Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11C/197/2010

Rozhodnutie

Okresný súd Bratislava I v Bratislave v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej veci navrhovateľa: W. G., N. X. O. XX, N., občan SR proti odporcovi: Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky, Hlboká 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, takto

rozhodol:

Súd žalobný návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamieta.

Odporcovi súd náhradu trov konania nepriznáva.

odôvodnenie:

Navrhovateľ sa žalobným návrhom doručeným súdu dňa 8. 4. 2010 domáhal voči odporcovi, podľa ustanovení článku 46 ods. 3 SR - (viď č.l. 10 súdneho spisu) resp. podľa , náhrady škody, ktorá mu mala vzniknúť v dôsledku nesprávneho úradného postupu odporcu (resp. zastupiteľstva SR v USA) tým, že nekonal v jeho veci násilného odvlečenia ako občana SR z územia USA, ktoré nastalo v dňoch 9-10.5.2000.

Navrhovateľ žalobný návrh odôvodnil tým, že ako občan SR bol protizákonne (násilím) privlečený do Slovenskej republiky z USA, kde príslušné orgány SR (odporca a jeho zastupiteľské zložky) v tomto smere nepodnikli žiadne kroky, čím sa de facto podieľali na jeho násilnom odvlečení z USA na územie SR. V dôsledku tohto žiadal odškodné za nemajetkovú ujmu vo výške 5.000.000,-EUR, nakoľko následkom tohto odvlečenia došlo u navrhovateľa k rozbitiu jeho rodiny, k vynútenému exilu v SR a 10 ročnému psychickému utrpeniu zo vzniknutej situácie.

Navrhovateľ v USA žil od roku 1985 legálne so svojou rodinou v COLORADE v meste AVON. V roku 1996 mal problémy s americkým policajtom, ktorý ho bezdôvodne napadol, za čo bol navrhovateľ obvinený z napadnutia policajta 3. Stupňa, čo v americkej legislatíve znamená priestupok. Popri tom bol navrhovateľ obvinený z harasmentu a kladenia odporu pri zatýkaní. Dňa 29.8.1996 bol porotou 6-tich sudcov z ľudu zbavený obvinenia z napadnutia policajta. Proti ostatným verdiktom sa odvolal. V apríli 2000, bol počas jeho cesty z kanadského Winnipegu do Grand Forks, North Dakota na hraničnom prechode PEMBINA zatknutý a internovaný v koncentračnom tábore v Minnesote bez styku z vonkajším svetom a po takmer mesačnom pobyte deportovaný eskortou do Prahy. Tvrdenia odporcu o zákonnej deportácii sú zavádzajúce a sú nehanebným klamstvom. Slovenské veľvyslanectvo bolo o navrhovateľovej deportácii upovedomené dňa 28.4.2000 faxom, v ktorom sa ako dôvod deportácie uvádzalo - usvedčenie z trestného činu napadnutie 2. stupňa. Diplomacia SR má v zahraničí okrem záujmov SR chrániť aj záujmy slovenských občanov. Slovenská diplomacia však nepodnikla nič, aby sa s navrhovateľom alebo s jeho rodinou skontaktovala. Slovenská diplomacia si neoverila tzv. deportačné dôvody uvedené vo faxe, hoci informácie o trestných činoch a odsúdených sú v USA verejne dostupné na internete.

