Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11C-61-2007.pdf
PDF · 192.25 KB
Case nature
Area
Subarea
11C/61/2007
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v C. v konaní pred samosudcom JUDr. Branislavom Králom, v právnej veci navrhovateľov: 1/ F. S., bytom R. F. XXX, XXX XX, občan SR, 2/ Z. K., bytom R. F. XXX, XXX XX, občan SR, 3/ B. K., bytom R. F. XXX, XXX XX, občan SR, 4/ Z. L., bytom R. F. XXX, XXX XX, občan SR, všetci zastúpení IURISTICO, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Štefánikova 26, 040 01 Košice proti odporcovi: Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, so sídlom Odborárske námestie č. 3, Bratislava, IČO: 30 779 618, o vrátenie časti kúpnej ceny, takto
rozhodol:
Súd žalobný návrh v celom rozsahu zamieta.
Súd odporcovi náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Navrhovatelia sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu návrhom doručeným súdu dňa 14. 8. 2006 domáhali vrátenia časti kúpnej ceny (resp. vydania bezdôvodného obohatenia) za odpredaj bytov vo vlastníctve odporcu podľa zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, a to z dôvodu relatívnej neplatnosti právnych úkonov (jednotlivých zmlúv o prevode vlastníckeho práva k bytom) v časti dohodnutej kúpnej ceny, spočívajúcej v porušení povinnosti odporcu odpredať byty za regulovanú cenu (t.j. domáhali sa vrátenia tej časti kúpnej ceny, ktorá presahovala najvyššiu zákonnú prípustnú kúpnu cenu v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 182/1993 Z.z. , nakoľko podľa navrhovateľov bola kúpna cena za odpredaj jednotlivých bytov dohodnutá v rozpore s cenovým predpisom).
Navrhovatelia žalobný návrh odôvodnili tým, že odporca bol vlastníkom bytového domu K. súpisné číslo XXX (ďalej len "bytový dom"), ktorý je zapísaný na LV č. XXX pre katastrálne územie R. F. vedenom správou katastra Poprad. Bytový dom je postavený na pozemku parc. č. XXX/XX, druh- zastavané plochy o výmere 152m2, ktorý je zapísaný na LV č. XXX pre kat. úz. R. F.. Odporca nebol vlastníkom pozemku zastavaného bytovým domom. Okolnosti, za ktorých bol odporca zapísaný ako vlastník bytového domu, sú nasledovné:
1. Na základe hospodárskej zmluvy č. XXXX/XX zo dňa XX.XX.XXXX Slovenská správa rekreačnej starostlivosti revolučného odborového hnutia Bratislava a Okresný národný výbor v Poprade zastúpený Stavoinvestou, inž. org. Košice ako odberateľ prevzal bytový dom od dodávateľa Pozemné stavby n.p. Poprad, pričom kolaudačné konanie prebehlo dňa 30.10.1975. Generálnym projektantom stavby bol Stavoprojekt - Košice. Registračné číslo stavby bolo XXXXXXX.
Predmetom dodávky bolo osem bytových jednotiek bytového domu K., vodovodná prípojka, kanalizačná prípojka a plynovodná prípojka. Náklady na ich dodanie boli podľa hospodárskej zmluvy za bytový dom 1.259.863,-Kčs, za vodovodnú prípojku 14.000,-Kčs, za kanalizačnú prípojku 12.000,-Kčs a za plynovodnú prípojku 6.000,-Kčs, teda spolu 1.291.863,-Kčs. V splátkach bolo uhradených za bytový dom 1.018.896,-Kčs, za vodovodnú prípojku 7.640,-Kčs, za kanalizačnú prípojku 8.994,-Kčs a za plynovodnú prípojku 2.281,-Kčs, teda spolu 1.037.811,-Kčs.
2. Bytové domy na sídlisku boli pridelené Mestom N. R. Slovenskej správe rekreačnej starostlivosti ROH resp. jednotlivým podnikom pre ich zamestnancov (v danom prípade išlo o zotavovňu ROH Urán). Stalo sa tak aj v prípade iných podnikov poskytujúcich služby cestovného ruchu vo Vysokých Tatrách, napr. Železnice, Interhoteli, Javorina, slovenské štátne kúpele. K prideleniu bytového domu, v ktorom sa predmetný byt nachádza, do trvalého užívania zo strany Mesta Vysoké Tatry Slovenskej správe rekreačnej starostlivosti ROH (zotavovni Urán) došlo až v roku 1977.
