Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_17CoE-385-2011.pdf
PDF · 100.69 KB
No categories available
17CoE/385/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom Bratislava, Pribinova 25, proti povinnej D. C., bytom S., U. XX/XX, o vymoženie 352,52 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. apríla 2011, č.k. 15Er 2626/2006-19, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Ex. por. Uviedol, že exekúcia sa vedie na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 2580/06 zo dňa 20.7.2006. Zdôraznil, že i keď vo veci už bolo vydané poverenie na vykonanie exekúcie, opätovne prehodnotil procesné podmienky pre ďalšie trvanie exekúcie a zistil, že rozhodcovský rozsudok v predmetnej veci je nespôsobilý exekučný titul. Vychádzal zo skutočnosti, že dňa 17.8.2005 bola medzi oprávneným a povinnou uzatvorená zmluva o úvere č. 3460475 / ďalej len „zmluva“/ a dospel k záveru, že ide o zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra. Zo samotnej zmluvy je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva medzi oprávneným a povinným má ďalej charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a) zákona č.258/2001 Z.z. Vzhľadom k uvedenému, bez ohľadu na označenie zmluvy súd dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a súčasne spotrebiteľský úver (s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári) a na vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Poukázal na to, že Smernicu Rady č. 93/13/EHS je nevyhnutné využívať ako interpretačné pravidlo k ustanoveniam právneho poriadku, upravujúcich režim spotrebiteľských zmlúv, ktoré stanovisko je podporené aj rozsudkom Európskeho súdneho dvora z 27.06.2000 v spojených prípadoch C-240/98, C-241/98, C-242/98, C-243/98 a C-244/98, O. G. E. S. proti R. M. Q. U. S. E. S. proti J. M. S. A. P., J. L. C. B., M. B. a E. V. F. Súčasťou zmluvy sú aj Všeobecné podmienky poskytovania úverov (ďalej len „VPPÚ“) vyhotovené oprávneným ako formulár, po ktorých preskúmaní, konkrétne článku 17 „rozhodcovská doložka“, vzhliadol súd v takomto zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.. V čl.17 VPPÚ bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, jednak v rozhodcovskom konaní alebo cestou súdu, avšak možnosť výberu spôsobu riešenia sporu povinným je len zdanlivá, keď vo väčšine prípadov určuje spôsob riešenia prípadného sporu a v prípade rozhodcovského konania aj osobu rozhodcu
oprávnený. Spotrebiteľ síce mal možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia sporu, avšak podaním žaloby v rozhodcovskom konaní oprávneným, stratil možnosť domáhať sa právnej ochrany pred všeobecným súdom. Zaoberal sa aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť, pričom obdobnou otázkou sa zaoberal aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia 32 Cdo 2282/2008 uviedol, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušenie čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca (či skupina rozhodcov) bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko dojednanie na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže uzatvoreniu zmluvy. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Veriteľov výber riešenia sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný, pretože do dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd. Vo všeobecnosti poukázal na to, že spotrebiteľ sa v porovnaní s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, Y. X. Z. a B. Z., C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, V. E., C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd preto prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom. Pri tejto príležitosti dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 z 6. októbra 2009, P. C. B. proti E. T. N. a rozsudok z 21. novembra 2002, E. (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34). Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade W. X. Zrt./Z. B. X. C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky na to, aby bola kvalifikovaná ako nekalá podľa § 53, 54 Obč.zák. ale i podľa Smernice Rady 93/13/EHS zo dňa 5.4.1993. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Ďalej uviedol, že súdnemu exekútorovi vzniklo právo na náhradu trov exekúcie. Dospel k záveru, že súdny exekútor v predmetnej exekúcii vykonal 4 hodiny exekučnej činnosti á 6,64 eura (200,- Sk)/hod., t.j. 26,56 eura (§ 14 ods. 2 cit. vyhl.) a 13 úkonov exekučnej činnosti á 3,32 eura (100,--Sk)/úkon, t.j. 43,16 eura (§ 15 cit. vyhl.- získanie poverenia, doručenie príkazu na začatie exekúcie, doručenie upovedomenie o začatí exekúcie, doručenie upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie, 3x zisťovanie platiteľa mzdy povinného- Sociálna poisťovňa, zisťovanie účtu povinného- DÚ, 4x zisťovanie majetku povinného- 3x OR PZ, výzva na vyhlásenie povinného o majetku), hotové výdavky vo výške 20,50 eura (§ 22 cit. vyhl.- poštovné), čo predstavuje celkovú odmenu vo výške 69,72 eura + 19% DPH k celkovej odmene vo výške 13,25
eura. Hotové výdavky boli súdnemu exekútorovi priznané v súlade s predloženou špecifikáciou vo výške 20,50 eura. Náhrada trov exekúcie tak spolu predstavuje sumu 103,47 eura (69,72 eura + 13,25 eura + 20,50 eura). S poukazom na ustanovenie § 203 ods. 1 Ex.por. k náhrade nevyhnutných trov exekúcie súd zaviazal oprávneného, pretože tento zavinil zastavenie exekúcie tým, že podal návrh na vykonanie exekúcie na podklade nespôsobilého exekučného titulu, pričom musel predpokladať, že súdnemu exekútorovi vzniknú trovy.