Slovenská diplomacia nepodala námietku odosielateľom faxu (z čoho vyplýva, že ho nečítala, alebo textu nerozumela) ohľadom poslednej vety vo faxe, ktorá prikazovala eskorte naložiť navrhovateľa v Prahe na lietadlo a dozrieť na jeho odlet do Bratislavy. Slovenskej diplomacii nezáležalo vôbec na tom, že eskortovaný môže byť len nebezpečný zločinec a preto mala povinnosť i v záujme ostatných slovenských občanov overiť si fakty. To, že slovenská diplomacia nezasahovala do deportácie vlastného občana je púhy alibizmus a zakrývanie neplnenia si povinností misie v zahraničí. Slovenská diplomacia podľa navrhovateľa teda svojim konaním resp. nekonaním naplnila skutkovú podstatu spolupáchateľstva na trestnom čine. Navrhovateľ mal za to, že boli (nekonaním slovenskej diplomacie) porušené jeho ústavné práva (právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, ochrany mena, slobodného vstupu na územie SR a pod.), garantované jednak SR ako aj Medzinárodnými dokumentmi, ktorými je SR viazaná. Postup odporcu resp. jeho zložiek považuje navrhovateľ za nesprávny úradný postup, pričom svoj nárok opiera o SR - právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím štátnych orgánov alebo nesprávnym úradným postupom. To, čo slovenská diplomacia nemala záujem urobiť v čase od obdržania faxu do dňa deportácie, mohla kedykoľvek urobiť v čase po deportácii po tom, čo jej navrhovateľ predložil dôkazy o tom, že v USA žiaden trestný čin nespáchal. Skutočným dôvodom jeho krutého a neľudského vyhostenia bol fakt, že navrhovateľ na protest proti policajnej brutalite podal na federálnom súde v Denveri žalobu proti polícii v meste, v ktorom bol napadnutý a krivo obvinený.

Odporca žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť s odôvodnením, že navrhovateľ bol z USA vyhostený a dňa 9.5.2000 deportovaný na územie SR. Veľvyslanectvo SR vo Washingtone nebolo informované zo strany amerických úradov, ani samotného občana o obmedzovaní jeho osobnej slobody až do 28.4.2000, kedy imigračná a naturalizačná služba USA (ďalej len "ISA") notifikovala deportáciu navrhovateľa. Veľvyslanectvo SR vo Washingtone následne o tejto deportácii upovedomilo generálnu prokuratúru SR. Veľvyslanectvo SR vo Washingtone sa k vyhosteniu navrhovateľa z územia USA nevyjadrovalo, ani nevystavovalo cestovný preukaz na návrat do SR. Všetky formality súvisiace s vyhostením (vrátane nákladov na vyhostenie) zabezpečovala americká strana bez súčinnosti veľvyslanectva. Pre vyhostenie navrhovateľa bol využitý jeho platný cestovný pas SR. Navrhovateľ sa prvýkrát obrátil na Veľvyslanectvo SR vo Washingtone až po jeho deportácii a to emailom zo dňa 12.5.2000 a listom z 15.5.2000. Veľvyslanectvo SR vo Washingtone dňa 15.5.2000 emailom informovalo navrhovateľa o výlučnej právomoci amerických úradov v imigračných záležitostiach a odporučilo mu, aby sa v uvedenej veci nechal zastupovať miestnym právnikom a zároveň mu poskytlo kontaktné adresy špecializovaných amerických organizácii, ktoré poskytujú bezplatnú právnu pomoc. Odporca už od roku 2001 eviduje listy navrhovateľa, ktorých obsahom je obvinenie SR a MZV SR zo svojej neoprávnenej deportácie z územia USA. Zároveň posielal listy a podával sťažnosti nielen na MZV SR ale aj na rôzne slovenské inštitúcie, štátnych i vládnych predstaviteľov a opisoval v nich negatívny dopad jeho "odvlečenia z USA" ako aj jeho terajšiu sociálnu situáciu. Odporca na listy navrhovateľa vždy reagoval. V októbri 2008 odbor generálnej

-130

inšpekcie MZV SR prešetroval sťažnosť navrhovateľa na nesprávny a protiprávny postup v súvislosti s vyhostením navrhovateľa do SR s tým, že táto sťažnosť bola v časti namietaného nesprávneho a protiprávneho postupu Veľvyslanectva SR vo Washingtone vyhodnotená ako neopodstatnená. Konzulárny odbor MZV SR v nadväznosti na podanie navrhovateľa z 29.10.2008 požiadal dňa 7.11.2008 veľvyslanectvo SR vo Washingtone, aby oficiálnou cestou zabezpečilo odpis rozsudku súdu County Court, Eagle County, Colorado s vyznačením doložky právoplatnosti k prípadu navrhovateľa, ktorý bol vedený na danom súde pod číslom 1996F000112. Dňa 7.7.2009 bola na konzulárny odbor MZV SR doručená overená kópia rozsudku, overená kópia počítačového záznamu a komentár honorárneho konzula v Denveri k obsahu priložených dokumentov. V priloženom stanovisku sú formulované nasledujúce závery:

- Rozsudok obsahuje 3 obvinenia (útok 3. Stupňa na policajného príslušníka, vyhrážanie použitím zbrane a odpor pri zadržaní), všetky kvalifikované ako priestupky

- Navrhovateľ bol uznaný vinným z dvoch priestupkov - odporu pri zadržaní a z vyhrážania sa použitím zbrane

- Navrhovateľ bol odsúdený na 5 rokov podmienečne, s odkladom na 1 rok

Konzulárny odbor MZV SR zaslal požadované dokumenty navrhovateľovi dňa 20.7.2009.

