Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozhodnutie_5CoE-303-2011.pdf
PDF · 85.11 KB
No categories available
5CoE/303/2011
Rozhodnutie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Pribinova 25, IČO: 35 807 598, právne zast. JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova 25 proti povinnej: K. K., bytom S., XX. P. XX/XX, prechodne bytom S., R. XXX/XC/X, o vymoženie 175,26 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 13. apríla 2011, č.k. 9Er/2526/2008 - 30, v senáte jednohlasne takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a s poukazom na ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. V odôvodnení uviedol, že oprávnený návrhom podaným dňa 23.09.2008 navrhol vykonať exekúciu voči povinnej na základe rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zo dňa 11.07.2008, sp. zn. SR 05723/08, ktorý zaväzoval povinnú k zaplateniu sumy 5.280,- Sk spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 5.040,- Sk od 17.03.2008 do zaplatenia, ako i trov konania 3.175,- Sk. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že právny vzťah medzi účastníkmi konania je potrebné považovať za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Hodnotiac obsah zmluvy mal súd prvého stupňa za to, že ide o reálnu zmluvu o pôžičke uzavretú medzi oprávneným ako veriteľom a dlžníkom ako spotrebiteľom. Medzi účastníkmi konania bola uzavretá spotrebiteľská zmluva, nakoľko zo zmluvy nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra (v predmete činnosti je uvedené poskytovanie úverov z vlastných zdrojov). Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy, s prihliadnutím na právne postavenie účastníkov zmluvy mal súd prvého stupňa za to, že finančné prostriedky boli povinnej poskytnuté ako spotrebiteľovi. Preto súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, vzhľadom na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári a na vzťah medzi veriteľom ako oprávneným a dlžníkom ako povinnou je potrebné aplikovať ustanovenie spotrebiteľského práva. Preskúmaním Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ako neoddeliteľnej časti zmluvy, konkrétne článku 17 „rozhodcovská doložka" vzhliadol súd prvého stupňa v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinná vôbec pristúpila. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvého stupňa videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy
je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. V predmetnej veci vydal rozsudok Stály rozhodcovsky súd zriadený zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., ktorý bol vydaný jediným rozhodcom. Rozhodca, resp. rozhodcovský súd, ktorých si vyberá oprávnený je oprávnený vydať aj bez vypočutia žalovaného rozhodcovský rozsudok, ak sa v žalobnom návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúcej zo skutočností uvedených žalobcom. Žalovaný, teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania (§ 17 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní) dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd prvého stupňa vo všeobecnosti uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom (poukázal na rozhodnutia Európskeho súdneho dvora v spojených veciach C-240/98 až C-244/98 a vo veci C-40/08). Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy). Neprijateľné podmienky sú doplňované aj samotnou právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom (ako to bolo v tomto prípade, keď podaním žaloby na rozhodcovský súd oprávneným, povinná stratila možnosť domáhať sa ochrany svojich práv na všeobecnom súde) sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúciu z úradnej moci vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul. Súd prvého stupňa tiež uviedol, že po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd rozhodne o trovách exekúcie.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. K tvrdeniam súdu o aplikácii smernice Rady 93/13/ EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách uviedol, že smernice vydané v rámci tzv. európskeho práva, majú len nepriamu záväznosť. Znamená to, že pre jednotlivé členské štáty spoločenstva sú záväzné, len pokiaľ ich konkrétny členský štát v stanovenej dobe neimplementuje do svojho právneho systému. Keďže v tomto prípade bola uvedená smernica implementovaná do právneho systému platného na území SR ešte v rámci tzv. prístupového obdobia, slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Uviedol, že predmetná rozhodcovská doložka je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Už len z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Mal za to, že podľa odbornej literatúry rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve, ktorá je pre spotrebiteľa nevýhradná (t. j. dáva mu možnosť vždy sa pred podaním žaloby
proti dodávateľovi rozhodnúť, či ju podá na všeobecnom alebo rozhodcovskom súde) nebude dotknutá ustanovením § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka. V danom prípade má povinný kedykoľvek právo sa slobodne rozhodnúť, na ktorom orgáne uplatní svoje právo. Je úplne nepochybné, že tzv. alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že v zmysle smernice č. 93/13/EHS sa neprípustnosť týka len rozhodcovského konania, ktoré nespadá pod príslušné právne predpisy. Ide teda o prípady rozhodcovských konaní ad hoc uskutočňovaných bez príslušného právneho podkladu. V danom prípade však rozhodcovské konanie prebieha plne v súlade a na základe zákona o rozhodcovskom konaní. Poukázal na skutočnosť, že nie je pravdou, že európske právo rozhodcovské konanie vylučuje. Práve naopak, podľa čl. 24 novej smernice o spotrebiteľskom úvere (č. 2008/48/ES) členské štáty zabezpečia, aby sa zaviedol primeraný a účinný postup pre mimosúdne riešenie sporov na urovnanie spotrebiteľských sporov, ktoré sa týkajú zmlúv o úvere, podľa potreby s využitím existujúcich subjektov. Uviedol, že povinný ako dlžník požiadal navrhovateľa ako veriteľa o poskytnutie peňažných prostriedkov v žiadosti o úver. Následne bola uzatvorená zmluva o úvere. V rovnaký deň ako bola uzatvorená zmluva o úvere boli povinnému vyplatené aj peňažné prostriedky z úveru, avšak až po tom, ako došlo k osvedčeniu pravosti jeho podpisu na predmetnej zmluve o úvere. Z uvedeného vyplýva, že okamih uzatvorenia zmluvy s povinným ako dlžníkom nie je totožný s okamihom vyplatenia peňažných prostriedkov povinnému ako dlžníkovi. Pokiaľ by oprávnený nemal rezervované peňažné prostriedky pre povinného, nebolo by možné, aby mu ich v zmysle jeho žiadosti podľa § 500 ods. 1 Obchodného zákonníka vyplatil.
Povinná sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadrila.
Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením súdu prvého stupňa a zároveň naňho odkazuje.
Správny bol záver súdu prvého stupňa v tom smere, že v každej fáze exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktoré by musel exekúciu zastaviť. Takýto postup je zákonný a upravený v ust. § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.
Čo sa týka námietky oprávneného k aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 v danej veci, keď smernice vydávané v rámci európskeho práva, sú pre členské štáty záväzné, len pokiaľ ich členský štát neimplementuje do svojho právneho systému, je potrebné uviesť, že podľa čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Smernica nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne komfortným spôsobom. V prejednávanej veci, čo sa týka smernice, táto bola implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01.04.2004 zákonom č. 150/2004 Z. z. zo dňa 02.03.2004 a to predovšetkým do ustanovení § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Súd prvého stupňa okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného v rozhodcovskom rozsudku aj z pohľadu smernice, toto plnenie posudzoval v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, teda aplikoval správny právny predpis, do ktorého bola smernica implementovaná.
Pri posudzovaní exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok zo dňa 11.07.2008, z aspektov ustanovenia § 45 ods. 1 písm. c/ a ods. 2 zákona č. 244/2002 Z. z., preto správne súd prvého stupňa vychádzal z ustanovení § 53 ods. 1 a 5 a § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka (v znení platnom a účinnom v čase uzatvorenia zmluvy) a smernice Rady 93/13/EHS a zisťoval, či úverová zmluva, na základe ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že rozhodcovská doložka upravená v bode 17. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu a to v neprospech
spotrebiteľa, teda povinnej (§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy).
Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného v tom smere, že tu existuje možnosť voľby riešiť spor z predmetnej zmluvy buď súdnym konaním alebo rozhodcovským konaním. Odvolací súd zdôrazňuje, že spotrebiteľ vzhľadom k tomu, že žalobcom v spotrebiteľských úveroch je spravidla veriteľ, ktorý sa domáha plnenia z porušovania zmluvy, nemá žiadnu možnosť ovplyvniť alternatívu riešenia v sporoch v prípadoch, keď žalobu podáva veriteľ, teda oprávnený (tak ako tomu bolo aj v predmetnom prípade). Výber osoby rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu uskutočnil sám veriteľ, ktorý zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. V tejto skutočnosti potom súd prvého stupňa správne posúdil nekalý charakter dojednania a možnosti riešenia sporu. Vychádzajúc z komplexnej úpravy rozhodcovskej doložky je potom potrebné považovať takúto rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku a to aj v náväznosti na judikatúru Európskeho súdneho dvora (C-240/98 až C-244/98, C-40/08, C-473/00, C-243/08). Odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí vo veci C - 168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadne zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení ako vyplýva zo všeobecných podmienok poskytovania úveru súd prvého stupňa správne posúdil ako neprijateľnú a s poukazom na § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka za absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve. Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah do predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Pokiaľ teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť a to ani sčasti spôsobilým exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať.
Odvolací súd z uvedených dôvodov uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é.