Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_10CoP-26-2011.pdf
PDF · 91.41 KB
Case nature
Area
Subarea
10CoP/26/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trnave vo veci starostlivosti o maloletého: E. Y., nar. XX. B. XXXX, bytom u matky a zast. opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Senica, matky: T.. N. R., nar. XX. Q. XXXX, bytom A., L. A. 11, zast. advokátom: JUDr. Ján Pekar, Skalica, Potočná 191/39 a otca: M. Y., nar. X. A. XXXX, bytom K., Z. XX, o predbežné opatrenie, o odvolaní matky proti uzneseniu Okresného súdu Skalica z 28. júla 2011 č. k. 6P/127/2011 - 64 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh matky na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa domáhala faktického obmedzenia otca v jeho práve na styk s maloletým tak, aby na rozdiel od ostatného rozhodnutia vo veci samej (rozsudkom Okresného súdu Malacky z 20. januára 2009 vo veci jeho sp. zn. 8P/158/2008) zaručujúceho právo na styk I. každú nepárnu stredu od 9.00 do 18.00 hod., II. v párnom týždni vždy od štvrtka o 14.00 hod. do nedele o 18.00 hod., III. cez Veľkonočné sviatky buď od piatku o 9.00 hod. do nedele o 18.00 hod. (v párnom roku) alebo v pondelok od 9.00 do 18.00 hod. (v nepárnom roku), IV. od 9.00 hod. 15. augusta do 19.00 hod. 31. augusta počas letných prázdnin a tiež V. počas troch dní v priebehu Vianočných sviatkov (buď od 24. do 26. decembra v párnom roku alebo od 31. decembra do 2. januára v tom nepárnom) bol tzv. pravidelný styk otca s maloletým (pod bodmi I. a II. zhora) redukovaný len na každú párnu sobotu od 9.00 do 18.00 hod., obdobne i styk počas Veľkonočných sviatkov v párnom roku skrátený o jeden deň (celkom presne inak o časový úsek od piatka o 9.00 hod. do soboty v rovnakú hodinu) a napokon i styk počas letných prázdnin skrátený zo 17 na 11 dní (návrh na skrátenie skôr ustáleného obdobia na kratšie majúce sa začať až 20. augustom a naopak končiť už 30. augustom). Rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 102 ods. 1, § 75 ods. 1, 2, 4, 6 a 8, § 76 ods. 1 a § 163 ods. 2 O. s. p. (Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení) a tiež § 26 Zák. o rodine (zákona č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení) a vecne prakticky názorom, podľa ktorého po skoršom zamietnutí návrhu matky na predbežné opatrenie majúce otcovi styk s maloletým zakázať (v konaní vedenom súdom prvého stupňa pod sp. zn. 6P/31/2010 a následne tunajším krajským súdom pod sp. zn. 10CoP/82/2010, 10CoP/83/2010) nebolo možno vyhovieť ani ďalšiemu návrhu, ktorý obdobne ako ten skorší sledoval zmenu stavu založeného právoplatným rozhodnutím vo veci samej za pomoci opatrenia len dočasnej povahy. Takto to bolo bez ohľadu na návrhom tvrdenú zmenu pomerov spočívajúcu v očakávanom začatí navštevovania maloletým základnej školy (od 1. septembra 2011) a tým vyvolanej problematičnosti úpravy styku predpokladanej rozhodnutím vo veci samej (kde bol styk upravený aj na pracovné dni kryjúce sa s dňami školskej dochádzky maloletého), keď bez vykonania riadneho dokazovania nebolo možno ustáliť matkou tvrdené obavy z nepriaznivého dopadu dosiaľ upraveného styku na školské výsledky maloletého, aj otec dieťaťa má povinnosť prevziať diel zodpovednosti za prípravu maloletého na školské vyučovanie (vrátane jeho povinnosti dieťa v deň školskej dochádzky dopraviť do školy a následne ho i odtiaľ vyzdvihnúť) a už skorším rozhodnutím odvolacieho súdu vo vyššie zmienenej veci účastníkov (uznesením Krajského súdu v Trnave z 28. januára 2011) bola konštatovaná zásadná
nemožnosť korigovania rozhodnutia relatívne trvalej povahy (vo veci samej) rozhodnutím povahy len dočasnej (predbežným opatrením); pričom napokon z návrhu matky v prejednávanej veci nepochybne vyplývalo i nadsadenie požiadaviek nad rámec tvrdenej potreby, nakoľko zúženie styku sa navrhovalo i u časových úsekov školskou dochádzkou zjavne nedotknutých.
Proti tomuto uzneseniu podala včas odvolanie matka a navrhla ho zmeniť vyhovením jej návrhu, resp. urobením tak aspoň vo vzťahu ku dňom školského vyučovania. Vydanie predbežného opatrenia je podľa nej namieste, ak tu do istej miery špecifická úprava styku otca s maloletým aj na pracovné dni i v spojení so zrejmou snahou otca právo na styk uplatňovať i v takomto čase logicky spôsobia (i odhliadnuc od negatívneho psychického ovplyvňovania maloletého otcom) či už výpadky v školskej dochádzke maloletého, alebo jeho nenáležitú (resp. prinajmenšom sťaženú) prípravu na vyučovanie a tomu je potreba zabrániť.
Otec až po doplnení ním prvotného vyjadrenia k odvolaniu (označeného za vzájomný návrh /?!?!?/) v rozsahu 53 (slovom „päťdesiatri“ /!!!/) rukopisných strán textu a neobsahujúceho zrejmý odvolací návrh (za ktorý najmä nešlo považovať návrhy otca na vylúčenie advokáta matky dieťaťa /?/ či na zmenu rozhodnutia o osobnej starostlivosti o maloletého s inými opatreniami majúcimi naň nadviazať), teda ďalším podaním v rozsahu ďalších 52 (slovom „päťdesiatdva“ /!!!/) strán (spolu celkom 105 strán textu) navrhol dosiaľ upravený styk prakticky rozšíriť (o. i. tiež na tzv. jarné prázdniny, alebo počas tých letných na celý mesiac august) a to v podstate pre opakovanie doterajšej genézy vzťahov medzi účastníkmi a ďalšími do sporu zainteresovanými osobami (z jeho pohľadu), pre ktoré treba mať za to, že starostlivosť o maloletého lepšie zabezpečí on.
Opatrovník odvolací návrh nepodal vôbec.
Odvolací súd prejednal podľa § 212 ods. 1 a ods. 2 písm. a/ O. s. p. celú vec (predbežného opatrenia), pretože odvolanie matky sledovalo zvrátenie stavu zamietnutia návrhu v celom rozsahu a odvolací súd navyše v konaní zahájiteľnom aj bez návrhu nebol viazaný návrhmi účastníkov vrátane tých odvolacích, podľa § 214 ods. 2 O. s. p. potom bez pojednávania, pretože tu nešlo o rozhodnutie vo veci samej a zároveň ani o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednania aj takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie treba považovať za vecne správne, keď súd prvého stupňa predovšetkým vec posúdil správne po právnej stránke.
Predovšetkým sa totiž žiada uviesť, že odvolací súd nemal dôvod nestotožniť sa s tým, ako súd prvého stupňa odôvodnil ním zvolený spôsob rozhodnutia (čím treba rozumieť závery, pre ktoré ani zopakovanie snahy matky zvrátiť stav založený právoplatným rozhodnutím vo veci úpravy styku, čo aj za použitia umiernenejšieho než v minulosti zvoleného riešenia nemohlo byť úspešným a to navzdory argumentácii zmenou pomerov). Pri vypravení rozhodnutia súdu prvého stupňa dostatočne podrobným a i objektívne presvedčivým odôvodnením (čiže bez ambície presvedčiť aj niekoho subjektívne presvedčeného o svojej pravde bez ohľadu na okolnosti) by tak zásadne postačovalo i len konštatovanie správnosti dôvodov súdu prvého stupňa odvolacím súdom a odvolanie sa na ne (prvá časť ust. § 219 ods. 2 O. s. p.). Ako pre potrebu prakticky v každej odvolacím súdom prejednávanej veci sa vyporiadať aj s tzv. odvolacími námietkami, tak i na doplnenie sa však žiada uviesť (§ 219 ods. 2 O. s. p. in fine) ešte nasledovné :
Z povahy predbežných opatrení a aj úpravy rozhodovania o nich vrátane konaní súdov predchádzajúcich príslušnému rozhodnutiu v základnom predpise občianskeho procesného práva (v O. s. p.) je zrejmé, že zákonom ustanovenou podmienkou na vydanie predbežného opatrenia je potreba dočasnej úpravy pomerov účastníkov do toho času, než tieto budú upravené konečným rozhodnutím. Takáto potreba je daná naliehavosťou situácie, v ktorej vyčkávanie až na konečné rozhodnutie (vydané po riadne vykonanom dokazovaní) nemusí byť únosným, pretože by tu práve očakávateľné zdržanie spôsobené potrebou zachovania všetkých (o. i. procesných) postupov v konaní o veci mohlo viesť k ujme, ktorú by neskôr šlo len ťažko (ak vôbec) odvrátiť. Vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je potom z uvedeného pohľadu prioritným záujmom (majúcim sa ochrániť) vytvorenie, resp. za určitých okolností i obnovenie podmienok pre riadny a bezproblémový vývin dieťaťa. Tomuto cieľu je na jednej strane podriadená len obmedzená viazanosť súdu v konaniach návrhmi ich účastníkov (čo sa prejavuje v tom, že súd nemusí a často dosť dobre ani nemôže akceptovať práve riešenie problému predostreté tým či oným účastníkom konania, ale je povinný sa v tomto smere riadiť výlučne záujmom dieťaťa na preň čo
najoptimálnejšej úprave), na druhej strane ale i postup pri dokazovaní v takýchto konaniach. Tu totiž súd na rozdiel od tzv. sporového konania (ktoré je ovládané zásadou zodpovednosti účastníkov za jeho výsledok a kde je tak v značnej miere na procesnej aktivite účastníkov, čo všetko sa v konaní preukáže a s akým výsledkom následne konanie skončí) je povinný i bez návrhu vykonávať všetky dôkazy potrebné na riadne objasnenie skutkového stavu bez ohľadu na to, či ich účastníci navrhli alebo či v tomto smere ostali naopak celkom nečinnými (dôvod ktorého počínania je niekedy celkom zrejmý).
I v rámci konaní zahájiteľných aj bez návrhu (do ktorej skupiny patrí vo všeobecnosti i pomerne početná skupina konaní vo veciach starostlivosti súdov o maloleté deti a špecificky aj konkrétne konanie v prejednávanej veci) však okrem toho treba vidieť nezanedbateľné rozdiely medzi konaním vo veci a konaním o predbežnom opatrení. Hoci v konaní o predbežnom opatrení postačuje pre vydanie rozhodnutia (na rozdiel od konania vo veci samej) i len osvedčenie skutočností preň významných (kým v konaní o veci je naopak potrebným preukázanie a to spôsobom vlastným dôkaznému konaniu, teda bezpečne, čiže spôsobom nevzbudzujúcim odôvodnené pochybnosti), táto výhoda (z pohľadu navrhovateľa predbežného opatrenia, ktorý takto predbežne nemusí podstupovať pomyselné „martýrium“ dokazovania) však má aj svoj rub, ktorým je relatívne zvýšená miera zodpovednosti navrhovateľa predbežného opatrenia najmä za osvedčenie nevyhnutnosti navrhovanej dočasnej úpravy pomerov. Je to tak i preto, že už krátkosť zákonom ustanovenej lehoty na vydanie predbežného opatrenia na základe návrhu účastníka všeobecne (30 dní od doručenia návrhu podľa § 75 ods. 4 O. s. p., resp. v odvolacom konaní od predloženia veci odvolaciemu súdu podľa § 217 ods. 1 vety prvej a druhej O. s. p., tu inak pominúc ešte kratšie lehoty v niektorých iných prípadoch) prakticky vylučuje akékoľvek podstatnejšie vloženie sa súdu do problému než to, že sa overí spoľahlivosť navrhovateľom predložených podkladov a ich dostatočnosť pre navrhované riešenie. Tým sa práve konanie o predbežnom opatrení vydávanom na návrh v konaniach zahájiteľných i bez návrhu líši nielen od konania vo veci (kde vykonávanie dokazovania súdom bez ohľadu na aktivitu účastníkov spravidla poskytuje dostatočný priestor pre zistenie všetkých rozhodujúcich skutočností - rozumej pre vnesenie do pôvodnej tmy či šera aspoň tej miery jasna, aká je možná), ale aj od konania o prípadnom predbežnom opatrení vydanom bez návrhu samotným súdom, v ktorom sa lehoty zhora neuplatnia (v tejto súv. por. i § 102 ods. 2 O. s. p.). K tomuto všetkému napokon možno z doterajšej rozhodovacej praxe tunajšieho súdu vo veciach predbežných opatrení (na ktorej záveroch nevznikol dôvod nič meniť) prízvukovať i to, že požiadavka na dočasnú úpravu pomerov účastníkov predbežným opatrením nemá svoje opodstatnenie (a nemôže teda požívať ani ochranu zo strany súdu) tam, kde by podľa povahy veci šlo len o šikanu toho, s kým je navrhovateľ predbežného opatrenia v spore.
Pri nazeraní na prejednávanú vec aj z vyššie opísaných hľadísk potom podľa odvolacieho súdu nemohlo byť žiadnej pochybnosti o tom, že návrh na predbežné opatrenie tu vyššie naznačeným „testom“ prípustnosti nemal nádej úspešne prejsť. Matka maloletého (ako navrhovateľka už v poradí druhého predbežného opatrenia sledujúceho faktické popretie úpravy založenej dosiaľ nezmeneným rozsudkom o úprave styku, čiže rozhodnutím vo veci samej vydaným na rozdiel aj od toho požadovaného tentoraz po riadne vykonanom dokazovaní) totiž nielenže neosvedčila náležite nevyhnutnosť ňou navrhovanej dočasnej úpravy pomerov, ale navyše tiež vymedzením svojej novej (hoc aj v porovnaní s jej skorším návrhom miernejšej) požiadavky de facto potvrdila svoj úmysel neumožniť otcovi výkon práva na styk s jeho synom, resp. urobiť tak len v rozsahu považovanom ňou samotnou za akceptovateľný. Neprehliadnuteľným pritom bolo, že pod pláštikom zmeny pomerov a zabezpečenia podmienok riadneho vývinu dieťaťa sa tu hodlali opäť len rozhodnutím dočasnej povahy presadiť i také úpravy skôr právoplatne ustáleného práva otca (resp. i zodpovedajúcej povinnosti matky učiniť zadosť realizácii takéhoto práva), ktoré neboli ani pri rešpektovaní dôvodov uvádzaných v návrhu (a neskôr v odvolaní) obhájiteľnými, najmä však mali korigovať skoršiu úpravu len jednosmerne (čiže bez poskytnutia otcovi obraznej protihodnoty za stratu predstavovanú očakávaným ústupom od širšej frekvencie na poli tzv. pravidelného styku).
Odvolací súd totiž za stavu vecí podávajúceho sa zo spisu zhodne so súdom prvého stupňa nezdieľa obavy matky, že tu treba automaticky predpokladať nenavštevovanie maloletým školskej dochádzky alebo zhoršenie jeho podmienok na prípravu pred školským vyučovaním ako dôsledok uplatňovania jeho otcom práva na styk v doteraz upravenom rozsahu (teda v priamej príčinnej súvislosti s ním) aj potom, čo u maloletého nastane prekážka logicky vylučujúca výkon príslušného práva v pôvodne ustálenom rozsahu. I keď o takejto čiastočnej nemožnosti riadenia sa ostatným právoplatným rozhodnutím pozitívne upravujúcim styk (a nielen zamietajúcim návrh na zmenu takejto úpravy) nemožno dosť dobre viesť
úspešnú polemiku, nakoľko tu naplneniu práva otca na styk s maloletým sú vyhradené aj časové úseky majúce byť maloletým trávené v škole (v rámci uvažovaného tzv. pracovného týždňa celé stredy a piatky, z toho vždy len po jednom z takýchto dní v konkrétnom týždni); predbežne nebolo z čoho usúdiť na to, žeby otec mienil takéto svoje právo na styk uplatňovať za každú cenu i navzdory uvedenej skutočnosti (rozumej trvať na výkone práva i na úkor riadneho plnenia školských povinností maloletým). Tu význam malo jednak to, že právo na styk je právom a nie povinnosťou (ktorá je tu len na strane rodiča majúceho dieťa v osobnej starostlivosti - druhému rodičovi výkon práva na styk s dieťaťom umožniť), na druhej strane však i potreba stotožnenia sa s tým názorom súdu prvého stupňa, že je to tiež otec (ako druhý rodič maloletého Tomáša), kto má na poli výchovného pôsobenia na maloletého nielen práva, ale aj svoje povinnosti. Tie „rozmenené na drobné“ reprezentuje predovšetkým povinnosť aj vlastné právo na styk s dieťaťom vykonávať s vedomím čo najmenších dopadov na dieťa a jeho bežný denný režim (zmenený úmerne započatiu školskej dochádzky), čomu zodpovedá prípad od prípadu buď prispôsobenie konkrétneho stretnutia čo do času, miesta i plánovaného (zamýšľaného) programu (aktivít) zmenenej situácii a/alebo prevzatie rodičom usilujúcim o styk (tu otcom) i povinností za iných okolností zaťažujúcich druhého rodiča - čím treba mať v posudzovaných súvislostiach na mysli najmä prípravu dieťaťa na školské vyučovanie, jeho prichystanie do školy po všetkých stránkach a i jeho odprevadenie do príslušného školského zariadenia, resp. tiež vyzdvihnutie ho odtiaľ po skončení školy (ak ide o prípady obdobné tomu z prejednávanej veci, v ktorých dohodu rodičov spôsobilú ísť prípadne aj „naprieč“ záväznými súdnymi rozhodnutiami možno skôr vylúčiť než predpokladať).