Z vyššie uvedeného má odporca za to, že navrhovateľ sa neobrátil na odporcu so žiadosťou o pomoc počas jeho pobytu v zahraničí, ale až po jeho deportácii na územie SR. Odporca na požiadanie navrhovateľa vždy poskytol súčinnosť - t.j. na všetky jeho listy odpovedal a zasielal požadované informácie. Odporca urobil všetko, aby bola riadne zabezpečená ochrana práv a záujmov občana SR, vrátane práv a slobôd chránených a medzinárodnými zmluvami. Nakoľko odporca nebol americkou stranou informovaný o zatknutí navrhovateľa a jeho nútenej deportácii na územie SR, nemôže byť posudzované konanie odporcu ako súčinnosť s americkou stranou. Navyše diplomatické misie kdekoľvek na svete nemôžu zasahovať do procesu vyšetrovania či vzatia do väzby svojich občanov. Taktiež im neprináleží posudzovať rozhodnutia správnych orgánov či rozhodnutia nezávislých súdov danej krajiny.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov, oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise: žalobným návrhom, listinami založenými v súdnom spise, vzájomnou korešpondenciou medzi účastníkmi, z ktorého ustálil nasledovný skutkový stav:

Navrhovateľ, ako štátny občan SR, žil v USA od roku 1985 so svojou rodinou v štáte COLORADO, v meste AVON. V roku 1996 bol navrhovateľ obvinený z napadnutia policajta 3. stupňa, ako aj z harasmentu a kladenia odporu pri zatýkaní. Dňa 29.8.1996 bol porotou 6-tich sudcov z ľudu zbavený (oslobodený) spod obvinenia z napadnutia policajta 3. stupňa. Za ostatné skutky (harasment, kladenie odporu pri zatýkaní) bol neprávoplatne podmienečne odsúdený na 6 mesiacov s odkladom na 1 rok. Proti tomuto sa navrhovateľ odvolal.

V apríli 2000, počas cesty z kanadského Winnipegu do Grand Forks, North Dakota na hraničnom prechode PEMBINA, bol navrhovateľ zatknutý a internovaný v tábore v Minnesote a po takmer mesačnom pobyte (dňa 9.5.2000) deportovaný eskortou do Prahy a následne do Bratislavy.

Slovenské veľvyslanectvo bolo o navrhovateľovej deportácii upovedomené dňa 28.4.2000 faxom, v ktorom sa ako dôvod deportácie uvádzalo - že navrhovateľ spáchal lúpež 2. stupňa, za ktorú mal byť odsúdený 26.4.1996 v meste Avon, štát Colorado. To, že Veľvyslanectvo SR bolo o vyhostení navrhovateľa informované ešte pred samotným vyhostením svedčí aj fax odoslaný dňa 3.5.2000, ktorým veľvyslanec SR O. N. túto skutočnosť, ako aj dôvod vyhostenia navrhovateľa, oznámil Generálnej prokuratúre SR (fax bol Generálnej prokuratúre doručený ešte pred samotným vyhostením).

Aj zo samotnej korešpondencie medzi účastníkmi vyplynulo, že dôvodom vyhostenia navrhovateľa z USA malo byť jeho odsúdenie za lúpež 2. stupňa, pričom si mal navrhovateľ dokonca odpykať za tento trestný čin aj trest v Grandf Forks County Jail, Nort Dakota.

