Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/65/2011

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a sudkýň JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Jany Burešovej v právnej veci žalobkyne K. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. T., Z. XXX/XX, proti žalovanému T. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom W., O. XX, o určenie výživného pre rozvedenú manželku, o odvolaní oboch účastníkov konania proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. - 119 zo dňa 11.05.2011 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť prispievať žalobkyni na výživu rozvedeného manžela vo výške 100 Eur, vždy do každého 20-teho dňa v mesiaci od 26.05.2010. Výživné za zameškané obdobie od 26.05.2010 do 30.04.2011 vo výške 1.120 Eur uložil žalovanému zaplatiť v splátkach po 50 Eur mesačne, splatných spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania. Žalovanému zároveň uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 72 Eur na účet Okresného súdu Prešov. Vo zvyšku návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.

Rozhodol tak na návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného prispievať na jej výživu sumou 850 Eur mesačne od 26.05.2010. Návrh odôvodnila tým, že je zamestnaná ako krajčírka, finančné prostriedky však jej nepostačujú na výživu a chod domácnosti, v ktorej žije spoločne s dcérou, na ktorú žalovaný platí výživné 132,78 Eur mesačne. Jej pravidelné mesačné výdavky dosahujú sumu 169,94 Eur a mesačný príjem má výšku 56,50 Eur.

Žalovaný navrhol návrh v celom rozsahu zamietnuť. Uviedol, že na dcéru mesačne platí výživné, súdom určené vo výške 150 Eur. Tvrdil, že žalobkyňa počas ich 20 -ročného manželstva nepracovala, lebo nechcela. Jej bývanie v 6 -izbovom dvojpodlažnom dome považuje tiež za nadštandardné. Poukázal na to, že v septembri roku 2009 sa mu s novou priateľkou narodil syn a vznikla mu tým ďalšia vyživovacia povinnosť. Jeho výdavky predstavujú mesačne 645,63 Eur.

Po vykonanom dokazovaní súd prvého stupňa zistil, že manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom tunajšieho súdu č.k. - 84 zo dňa XX.XX.XXXX, ktorého výrok o rozvode nadobudol právoplatnosť XX.XX.XXXX.

Žalobkyňa je živnostníčka, pracuje ako krajčírka s príjmom za roky 2009 a 2010 vo výške 678,25 Eur a 829,40 Eur. Je podielovou spoluvlastníčkou rodinného domu v kat. úz. I., okres U. a so žalovaným

má v bezpodielovom vlastníctve manželov rodinný dom so záhradou v kat. úz. P. T., okres U.. Je tiež podielovou spoluvlastníčkou ornej pôdy.

Žalovaný je živnostníkom, ale od 01.10.2010 do 01.10.2011 má prerušenú živnosť. Za roky 2009 a 2010 mal ročný príjem 6.445,74 Eur a 8.109,13 Eur. Žije s priateľkou a ich synom. Je zamestnancom Gymnázia na ulici W. XX v W. na polovičný úväzok, z ktorého má príjem 400 Eur mesačne. Z prenájmu garáže pri rodinnom dome rodičov má mesačný príjem 250 Eur. Je podielovým spoluvlastníkom rodinného domu v kat. úz. I., okres U., výlučným vlastníkom zastavanej plochy a nádvoria v kat. úz. I., okres U. a bytu v U. a so žalobkyňou má v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov rodinný dom v kat. úz. P. T., okres U.. Na Okresnom dopravnom inšpektoráte v L. má zaevidovaný nákladný príves.

Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 72 ods. 1 až 3 Zákona o rodine a dospel k záveru, že je v možnostiach a schopnostiach žalovaného, s prihliadnutím na jeho majetkové a zárobkové pomery, ako aj na príjem žalobkyne a starostlivosť o ich dospievajúcu dcéru, prispievať na výživu žalobkyne sumou 100 Eur mesačne. Výživné určil od podania návrhu, t.j. 26.05.2010 a ustálil, že suma 100 Eur je primeraná a odzrkadľuje vtedajšiu aj terajšiu situáciu oboch účastníkov konania. Uviedol, že životná úroveň žalobkyne je nižšia s poukazom na jej príjem, pričom sa stará o dospievajúcu dcéru, ktorá s ňou býva v spoločnej domácnosti. Aj keď si zvýšila kvalifikáciu, nemá možnosť si nájsť zodpovedajúce zamestnanie a vycestovať za lepšie platenou prácou do cudziny z dôvodu starostlivosti o dcéru. Pri výkone živnosti ako krajčírka si z dôvodu nízkeho záujmu o túto činnosť nedokáže zarobiť, aby si mohla pokryť čo len najzákladnejšie potreby pre seba a dcéru. Nemá žiaden výnos ani z pozemkov, ktorých je podielovou spoluvlastníčkou. Žije vo veľmi núdznych podmienkach a je odkázaná na výživu od rozvedeného manžela. Žalovaný do októbra 2010 vykonával živnosť, z ktorej mal zdaňovaný príjem 8.109 Eur za rok 2010, má pravidelný zárobok 400 Eur a príjmy z prenájmu nebytového priestoru 250 Eur, ako aj z nájmu bytu v U. 250 Eur. Aj keď mu po rozvode pribudla jedna vyživovacia povinnosť k dieťaťu, ktoré sa narodilo zo spolužitia s terajšou partnerkou, o náklady spoločnej domácnosti sa delí s touto partnerkou, ktorá je zamestnaná a vlastní dve motorové vozidlá. Životná úroveň rodiny žalovaného je viac ako štandardná. Úhradou výživného zo strany žalovaného v prospech žalobkyne neutrpí rodina žalovaného, ani úhrada tejto čiastky neohrozí životnú úroveň žalovaného. Pre žalobkyňu však zabezpečí aspoň jej najnutnejšie potreby.

V prevyšujúcej časti súd návrh zamietol.

Dlžné výživné za obdobie od 26.05.2010 do 30.04.2011 vyčíslil sumou 1.120 Eur a uložil podľa túto sumu žalovanému uhradiť v mesačných splátkach po 50 Eur spolu s bežným výživným pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania.

Výrok o trovách konania odôvodnil ustanovením tak, že účastníci mali v konaní len čiastočný úspech, preto vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo.

Povinnosť žalovaného zaplatiť súdny poplatok odôvodnil ustanovením , o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov a položkou 8 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov. Žalobkyňa je podľa citovaného zákona od poplatku oslobodená.

Proti uvedenému rozsudku, a to proti výroku, ktorým súd uložil žalovanému prispievať žalobkyni na výživu rozvedeného manžela sumou 100 Eur, proti výroku, ktorým bolo vypočítané zameškané výživné za čas od 26.05.2010 do 30.04.2011 vo výške 1.120 Eur a proti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok vo výške 72 Eur podal odvolanie žalovaný. Súdu prvého stupňa vytýkal, že tento neúplne zistil skutkový stav veci, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy, dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, lebo sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy a vychádzal z nesprávne právneho posúdenia veci. Tiež nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa má vo svojom podielovom spoluvlastníctve nehnuteľnosti, z ktorých má aj istý príjem. Poukázal na konkrétne listy vlastníctva a

