Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_8CoE-173-2011.pdf
PDF · 99.54 KB
No categories available
8CoE/173/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Q. D., a.s., so sídlom G. X, J., IČO: XX XXX XXX, právne zast. JUDr. C. Q., advokátom so sídlom E. XX, J. proti povinnej: R. Q., bytom M. O. XXX/XX, J., o vymoženie 2 136,38 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 16Er/626/2011-9 zo dňa 16. marca 2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. O. V. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 03.03.2011. Svoje rozhodnutie odôvodnil konštatovaním, že v danom prípade ide o vykonanie rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu v Bratislave, sp. zn. 851/10 zo dňa 13.12.2010, ktorým bola povinná zaviazaná na plnenie zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere uzavretej dňa 30.09.2008 medzi účastníkmi a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinná pri uzatváraní tejto zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by jej bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z tohto dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Na druhej strane je nepochybné, že oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra a preto sa považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy je zrejmé, že povinná nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah, bola už vopred pripravená „na predtlačenom formulári", nakoľko sa uzatvárala vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Zmluva má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle ustanovenia § 2 písm. a/ Zák. č. 258/2001 Z.z. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú všeobecné podmienky, ktorých preskúmaním, konkrétne článku V.-13, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V predmetnom bode bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy o úvere tak, že zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory zo zmluvy sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti a.s., alebo Rozhodcovského súdu v J., so sídlom v J., E. XX. Zmluvné strany sa zaviazali podrobiť rozhodnutiu vybraného rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie bude pre strany konečné, záväzné a vykonateľné. Týmto nebolo dotknuté právo navrhovateľa obrátiť sa s návrhom na začatie konania na príslušný súd Slovenskej republiky. Súd sa zaoberal aj tým, či je vôbec možné v rámci spotrebiteľskej zmluvy platnú rozhodcovskú doložku uzatvoriť a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Cdo/2282/2008, ktoré uvádza, že rozhodovanie sporov v rozhodcovskom konaní nie je porušením čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, pokiaľ účastníci konania majú možnosť ovplyvniť, aký rozhodca bude o ich právach a povinnostiach v súlade s platnou rozhodcovskou zmluvou rozhodovať. Zmluvné dojednanie o voľbe spôsobu riešenia sporu v rozhodcovskom konaní predpokladá v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1, § 6 ods. 1 a § 8 Zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dohodu obidvoch zmluvných strán vo forme osobitnej zmluvy alebo formou rozhodcovskej doložky k zmluve. V tomto prípade bola voľba rozhodcovského súdu tak bola uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné
ustanovenie rozhodcovského súdu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo aj samotnému rozhodnutiu povinnej si finančné prostriedky touto cestou obstarať. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve, ktorú používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má veľký význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí, vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán, ale v danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, silnejšej zo strán, ktoré zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Súd vo všeobecnosti uvádza, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky pripravené vopred predajcom alebo dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah (rozsudok z 27. júna 2000, M. N. R. a D. R., C-240/98 až C-244/98, Zb. s I-4941, bod 25, ako aj z 26. októbra 2006, C. Q., C-168/05, Zb. s I-10421, bod 25). Súd pritom prihliada pri výkone rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, ex offo na nekalú povahu rozhodcovskej doložky uvedenej v zmluve uzavretej medzi podnikateľom a spotrebiteľom (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 6. októbra 2009, S. P. D. proti Q. O. L.). Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21. novembra 2002, Q. (C-473/00, Zb. s. I-10875, bod 34), uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Súd považuje dojednanú rozhodcovskú doložku v celosti za neprijateľnú podmienku. Hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatíveho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní (podľa ustanovenia § 53 ods. 3 Obč.zák. v znení platnom ku dňu uzatvorenia zmluvy) ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu (podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Obč. zák.). Výpočet neprijateľný podmienok je dopĺňaný právnou úpravou, keď s účinnosťou od 01.01.2008 je v ustanovení § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák. výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka požadovania od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ. Súdny dvor v prípade G. N. X../R. D. N. C-XXX/XX dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o úvere podľa názoru súdu spĺňa všetky podmienky, tak z pohľadu ustanovení § 53, § 54 Obč. zák. platného ku dňu uzatvorenia zmluvy, ako aj z pohľadu smernice 93/13/ EHS (výkladovej pomôcky ustanovení spotrebiteľského práva) kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s ustanoveniami § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je absolútne neplatná. Predložený rozhodcovský rozsudok vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Dôvodil, že exekučný súd v zmysle § 205 ods. 2 písm. d/ a f/ O.s.p. dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak aj tým, že vec nesprávne právne posúdil a tiež, že opätovným meritórnym posudzovaním úverovej zmluvy došlo k vadám konania podľa § 205 ods. 2 O.s.p. Posúdenie rozhodcovskej doložky exekučným súdom ako neprijateľnej podmienky považoval za právny nonsens, keďže nemožnosť
procesnej obrany zo strany účastníka už začatého rozhodcovského konania u iného subjektu, na ktorom sa toto konanie nevedie, vyplýva už z logiky veci. Dohoda o alternatívnom režime rozhodcovského konania a možnosti podania žaloby na všeobecný súd pre spory vyplývajúce z danej zmluvy o úvere má ten zmysel, že si žalobca, ktorým môže byť tak úverový veriteľ ako aj úverový dlžník, môže vybrať, resp. pre akým súdom sa bude svojho nároku domáhať. Úvahu súdu o tom, že v praxi to býva dodávateľ, resp. veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, považoval za ničím nepodloženú špekuláciu, ktorá je naviac z hľadiska posudzovania platnosti rozhodcovskej doložky právne irelevantná, keďže súd rovnako ako ani oprávnený nevie správanie povinnej ako spotrebiteľa v tomto smere predvídať, ani ovplyvniť. Vytýkal súdu nesprávny výklad ust. § 53 ods. 4 písm. r/ Obč. zák., keď zmyslom tohto ustanovenia nie je zákaz dohovárania režimu rozhodcovského konania medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ale zákaz dohody o výlučnej povinnosti spotrebiteľa žalovať svoj nárok voči dodávateľovi na rozhodcovskom súde, ktorou by došlo k absolútnemu zamedzeniu prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu s nárokmi, ktoré mu prináležia. Ďalej namietal, že súd v odôvodnení svojho uznesenia nekonkretizuje, v čom konkrétne by mala spočívať nerovnováha v právach a povinnostiach v súvislosti s implementáciou rozhodcovskej doložky do zmluvy. Mal za to, že dohoda o rozhodcovskej doložke nie je dohodou v prospech jednej zo strán, keďže nemá žiadny hmotno-právny rozmer a súd tiež nesprávne interpretuje povahu a dopady smernice Rady č. 93/13/ EHS, lebo vo svojich úvahách implicitne vychádza z jej priameho účinku, čo nie je možné ani s ohľadom na zásady európskeho práva považovať za správne. Zdôraznil, že slovenské znenie smernice je nesprávnym prekladom anglického znenia smernice a tento nesprávny preklad je vzhľadom na vtedajšie postavenie Slovenskej republiky mimo EÚ a pravidlá záväznosti autentických prekladov znenia predpisov do jednotlivých jazykov EÚ pre súd nezáväzný. Podľa správneho prekladu textu smernice je zrejmé, že podľa európskeho práva je neprijateľnou podmienkou len taká rozhodcovská doložka, ktorá spotrebiteľa núti žalovať svoj nárok na rozhodcovskom súde, ktorý svoju činnosť nevykonáva v medziach upravených právnymi predpismi. V podmienkach slovenského právneho poriadku by tomu tak bolo v prípade, keby sa na činnosť rozhodcovských súdov nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov, najmä ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd však spĺňa základné predpoklady pre výkon svojej činnosti podľa ust. § 12 a nasl. tohto zákona. Argumentáciu súdu založenú a priori na nemožnosti povinnej brániť svoje práva v konaní pred rozhodcovským súdom navyše považoval za nesprávnu a priamo odporujúcu zneniu tohto zákona, ktorý jasno a zrozumiteľne upravuje povinnosti rozhodcovského súdu voči účastníkom konania. Právo povinnej brániť svoje práva v konaní na rozhodcovskom súde je zachované v takom istom rozsahu, ako v konaní na všeobecných súdoch. Vytýkal exekučnému súdu, že neuviedol jediný konkrétny dôvod, ktorým by zdôvodnil pochybenie rozhodcovského súdu v konaní. Napáda navyše exekučným súdom vymienenú právomoc na opätovné vecné preskúmavanie úverovej zmluvy, keď platnosť zmluvy vrátane platnosti rozhodcovskej doložky a oprávnenosti uplatnených nárokov už bola riadne preskúmaná rozhodcom v konaní na rozhodcovskom súde. Apeloval na odvolací súd, aby sa v odôvodnení vyporiadal aj s otázkou príslušnosti a právomoci exekučných súdov na opätovné vecné preskúmavanie úverovej zmluvy, vrátane vyporiadania sa so skutočnosťou, že postupom exekučného