Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10C-62-2011.pdf
PDF · 91.71 KB
Case nature
Area
Subarea
10C/62/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Martinom Baranom v právnej veci navrhovateľa A. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom A., F.. J.. E. XX, zastúpeného JUDr. Janou Toporcerovou, advokátkou so sídlom Lipany, Nám.sv. Martina 39, proti odporcovi KRAJŇÁK SYSTEM, s.r.o., 083 01 Červenica pri Sabinove č. 165, IČO: 44 891 041, o zaplatenie cestovných náhrad takto
rozhodol:
odporca je p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľovi 5.143,23 Eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy za obdobie od 15.03.2011 do zaplatenia, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
odporca je p o v i n n ý nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 591,90 Eur na účet jeho právneho zástupcu, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku,
odporca je p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 309 Eur na účet Okresného súdu Prešov, v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
odôvodnenie:
Návrhom podaným na tunajšom súde dňa 15.03.2011 žiadal navrhovateľ zaviazať odporcu na zaplatenie sumy 5.149,23 € pozostávajúcu zo sumy 2.082,82 € titulom nezaplateného stravného, zo sumy 833,13 € titulom vreckového a zo sumy 2.233,28 € titulom cestovných náhrad. Predmetný návrh odôvodnil skutočnosťou, že v rámci plnenia svojich pracovných úloh bol vyslaný zamestnávateľom, a to odporcom, do Českej republiky na pracovnú cestu, kde mu však nebola vyplatená náhrada stravného, vreckového a cestovného v zmysle právnych predpisov.
Odporca nesúhlasil s podaným návrhom, uviedol, že nárok navrhovateľa neuznáva a žiadal nariadiť pojednávanie.
Postupom podľa § 101 ods. 2 O.s.p. súd prejednal vec v neprítomnosti účastníkov konania, pričom navrhovateľ svoju neúčasť ospravedlnil z dôvodu pracovného pobytu v zahraničí. Odporca, u ktorého bolo vykázané predvolanie na pojednávanie, svoju neúčasť neospravedlnil. Súd pritom prihliadol na obsah spisu a predložené listinné dôkazy.
Vo veci bolo vykonané dokazovanie oboznámením návrhu na začatie konania, pracovnej zmluvy, potvrdenia spoločnosti J., predsúdnej výzvy, správy Inšpektorátu práce Prešov, cestovných príkazov navrhovateľa, ako aj ostatného spisového materiálu, pričom bol zistený tento skutkový stav:
Na základe dohody účastníkov konania vznikol pracovný pomer medzi účastníkmi konania dňa 16.09.2009 s dohodnutým miestom výkonu práce Č. XXX. Na základe pokynu zamestnávateľa nastúpil navrhovateľ na pracovnú cestu dňa 16.09.2009 s miestom výkonu práce Praha, kde pracoval turnusovo. Pracovný pomer medzi účastníkmi konania bol skončený dohodou k 15.11.2010. Navrhovateľ počas trvania pracovného pomeru vykonal pracovné cesty v dňoch 16.09. - 15.10.2009, 21.10. - 21.11.2009, 30.11. - 18.12.2009, 13.01. - 20.01.2010. tieto pracovné cesty vyúčtoval zamestnávateľovi, nároky z ktorých však doposiaľ neboli navrhovateľovi uhradené.
Na základe uvedeného súd právne uzatvára:
Podľa § 42 Zákonníka práce (ďalej ZP), platného v čase vzniku pracovnoprávneho vzťahu medzi účastníkmi konania, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi.
Podľa § 43 ods. 1 ZP, v pracovnej zmluve je zamestnávateľ povinný so zamestnancom dohodnúť podstatné náležitosti, ktorými sú:
a/ druh práce, na ktorý sa zamestnanec prijíma (opis pracovných činností)
b/ miesto výkonu práce (obec a organizačnú časť alebo inak určené miesto)
c/ deň nástupu do práce
d/ mzdové podmienky, ak nie sú dohodnuté v kolektívnej zmluve.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách, účinného v čase existencie pracovného pomeru medzi účastníkmi konania, pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činnosti, pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia, vrátane výkonu činnosti do skončenia tejto cesty.
Podľa § 2 ods. 2 citovaného zákona, zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty:
1/ v zahraničí, vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.
Podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona, zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty. Môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.
Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí:
a/ náhrada preukázaných cestovných výdavkov
b/ náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie
c/ stravné
d/ náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov
e/ náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta
pobytu.
Podľa § 5 ods. 1 veta prvá citovaného zákona, zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 7 ods. 1 citovaného zákona, ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo, okrem cestného motorového vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu základná náhrada za každý jeden kilometer jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky. Ak zamestnanec použije cestné motorové vozidlo na žiadosť zamestnávateľa, odsek 10 sa nepoužije.
Podľa § 10 citovaného zákona, na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách, vrátane iných náhrad a vyšších náhrad, sa vzťahujú ustanovenia § 3 - 9, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 14 citovaného zákona, zamestnancovi patrí pri zahraničnej pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov /§ 4 ods. 1 písm. c)/ vreckové v eurách alebo v cudzej mene vo výške od 5 % do 40 % stravného ustanoveného podľa § 13 ods. 4 a 5. Po dobu prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny (§ 12) alebo po dobu dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2) vreckové v eurách alebo v cudzej mene zamestnancovi nepatrí.
Podľa opatrenia Ministerstva financií SR č. 606/2008 Z. z., ktorým sa ustanovujú na rok 2009 základné sadzby stravného pri zahraničnej pracovnej ceste, je základná sadzba stravného v Českej republike 600 CZK.
Z pripojených listinných dôkazov mal súd preukázané, že pracovný pomer medzi účastníkmi konania vznikol na základe ich dohody dňa 16.09.2009. Vtedy nastúpil navrhovateľ na pracovnú cestu do Českej republiky. Napriek skutočnosti, že podpísaná pracovná zmluva je zo dňa 07.10.2009 a zamestnanec v jej zmysle mal nastúpiť do práce 08.10.2009, je zrejmé z vyúčtovania pracovnej cesty, ktorú ukončil navrhovateľ dňa 15.10.2009, že u odporcu nemohol pracovať až odo dňa 08.10.2009, tak ako to vyplýva z pracovnej zmluvy, nakoľko z jeho výplatnej listiny za mesiac október 2009 vyplýva, že v tomto mesiaci odpracoval 176 hodín, čo fyzicky nie je možné za dobu od 08.10. - 15.10., kedy odporca ukončil turnus. O tejto skutočnosti svedčí aj potvrdenie z č. l. spisu 6 od spoločnosti J., z ktorého vyplýva, že navrhovateľ odpracoval v mesiaci september 137 hodín v tejto spoločnosti, ktorá bola odberateľom prác od odporcu. Z týchto dôvodov súd mal preukázané, že pracovný pomer vznikol už nastúpením navrhovateľa na pracovnú cestu dňa 16.09.2009, nie dňom, ktorý je uvedený v písomne vyhotovenej pracovnej zmluve. Súd poukazuje na skutočnosť, že aj keď má byť pracovný pomer založený písomnou pracovnou zmluvou, nedodržaním písomnej formy pracovnej zmluvy, nedochádza k neplatnosti takéhoto právneho úkonu, nakoľko to zákon výslovne nestanovuje. Z výplatnej listiny navrhovateľa ako aj z potvrdenia spoločnosti J. mal súd naopak preukázané, že pracovný pomer medzi účastníkmi vznikol už v mesiaci september 2009, o čom svedčia aj následné ďalšie turnusy, ktoré boli približne v trvaní jedného mesiaca u navrhovateľa.
V konaní nebolo sporné, resp. odporca nepredložil na základe výzvy súdu žiadne listinné dôkazy ani iné dôkazy, ktoré by preukazovali to, že by vyplatil navrhovateľovi nároky, ktoré vyplývajú zamestnancovi pri vyslaní na pracovnú cestu v zmysle citovaného zákona o cestovných náhradách. Je zrejmé, že v danom prípade zamestnávateľ nedodržal písomnú formu ani pri dohode o používaní vlastného motorového vozidla na pracovnú cestu, čo však v danom prípade tiež nespôsobuje neplatnosť takejto dohody a súd má za to, že zamestnancovi, ktorý použije vlastné motorové vozidlo pri pracovnej ceste, patria náhrady priznané v zmysle citovaného zákona, teda za základnú náhradu za každý kilometer jazdy a náhradu za spotrebované pohonné látky. Ako vyplýva z cestovných príkazov navrhovateľ pri prvej pracovnej ceste najazdil 2.276 km pri priemernej spotrebe 7l/100km s paušálnou náhradou 0,183€/km to činí sumu 598,58 €. Pri druhej pracovnej ceste bolo najazdených 2.378 km, čo po započítaní paušálnej náhrady
a náhrady PHM činí 625,41 €, pri tretej pracovnej ceste to bolo 1.936 km, čo činí 509,16 € a pri štvrtej pracovnej ceste pri počte 1.902 km to činí 500,22 €. Spolu teda činí vyúčtovanie náhrady cestovného sumu 2.233,28 €.