V skutočnosti však nebolo preukázané, že by bol navrhovateľ v USA odsúdený za lúpež druhého stupňa dňa 26.4.1996 v meste Avon, štát Colorado. Rovnako nebolo pravdou a nebolo preukázané, že by si navrhovateľ odpykával resp. v minulosti odpykal trest v akomkoľvek väzenskom zariadení v USA. Jediné za čo bol navrhovateľ v USA odsúdený (aj to neprávoplatne) boli dva priestupky a to kladenie odporu pri zatýkaní a harasment.

Súd mal za nesporné aj to, že odporca ani Veľvyslanectvo SR vo Washingtone až do samotnej realizácie vyhostenia (hoci o tom vedelo cca týždeň vopred) neurobilo žiaden úkon smerujúci ku skontaktovaniu sa s navrhovateľom (neoverilo si dôvod vyhostenia ani samo nevyvinulo činnosť smerujúcu k spojeniu sa s navrhovateľom za účelom poskytnutia pomoci príp. poskytnutiu kontaktu na inštitúcie, ktoré by navrhovateľovi mohli poskytnúť právnu pomoc a pod.).

Uvedené je zrejmé aj z tohto, že samotný odporca vo vzájomnej korešpondencii s navrhovateľom tvrdí, že Veľvyslanectvo SR vo Washingtone žiadnym spôsobom nezasahovalo do procesu vyhostenia, k vyhosteniu sa nevyjadrovalo, ani nevystavovalo navrhovateľovi cestovný preukaz na návrat do Slovenskej republiky.

Navrhovateľ prvý krát kontaktoval Veľvyslanectvo SR vo Washingtone ohľadne jeho vyhostenia až po samotnej deportácii a to e-mailom zo dňa 12.5.2000 a listom z 15.5.2000. Veľvyslanectvo až po tomto začalo skutočnosti vyšetrovať, pričom navrhovateľa e-mailom informovalo o výhradnej právomoci amerických úradoch v oblasti imigračnej politiky USA a zároveň poskytlo kontakt na americké organizácie, ktoré bezplatne poskytujú právnu pomoc v imigračných veciach na území USA.

Z uvedeného teda vyplýva (súd z vykonaného dokazovania mal za to), že uvedený dôvod deportácie (odsúdenie za lúpež 2. stupňa ako aj odpykanie si trestu v americkom väzení) nebol u navrhovateľa daný, avšak o deportácii rozhodli a deportáciu zrealizovali výlučne americké úrady. Spáchanie dvoch priestupkov, za ktoré bol navrhovateľ podmienečne neprávoplatne odsúdený, neboli v príčinnej súvislosti s vykonanou deportáciou (ako dôvod deportácie spáchanie týchto priestupkov uvedený nebol). Ďalej z vykonaného dokazovania vyplynulo, že slovenské Veľvyslanectvo bolo o deportácii, ako aj o jeho dôvode, informované príslušnými americkými úradmi vopred cca 7 dní, pričom o tejto skutočnosti dňa 3.5.2000 samo veľvyslanectvo informovalo aj Generálnu prokuratúru SR faxovým podaním. Rovnako z dokazovania vyplynulo, že slovenské zastupiteľské orgány sa do uskutočnenia deportácie navrhovateľa (ktorá prebehla dňa 9.5.2000) v predmetnej veci vôbec neangažovali (neskontaktovali sa s navrhovateľom, neoverovali si existenciu deportačného dôvodu ani neposkytli navrhovateľovi potrebnú právnu pomoc). Po prvý krát sa odporca začal zaujímať

-131

o túto situáciu (dal ju prešetriť - najmä pokiaľ išlo o dôvod deportácie) až po tom, čo bol navrhovateľom kontaktovaný prostredníctvom e- mailu a listu z mája 2000 (t.j. už po uskutočnení deportácie). Až v tomto čase navrhovateľovi odporučil, aby sa obrátil na americké organizácie, ktoré poskytujú bezplatnú právnu pomoc v imigračných veciach, pričom uviedol aj ich kontaktné adresy.

Navrhovateľ na pojednávaní konanom dňa 19.10.2011vo svojej výpovedi uviedol, že dodnes obviňuje MZV SR (odporcu), že v roku 2000 sa stalo spolupáchateľom amerického trestného činu, pri jeho odvlečení z USA do Bratislavy, tvrdil, že slovenská ambasáda bola 10 dní vopred informovaná, že do staronovej vlasti bude deportovaný občan SR, údajne usvedčený zo zločinu. Tvrdenie ministerstva, že o pomoc nežiadal podľa navrhovateľa neobstojí, pretože bol umiestnený do "koncentračného" tábora v Minesote, pričom slovenská diplomacia vedela, že navrhovateľ žije v Colorade, pretože mu po vzniku SR vybavovala pasy a komunikovala s navrhovateľom aj v iných záležitostiach. Podľa navrhovateľa je zarážajúce, že slovenskú diplomaciu neprekvapila deportácia slovenského občana z iného štátu. Veľvyslanectvo SR bolo informované faxom, avšak dôvod deportácie uvedený vo faxe, nesúhlasí s tvrdeniami riaditeľa konzulárneho odboru, tento list je odborne preložený prekladateľom s anglickým prekladom slova "lúpež". Deportácia bola naplánovaná tak, ako je uvedené na spodnom riadku faxu: "eskorta naložiť cudzinca na lietadlo Českých aerolínii a dozrieť na jeho odlet do Bratislavy". Týmto konaním bola porušená nielen suverenita ČR, ale aj navrhovateľove práva na slobodný vstup na územie SR, ktoré mu garantuje SR. Deportáciu do inej krajiny s eskortou môžu Američania vykonať len so súhlasom krajiny ktorej sa to týka. Vo všetkých prípadoch jedinou právomocou amerických imigračných úradov je posadiť osobu do lietadla na území USA. Európske právo kvalifikuje takéto premiestnenie osoby ako únos. Navrhovateľ v tom čase mal v USA nedokončený trestnoprávny prípad, ktorý sa týkal dvoch priestupkov a neukončené prebiehajúce občiansko právne konanie, už len preto nemohol byť vyhostený. Odporca tvrdí, že sa navrhovateľ na neho neobrátil so žiadosťou o pomoc, že nebol informovaný o jeho deportácii, a že nemohol do týchto vecí zasahovať, avšak fax od honorárneho konzula v Denveri obdržaný v roku 2003 hovorí: "keby som bol býval informovaný o vašom prípade kým som honorárnym konzulom v Denveri mohol by som Vám pomôcť". V tom čase existovala právna diplomatická pomoc z roku 1969. Samotný honorárny konzul sa vyjadril, že nie je záznam o tom, že bol vo väzení a že tento prípad dvoch priestupkov nemá nič spoločné s navrhovateľovou deportáciou. V

počítačovom zázname ide o pisársku chybu, pretože i prípadné usvedčenie z priestupku nemôže byť sankcionované 5 rokmi väzenia. Ďalej sa honorárny konzul vyjadril, že obvinenie 3. stupňa napadnutia policajného dôstojníka, bol navrhovateľ oslobodený z tohto obvinenia. Veľvyslanectvo SR tvrdí, že navrhovateľ mal byť odsúdený na 5 rokov podmienečne s odkladom na 1 rok. Tento istý súd však v origináli rozsudku vyjadril, že navrhovateľ bol odsúdený na 6 mesiacov s podmienečným odkladom na 1 rok, pričom navrhovateľ sa voči tomuto verdiktu riadne odvolal. Nikdy v žiadnom väzení si navrhovateľ neodpykával žiadny trest, ako to tvrdí odporca. Nikdy si neodpykával žiaden trest v Grandforks County jail north Dakota. Dňa 20.7.2009 navrhovateľ získal dokument, v ktorom sa uvádza: "priestupky (týkajúce sa osoby navrhovateľa) od roku 1991 až po súčasnosť a trestné činy od roku 1991 až po súčasnosť nemajú žiaden záznam". Pokiaľ ide o žalovanú sumu túto považuje za symbolickú, nakoľko je veľmi ťažké ohodnotiť stratu rodiny, ktorá pred tým fungovala 23 rokov.

Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona (1.7.2004) a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi, ktorým je

Podľa (ďalej len ""), štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len ""). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli. Tejto zodpovednosti sa nemožno zbaviť.