súdu je vec opakovane meritórne preskúmavaná napriek tomu, že o veci rozhoduje len vyšší súdny úradník a nie sudca. Vychádzal z toho, že zákon o rozhodcovskom konaní nestanovuje žiadne osobitné pravidlo, preto je možné konštatovať, že rozsah prieskumnej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu pred vydaním poverenia totožný s rozsahom prieskumnej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov. V tomto smere poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 16.06.2009, sp. zn. 4Cdo/159/2009. Poukázal i na dikciu čl. 24 smernice č. 2008/48/ES zo dňa 23.04.2008 o spotrebiteľských úveroch i na odporúčania Komisie 2001/310/ES zo dňa 04.04.2001 a mal za to, že európska legislatíva sa nestavia k rozhodovaniu spotrebiteľských úverov rozhodcom negatívne a rozhodcovské doložky v zmluvách nemá za nekalé. S poukazom na rozhodnutie ESD vo veci C-40/08 S. P. D. proti Q. O. L. zo dňa 06.10.2009 zdôraznil, že ani smernica č. 93/13/EHS nezakladá právo spotrebiteľa na preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom. Podľa jeho názoru judikatúra Súdneho dvora EÚ nevedie ani k nevyhnutnosti preskúmavať rozhodcovský rozsudok, ktorý nebol napadnutý spotrebiteľom a nahrádzať tak pasivitu spotrebiteľa a poukázal na rôzne rozhodnutia SD k tejto problematike. Poukázal na teoretické vymedzenie deľby medzi nachádzacím a vykonávacím štádiom súdneho konania Mal za to, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a len žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predstavuje zákonom normovanú výnimku z pravidla účinkov právoplatného rozsudku, s presne vymedzenými podmienkami, procesnými pravidlami a osobitným právnym následkom. Bez zvláštnej zákonnej úpravy tak nie je
možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučným súdom všeobecne vecne skúmať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok a osobitne aj samotné konanie vedúce k jeho vydaniu. V tejto súvislosti poukázal aj na riešenie tejto otázky NS ČR zo dňa 30.10.2009, sp. zn. 33Cdo/2675/2007. Vzhľadom k tomu, že platná úprava na jednej strane umožňuje rozhodovanie sporov rozhodcovskými súdmi a na druhej strane exekučný súd odopiera umožniť vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia, považoval za nepochybné, že dochádza k porušovaniu ústavne chráneného práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade, že potvrdí rozhodnutie exekučného súdu, žiadal, aby pripustil dovolanie k otázke, či je exekučný súd oprávnený vecne preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, vrátane skúmania neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve z hľadiska právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa, ako aj ďalších hmotnoprávnych podmienok vydania rozhodcovského rozsudku, ďalej o otázke, či je rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou a tiež o otázke, či postupom exekučného a odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom za účelom podania návrhu na nútený výkon právoplatného a vykonateľného rozhodnutia.
Povinná sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadrila.
Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné. Odvolací súd preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní oprávneným vznesené a v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnymi závermi súdu prvého stupňa. Z daného titulu si v tejto časti osvojuje dôvody napadnutého rozhodnutia, na ktoré v celom rozsahu poukazuje v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti dodáva nasledovné:
Odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Ex. por. žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Ex. por. teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Ex. por., zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.
Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.
Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky uvedené v § 46 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je
podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.
V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).
V prejednávanej veci súd prvého stupňa potom opodstatnene poukázal na to, že predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. V súlade so všeobecnými poznatkami je zrejmé, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka je treba vykladať aj so zreteľom na ust. § 106 O.s.p., ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, preto nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ
V postupe súdu prvého stupňa, ktorý bol v súlade s ustanovením § 44 ods. 2 Ex. por. preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa ochrany práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinnej.
Odvolací súd na základe všetkých uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým bola zamietnutá žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil ako vecne správne.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov tri ku nule.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné