Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4CoE-161-2011.pdf
PDF · 87.51 KB
No categories available
4CoE/161/2011
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v exekučnej veci oprávneného: M. I. X., Y..X.., so sídlom v F., S. č. XXXX/ XXX, IČO: 36 234 176, zastúpeného JUDr. F. F., advokátom, so sídlom kancelárie v M., A.. X.. P. Č.. X, proti povinnému B. W., nar. XX.X.XXXX, bývajúcemu v T. Č.. XXX, pre vymoženie 279,71 eura s príslušenstvom, vedenej u súdneho exekútora JUDr. G.. U. W., Exekútorský úrad so sídlom v D., N.. A. Č.. XX, pod sp. zn. EX 20/11-JK, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 10. februára 2011, č. k. 14 Er/29/2011-10 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvého stupňa.
odôvodnenie:
Súd prvého stupňa napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
V odôvodnení uznesenia uviedol, že dňa 24.1.2011 bola súdu predložená žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp.zn. PEC-AP 49/2010 zo dňa 11. augusta 2010, ktorý zaväzoval povinného zaplatiť oprávnenému sumu 279,71 eura spolu s úrokom vo výške 36,46 eura a úrokom z omeškania vo výške 0,08 % denne z čiastky 316,17 eura odo dňa 31.12.2008 do 31.5.2010, úrokom z omeškania vo výške 0,025 % denne z čiastky 316,17 eura od 1.6.2010 do zaplatenia, zmluvnú pokutu 52,33 eura a trovy konania vo výške 106,90 eura.
S poukazom na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. v spojení s ust. § 2 písm. b/ zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľskom úvere, § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a čl. 3 ods. 1 Smernice Rady EÚ č. 93/13/EHS z 05.04.1993 skúmal súlad žiadosti o udelenie poverenia, návrhu na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom.
Poukázal na to, že v predmetnej veci uzatvorená Úverová zmluva č. XXXXXXXXXX zo dňa 7.12.2007 je označená ako úverová zmluva uzavretá v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Malo by sa teda jednať o absolútny obchod, ktorý by sa mal spravovať výlučne ustanoveniami Obchodného zákonníka. Zo zmluvy je však zrejmé, že oprávnený poskytol povinnému dočasne finančné prostriedky vo výške 10.000.- Sk ( t.j. 331,93 eura pri konverznom kurze 30,1260 Sk/ 1 euro) vo forme odloženej platby, pričom konal v rámci svojej obchodnej činnosti a povinný sa zaviazal tieto finančné prostriedky vrátiť zvýšené o poplatok za jeho poskytnutie. Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku však nijakým spôsobom nevyplýva, že povinný konal v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Preto
na uvedený právny vzťah je potrebné použiť spotrebiteľské právne normy t.j. zákon č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, Občiansky zákonník a Smernicu rady EÚ č. 93/13/1984 EHS.
Uzavrel, že z odôvodnenia exekučného titulu nie je známe, aká suma bola povinnému skutočne poskytnutá, či úverová zmluva obsahuje podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, v akej výške bola určená ročná percentuálna miera nákladov, kedy sa povinný dostal do omeškania a akú časť svojej pohľadávky splatil. Rozhodcovský rozsudok iba zaujíma všeobecné stanovisko k výške istiny, pričom túto len vyčíslil. Na základe uvedeného nebolo možné posúdiť, či exekučný titul je v súlade so zákonom resp. sa neprieči dobrým mravom.
Z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku tiež nie je známe z akej sumy boli vypočítané úroky vo výške 36,46 eura a taktiež nie je známa doba úročenia. Ďalej vyčíslené úroky z omeškania vo výške 0,08 % denne z dlžnej čiastky od 31.12.2008 do 31.5.2010 sú v rozpore so zákonom, pretože ročný úrok z omeškania predstavuje 29,20 %. Úroková sadzba NBS ku dňu 31.12.2008 bola vo výške 2,5 %. Úrok z omeškania by v takomto prípade mal byť dvojnásobok diskontnej sadzby, teda 5 % , preto dohodnuté úroky sú v rozpore so zákonom a dobrými mravmi.