Výstavbu sídliska riadil riaditeľ odboru výstavby Ministerstva stavebníctva v Bratislave, Ing. A. E..
3. Až podľa zoznamu nehnuteľností odborárskeho majetku, kde prichádza k zmene vlastníckych vzťahov v prospech odporcu, bytový dom mal byť prevedený na odporcu, pričom však nepatril do vlastníctva slovenskej správy rekreačnej starostlivosti ROH, ale do jej trvalého užívania.
Podľa ustanovení §29 ods. 8 prvej a druhej vety zákona č. 182/1993 Z.z. , ktoré boli zmenené zákonom č. 400/2002 Z.z. , ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.9.2002, vlastníci domov uvedení v odseku 7 a v § 17 ods. 3 písm. c) až f) sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu. To platí aj o vlastníkoch uvedených v §17 ods. 3 písm. g) a h) zákona o vlastníctve bytov.
Podľa §17 ods. 3 písm. g) zákona o vlastníctve bytov je povinnou osobou záujmové združenie právnických osôb a do roku 1989 spoločenská organizácia Revolučné odborové hnutie a jej právny nástupcovia , a to príslušné odborové zväzy odborových organizácií a následne Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácii v SR, ktorá nadobudla do vlastníctva byty postavené v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných prepisov platných v čase výstavby bytov.
Bytový dom bol postavený v občianskej vybavenosti v rokoch 1973 až 1976 v rámci výstavby celého sídliska, kedy bolo postavených 164 bytových jednotiek zo štátnych prostriedkov.
Výstavbu financoval vtedajší Východoslovenský krajský národný výbor v Košiciach z prostriedkov, ktoré boli presunuté na Okresný národný výbor v Poprade. Zástupcom štátu v tejto akcii bol- podnik Stavoinvesta, inž. org. Košice.
Celé sídlisko (164 bytových jednotiek v 18 bytových domoch), t.j. bytové domy Január až December, Jar až Zima, Mesiac a Rok, boli projektované naraz, pričom komplexnú projektovú a investičnú prípravu, ako aj riešenie inžinierskych sietí a vybavenosť stavby zabezpečili generálny projektant stavoprojekt Košice a Mestský národný výbor v Starom Smokovci. O tom svedčí aj tá skutočnosť, že každý bytový dom na sídlisku má rovnaké registračné číslo XXXXXXX. Ďalej je tento záver podporovaný tým, že všetky bytové domy, ako aj odovzdávacie a preberacie protokoly sú navlas rovnaké. Jediný rozdiel je pri podnikoch, do užívania ktorých boli bytové domy prenechané.
Tieto podniky prevzali bytové domy pre svojich zamestnancov. V danom prípade Slovenská správa rekreačnej starostlivosti ROH Bratislava bytový dom prebrala pre podnik - zotavovňu ROH Urán v Tatranskej Lomnici.
Zotavovňa ROH Urán byty v bytovom dome následne aj administratívne spravovala a ich správu previedla na Oblastné údržbárske stredisko ROH potom, čo bolo zriadené (neskôr Technické služby SOREA).
Z uvedeného je podľa navrhovateľov zrejmé, že jednotlivé podniky prispeli na výstavbu sídliska, aby tak získali byty pre svojich zamestnancov. V súlade s vtedy platnou legislatívou sa tak mohlo stať výlučne na základe združovania prostriedkov socialistických organizácií.
Navrhovatelia viackrát žiadali o prevod vlastníckeho práva k bytu. Stalo sa tak písomnými žiadosťami zo dňa 5.1.1995, 18.3.1998,30.8.1999, 6.9.1999 a 28.9.2002.
Vzhľadom na uvedené podľa navrhovateľov odporcovi vznikla povinnosť uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníckeho práva k bytu za regulovanú cenu. Odporca však napriek tomu odmietal s navrhovateľmi uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytom za regulovanú cenu, čo navrhovateľom naposledy oznámil listom zo dňa 2.9.2004.
Napriek tomu navrhovatelia uzatvorili s odporcom zmluvy o prevode vlastníctva k bytom za kúpnu cenu, ktorú požadoval odporca.