Podľa nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe alebo treste je potrebné vopred prerokovať s ústredným orgánom. Ak ide o rozhodnutie vydané v občianskom súdnom konaní, ako aj v konaní pred štátnym notárstvom alebo miestnym ľudovým súdom, je ústredným orgánom Ministerstvo spravodlivosti tej republiky, na území ktorej má sídlo orgán, ktorý rozhodol v prvom stupni. Ak však ide o rozhodnutie vydané v trestnom konaní proti osobám podliehajúcim vojenskej súdnej právomoci, je týmto orgánom ústredný orgán, ktorý vykonáva správu vojenských súdov. V ostatných prípadoch je týmto orgánom,

a) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Československej socialistickej republiky, federálny ústredný orgán, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané,

b) ak ide o vec patriacu do pôsobnosti Českej alebo Slovenskej socialistickej republiky, ústredný orgán republiky, do pôsobnosti ktorého patrí odvetvie štátnej správy, v ktorom bolo nezákonné rozhodnutie vydané, a ak niet takého ústredného orgánu, Ministerstvo spravodlivosti; to platí aj v prípade, keď nezákonné rozhodnutie vydal orgán spoločenskej organizácie (§ 1 ods. 1).

Podľa ustanovenia , štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia.

Podľa ustanovenia , pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone .

Podľa (ďalej len "") uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

Podľa pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.

Keďže k nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť ešte v roku 2000 (v máji) bolo potrebné na daný prípad s poukazom na ustanovenie

-132

aplikovať ustanovenia o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

V tomto smere sa súd prvom rade zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní. Zo žalobného návrhu je zrejmé, že navrhovateľ za odporcu označil Ministerstvo zahraničných vecí Slovenskej republiky. Zároveň je zrejmé, že navrhovateľ svoj nárok odvodzuje od nesprávneho úradného postupu odporcu, ktorého sa mal odporca dopustiť nekonaním v prípade násilnej deportácie navrhovateľa z územia USA. To, že navrhovateľ odvodzuje svoje nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (nekonaním) odporcu vyplýva aj z obsahu žaloby a jej príloh, kde sa navrhovateľ odvoláva na SR v zmysle ktorého, každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Ide o článok SR, ktorého priama aplikácia sa premietla do o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom a neskôr s účinnosťou od 1.7.2004 do o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Predmetné zákony riešia situácie, kedy štát nesie zodpovednosť za škodu, ktorú spôsobil fyzickej alebo právnickej osobe pri výkone verejnej moci a to nezákonným rozhodnutím alebo v dôsledku nesprávneho úradného postupu. V zmysle (rovnako tak ) nositeľom zodpovednosti za škodu, a teda aj pasívne vecne legitimovaným subjektom v konaniach o náhradu škody, je štát, ako subjekt právnych vzťahov, ako samostatná právnická osoba. V mene štátu následne v súdnych konaniach vystupujú jednotlivé ministerstvá príp. ústredné orgány štátnej správy do pôsobnosti ktorých, patria oblasti, v ktorých nastala poškodenému subjektu ujma. Uvedené však neznamená, že tieto orgány konajúce v mene štátu sú zároveň nositeľmi zodpovednosti za škodu resp. že sú v konaní pasívne vecne legitimované subjekty. Takýmto subjektom je výlučne štát - Slovenská republika. Keďže navrhovateľ v žalobe označil ako žalovaný subjekt Ministerstvo zahraničných vecí SR a nie štát (Slovenskú republiku) zastúpený týmto ministerstvom (pričom ide o dva rozdielne právne subjekty, každý so samostatnou právnou subjektivitou), je zrejmé, že takto označený subjekt nie je nositeľom povinnosti uhradiť navrhovateľovi škodu (nie je nositeľom zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom) a teda nie je v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom. Už len z tohto dôvodu bolo potrebné bez ďalšieho žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť.