Poukázal aj na to, že zo samotnej zmluvy ako aj všeobecných úverových podmienok vyplýva, že boli vopred pripravené dodávateľom pre veľký počet spotrebiteľov a povinný nemohol ovplyvniť ich obsah a zmluvné dojednania. Taktiež vzal do úvahy, že úverové podmienky sú napísané malými písmenami s nahusteným textom bez odsekov, čo znemožňuje ich riadne prečítanie zo strany spotrebiteľa a tým došlo k porušeniu informačnej povinnosti zakotvenej v zákone o spotrebiteľských úveroch. V rozpore so zákonom sa tiež javí aj dohoda o riešení majetkových sporov medzi stranami pred rozhodcovským súdom uvedená v hlave č. 15 § 18 Úverových podmienok, v ktorej je vopred stanovený rozhodca, ktorý bude vec prejednávať. Rozhodovanie pred rozhodcovským súdom nebolo individuálne dojednané s povinným, ale je priamou súčasťou Úverových podmienok, ktoré povinný nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť.
V konečnom dôsledku preto uzavrel, že samotný exekučný titul je neurčitý a nedostatočne odôvodnený, pričom zároveň zaväzuje na plnenie v rozpore so zákonom, čo sa týka úrokov z omeškania a nedostatočnej informovanosti spotrebiteľa, čo spôsobuje nevykonateľnosť tohto exekučného titulu.
Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Navrhol napadnuté uznesenie zmeniť a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie vyhovieť. Vytýkal súdu prvého stupňa, že dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne vec posúdil. Poukázal predovšetkým na zmätočnosť rozhodovania súdu prvého stupňa, keď do 6.5.2011 vydal spolu 247 poverení na vykonanie exekúcie, kedy oprávnený nebol na nedostatky vo svojich návrhoch nijako upozornený a zrazu došlo k náhlemu obratu po tak veľkom množstve vydaných poverení, kedy ich už súd prvého stupňa začal bez ďalšieho zamietať. Nesúhlasil so záverom súdu prvého stupňa, že z odôvodnenia rozhodcovského rozsudku nemožno nijakým spôsobom vyvodiť, ktoré skutočnosti mal rozhodca za preukázané, pretože v rozhodcovskom rozsudku zo dňa 11. augusta 2010 je dostatočne opísaný skutkový stav, z ktorého rozhodca vychádzal pri svojej rozhodovacej činnosti a to v súlade s ust. § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. To, čo mal rozhodca za preukázané je podrobne uvedené pri každom dôkaze, s ktorým rozhodca pri svojej rozhodovacej činnosti prišiel do styku.
Namietal, že zistenie súdu prvého stupňa , že povinný nemohol ako spotrebiteľ ovplyvniť obsah zmluvy, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pretože neskúmal, za akých podmienok bola zmluva uzatvorená, či povinný mal nejaké pripomienky k zmluve a či ich oprávnený odmietol. Súd prvého stupňa teda dospel k záveru, ktorý nemá oporu v dokazovaní a teda svoje rozhodnutie zaťažil zásadnou vadou. S týmto záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí č.j. 23Cdo/1201/2010, v ktorom konštatoval, že súdy sú povinné skúmať konkrétne okolnosti uzatvorenia zmluvy. Povinný s ním dobrovoľne uzavrel zmluvu o úvere a nemal k nej žiadne pripomienky a nebol na neho vyvíjaný žiaden nátlak. Zmluvu a jej prílohy si mohol v kľude prečítať, nechať si čas na rozmyslenie a prípadne si nechať poradiť, či do zmluvného vzťahu vstúpi. Zmluva o úvere, ako aj rozhodcovská doložka je preto v súlade s § 4 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. K tvrdeniu súdu prvého stupňa, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný bez vypočutia povinného, oprávnený uviedol,