Faktické popieranie spôsobilosti otca sa takejto úlohy zhostiť potom hraničilo so spochybňovaním jeho výchovnej spôsobilosti ako takej i odhliadnuc od evidentného dešpektu matky v tomto smere, na objektívnu akceptovateľnosť takého postoja však chýbali akékoľvek podklady. To muselo platiť tým skôr, ak doterajšími aktivitami matky treba mať za prakticky preukázané i zjavné kladenie práve ňou (matkou) výkonu práva otca na styk s maloletým do cesty pomerne značného počtu prekážok - tu nad rámec oboch už v tomto rozhodnutí niekoľkokrát spomenutých pokusov o zvrátenie stavu nastoleného rozsudkom Okresného súdu Malacky (schvaľujúcim inak dohodu rodičov o otázke tvoriacej i dnes medzi nimi jadro sporu) por. i reakcie na počínanie matky v podobe trestného oznámenia zo strany otca či uloženia pokuty súdom povolaným k splneniu povinnosti matky umožniť otcovi styk s maloletým.
Ak napokon závery zhora podčiarkovala i zrejmá neochota matky vôbec uvažovať o takom riešení otázok medzi ňou a otcom maloletého sporných, ktoré by presviedčalo o úprimnosti snahy naozaj vyriešiť problém (a nielen mariť výkon práva druhého rodiča) a nútilo aj otca zamyslieť sa a prípadne prehodnotiť jeho vlastné podobne kategorické (hraničné) postoje; bolo pomerne jasné i to, že čo i len čiastočné vyhovenie návrhu na predbežné opatrenie by bolo popretím všetkých už skôr zmienených zásad. V tomto prípade pritom nebolo rozhodujúcim to, či otec dieťaťa je na hľadanie prípadných dohôd tým ideálnym partnerom a ani to, do akej miery sa na dnešnej eskalácii konfliktu podpísali značne ultimatívne požiadavky oboch rodičov maloletého; ale výlučne to, že tu bola opäť snaha rozhodnutím len dočasnej povahy fakticky odpratať pre matku už nežiadúci výsledok skoršieho konania vo veci samej (zjednodušene príliš široký rozsah práva otca na styk) a to bez toho, aby boli dostatočne osvedčené skutočnosti vyžadujúce si taký (inak výnimočný) postup. To isté sa však rovnako vzťahovalo aj na hodnotenie „ostatnej“ požiadavky otca - na rozšírenie styku predbežným opatrením až do vydania ním navrhovaného rozhodnutia o zmene podmienok osobnej starostlivosti o maloletého, pretože i u nej osvedčenie potreby takéhoto opatrenia (s návrhom matky protichodného) chýbalo.
Vedený všetkými zhora uvedenými úvahami tak odvolací súd ani nemal možnosť iného záveru, než toho, že súd prvého stupňa rozhodol správne, ak i v poradí druhý bezzákladný návrh matky na predbežné opatrenie napadnutým uznesením zamietol. Rozhodnutie ním aj o návrhu otca pritom vylučovalo neurobenie takýmto účastníkom príslušného návrhu ešte pred rozhodnutím napadnutým uznesením a možnosť urobenia tak až na odvolacom súde tu nebola práve pre nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa o príslušnej otázke (opak by totiž znamenal porušenie práva účastníkov na tzv. dvojinštančný proces).
Preto podľa § 219 ods. 2 O. s. p. bolo rozhodnuté spôsobom pojatým do výroku tohto uznesenia (odvolacieho súdu).
O trovách konania potom odvolací súd nerozhodoval, pretože tu na jednej strane šlo o prípad rozhodovania len o predbežnom opatrení a na strane druhej o prípad konania zahájiteľného i bez návrhu,
v ktorom právo na náhradu trov konania účastníkov nevzniká zo zákona (podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O. s. p.) a v ktorom tak rozhodnutie o trovách konania účastníkov nepatrí ani do výroku rozhodnutia vo veci samej.
Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.