Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3CoE-8-2011.pdf
PDF · 77.82 KB
No categories available
3CoE/8/2011
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného: Consumer Finance Holding, a.s., Hlavné námestie 12, Kežmarok, IČO: 35 923 130, právne zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Údernícka 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti povinnému: C. Z., bytom R. XB/X, S., o vymoženie 584,11 eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza č.k. 15Er/1133/2010-39 zo dňa 08. februára 2011 pomerom troch hlasov proti žiadnemu dňa 30.septembra 2011, takto
rozhodol:
Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
Napadnutým uznesením súd prvého stupňa žiadosť súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého zamietol. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 16.04.2010 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému pre vymoženie istiny vo výške 584,11 eur s príslušenstvom, na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu zriadeného pri Slovenskej hospodárskej komore, s.r.o., sp.zn. CP 60365/09 zo dňa 11.01.2010. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 44 ods. 2 Ex. por., § 53 ods. 1, 4, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1-3 a bod 1 písm. q/ prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z predloženého exekučného titulu súd prvého stupňa zistil, že dňa 30.05.2006 bola medzi právnym predchodcom oprávneného a povinným uzatvorená zmluva o pôžičke č. 6009037, na základe ktorej bola povinnému poskytnutá pôžička vo výške 497,91 eur, ktorú sa povinný zaviazal splatiť v 46 mesačných splátkach vo výške 16,10 eur. Súd v prvom rade skúmal samotnú Zmluvu o pôžičke zo dňa 30.05.2006, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy sú obchodné podmienky (OP). Medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania, a z toho dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom je poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy mal súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle § 2 písm. a/ zákona č. 285/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom k vyššie uvedenému, súd prvého stupňa dospel k záveru, že ide o spotrebiteľskú zmluvu a na vzťah medzi oprávneným a povinným je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Preskúmaním predmetných OP, ako neoddeliteľnej časti zmluvy o pôžičke, konkrétne článku XI. písm. r/ vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú
podmienku. Vo OP v bode XI. písm. r/ bol upravený spôsob riešenia sporov zo zmluvy tak, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy a v súvislosti s ňou budú riešené dohodou zmluvných strán. V prípade ak nedôjde medzi zmluvnými stranami k dohode, budú spory riešené v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom Slovenskej hospodárskej komory s.r.o.. V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke povinný vôbec postúpil. Nekalú povahu má podľa súdu prvého stupňa aj samotné znenie rozhodcovskej doložky. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd videl v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto je rozhodcom, je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Súd prvého stupňa vo všeobecnosti uviedol, že spotrebiteľ sa v porovnaní s predajcom alebo dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol vplývať na ich obsah. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu § 53, § 54 Občianskeho zákonníka platného ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/ EHS bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s § 6 ods. 1, § 8 a § 9 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Existujúca, ale neplatná rozhodcovská doložka nemôže byť potom základom právomoci rozhodcovského súdu. Ak si rozhodca svoju právomoc z takto uzavretej doložky odvodil, na ktorom základe následne vydal exekučný titul, nemožno takéto rozhodnutie považovať za rozhodnutie vydané osobou na to oprávnenou. Uvedené spôsobuje, že pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom by bol rozhodcovský rozsudok, na podklade ktorého by mohla byť v zmysle § 41 ods. 2 písm. d/ Ex. por. vedená exekúcia. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Ex. por. zamietol.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený, ktorý mal za to, že súd prvého stupňa v prejednávanej veci prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorú mu zveril Ex. por.. S poukázaním na § 35 zák.č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní a § 159 O.s.p. vyplýva, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu SR, z čoho vyplýva, že je prekážkou pre opätovné prejednanie veci, je právne záväzný a po uplynutí lehoty na plnenie je vykonateľný. Teda je spôsobilý byť podkladom pre výkon exekúcie. Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd, z čoho vyplýva, že exekučný súd nie je vecne príslušný konať vo veci ako súd vyššej inštancie. Dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c/ Zák.č. 244/2002 Z.z. sa týkajú zastavenia exekúcie, ak sa výrokom rozhodcovského rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa Súdneho dvora zásada procesnej autonómie nemôže vyžadovať, aby vnútroštátny súd kompenzoval nielen opomenutie procesného charakteru spotrebiteľa, ktorý nepozná svoje práva, a taktiež, aby exekučný súd úplne nahradil celkovú pasivitu spotrebiteľa v spore pred rozhodcami, ak sa spotrebiteľ nezúčastní na rozhodcovskom konaní a nepodá ani žalobu o neplatnosť rozhodcovského rozsudku (bod 47 rozhodnutia C- 40/08). Súdny dvor postavil svoj záver na zásade rovnocennosti, podľa ktorej ochrana garantovaná spotrebiteľovi pri posudzovaní právoplatnosti rozhodcovského rozsudku v rámci exekučného konania musí byť porovnateľná s ochranou garantovanou mu vnútroštátnym právom v rámci exekučnej fázy iných rozhodnutí. Z európskeho práva nemožno vyvodzovať za súčasného právneho stavu záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmať exekučný titul a nahradiť tak pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, no neuplatnil si ich. Rovnako podľa oprávneného z uvedeného vyplýva, že komunitárne právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmať vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola narušená zásada rovnocennosti. Mal za to, že v období do 31.12.2007 sa ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka vzťahovali len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a iné zmluvy upravené v 8 časti Občianskeho zákonníka, ako aj na zmluvu podľa § 55. Zmluva o úvere bola upravená len v Obchodnom zákonníku a v zákone o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z.z.. Novelizovaným ustanovením § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa nespravujú nároky vzniknuté pred 01.01.2008 a neposudzuje sa ani platnosť právnych úkonov vzniknutých pred 01.01.2008. Pokiaľ zmluva o úvere bola uzavretá pred dňom 01.01.2008 , nie je možné práva a povinnosti vzniknuté pred 01.01.2008 z tejto zmluvy posudzovať podľa § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka. Zastáva názor, že namietaným postupom a rozhodovaním
súdu dochádza k neoprávnenému zásahu do základného práva oprávneného na súdnu ochranu a porušovaniu princípov právnej istoty, čím je oprávnenému znemožňované efektívne uspokojenie jeho pohľadávky v exekučnom konaní, ktoré prebieha na podklade právom uznaného exekučného titulu, a zároveň je tým povinnému ako strane, ktorá navyše porušila zmluvu, poskytovaná ochrana jeho práv na úkor práv oprávneného. Na základe vyššie uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 31,80 eur s DPH pozostávajúce z jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny za úkon právnej služby vo výške 22,91 eur s DPH a režijného paušálu k úkonu právnej služby vo výške 8,89 eur s DPH (podanie odvolania).
Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pričom v náväznosti na § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožňuje.
Podľa § 53 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.
Podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.
Správny bol záver súdu prvého stupňa, ktorý uviedol, že predmetnú zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve, keďže medzi účastníkmi bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere. Spotrebiteľské právo patrí k najviac sa rozvíjajúcim oblastiam práva, ktorého základnou funkciou je ochrana spotrebiteľa ako slabšej strany. V zmysle § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách. Týmito sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka, ako aj všetky tie zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzatvárajú vo viacerých prípadoch a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje.
Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia s prihliadnutím na vyššie citované zákonné ustanovenia a uvedené skutočnosti zamietol. Preto dospel odvolací súd k záveru, že je potrebné rozhodnutie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdiť podľa § 219 O.s.p..
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.