Proti uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Uviedol, že zmluva o úvere zo dňa 17.8.2005 má síce charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 23a z.č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa, avšak nie v zmysle § 52 a nasl. Obč.zák., pretože v čase uzavretia zmluvy sa za spotrebiteľské zmluvy podľa § 52 ods. 1 Obč.zák. považovali len kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti zákona, zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej spotrebiteľ. Súd prvého stupňa však pri rozhodovaní vychádzal z dikcie zákona v znení novely, účinnej až od 1.1.2008. Ďalej uviedol, že Smernica 93/13/EHS z 5.4.1993 má len nepriamu záväznosť, pričom bola do slovenského právneho poriadku implementovaná a súd na ňu nemôže v rozhodnutí odkazovať. Mal za to, že predmetnú zmluvu o úvere zo dňa 17.8.2005 nemožno považovať za zmluvu o spotrebiteľskom úvere, pretože ide o zmluvu o úvere uzavretú podľa § 497 a nasl. Obch. zák, ktorá nespadá do ust. § 2 písm. a/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. V predmetnej zmluve tak ako základná náležitosť nemusela byť dojednaná RPMN. Taktiež podotkol, že zmluvy o úvere, ktoré uzaviera s dlžníkmi nemôžu vzhľadom na svoj obsah zahŕňať všetky podmienky uvedené v § 4 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Činnosť oprávneného tak nepatrí do pôsobnosti citovaného zákona. V zmluve o úvere bola pritom obsiahnutá tzv. nevýhradná rozhodcovská doložka, ktorá umožňuje každej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského súdu alebo všeobecného súdu. Preto nie je správny záver súdu o tom, že sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby spory riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Podľa názoru renomovanej advokátskej kancelárie, publikovaného v Justičnej revue v roku 2008, č.4, str. 616 a nasl. nevýhradná rozhodcovská doložka nie je dotknutá ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč.zák. Takéto doložky sú prípustné, európske právo rozhodcovské konanie nevylučuje, neprípustnosť sa pritom v zmysle anglického a iného znenia smernice týka konaní ad hoc, uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. Taktiež nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvého stupňa vo výroku o trovách exekúcie.
Povinná ani súdna exekútorka sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrili.
Krajský súd preskúmal vec v zmysle § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdiť. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi okresného súdu. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Exekúcia v danej veci je vedená na základe exekučného titulu - rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s., Karloveské rameno 8, Bratislava sp. zn. SR 2580/06 zo dňa 20.7.2006. Rozhodcovský súd pri rozhodovaní v uvedenej veci vychádzal z oprávneným predloženej zmluvy o úvere, uzavretej medzi účastníkmi konania dňa 17.8.2005.