tam evidované nehnuteľnosti, v ktorých je žalobkyňa podielovou spoluvlastníčkou. Má v podielovom spoluvlastníctve spolu so žalovaným rodinný dom so záhradou. Tvrdil, že je narušená ústavná zásada rovnosti účastníkov konania, ak súd zisťoval majetok žalovaného na katastri, ale takto nezisťoval majetok žalobkyne. Žalobkyňa jej patriace nehnuteľnosti môže obhospodarovať ako súkromne hospodáriaci roľník a byť pritom aj krajčírkou, čím by sa jej príjem niekoľkonásobne zvýšil. Tiež uviedol, že ak by sa žalobkyňa zamestnala v akomkoľvek zamestnaní, mala by minimálnu mzdu cca 270 Eur mesačne, čo je 5- krát viac ako je suma 56,50 Eur mesačne, ktorú má ako samostatne zárobkovo činná osoba. Ak by bola pravda, že žalobkyňa má iba 56,50 Eur mesačný príjem, mala by nárok na dávku v hmotnej núdzi a príspevok na bývanie. Ak tieto dávky nepoberá, je alebo lenivá, alebo súd nezistil pravdu o jej majetkových pomeroch. Konštatoval, že žalobkyňa nie je neschopná sama sa živiť, je zdravá a má možnosť sa aj zamestnať. Nemá žiadnu prekážku, ktorá by jej bránila v tom, aby sa zamestnala a našla si prácu, kde by zarobila oveľa viac ako teraz uvádza. Žalobkyňa žije v dvojpodlažnom rodinnom dome v obci P. T., okres U., pričom tento patrí do podielového spoluvlastníctva oboch účastníkov. Užíva túto nehnuteľnosť sama a neplatí žalovanému nájomné, čím žalovaný takto prispieva na jej výživu. Súdu prvého stupňa vytýkal tiež to, že v príjmoch za roky 2009 a 2010 sú všetky príjmy, a to aj z prenájmu a zo závislej činnosti. Nesprávne preto súd vychádzal z toho, že za prenájom bytu a nebytových priestorov 2x po 250 Eur, počítal ako s ďalším príjmom. Navyše vychádzal z príjmov, ktoré sú v daňovom priznaní uvedené ako hrubé príjmy bez odpočítania výdavkov. Žalovaný teda nemôže a ani nemá z čoho platiť žalobkyni výživné tak, ako to určil súd. Majetok žalobkyne niekoľkonásobne prevyšuje hodnotu majetku žalovaného. S poukazom na ustanovenie konštatoval, že nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň a vyžaduje sa kvalifikovaná miera odkázanosti. Pokiaľ má jeden z manželov aj značne nadpriemerné príjmy, resp. majetkové pomery, zatiaľ čo druhý z rozvedených manželov sa ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť (aj z prípadných dávok v rámci systému sociálneho zabezpečenia), nárok na príspevok mu nevzniká. Rozvedený manžel nie je povinný speňažovať svoj nehnuteľný majetok. Neschopnosť sám sa živiť znamená, že manžel z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, z nedostatku pracovných príležitostí, straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa do 3 rokov, starostlivosti o invalidné dieťa, neschopnosti vykonávať prácu na základe lekárskeho posudku dosahuje príjmy neumožňujúce mu pokryť základné životné potreby. Žalobkyňa v prejednávanom prípade je zamestnaná ako krajčírka, vykonáva podnikateľskú činnosť, teda je schopná sama sa živiť. Ak má príjem 56,50 Eur, tak ako to uvádza, nepotrebuje výdavky ako sú za digitálnu televíziu a pevnú linku. Cestovné, keďže je podnikateľkou, musí byť zohľadnené v daňovom priznaní. Jej výdavky na dcérinu poistku sú hradené tiež vo výživnom na dcéru, ktoré žalovaný platí vo výške 150 Eur mesačne. Žalobkyňa teda nie je v takej situácii, že by nebola schopná sama sa živiť. Vo výživnom na dcéru sú uhradené aj výdavky v súvislosti s domácnosťou a inkasom. Z príjmu žalovaného v súčasnosti vo výške 681,59 Eur mesačne po odpočítaní nevyhnutných výdavkov: výživného na deti 250 Eur, nájomné poplatky za byt v W. 250 Eur, pôžička 60 Eur, lieky atď., mu ostáva cca 35,96 Eur. Nie sú v tom započítané výdavky na oblečenie, hygienické potreby, preto po odpočívaní výdavkov mu ostane nula.