že rozhodca po podaní žaloby vyzval povinného k súčinnosti, a to tak, že mu dňa 21.4.2010 odoslal výzvu na vyjadrenie, pričom bol poučený o následkoch jej nedodržania. Povinný túto výzvu rozhodcu neprevzal a dňa 18.5.2010 márne uplynula lehota na vyzdvihnutie zásielky, teda platí , že výzva bol doručená fikciou a žalovaná strana sa v stanovenej lehote nevyjadrila. Je teda zrejmé, že keby spor bol rozhodovaný v rámci súdneho konania, povinný by zostal nečinný. Povinný ani pri prvom úkone, ktorý mu patril nenamietal nedostatok právomoci rozhodcu, z čoho oprávnený vyvodil, že podľa zákona o rozhodcoch by bola založená právomoc rozhodcu, aj keby rozhodcovská doložka bola neplatná alebo keby vôbec neexistovala. Práva povinného teda neboli nijako ukrátené. Rovnako povinný nepodal námietky na predpojatosť rozhodcu a nepodal žiadosť o preskúmanie rozhodnutia iným rozhodcom, a teda nevyužil ani jeden z inštitútov na nápravu rozhodnutia, resp. alternatívu konania. Ďalej uviedol, že exekučný súd nie je súdom nachádzacím, ale vykonávacím a teda nie je oprávnený substituovať preskúmanie súdneho rozhodnutia a preto súd prvého stupňa prekročil svoje právomoci a porušuje svoju povinnosť, keď svojim rozhodnutím de facto jedná za povinného a „napravuje“ jeho nečinnosť.
Napokon uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné, keďže podstatná časť odôvodnenia je postavená na Smernici č. 93/13/EHS a nemá relevantnú oporu v ustanoveniach právnych predpisov Slovenskej republiky, pričom Smernice nie sú priamo aplikovateľné a zostávajú v úlohe interpretačného pravidla. Rozhodcovská doložka je podľa oprávneného platne dojednaná, čo vyvoláva s tým spojené právne účinky. Napadnutým rozhodnutím mu bude objektívne zamedzené domôcť sa reálneho vymoženia pohľadávky, ktorá voči povinnému nepochybne existuje (súd by svojim rozhodnutím v podstate odňal oprávnenému akýkoľvek ďalší zákonný postup vo veci vymoženia tejto pohľadávky).
Na súde prvého stupňa vo veci konal a rozhodoval vyšší súdny úradník. Zákonný sudca o odvolaní oprávneného proti uzneseniu vyššieho súdneho úradníka v súlade s ust. § 374 ods. 4 O.s.p. rozhodol tak, že mu nemieni vyhovieť, preto predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu.
Odvolací súd na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 214 ods. 2 O.s.p. prejednal bez nariadenia pojednávania, preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa aj s konaním ktoré mu predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je nedôvodné.
Odvolací súd sa stotožnil aj s odôvodnením napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O.s.p.), preto len na zdôraznenie správnosti dôvodov uznesenia súdu prvého stupňa s poukazom na odvolacie námietky oprávneného, považuje za potrebné dodať :
V podanom odvolaní oprávnený namietal, že súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho závery nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Menovite namietal predovšetkým rozsah preskúmavacej právomoci exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku a nedôvodné posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej, a teda neplatnej podmienky.
Podľa ust. § 44 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie.
Citované ustanovenie Exekučného poriadku obsahuje úpravu tzv. ostatnej preventívnej kontroly zákonnosti (v rámci exekučného konania), podstatou ktorej je preskúmanie, či žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul sú v súlade so zákonom. Len súlad všetkých troch uvedených písomností so zákonom umožňuje udelenie poverenia, kým naopak nesúlad i len jednej z nich so zákonom udelenie poverenia vylučuje.
V posudzovanej veci preto nemožno súhlasiť s odvolaním oprávneného v časti, v ktorej namietal, že exekučný súd prekročil rámec svojej preskúmavacej činnosti zverenej mu zákonom č. 233/1995 Z.z. v znení neskorších predpisov. Práve citované ust. § 44 ods. 2 tohto zákona totiž zakotvuje nielen
možnosť, ale i povinnosť exekučného súdu zamietnuť žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v prípade nesúladu tejto žiadosti alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom.
