Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-8-2011.pdf
PDF · 80.38 KB
No categories available
2Co/8/2011
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Sogu a sudcov JUDr. JUDr. Viery Bodnárovej a JUDr. Ota Jurča v právnej veci žalobkyne Z. G., bývajúcej v Rožňave, Edelényska 1960/24, zastúpenej JUDr. Hedvigou Gallovou, advokátkou so sídlom v Rožňave, Čučmianska dlhá č. 2, proti žalovanej Y. N., bývajúcej v L., V..F.. N. XX, zastúpenej JUDr. Erikou Simanovou, advokátkou so sídlom v Rožňave, Ak. Hronca č. 9, o zaplatenie 1.792,47 € (54.000,-Sk), o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu v Rožňave zo dňa 12.11.2010 č.k. 6C/91/2009-60 takto
rozhodol:
P o t v r d z u je rozsudok.
Náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznáva.
odôvodnenie:
Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia mzdy v sume 54.000,-Sk spolu s ročným úrokom 12 % z jednotlivých plnení odo dňa splatnosti, pričom svoj nárok odvodzovala od dohody o vykonaní práce zo dňa 1.9.2003 v zmysle ktorej mala žalobkyňa vykonávať práce spojené s obsluhou prevádzky Relax bar, Šafárikova 20, OKC Rožňava podľa pokynov žalovanej. Účastníčky zmluvného vzťahu sa dohodli na cene za poskytnuté služby vo výške 30,-Sk za hodinu. Po skončení mesiaca mala žalovaná žalobkyni vyplácať dohodnutú odmenu za poskytnuté služby na základe predchádzajúcej fakturácie. Žalovaná neuhrádzala dohodnutú odmenu, pričom žalobkyňa poskytovala práce, na ktorých sa dohodli. Žalovaná ukončila podnikateľskú činnosť dňa 31.7.2006.
Súd prvého stupňa preskúmavaným rozsudkom žalobu zamietol, náhradu trov konania účastníkom nepriznal a nepriznal náhradu trov právneho zastúpenia a odkazuje ustanovenú právnu zástupkyňu žalovanej JUDr. Eriku Simanovú s nárokom na odmenu za bezplatnú právnu pomoc poskytnutú žalovanej na Centrum právnej pomoci. Rozhodnutie o trovách štátu ponechal na osobitné uznesenie.
Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žalobkyňa a žalovaná sa dohodli na výkone pracovnej činnosti dohodou o vykonaní práce zo dňa 1.9.2003. Podľa tejto dohody zjavne podľa obsahu uzavreli pracovnú zmluvu, kde bol dohodnutý druh práce, miesto výkonu práce, deň nástupu do práce a tiež mzdové podmienky, vrátane splatnosti výplaty, t.znamená, že boli dohodnuté podstatné náležitosti pracovnej zmluvy. Aj ďalšie dohodnuté podmienky v bode IV. dohody svedčili o tom, že žalobkyňa mala vykonávať práce ako zamestnanec, nie ako živnostník. Nejednalo sa ani o dohodu o vykonaní práce podľa ustanovení § 226 ods. 1 Zákonníka práce, pretože výkon práce bol dojednaný na dobu neurčitú, čo vylučuje uzavretie dohody s vymedzením počtu hodín výkonu práce. Žalobkyňa i keď
deklarovala svoje postavenie vo vzťahu ako postavenie podnikateľa, nenapĺňala tento vzťah ani jedným zo znakov vymedzujúcich postavenie podnikateľa. Dohodu uzatvárala ako fyzická osoba označená menom a priezviskom, v dohode nebola označená obchodným menom Z. G., Antrax,miesto podnikania žalobkyne bolo Rožňava, Edelényska 24, prevádzkareň Rožňava, Šafárikova 20 a Námestie baníkov 1, ani jedna z prevádzok nebola prevádzkou označenou ako Šafárikova 20, OKC Relax bar. Obchodné a kultúrne centrum je totiž rozsiahly komplex, v ktorom sa nachádza množstvo rôznych prevádzok. Priestory v ktorých pracovala žalobkyňa nemala vo vlastníctve, ani v nájme. Nenakupovala tovar za vlastné