V odvolaní poukázal na to, že jeho majetkové možnosti a pomery žalovaného neumožňujú prispievať na výživu žalobkyne. Priznanie príspevku žalobkyne by bolo tiež v rozpore s dobrými mravmi, lebo ona užíva ich spoločný majetok a jej osobný majetok má vyššiu hodnotu ako majetok žalovaného. Vychádzal z toho, že neschopnosť samostatne sa živiť musí mať súvislosť s manželstvom a jeho zánikom. Presúvať ekonomickú zodpovednosť na bývalého manžela v dlhom časovom horizonte je neprimeraným zaťažovaním bývalého manžela a nemá oporu v princípoch rodinného práva. Neskôr vzniknutá neschopnosť samostatne sa živiť nemusí byť v kauzálnej súvislosti s osobným stavom vyvolaným manželstvom. Manželstvo účastníkov bolo totiž právoplatne rozvedené 28.11.2006 a návrh v predmetnej veci bol žalobkyňou podaný 26.05.2010. Teda nepriaznivá situácia žalobkyne nemôže mať žiadnu príčinnú súvislosť so zánikom manželstva. Musí súvisieť s hospodárskou krízou a nedostatkom zákaziek alebo z iných osobných dôvodov žalobkyne. Žalovaný za situáciu žalobkyne v akej sa nachádza nenesie žiadnu vinu a nie je za to zodpovedný. Navrhol preto napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu na ďalšie konanie, prípadne zmeniť a žalobu zamietnuť.

Proti rozsudku, a to proti časti, ktorou bol zamietnutý návrh žalobkyne v prevyšujúcej časti, v zákonom stanovenej lehote podala odvolanie aj žalobkyňa. Súdu vytýkala neúplné zistenie skutkového stavu veci tvrdiac, že neboli vykonané navrhnuté dôkazy a existujú aj iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené. Po výzve súdu na doplnenie odvolania sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného prispievať

na výživu jej sumou 850 Eur mesačne od 26.05.2010 tak, ako to uviedla v návrhu. Žalovaný podľa nej nehovoril pravdu o svojich príjmoch a práci v zahraničí, z ktorej má vyšší príjem. Navrhla preto rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie.

K odvolaniu žalobkyne sa písomne vyjadril žalobca tak, že žalobkyňa súdu nepredložila žiaden dôkaz o svojich tvrdeniach.

Krajský súd v Prešove (ďalej len odvolací súd) príslušný na prejednanie odvolania podľa ( v znení neskorších predpisov, ďalej len ), prejednal rozsudok v napadnutých častiach v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením , zistil, že odvolania žalobkyne aj žalovaného nie sú dôvodné.

Rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Prihliadne pritom aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby, najmä ak ide o toho manžela, ktorému bolo v konaní o rozvod manželstva zverené do osobnej starostlivosti dieťa s dlhodobo nepriaznivým zdravotným stavom alebo o manžela, ktorý má sám dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav vyžadujúci sústavnú opateru ( o rodine v znení zmien a doplnkov).

Zákon o rodine ustanovuje jednu povinnosť, ktorá môže vzniknúť zásadne len po právoplatnom rozvode manželstva, a to nárok rozvedeného manžela, ktorý nie je schopný sám sa živiť, na príspevok na primeranú výživu od bývalého manžela podľa jeho schopností, možností a majetkových pomerov. Oprávneným je bývalý manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť. Neschopnosť sám sa živiť môže vyplývať zo subjektívnych alebo objektívnych skutočností na strane oprávneného. K subjektívnym môže patriť napr. aj dlhodobá absencia zo zamestnania z dôvodu výkonu osobnej starostlivosti o deti a rodinu. Objektívnymi skutočnosťami je napr. aj faktická nemožnosť nájsť si zamestnanie v danom mieste zodpovedajúce jeho fyzickým a duševným schopnostiam. Povinným je druhý bývalý manžel. Tento príspevok však nemá mať charakter sankčného výživného, preto je irelevantné, z akého dôvodu došlo k rozvratu manželstva. Súd by však právo na príspevok nepriznal, ak by to odporovalo dobrým mravom. Pojem miera výživného je charakterizovaná slovom primeraná výživa. Znamená to, aby z príspevku boli uhrádzané rôzne náklady, ktoré slúžia na uspokojovanie životných potrieb oprávneného v závislosti na jeho veku, zdravotnom stave, životnom štýle a ďalších potrebách. Zmyslom príspevku je hlavne zabezpečiť rozvedenému manželovi, ktorý z nejakého dôvodu nie je sám schopný sa živiť, životnú úroveň, ktorá bude aspoň podobná životnej úrovni počas trvania manželstva.