Pri výkone exekúcie na základe rozhodnutia, ktorým je rozsudok rozhodcovského súdu je potrebné vychádzať z toho, že kým formálna právoplatnosť je vždy bezvýnimočná, materiálna právoplatnosť rozhodnutia nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov z nej existujú výnimky. Určenie týchto dôvodov patrí zákonu. Takouto v zákone stanovenou výnimkou je aj ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktoré obsahuje osobitný prieskumný inštitút a ustanovuje prieskumnú právomoc exekučného súdu, keď umožňuje exekučnému súdu zastaviť exekučné konanie: a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a/ a b/ alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. V prípade zistených nedostatkov podľa § 45 ods. 1 písm. b/ alebo c/ súd zastaví exekučné konanie aj bez návrhu (ods. 2 cit. ustanovenia). Ustanovenie § 45 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní dáva teda exekučnému súdu oprávnenie posudzovať rozhodcovský rozsudok tak, ako keby právoplatný nebol a to posudzovať ho z hľadísk uvedených v tomto ustanovení.
Pokiaľ zákonná úprava dáva exekučnému súdu právo (a povinnosť) preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené jeho výrokovou časťou je dovolené a nie je v rozpore s dobrými mravmi a exekučný súd už v rámci postupu podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku zistí, že sú splnené podmienky na zastavenie exekúcie podľa ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zodpovedá zákonu (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Základnou podmienkou na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je teda platný exekučný titul, ktorý nezaväzuje na plnenie objektívne nemožné, právom nedovolené a v rozpore s dobrými mravmi. V danej veci exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, vydaný na základe rozhodcovskej doložky uvedenej v prílohe Zmluvy o úvere uzavretej medzi účastníkmi konania. Preto základnou podmienkou na posúdenie, či plnenie, na ktoré rozhodcovský rozsudok zaväzuje, je plnenie právom dovolené je posúdenie, či rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe platne dohodnutej rozhodcovskej doložky.
V posudzovanom prípade rozhodcovská doložka nie je uvedená priamo v zmluve, ale je uvedená v jej prílohe - Úverových zmluvných podmienkach spoločnosti M. I. X. Y..X.., v ktorých je dohodnutá výlučná právomoc prejednávať spory zo zmluvy jediným rozhodcom, určeným oprávneným.
Odvolací súd sa stotožňuje s posúdením uvedenej doložky ako neprijateľnej podmienky, nakoľko sa ňou povinný, ako spotrebiteľ reálne vopred vzdal práva na účinnú obranu, a to či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľné a čo má podľa § 53 ods. 1, ods. 4 Obč. zák. za následok, že táto podmienka je od počiatku neplatnou.
K tvrdeniu oprávneného, že súd nemal za preukázané, či povinný mal k zmluve, príp. k jej prílohe, nejaké pripomienky a že povinný si mal možnosť zmluvu a jej prílohu v kľude prečítať, odvolací súd poukazuje na správne závery súdu prvého stupňa, že úverové podmienky sú napísané malým nahusteným písmom, čo znemožňuje ich riadne prečítanie . V posudzovanom prípade sa jedná o predformulované úverové podmienky, kde povinný nemal reálnu možnosť ovplyvniť ich obsah. Vo všeobecnosti možno uzavrieť, že zmluvy sa uzatvárajú prijatím podmienok oprávneného, čoho dôkazom je skutočnosť, že ani v jednom spore žalobcu z rovnakých zmlúv neboli dohodnuté odlišné podmienky od formulárového znenia zmluvy a jej podmienok. Úverové podmienky a v nich uvedená rozhodcovská doložka neboli individuálne vyjednané ani v posudzovanom prípade.
K ďalšej námietke oprávneného odvolací súd uvádza, že vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci. Nie je tým preto daná ani prekážka uplatnenia práva na všeobecnom súde.
V nadväznosti na uvedené právne závery rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žiadosti na udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zodpovedá zákonu, keď už z dôvodu, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a teda plnenie ním uložené, nemožno
považovať za plnenie právom dovolené a v súlade s dobrými mravmi, žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nemožno vyhovieť.
Práve z týchto dôvodov odvolací súd podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil napadnuté uznesenie ako vecne správne.
Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č.757/2004 Z.z. v znení účinnom od 1. mája 2011).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.