podnikateľské prostriedky, tovar zaplatený žalovanou len v rámci svojej činnosti predávala. Výsledkom jej pracovnej činnosti nebol dosiahnutý zisk, ale odmena za prácu, ktorú vykonávala v prospech žalovanej. Vzhľadom k tomu súd prvého stupňa vzťah založený dohodou zo dňa 1.9.2003 považoval za pracovnoprávny vzťah, z ktorého pre žalobkyňu vyplynulo vykonať práce ako závislú činnosť pre žalovanú podľa pokynov žalovanej. Žalovaná mala naopak povinnosť za práce vyplácať žalobkyni mzdu. Spôsob odmeňovania aký si účastníčky konania dohodli, bol rozhodne neobvyklý, čo napokon aj spôsobilo problém pri preukazovaní nároku žalobkyne v tomto konaní, na ktorej spočíva dôkazné bremeno. Jediným dokladom o výplatách za prácu žalobkyne boli rukou písané záznamy, ktoré aj napriek potvrdeniam žalobkyne svedčia o tom, že priebežne vyberala z tržby peniaze ako odmenu za prácu. V pôvodnom konaní po preukázaní, že rukou písané záznam za obdobie od júla 2004 do septembra 2004 sú jej osobnými záznamami akceptovala skutočnosť, že krátila tržby pre svoju potrebu, čo vyplynulo z rozsudku spisovej značky 6C/127/2007 Okresného súdu v Rožňave. Súd dodatočne tvrdenie žalobkyne, že záznamy v 2. stĺpci predložených záznamov za ďalšie obdobie sú už len záznamom o jej prepitnom, považuje za tendenčné a účelové. Je nelogické a vysoko nepravdepodobné podľa názoru súdu prvého stupňa, že by žalobkyňa vyhotovovala záznamy o prepitnom, nechala ich žalovanej a nemala žiaden doklad pre vyhotovenie vlastných faktúr. V tejto súvislosti ani svedecká výpoveď X..X. neznamenala objasnenie vyplácania mzdy, pretože svedok nemal žiadne poznatky o tom akým spôsobom si žalobkyňa zabezpečovala odmenu za prácu. Je nepravdepodobné, že by žalobkyňa dosahovala prepitné v zaznamenanej výške, keď denná mzda, ktorá jej náležala podľa odpracovaných hodín bola niekedy nižšia ako prepitné a rovnako je nepravdepodobné, že by dokázala financovať svoje potreby z prepitného za obdobie od 19.12.2003 do 8.9.2004. Tvrdenie o jej príjmoch od priateľa prípadne jeho príbuzného nepreukázala. Na základe uvedených záznamov bola žalobkyni vyplatená mzda formou krátenia tržieb a doplatenia mzdy za obdobie od 19.12.2003 do 26.7.2004 vo výške 42.680,-Sk a za obdobie od 27.7.2004 do 9.9.2004 vo výške 11.710,-Sk, spolu 54.390,-Sk (1.805,42 €). V priebehu dokazovania žalobkyňa poukázala aj na to, že pokiaľ mala to byť mzda, nedosahovala ani minimálnu mzdu. K tejto námietke súd konštatoval, že minimálna mzda v danom období predstavovala 6.080,-Sk a po prepočte vyplatenej mzdy na 8 a 1/2 mesiaca je zrejmé, že priemerná vyplatená mzda predstavovala 6.398,82 Sk. Pokiaľ ide o premlčanie nároku, súd ho nepovažoval za premlčaný, keďže sa jednalo o pracovnoprávny vzťah, kde sa v zmysle ust. § 1 ods. 2 Zákonníka práce riadi dĺžka premlčacej lehoty príslušnými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Všeobecná premlčacia lehota podľa ust. § 101 OZ je 3-ročná. Z toho vyplýva, že nárok nebol premlčaný, aj za predpokladu, že by sa uplynutie lehoty počítalo od splatnosti jednotlivých výplatných období od januára 2004, pretože žaloba bola podaná na súde 24.10.2006. Zhodnotením dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že žalobkyňa sa nedôvodne domáha zaplatenia žalovanej sumy z titulu nevyplatenia mzdy, pretože z vykonaného dokazovania vyplynulo, že vo svoj prospech krátila tržby, ktoré na základe dohody medzi účastníkmi mali byť dohodnutým spôsobom priebežného vyplácania mzdy. Aj keď žalobkyňa popierala, že sa nedohodli na takomto odmeňovaní žiadnym iným dôkazom uvedené tvrdenia žalovanej nevyvrátila. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O.s.p., napriek tomu, že žalovaná by mala právo na náhradu mzdy, žalobkyňu nezaviazal na jej náhradu z toho dôvodu, že vec považoval za hodnú osobitnú zreteľa, keďže žalobkyňa si uplatňovala nevyplatenú mzdu, ktorá jej nebola vyplatená obvyklým spôsobom, ktorý predpokladá Zákonník práce. Tým, že sa žalobkyňa a žalovaná dohodli na neštandardnom spôsobe odmeňovania formou krátenia tržieb, vytvorila nielen žalobkyňa, ale aj žalovaná predpoklady pre neprehľadné evidovanie podkladov pre výplatu. Na tejto situácii nemení nič ani tá skutočnosť, že obidve účastníčky sa mylne domnievali, že ich postavenie v tomto vzťahu je založené na obchodnoprávnych vzťahoch, pretože sa nesprávali ako podnikateľky. Ani jedna z nich totiž nepreukázala, že viedla v spornom období peňažný denník, pokladničnú knihu, ktoré by mohli byť relevantným podkladom pre posúdenie nárokov bez zdĺhavého dokazovania. Žalovaná bola v konaní zastúpená ustanovenou zástupkyňou, pretože spĺňala predpoklady pre bezplatnú právnu pomoc, ako úspešnej jej však súd nepriznal náhradu trov konania. Odkázanie advokátky žalovanej na centrum právnej pomoci zdôvodnil súd prvého stupňa ust. § 149 ods. 2 O.s.p. a zák. č. 327/2005 Z.z..
Proti tomuto rozsudku sa včas odvolala žalobkyňa. V odvolaní uviedla, že s rozhodnutím súdu nesúhlasí, najmä v tom, že ňou vystavené faktúry za vykonané služby sú uhradené, a to vo forme tringeltov. Tringelty nespadajú do výplaty, a to bola aj dohoda medzi ňou a žalovanou, čo sama žalovaná aj potvrdila. V celom rozsahu zotrvala na svojich žalobných tvrdeniach a na svojich prednesoch z prejednania veci na súde prvého stupňa. Na preukázanie ňou tvrdených skutočností nič nové oproti tomu, čo uviedla na súde prvého stupňa do odvolania neuviedla.
Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla potvrdiť rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.
Krajský súd na základe podaného odvolania vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) rozsudok verejne vyhlásil v súlade s ust. § 156 ods. 1 O.s.p., pričom verejné vyhlásenie rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu v súlade s ust. § 156 ods. 3 O.s.p..
Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav a správne vo veci aj rozhodol.
Správne, výstižné a presvedčivé sú aj dôvody tohto rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje aj odvolací súd. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, ktoré sú uvedené v dôvodoch napadnutého rozsudku.
Odvolanie žalobkyne odvolací súd nepovažuje za dôvodné. V tomto odvolaní žalobkyňa nič konkrétne nenamieta, v podstate v odvolaní zopakovala všetko, čo uviedla pred súdom prvého stupňa, pričom na svoje tvrdenia nenavrhla žiadne dokazovanie.
Vzhľadom k týmto skutočnostiam s ohľadom na vykonané dokazovanie odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je vecne správny, a preto ho s poukazom na ust. § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 150 O.s.p., pričom dôvody sú zhodné s tým ako to uvádza v odôvodnení súd prvého stupňa.
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.