alebo vzájomný návrh vylúčiť na samostatné konanie, ak sa veci k spojeniu nehodia (§ 112 ods. 2 resp. § 97 ods. 2 O.s.p.).
Ako vyplýva z rozhodnutia odvolacieho súdu sp.zn. 1Co 335/2010-364 zo dňa 27.1.2011 vydaného vo veci 15Co 1137/01 o zrušenie práva spoločného nájmu bytu po zrušení predchádzajúcho rozhodnutia odvolacieho súdu č.k. 5Co 106/09-307 zo dňa 29.10.2009 uznesením Najvyššieho súdu SR č.k. 3Cdo 26/2010 zo dňa 22.11.2010, vzhľadom na záväzný názor Najvyššieho súdu SR ako súdu dovolacieho nemožno podanie navrhovateľa (v pôvodnom konaní odporcu) zo dňa 18.4.2007 považovať za podanie týkajúce sa spoločného konania v uvedenej veci (ako zo zákona spojeného konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu s konaním o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k členskému podielu pri analogickom použití ust. § 142 OZ). Pretože ale toto podanie má v kontexte prejednávanej veci náležitosti návrhu na začatie konania, bolo ho potrebné považovať za vzájomný návrh o vyplatenie polovice hodnoty členského podielu, pretože z neho vyplývalo, aký nárok je ním uplatnený a aj navrhovateľka s ním bola oboznámená (bolo doručené zast. navrhovateľky d ňa 26.4.2007). O tomto vzájomnom návrhu bolo možné rozhodnúť v pôvodnom konaní, ale podľa § 97 ods. 2 O.s.p. ho mohol súd vylúčiť aj na samostatné konanie, čo sa v danom prípade stalo.
Tým, že dovolací súd vyslovil záver, že „s konaním o zrušenie práva spoločného nájmu bytu nie je zo zákona spojené konanie, v ktorom by sa posudzovalo, v akých podieloch sa rozdelí hodnota, ktorú predstavoval majetok tvoriaci bezpodielové spoluvlastníctvo manželov ... a na tom nič nemení ani skutočnosť, že prípadne už uplynula lehota uvedená v § 149 ods. 4 OZ“, vlastne bola vylúčená možnosť zákonného spojenia vecí, z ktorej pôvodne s poukazom na analogické použitie § 142 OZ v nadväznosti na ust. § 149 ods. 4 OZ vychádzal odvolací súd v pôvodnom konaní. Tým však podľa názoru odvolacieho súdu nebolo vylúčené spoločné konanie pre rozhodovanie o návrhu navrhovateľky (na zrušenie práva spoločného nájmu bytu) a o vzájomnom návrhu odporcu (na vyplatenie polovice členského podielu). Takéto spoločné konanie nevyplýva z hmotného práva, ale z procesnej aktivity žalovanej strany, ktorá môže podať vzájomný návrh v akejkoľvek veci a o jej (vzájomnom ) návrhu ako o samostatnom návrhu na začatie konania súd musí konať a rozhodnúť, či už v spoločnom konaní s rozhodnutím o pôvodnom návrhu navrhovateľa, ale po jeho vylúčení na samostatné konanie; inak by odporcovi bola odňatá možnosť konať pred súdom v súvislosti s jeho vzájomným návrhom a tým by bolo porušené jeho ústavné právo na súdnu ochranu.
Aj keď o vzájomnom návrhu odporcu na vyplatenie polovice členského podielu bolo po predchádzajúcom rozhodnutí odvolacieho súdu možné rozhodnúť aj v pôvodnom konaní (pretože sa týka tých istých účastníkov a nielen dokazovanie, ale aj rozhodnutia v tej veci bolo možné použiť pre rozhodnutie o vzájomnom návrhu, nakoľko rozhodnutie o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu je vlastne základom pre rozhodnutie o vyplatení polovice členského podielu), prvostupňový súd tento vzájomný návrh napokon vylúčil na samostatné konanie, čo procesné predpisy pripúšťajú a nie je to vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Keď sa otázka finančného vyporiadania členského podielu vzhľadom na záväzný právny názor dovolacieho súdu nemohla riešiť v spoločnom konaní o zrušení práva spoločného nájmu bytu (rozumej zo zákona spojené konanie), ale keď sa v súvislosti s rozhodovaním o zrušení práva spoločného nájmu bytu zároveň právoplatne rozhodlo, že členskou družstva sa stala odporkyňa ( v uvedenom konaní navrhovateľka), je tým daný základ pre rozhodovanie o vzájomnom návrhu navrhovateľa (tam odporcu). To, že išlo o družstevný byt nadobudnutý za trvania manželstva účastníkov a že teda aj podiel v SBD patril do ich bezpodielového spoluvlastníctva, nebolo medzi účastníkmi sporné už pri rozhodovaní o zrušení práva spoločného nájmu bytu v pôvodnom konaní (inak by taký návrh ani nemohol byť úspešný). Nebolo sporné ani to, že medzi účastníkmi nedošlo k dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva a aj keď navrhovateľ podal návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva súdom, tento návrh vzal späť a tak konanie bolo zastavené. Odporkyňa však návrh na vyporiadanie BSM nepodala a tak treba mať za to, že k vyporiadaniu nedošlo ani dohodou, ani rozhodnutím súdu do 3 rokov od právoplatnosti rozsudku o rozvode t.j. do 1.4.1998. Aj pre členský podiel ako spoločné majetkové právo manželov teda platí nevyvrátiteľná domnienka vyporiadania podľa § 149 ods. 4 OZ t.j. že je v podielovom spoluvlastníctve bývalých manželov a že ich podiely sú rovnaké. Od okamihu právoplatnosti rozhodnutia o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu, v rámci ktorého bolo zároveň rozhodnuté, že členkou družstva sa stáva odporkyňa (tam navrhovateľka), je s týmto členským podielom oprávnená nakladať výlučne ona ako so svojím majetkovým právom a tak návrh navrhovateľa na finančné vyrovnanie jeho spoluvlastníckeho podielu z tohto členského podielu je po práve. Nejde už o nárok z vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ale vzhľadom na aplikáciu ust. § 149 ods. 4 OZ ide vlastne už o nárok z vyporiadania podielového spoluvlastníctva podľa § 142 OZ p.a., ktorého základ bol daný rozhodnutím o zrušení práva spoločného nájmu družstevného bytu, ktorým zo zákona muselo byť zároveň rozhodnuté o tom, kto zostáva členom družstva (§ 705 ods. 2 OZ). Pretože majetkové právo sa po uplynutí 3 rokov od rozvodu manželstva pretransformovalo z režimu bezpodielového spoluvlastníctva do režimu podielového spoluvlastníctva, ktoré vlastne takýmto spôsobom zaniklo až právoplatnosťou rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu bytu, aj premlčacia lehota pre uplatnenie nároku na vyrovnanie členského podielu s odstupujúcim členom družstva ako podielovým spoluvlastníkom členského podielu ako majetkového práva môže plynúť až od právoplatnosti rozsudku o zrušení práva spoločného nájmu bytu a nie od rozvodu manželstva. Námietka premlčania vznesená odporkyňou v odvolaní teda neobstojí.
To, že členský podiel sa vzťahuje ku konkrétnemu družstevnému bytu, sa do rozhodovacej praxi súdov pre účely vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov premietlo tak, že tento sa nevyporiadava v účtovnej hodnote, ale vyporiada sa v zostatkovej hodnote bytu, ktorého sa týka, pretože ten z manželov, ktorý sa stal členom družstva a nadobudol členský podiel ako majetkové právo, zároveň nadobudol aj práva viažuce sa k bytu včítane práva nadobudnúť ho do vlastníctva za výhodných podmienok podľa zák.č. 182/1993 Z.z.. Ani pri režime vyporiadania členského podielu v podielovom spoluvlastníctve po jeho transformácii z bezpodielového spoluvlastníctva nie je dôvod postupovať inak. Pri vyporiadaní sa vychádza zo všeobecnej ceny veci v čase vyporiadania. V danom prípade je to aktuálne tým viac, že už išlo o členský podiel v režime podielového spoluvlastníctva a k jeho zániku došlo až v dôsledku rozhodnutia o zrušení práva spoločného nájmu bytu s tým, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Nemožno teda už zohľadňovať ani mieru pričinenia o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí tak, ako je to pri vyporiadaní BSM (§ 150 OZ). Preto správne postupoval prvostupňový súd, keď pri určení výplaty z členského podielu pre odstupujúceho navrhovateľa vychádzal z priemernej všeobecnej ceny takýchto bytov v súčasnosti, s výškou ktorej bola odporkyňa oboznámená a v pôvodnom konaní (v štádiu predchádzajúceho odvolacieho konania) s jej výškou v podstate aj súhlasila (i keď je pravdou, že stále trvala na tom, že vyporiadanie by sa malo vykonať v cene z rokov 1995-1998). Nebolo by preto účelné nariaďovať znalecké dokazovanie a bolo možné vychádzať z takto určenej ceny a polovičného podielu navrhovateľa z nej.
Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu ako správny potvrdil.
Odporkyňa nemala v odvolacom konaní úspech a tak podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle § 224 ods. 1 O.s.p. bola zaviazaná nahradiť úspešnému navrhovateľovi trovy odvolacieho konania, ktoré predstavujú trovy právneho zastúpenia v súvislosti s podaním vyjadrenia k odvolaniu (odmena vo výške 436,54 euro + náhrada paušálna náhrada výdavkov 7,41 euro). Tieto trovy je povinná zaplatiť zástupkyni úspešného navrhovateľa (§ 149 ods. 1 O.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.