Napriek uvedenému sa súd zaoberal možnosťou opierať žalovaný nárok o príslušné ustanovenia pojednávajúce o ochrane osobnosti (-13 ) príp. pojednávajúce o všeobecnej zodpovednosti za škodu ( a nasl. ). V danom prípade súd dospel k záveru, že aplikácia citovaných ustanovení na daný prípad nie je možná, nakoľko citované ustanovenia sú založené na súkromnoprávnej báze (zásah by tu musel nastať v oblasti súkromného práva), to znamená, že ochrany osobnosti sa možno domáhať len pri zásahu, ktorý bol uskutočnený v súkromnoprávnej rovine, kde tak škodca ako aj poškodený, vystupujú vo vzťahu k sebe na princípe rovnosti. Štát by aj tu mohol byť subjektom zodpovednosti za zásah do ochrany osobnosti, avšak len za predpokladu, že by pri zásahu konal ako subjekt súkromného práva, teda ako právnická osoba v súkromnoprávnom vzťahu. Pri výkone verejnej moci však orgány štátu konajú vo vzťahu k fyzickým a právnickým osobám ako nadriadené subjekty (t.j. je tu vzťah nadriadenosti a podriadenosti), nakoľko rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach predovšetkým podľa noriem verejného práva, a to najmä v oblasti verejného práva (kam možno zaradiť aj odvetvie práva medzinárodného - najmä ak ide o medzinárodné právo verejné - kam do prameňov tohto odvetvia práva, zaraďujeme aj Viedenské dohovory o diplomatických a konzulárnych stykoch). Je teda zrejmé, že cudzie štáty (napr. vzťah SR a USA) sa riadia pri výkone svojich právomocí predovšetkým medzinárodnými dohovormi resp. normami medzinárodného verejného práva, pričom tieto vzťahy z hľadiska systematiky práva radíme do medzinárodného práva verejného. Rovnako tak

vzťah diplomatických orgánov SR, pri ochrane práv slovenského občana v zahraničí, vo vzťahu k cudziemu štátu sa riadi predovšetkým medzinárodnými dohovormi, pričom ide o oblasť verejného práva. Preto konanie/nekonanie diplomatických orgánov SR vo vzťahu k nášmu občanovi pri jeho vyhostení z územia cudzieho štátu nepatrí do oblasti občianskeho práva súkromného, a preto aplikácia ustanovení a nsl. nie je v danom prípade možná. Z rovnakých dôvodov nie je možná ani aplikácia a nasl. .

Podľa štát za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom zodpovedá objektívne za súčasného (kumulatívneho) splnenia troch podmienok:

- poškodenému vznikla škoda

- príslušný orgán štátu sa dopustil nesprávneho úradného postupu

- škoda je v príčinnej súvislosti s týmto postupom

Pojem "nesprávny úradný postup" , bližšie nevymedzuje. Vo všeobecnosti pod ním treba rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie.

Až nový zákon o zodpovednosti za škody pri výkone verejnej moci () bližšie upravuje, čo je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom rovnako ako predchádzajúci zákon aj tento zákon pod pojmom "nesprávny úradný postup" subsumuje len porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vo všeobecnosti pod ním treba teda rozumieť inú než rozhodovaciu činnosť štátnych orgánov, ale aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia či už stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie.

nedefinuje ani pojem škody a ani neupravuje rozsah jej náhrady. Keďže je vo vzťahu k predpisom špeciálnym, ustanovenia sa použijú len vtedy, keď špeciálny zákon nemá vlastnú úpravu. V prípade pojmu škody a jej náhrady je preto potrebné použiť ust. , v zmysle ktorého škoda predstavuje vo všeobecnosti ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná v peniazoch. Podľa sa uhrádza skutočná škoda a to čo poškodenému ušlo, t.j. ušlý zisk.

a ani tiež nevymedzujú ani pojem príčinnej súvislosti. Túto otázku je nutné riešiť vždy s ohľadom na konkrétne súvislosti v každom jednotlivom prípade. V podstate predstavuje objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku. Príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a škodou bude daná vtedy, ak škoda vznikla ako dôsledok nesprávneho úradného postupu, t.j. ak je medzi nimi

bezprostredný vzťah príčiny a následku (ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nedošlo by ani ku vzniku škody), pričom nesprávny úradný postup musí byť hlavnou (primárnou) príčinou vzniku škody (nestačí, ak je nesprávny úradný postup len druhotnou sekundárnou príčinou vzniku škody).

Na základe vykonaného dokazovania dospel súd k záveru, že v danej veci nie sú (okrem nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odporcu) splnené všetky tri vyššie uvedené kumulatívne podmienky (nesprávny úradný postup, škoda, príčinná súvislosť), potrebné pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa . Predovšetkým nie je splnená podmienka priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom odporcu a vznikom škody (vo forme nemajetkovej ujmy).

