Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoE-11-2011.pdf
PDF · 82.56 KB
No categories available
11CoE/11/2011
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v právnej veci oprávneného: L., s.r.o., L. XX, X., IČO: 35 807 598, zastúpený JUDr. Martinom Máčajom, advokátom, Pribinova 25, Bratislava proti povinnému: G. W., nar. XX.X.XXXX, bývajúci v W., I. XX, o vymoženie 762,80 Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Bardejov č.k. 4Er 223/2008-15 zo dňa 16.12.2010 jednomyseľne takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zastavil exekúciu v časti vymoženia sumy prevyšujúcej istinu vo výške 381,07 Eur a úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne zo sumy od 6.7.2007 do zaplatenia, ako aj v časti vymoženia trov konania vo výške 217,45 Eur. V dôvodoch tohto uznesenia uviedol, že na základe návrhu oprávneného a exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku sp.zn. SR 9036/07 zo dňa 18.12.2007 vydaného Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou U. G. a.s., sa dňa 12.5.2008 začalo exekučné konanie proti povinnému. V exekučnom titule bol povinný zaviazaný zaplatiť oprávnenému sumu 22.980,- Sk (762,80 Eur) pozostávajúcu z nesplateného úveru a poplatku za jeho poskytnutie vo výške 22.680,- Sk, ako aj poplatku za upomienku vo výške 300,- Sk, úroky z omeškania vo výške 0,25 % denne zo sumy 22.680,- Sk od 6.7.2007 do zaplatenia a nahradiť trovy konania v sume 6.551,- Sk.
Súd prvého stupňa v napadnutom uznesení poukázal na ust. § 25 zák. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a § 2, § 4 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52, § 53, § 54 Občianskeho zákonníka, na čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ďalej na ust. § 517 ods. 1, 2 OZ, § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z., na ust. § 45 ods. 1, 3 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ďalej na uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16.11.2010 vo veci C-76/10 a v tejto súvislosti konštatoval, že je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere, aká je vo veci samej, upravujúca podľa zistení tohto súdu sankciu v neprimerane vysokej výške na ťarchu spotrebiteľa, vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia zmluvy, považovať za nekalú v zmysle čl. 3 a 4 Smernice 93/13/EHS. V prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.
Za okolnosti, aké sú vo veci samej, neexistencia údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere, ktorý má podstatný význam v kontexte Smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru, zmenenej a doplnenej Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/7/ES zo 16. februára 1998, môže predstavovať rozhodujúcu okolnosť pre vnútroštátny súd v rámci jeho analýzy otázky, či podmienka zmluvy o spotrebiteľskom úvere týkajúca sa jeho nákladov, v ktorej sa nenachádza takýto údaj, je zrozumiteľná v zmysle čl. 4 Smernice 93/13/EHS. Ak nejde o takýto prípad,
tento súd má možnosť aj bez návrhu posúdiť, či vzhľadom na všetky okolnosti týkajúce sa uzavretia tejto zmluvy je opomenutie údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v jej podmienke týkajúcej sa nákladov tohto úveru spôsobilé prisúdiť tejto doložke nekalú povahu v zmysle čl. 3 a 4 Smernice 93/13/ EHS. Napriek tomu, bez ohľadu na priznanú možnosť posúdiť túto zmluvu z hľadiska uvedenej smernice, Smernica 87/102 sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnemu súdu umožňuje aj bez návrhu uplatniť ustanovenia preberajúce do vnútroštátneho práva čl. 4 tejto poslednej uvedenej smernice a stanovujúce, že neexistencia údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov v zmluve o spotrebiteľskom úvere má za následok, že poskytnutý úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov.