S prihliadnutím k vyššie uvedeným skutočnostiam (že v kúpnych zmluvách dohodnutá kúpna cena je podľa navrhovateľov určená v rozpore s cenovým predpisom - zákonom 182/1993 Z.z. -§29 ods. 8 piatej vety v spojení s § 18 ods. 1 a §18a ods. 1 ) sa navrhovatelia dovolávajú relatívnej čiastočnej neplatnosti týchto kúpnych zmlúv v časti kúpnej ceny prevyšujúcej najvyššiu zákonnú prípustnú kúpnu cenu a tento rozdiel žiadajú voči odporcovi vydať titulom bezdôvodného obohatenia.
Odporca v písomnom vyjadrení k žalobnému návrhu zo dňa 10.1.2007 žiadal žalobný návrh ako nedôvodný zamietnuť s odôvodnením, že naďalej zastáva názor, že stanovenie cien bytov nie je v rozpore so zákonom 182/1993 Z.z. . Navrhovatelia, tak ako predtým, ani od nadobudnutia bytov do vlastníctva nepredložili odporcovi žiadne nové dôkazy, ktoré by mohli meniť právny stav veci. Odporca uviedol, že v rámci predaja bytov boli kupujúci ako nájomcovia podrobne informovaní o spôsobe stanovenia kúpnej ceny a dôvodoch takéhoto postupu. Problematika kúpnej ceny bola predmetom mnohých rokovaní a sťažností a to aj na najvyšších orgánoch SR. Odporca uviedol, že z existujúcich dokladov týkajúcich sa obytného domu K. nevyplýva, že by išlo o obytný dom postavený v rámci združených finančných prostriedkov. Odporca má za to, že obytný dom K. bol postavený z vlastných finančných prostriedkov ich predchodcu a preto odporcovi nevznikla povinnosť previesť byty do vlastníctva nájomcom za ceny podľa §18 ,18a,18b zákona o vlastníctve bytov.
Súd vykonal dokazovanie výsluchom právnych zástupcov účastníkov, výsluchom svedkov prostredníctvom dožiadaných súdov a to, MUDr. N.Q. S., O. X., Ing. Š. F., U. N., P.. T. Š.G., P.. A. Č., E. Z., oboznámením sa s listinnými dôkazmi založenými v spise a to: vyjadrením Vojenského zdravotníckeho zariadenia, a.s., Železníc SR, Mesta Vysoké Tatry, Kúpele Nový Smokovec, a.s., rozhodnutím Mestského národného výboru Vysoké Tatry o povolení užívať stavbu zo dňa 10.5.1976 zn. XXX/Ga/XXXX, situačnou správou zo dňa 16.10.1972, Zápisom o odovzdaní a prevzatí bytového bloku mesiac sídlisko XXX vrátane prílohy č. 2, rozhodnutím o povolení užívať stavbu zo dňa 19.7.1976 zn. XXX/GA/XXXX, zápisom o odovzdaní a prevzatí bloku September - 164, sídlisko Tatranská Lomnica s dátumom začatia konania 30.10.1975, zápisom o odovzdaní a prevzatí bloku MESIAC - sídlisko XXX s dátumom začatia konania 29.6.1976, zápisom o odovzdaní a prevzatí bloku Z. - XXX, sídlisko Tatranská Lomnica s dátumom začatia konania 30.6.1975, zápisom o odovzdaní a prevzatí bloku B. - sídliskoXXX, Tatranská Lomnica s dátumom začatia konania 20.6.1975, Hospodárskou zmluvou zo dňa 20.4.1990, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, z ktorého ustálil nasledovný skutkový a právny stav:
V predmetnom spore vyvstali na riešenie dve otázky. Po prvé, či odporcovi (ako subjektu povinnému podľa § 17 ods. 3 písm. g) zákona č. 182/1993 Z.z. účinného v čase doručenia žiadosti o odpredaj bytov) vznikla povinnosť odpredať nájomcom (navrhovateľom) byty za regulovanú cenu, t.j. či išlo o byty v bytových domoch, ktoré boli vystavané v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných predpisov platných v čase výstavby bytov (zákon č. 109/1964 Zb. Hospodársky zákonník, vyhláška Ministerstva financií č. 86/1968 Zb. o združovaní prostriedkov socialistických organizácií). Po druhé, či navrhovatelia sa právne mohli dovolávať relatívnej neplatnosti časti právneho úkonu (kúpnych zmlúv) v časti určenia ceny bytov, za predpokladu, že od počiatku mali vedomosť, že dojednaná kúpna cena môže odporovať cenovému predpisu resp. či tu nebolo namieste žalovať odporcu o nahradenie prejavu vôle podľa § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v platnom znení.