Súd považoval za dôvodný nárok navrhovateľa na zaplatenie stravného vo výške 2.082,82 €, nakoľko je zamestnávateľ povinný zaplatiť zamestnancovi stravné v zmysle § 5 a násl. citovaného zákona o cestovných náhradách. Náhrada stravného za mesiac september 2009 pri počte 13 dní činí 7.800,- Kč s tým, že základná náhrada stravného za 1 deň v ČR podľa vyhlášky MPSVR SR činí 600,- Kč, v mesiaci október 2009 bolo odpracovaných 24 dní, v mesiaci november 2009 20 dní, v mesiaci december 2009 17 dní a v mesiaci január 2010 16 dní, čo spolu po prepočte na € činí 2.082,82 €. Základná sadzba stravného v ČR v danom čase predstavovala sumu 600 CZK na 1 deň.
Taktiež súd priznal navrhovateľovi právo na zaplatenie vreckového vo výške 40 % zo sumy stravného v zmysle citovaných ustanovení zákona o cestovných náhradách, ktoré činia 833,13 € (40 % z 2.082,82 €). Celkovo predstavujú nevyplatené nároky navrhovateľa sumu 5.149,23 €.
S poukazom na ustanovenie § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd priznal navrhovateľovi taktiež právo na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne za obdobie od 16.03.2011 do zaplatenia. Súd mal preukázané z predsúdnej výzvy, že navrhovateľ vyzval odporcu na zaplatenie svojho dlhu, pričom výška úrokovej sadzby je v súlade s nariadením vlády SR č. 87/95 Z.z. Navrhovateľ uplatnil právo na zaplatenie úroku z omeškania odo dňa podania žaloby na súde, ktorá bola podaná 15.03.2011.
Vzhľadom na obsah spisu a na listinné dôkazy v ňom predložené ako aj na skutočnosť, že navrhovateľ sa toho času nachádza dlhodobo v zahraničí, súd nepovažoval za nutné vykonať dôkaz výsluchom navrhovateľa. Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu na začatie konania, neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktorými by poprel nárok navrhovateľa a taktiež neuviedol žiadne iné konkrétne dôkazy, ktoré by žiadal vykonať. Z týchto dôvodov mal súd za to, že skutkový stav zistený z listinných dôkazov je dostatočným podkladom pre rozhodnutie vo veci samej.
Výrok o trovách konania vyplýva z § 142 ods. 1 O.s.p., keď súd priznal úspešnému navrhovateľovi právo na náhradu trov konania na trovách právneho zastúpenia vo výške 591,90 €, a to za: prevzatie a príprava zastúpenia s poradou s klientom v sume 180,93 € + 7,41 € režijný paušál, podanie návrhu na začatie konania na súd v sume 180,93 € + 7,41 € režijný paušál, zastupovanie navrhovateľa na pojednávaní dňa 30.10.2011 v sume 180,93 € + 7,41 € režijný paušál, cestovné na pojednávanie v sume 2x 1,85 €, strata času - cesta na pojednávanie 30.10.2011 v sume 2x 11,92 €, v zmysle vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z., nakoľko navrhovateľ bol oslobodený od zaplatenia súdneho poplatku, kým u odporcu bola táto žiadosť zamietnutá. Výška súdneho poplatku činí 6 % uplatneného nároku podľa položky 1a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, t. j. 309 €.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo
dňa jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na Krajský súd
v Prešove.
Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných
náležitostiach ( 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo
postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie proti rozsudku alebo
uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno
odôvodniť len tým, že v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 O.s.p.
a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
b) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností
c) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
d) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené ( § 205a O.s.p. ),
e) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolania.
Podľa § 251 ods. 1 O.s.p., ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.