Exekučným titulom v danom prípade je rozhodcovský rozsudok. Zmluva o úvere, ktorú oprávnený s povinným uzatvorili, je svojou povahou spotrebiteľským úverom, ktorý spadá do pôsobnosti zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, pretože na jej základe došlo k dočasnému poskytnutiu peňažných prostriedkov vo forme úveru. Na vzťah účastníkov sa preto budú vzťahovať aj predpisy občianskeho práva, vrátane predpisov upravujúcich výšku úrokov z omeškania. V predmetnej úverovej zmluve chýba údaj o RPMN, ktorý je povinnou náležitosťou zmluvy a jeho absenciu zákon sankcionuje tým, že úver je bez poplatkov a bez úrokov. Súd na základe vyššie uvedeného považoval rozhodnutie Rozhodcovského súdu v časti týkajúcej sa priznania poplatku za poskytnutie úveru, poplatku za upomienku a tiež v časti úrokov z omeškania vo výške 0,25 % denne (91,25 % ročne) za rozhodnutie, ktoré je v rozpore so zákonom a tiež priečiace sa dobrým mravom. Z úverovej zmluvy a odôvodnenia rozsudku vyplýva, že povinný uhradil oprávnenému ku dňu vydania exekučného titulu sumu vo výške 2.520,- Sk (25.200,- Sk - 22.680,- Sk). Keďže úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, táto suma sa započíta na sumu poskytnutého úveru, z čoho vyplýva, že povinný mal voči oprávnenému ku dňu vydania rozhodcovského rozsudku záväzok vo výške 11.480,- Sk (14.000,- Sk - 2.520,- Sk). V súlade s tým súd exekúciu zastavil v časti prevyšujúcej istinu vo výške 381,07 Eur, ako aj úrokov z omeškania určených podľa občianskoprávnych predpisov.
Náklady spojené s právnym zastúpením v rozhodcovskom konaní a zaplatením poplatku za toto konanie predstavujú príslušenstvo pohľadávky. Oprávnený podal prostredníctvom svojho zástupcu návrh na začatie rozhodcovského konania aj o nedovolené poplatky a úroky, ktoré mu rozhodca priznal. Z tohto dôvodu je otázka odmeny rozhodcu a právneho zástupcu otázkou vzťahu medzi týmito osobami a povinný by preto nemal doplácať na nezákonnosť ich postupu. Súd preto zastavil exekúciu aj v časti vymoženia trov rozhodcovského konania.
Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Oprávnený nesúhlasil s tým, že by predmetná zmluva o úvere bola spotrebiteľskou zmluvou, pretože právna úprava platná v čase uzatvorenia zmluvy vylučovala možnosť podradenia tejto zmluvy o úvere pod právnu úpravu spotrebiteľských zmlúv obsiahnutých v Občianskom zákonníku. Tento druh zmluvy mal v čase uzatvorenia charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle ust. § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, platného v čase uzatvorenia danej zmluvy o úvere, avšak nie v zmysle ust. § 52 a nasl. OZ, nakoľko v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy o úvere sa za spotrebiteľské zmluvy považovali kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v 8. časti tohto zákona, zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy. Znenie tohto ustanovenia bolo zmenené novelou, a to zákonom č. 568/2007 Z.z. a na rozdiel od predchádzajúcej úpravy sa za spotrebiteľskú zmluvu považuje každá zmluva, bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzaviera dodávateľ so spotrebiteľom. Táto novela však nadobudla účinnosť až 1. januára 2008, t.j. až po uzavretí zmluvy o úvere. Podľa názoru žalobcu teda súd nemal pri posudzovaní nároku zo zmluvy o úvere vychádzať z právnej úpravy Občianskeho zákonníka, ale z právnej úpravy Obchodného zákonníka. Pokiaľ išlo o aplikáciu Smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, oprávnený mal za to, že slovenský súd ju nemôže používať ako prameň práva, ale musí na riešenie sporu aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je táto smernica obsiahnutá. Pokiaľ súd namietal absenciu ročnej percentuálnej miery nákladov, tu znovu poukázal oprávnený na to, že tento druh zmluvy mal charakter spotrebiteľskej zmluvy v zmysle § 23a ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o
ochrane spotrebiteľa, avšak uvedenú zmluvu nebolo možné považovať za zmluvu o spotrebiteľských úveroch. Nesúhlasil ani s tvrdením súdu o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania. Poukázal na to, že súd neuviedol, z akej sumy úroky zastavuje. Tvrdenia súdu týkajúce sa poplatku za poskytnutý úver sú tiež neopodstatnené, pretože v zmysle § 499 Obchodného zákonníka, za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dohodnúť odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Oprávnený má v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti aj predmet podnikania vo sfére poskytovania úverov z vlastných zdrojov.
Povinný sa na odvolanie oprávneného nevyjadril.
Odvolací súd prejednal vec v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáhal jej preskúmania a dospel k záveru, že jeho odvolanie nie je dôvodné.