Súd prvého stupňa v prejednávanom prípade postupoval v zmysle vyššie uvedeného, preto vo veci aj správne rozhodol. Správne bola súdom prvého stupňa skúmaná prvá podmienka - neschopnosť jedného z bývalých manželov živiť sa sám. Boli tiež skúmané potreby, schopnosti, možnosti a majetkové pomery oprávneného, dôvody neschopnosti zabezpečovať si výživu vlastnou prácou alebo iným príjmom. Na strane povinného skúmal hlavne zárobkové možnosti, t.j. faktické i potenciálne, ako aj jeho majetkové pomery.

Aj odvolací súd, tak ako súd prvého stupňa, je toho názoru, že u žalobkyne sú podmienky na priznanie príspevku na výživu rozvedeného manžela. Jej životná úroveň sa rozvodom manželstva podstatne znížila. Zo spisu vyplýva, že žalobkyňa sa snaží svojou prácou zabezpečiť si prostriedky na výživu, je samostatne zárobkovo činnou osobou v oblasti krajčírstva, jej príjem, ktorý vykazuje podľa daňového priznania za minulé obdobie vo výške 56,50 Eur jej nemôže postačovať na primeranú výživu, ktorú jej v zmysle citovaného zákonného ustanovenia má preto povinnosť zabezpečiť bývalý manžel, teda žalovaný. Je nepochybné, že žalovaný má jednak podstatne vyšší príjem, a to tak zo živnostenskej

činnosti, hoci momentálne ju má prerušenú, ako aj z pracovného pomeru a tiež aj z prenájmu nehnuteľností. Je preto v jeho schopnostiach a možnostiach prispievať žalobkyni na jej primeranú výživu v rozsahu, aký ustálil súd prvého stupňa, t.j. vo výške 100 Eur mesačne.

K odvolacím námietkam žalovaného je treba ešte dodať, že ak žalovaný tvrdí, že z majetku, ktorý má žalobkyňa v podielovom spoluvlastníctve má nejaký príjem, žalovaný o uvedenom neponúkol v konaní pred súdom prvého stupňa žiaden dôkaz, pritom bol postupom podľa poučený a vyjadril sa, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Preto v odvolacom konaní už nemôže navrhnúť ďalšie dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Navyše žiaden dôkaz, ani v odvolacom konaní o uvedenom nepredložil, iba uvedené skutočnosti konštatoval. Nie je tiež možné uveriť tvrdeniu žalovaného, že v daňovom priznaní za roky 2009 a 2010 boli započítané všetky jeho príjmy, t.j. aj príjmy z nájmu, lebo napr. z daňového priznania za rok 2009 ako príjmy z prenájmu nehnuteľností uviedol sumu 1.594,41 Eur, čo by mesačne zodpovedalo sume 132,86 Eur, lebo vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 13.4.2001 uviedol, že mal mesačný príjem z prenájmu 250 Eur z nebytových priestorov a tvrdil, že nemá žiaden príjem z bytu, ktorý prenajíma priateľovi. Z uvedeného teda vyplýva, že ani v daňovom priznaní nebola uvedená celá suma príjmu za nájom nehnuteľností. Tiež nie je správny výklad ustanovenia Zákona o rodine, podľa ktorého žalobkyňa nemá mať zabezpečenú primeranú výživu z prostriedkov svojho bývalého manžela, hoci ten na to prostriedky má a aby jej výživa bola doplňovaná zo spoločenských prostriedkov.