Odvolací súd v prvom rade uvádza, že udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu so zákonom. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je
podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor konštatoval, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
Súd pritom podotýka, že vzhľadom na členstvo SR v EÚ od 1.5.2004, ako i na skutočnosť, že citovaná smernica bola do slovenského právneho poriadku implementovaná len čiastočne a postupne v dlhšom časovom období, v zmysle konštantnej judikatúry ESD nadobúda smernica v takomto prípade priamy účinok, a súd ju musí bez ďalšieho aplikovať na právne vzťahy medzi fyzickými a právnickými osobami. V spojených prípadoch C-240/98 - C 244/98 Y. X. Z. B., T. V. I. (C-240/98) a B. Z. SA v Q. M. B. P. W. (C-241/98), Q. R. E. A. (C-242/98), V. A. (C-243/98), Z. M. H. (C-244/98), Súdny dvor ES konštatuje povinnosť národného súdu pri aplikácii ustanovení národného práva, ktoré sú skoršieho alebo neskoršieho dátumu než uvedená smernica, interpretovať ich pokiaľ je to možné, vo svetle presného znenia a účelu smernice.
Z obsahu exekučného spisu odvolací súd vyvodil, že nie sú žiadne pochybnosti o tom, že zmluva, uzavretá medzi povinnou a oprávneným dňa 17.8.2005 je štandardnou formulárovou, resp. typovou zmluvou v zmysle §23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, účinného v čase jej uzavretia. Takúto povahu nepochybne majú aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VPPÚ), ktoré boli inkorporované do zmluvy. Taktiež nie sú pochybnosti o tom, že oprávnený poskytol v rámci svojej obchodnej činnosti povinnej peňažné prostriedky vo forme úveru a povinná túto finančnú službu prijala ako spotrebiteľ. V čase uzavretia zmluvy (17.8.2005) právny predpis definoval pojem typová zmluva (§ 23a zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa), pričom tento zákon, zhodne s ust. § 54 ods. 1,2 Obč. zák. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy zakazoval dojednať zmluvné podmienky v neprospech spotrebiteľa, ktoré na jeho škodu zakladajú nápadný nepomer medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Odvolací súd sa stotožnil i so záverom súdu prvého stupňa o tom, že v tomto prípade zmluva o úvere zo dňa 17.8.2005 je zmluvou o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Je nepochybné, že povinná je a v čase uzavretia zmluvy bola spotrebiteľom, pričom zmluvu podpísala ako fyzická osoba a zo samotnej zmluvy nevyplýva účel použitia poskytnutých peňažných prostriedkov. Posúdenie predmetného právneho vzťahu ako spotrebiteľského úveru nevylučuje ust. § 1 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, kde sú taxatívne vymenované zmluvy, na ktoré sa daný zákon nevzťahuje. Právny vzťah medzi účastníkmi možno podradiť pod ust. § 2 písm. b/ citovaného zákona a následne zmluva potom musí obsahovať náležitosti, stanovené § 4 zákona.
Z uvedených dôvodov sa vo veci použije špeciálna právna úprava obsiahnutá v zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, zák.č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, ako aj ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách. . Pokiaľ aj bod 19 VPPÚ obsahuje klauzulu v zmysle § 262 ods. 1 Obch.zák., t.j. že na všetky právne vzťahy založené zmluvou o úvere sa použijú ustanovenia
Obchodného zákonníka, táto klauzula nepochybne obchádza ustanovenie § 54 ods. 1, ods. 2 Obč.zák. o nemožnosti odchýliť sa v neprospech spotrebiteľa od výhodnejšej úpravy spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku, a je preto zo zákona neplatná.
V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že VPPÚ, ktoré sú súčasťou zmluvy, vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa, javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na zreteľ treba vziať aj ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.
Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa vyvodil správny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O takúto zmluvnú podmienku pritom ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu tak, ako tomu bolo v tomto prípade.
Pokiaľ ide o výrok súdu prvého stupňa o trovách exekúcie, odvolací súd vychádzajúc z obsahu exekučného spisu a vyúčtovania trov, predloženého exekútorkou, s ohľadom na obsah odvolania oprávneného, konštatoval, že súd prvého stupňa priznal súdnej exekútorke trovy exekúcie v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v správnej výške, pričom v tomto smere poukazuje v súlade s § 219 ods. 2 O.s.p. na podrobné odôvodnenie súdu prvého stupňa v napadnutom uznesení.
Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu I. stupňa potvrdil ako vecne správne.
Záverom odvolací senát s poukazom na § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.