Z obsahu exekučného spisu nepochybne vyplýva, že zmluva o úvere bola uzavretá 12.4.2007 a teda sa na túto zmluvu vzťahuje zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako to súd prvého stupňa konštatuje vo svojom rozhodnutí. Teda neobstojí námietka oprávneného, že nejde v danom prípade o zmluvu o úvere, ale len o spotrebiteľskú zmluvu v zmysle zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa. Aj ďalšie závery súdu prvého stupňa sú vecne správne a preto v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. odvolací súd vo svojom rozhodnutí na ne poukazuje. Považuje však za potrebné zdôrazniť okrem toho nasledovné:
Rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách má citeľný dopad na spotrebiteľa, pretože je v nerovnakom postavení voči dodávateľovi a nedokáže sa mnohokrát kvalifikovane brániť. Rozhodcovská doložka v spotrebiteľských zmluvách nie je prípustná, a to podľa Smernice Rady 93/13/ES zo dňa 5.4.1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ktorá považuje rozhodcovskú doložku vo svojom čl. III ods. 3 písm. q) za nekalé dojednanie. Rozhodcovská doložka je tak neprijateľnou podmienkou, pretože v rámci nej sa od spotrebiteľa vyžaduje, aby spor s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Z ust. § 1 zákona o rozhodcovskom konaní je zrejmé, ktoré spory môžu byť v tomto konaní riešené a z neho vyplýva, že v rozhodcovskom konaní nemožno riešiť spory, v ktorých je vylúčené uzavrieť zmier a teda aj spory týkajúce sa výkladu zmluvy, jej neplatnosti či zrušenia. Z rozhodcovskej doložky je zrejmé, že pred rozhodcovským súdom je možné riešiť len majetkové spory zo spotrebiteľskej zmluvy a tie prakticky môžu vzniknúť len v súvislosti s nesplácaním úveru, pričom v tomto prípade sa dodávateľ obracia na rozhodcovský súd. Spotrebiteľ je tak nútený riešiť spor v rozhodcovskom konaní. Z tohto pohľadu je rozhodcovská doložka neprijateľnou podmienkou, a teda neplatnou. Neplatnosť rozhodcovskej doložky znamená, že rozhodcovský súd nemal právomoc rozhodovať tento spor a ním vydaný rozsudok nemôže byť exekučným titulom. Existencia exekučného titulu je procesnou podmienkou exekučného konania a jej nedostatok znamená zastavenie exekučného konania, prípadne zamietnutie žiadosti o udelenia poverenia na vykonanie exekúcie.
V druhom bode odvolací súd potrebuje zdôrazniť to, že v danom prípade nebolo preukázané platné uzavretie rozhodcovskej zmluvy podľa § 3 a 4 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Táto zmluva sa nemôže uzatvoriť len odkazom na úverové podmienky. Je to zmluva, ktorej obsah a forma sú uvedené v zákone a tento vylučuje jej uzavretie len odkazom na úverové podmienky, pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy. Ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka tu nie je možné použiť a u spotrebiteľských zmlúv niet úpravy obdobnej ako u poistných zmlúv v prípade § 788 ods. 3 OZ. Neexistencia rozhodcovskej zmluvy znamená to, že rozhodcovský súd nemohol daný spor prejednať. Rozhodcovská zmluva je pojmovo procesným dojednaním, ktorej cieľom je založenie právomoci rozhodcu, či Stáleho rozhodcovského súdu, a to namiesto alebo vedľa právomoci súdu všeobecného. Možno povedať, že rozhodcovská zmluva má zmiešanú povahu, pretože sa jednak uzatvára podľa procesného predpisu, a to zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje len niektoré pravidlá uzatvárania, pokiaľ ide o obsah a formu, avšak v ostatnom, najmä pokiaľ ide o náležitosti právnych úkonov a kontraktačného procesu, je nutné túto doložku podriadiť režimu hmotného práva. Rozhodcovská zmluva je teda uzatváraná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluvách ako najbližšieho právneho odvetvia. Rozhodcovská doložka nie je koherentnou súčasťou hlavnej zmluvy, v ktorej je obsiahnutá a platí doktrína separácie rozhodcovskej zmluvy a zmluvy hlavnej, podľa ktorej sú obe zmluvy na sebe celkom nezávislé. V exekučnom konaní v každom štádiu treba skúmať existenciu
podmienok konania (§ 103 O.s.p.) a jednou z nich je existencia exekučného titulu. Ak tento bol vydaný orgánom, ktorý na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie exekučného konania alebo zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Z týchto dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Keďže v danom prípade exekučné konanie ešte nekončí, odvolací súd nerozhodol ani o trovách odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.