Nie je možné súhlasiť ani s ďalším tvrdením odvolateľa, že žaloba by mala byť zamietnutá aj z dôvodu, že uplynula dlhá doba od právoplatnosti rozvodu účastníkov konania. Zákon jednoznačne hovorí, že rozvedený manžel má nárok na príspevok a primeranú výživu po dobu 5 rokov, a ak sú na to objektívne dôvody, túto dobu je možné predĺžiť. Je nesporné, že manželstvo účastníkov konania trvalo od roku 1982 do 28.11.2006, teda 24 rokov. Je evidentné, že po dobu trvania manželstva účastníkov konania sa žalobkyňa starala o deti a spoločnú domácnosť a žalovaný svojou prácou aj v zahraničí zabezpečoval finančné prostriedky pre celú rodinu.

K ďalšej odvolacej námietke, týkajúcej sa majetku žalobkyne, a to predovšetkým jej podielov v pozemkoch a návrhu žalovaného, aby začala obhospodarovať tieto pozemky, a tak zabezpečovala svoju obživu je treba uviesť, že to nebolo pred súdom prvého stupňa uvádzané ako zdroj obživy. Na to, aby mohla žalobkyňa obhospodarovať pozemky musela by mať príslušnú techniku a potrebné zabezpečenie, pričom v konaní uvedené nebolo ani tvrdené, ani preukázané.

K odvolacím dôvodom žalobkyne, v ktorých tvrdila, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav veci a nevykonal navrhnuté dôkazy je treba uviesť, že aj žalobkyňa bola poučená súdom prvého stupňa podľa , po čom uviedla, že nemá ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. Tak ako žalovaný, ani žalobkyňa už v odvolacom konaní nemôže navrhovať ďalšie dôkazy, ktoré nenavrhla v konaní pred súdom prvého stupňa. Napokon vo svojom odvolaní ani žiadne dôkazy vykonať nežiada.

Správne preto súd prvého stupňa vyhovel žalobe v rozsahu 100 Eur, ktoré uložil žalovanému povinnosť prispievať žalobkyni na výživu rozvedeného manžela vždy do 20-teho dňa v mesiaci od 26.05.2010, t.j. od podania žaloby. Prvostupňový súd správne vyčíslil aj dlžné výživné za obdobie od 26.05.2010 do 30.04.2011 vo výške 1.120 Eur a správne uložil žalovanému ich zaplatiť žalobkyni v splátkach po 50 Eur mesačne s poukazom na ustanovenie

Správne bolo aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti, ktorým vo zvyšku návrh zamietol. Žalobkyňou tvrdené potreby vo výške celkom 169 Eur, ktoré mali byť vo výške 56,50 Eur pokryté jej príjmom a chýbajúci rozdiel podľa žalobkyne predstavuje sumu cca 113 Eur. Od toho je nepochybne potrebné odpočítať poistku pre dcéru T. vo výške 7,83 Eur, ktorá má byť uhrádzaná z výživného plateného otcom, zvyšok do 100 Eur týkajúci sa nákladov na inkaso, na televízor, na telefón, v časti sú pokryté tiež

výživným na maloletú dcéru. Aj odvolací súd preto má za to, že príspevok na výživu rozvedeného manžela vo výške 100 Eur mesačne zodpovedá aj žalobkyňou vyčísleným potrebám.

Správne preto súd prvého stupňa vo zvyšku návrh zamietol.

Správne je rozhodnutie súdu prvého stupňa aj vo výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 72 Eur s poukazom na , a o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení zmien a doplnkov a s poukazom na položku 8 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov tak, ako to správne odôvodnil súd prvého stupňa.

Aj výrok o trovách konania medzi účastníkmi konania bol súdom prvého stupňa správne právne posúdený a správne o ňom v zmysle ustanovenia súd prvého stupňa aj rozhodol, keď nepriznal účastníkom právo na náhradu trov konania vzhľadom na to, že obaja účastníci mali v konaní len čiastočný úspech.

So zreteľom na uvedené preto odvolací Krajský súd v Prešove ustálil, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo všetkých jeho výrokoch je správny, a preto postupom podľa je ho potrebné potvrdiť.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.