Sám navrhovateľ v žalobnom návrhu uviedol, že mu vznikla nemajetková ujma tým, že mu bola násilne "rozbitá" rodina a došlo u neho k vynútenému exilu v SR a k psychickej traume.

Tieto následky, ktoré sa prejavili v nemajetkovej sfére navrhovateľa však podľa súdu nie sú priamym následkom nesprávneho úradného postupu odporcu, ale sú priamym následkom konania amerických imigračných úradov, ktoré "nezákonnú" deportáciu nariadili a zabezpečili aj jej samotnú realizáciu. V tomto smere konanie/nekonanie diplomatických orgánov SR nemohlo ovplyvniť samotnú deportáciu (resp. konanie/nekonanie orgánov SR mohlo byť len sekundárnou príčinou deportácie, ktorá však pre vznik zodpovednosti štátu za škodu nepostačuje - aj samotný navrhovateľ označuje konanie/ nekonanie orgánov SR za spolupáchateľstvo a nie za páchateľstvo). Rovnako ako odporca, aj súd mal za to, že pracovníci konzulárnych oddelení veľvyslanectiev SR, ale aj iných štátov, zabezpečujú výkon konzulárnych funkcií v zmysle Viedenského dohovoru o konzulárnych stykoch, podľa ktorého diplomatické misie cudzieho štátu nemôžu zasahovať do vyšetrovania orgánov činných v trestnom konaní, súdneho konania, alebo ho iniciovať v mene občana SR. V zmysle medzinárodného práva aj o vyhostení cudzieho štátneho príslušníka z územia druhého štátu rozhodujú výlučne kompetentné úrady tohto štátu v súlade so svojou legislatívou. Ani v tomto prípade neumožňuje medzinárodné právo diplomatickej misii zasahovať do celého procesu.

Rovnako tak "hypotetickým" možno nazvať výsledok, ktorý by mohol nastať v prípade, ak by aj diplomatické orgány SR určitým spôsobom zasiahli voči nariadenej deportácii. Inak povedané, aj keby odporca vyvinul všetko možné úsilie na ochranu práv navrhovateľa, nie je isté (nebolo preukázané a ani preukázať nemožno), aký výsledok by sa dosiahol, najmä ak, ako už bolo uvedené, otázka imigračnej politiky v danom prípade patrila do výlučnej pôsobnosti amerických imigračných úradoch do pôsobnosti ktorých neboli orgány SR oprávnené zasahovať.

Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že pri uplatňovaní náhrady škody z dôvodu nesprávneho úradného postupu odporcu neboli kumulatívne splnené všetky tri predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu, a to najmä pokiaľ ide o existenciu priamej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Súd mal za to, že navrhovateľom špecifikovaná škoda vo forme nemajetkovej ujmy (rozbitie rodiny, nútený exil, psychická trauma) nebola dôsledkom nesprávneho úradného postupu zastupiteľských orgánov SR (resp. mohla byť len sekundárnou príčinou vzniku škody), ale bola následkom nariadenia vyhostenia navrhovateľa z územia USA a jeho násilné realizovanie, ktoré však uskutočnili výlučne príslušné imigračné úrady USA.

Zároveň súd poukazuje na to, že navrhovateľ doposiaľ nevyužil možnosť nechať sa zastupovať niektorou z organizácii pôsobiacich na území USA, ktoré poskytujú bezplatnú právnu pomoc v imigračných záležitostiach v zmysle odporúčania odporcu, neoslovil takúto organizáciu a nepokúsil sa zjednať nápravu v tomto smere za účelom dosiahnutia jeho návratu na územie USA.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti (najmä s poukazom na nedostatok pasívnej vecnej legitimácie odporcu v konaní, ako aj k neexistencii priamej príčinnej súvislosti medzi konaním/nekonaním odporcu a vznikom nemajetkovej ujmy) súd žalobný návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.

Odporca mal vo veci plný úspech, preto mu podľa § 142 ods. 1 patrí náhrada trov konania voči navrhovateľovi. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, pričom mu trovy konania ani nevznikli, súd mu náhradu trov nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.

Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,

b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),

f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.