Pokiaľ ide o prvú otázku, právny zástupca navrhovateľov (v dôsledku toho, že sa doposiaľ nepodarilo zabezpečiť zmluvu o združení finančných prostriedkov) mal za to, že existenciu takejto zmluvy bude preukazovať výsluchom účastníkov a navrhnutých svedkov.
Inak povedané v danom spore dôkazné bremeno o tom, že výstavba obytného domu, v ktorom sa nachádzajú aj prevádzané byty sa realizovala (financovala) v rámci združovania finančných prostriedkov, zaťažovalo navrhovateľov.
V tomto smere súd vypočul navrhnutých svedkov, ako aj sa oboznámil s existujúcimi dokladmi založenými účastníkmi konania.
Svedok MUDr. N. S. vo svojej výpovedi uviedol, že nemá vedomosť, že takéto sídlisko existuje a nemá vedomosť, že to organizácia v ktorej pracoval budovala. Nevedel uviesť kedy sa takéto sídlisko stavalo. Jediné čo si pamätal bolo to, že bol riaditeľom spoločnosti Kúpele štátny podnik, a že oni predávali byty svojim zamestnancom za ceny cca vo výške 30.000,-Sk, nakoľko tieto ceny boli stanovené direktívne. Zároveň však vo svojej výpovedi uviedol, že za jeho pôsobenia nebola postavená žiadna bytová výstavba, nakoľko uviedol, že nebolo za čo. Pokiaľ ide o otázku jeho vedomosti o združovaní finančných prostriedkov na bytovú výstavbu uviedol, že má len všeobecnú vedomosť pretože vie, z vypisovania privatizačných projektov, že kúpele boli združované. O tom, či sa aj podpisovali nejaké zmluvy o združovaní finančných prostriedkov svedok vedomosť nemal.
Svedok O. X. vo svojej výpovedi uviedol, že sa do Tatranskej Lomnice prisťahoval v roku 1975 a od roku 1994 do roku 2002 vykonával funkciu primátora Mesta Vysoké Tatry, pričom za jeho pôsobenia sa začali odpredávať byty do osobného vlastníctva, aj na sídlisku v Tatranskej Lomnici. Oni (Mesto Vysoké Tatry) predávali v prvom rade mestské byty, lebo zo zákona ani iné byty predávať nemohli. Čo sa týka ceny bytov, vychádzalo to tak, že byty sa predávali zhruba za 50.000,-Sk v zmysle príslušného zákona. Čo sa týka výstavby sídliska v Tatranskej Lomnici, keď svedok prišiel bývať do Tatier, väčšia časť sídliska už bola vystavená a zvyšok sa ešte dobudovával. Čo sa týka odpredaja bytov, tieto sa predávali za regulované ceny a to tak, že byty boli od spoločnosti Interhotel Tatry bezplatne prevedené na Mesto Vysoké Tatry a Mesto Vysoké Tatry potom tieto byty odpredávalo nájomcom za regulované ceny. Prevod bytov zo spoločnosti Inerhotel Tatry na Mesto Vysoké Tatry bol dobrovoľný a všetky finančné prostriedky, ktoré mesto získalo odpredajom bytov zostali mestu. V tej dobe kedy sa byty odpredávali sa len rozbiehal predaj bytov do osobného vlastníctva, pričom v tej dobe ešte nebola povinnosť predať byty zo strany spoločnosti Interhotely na nájomcov. V tom čase ani mesto nebolo povinné predávať byty.
Svedok Š. F. vo svojej výpovedi uviedol, že pracoval v tej dobe na Národnom výbore Vysoké Tatry, investorom bol Okresný národný výbor a samotnú činnosť vykonávala Stavoinvesta. Pokiaľ vie, stavalo sa štátne sídlisko, ale 3 najväčšie podniky Tatranská správa, Interhotely a Sorea boli spoluinvestormi a podieľali sa na výstavbe sídliska. Pokiaľ ide o zmluvu o združovaní finančných prostriedkov svedok uviedol, že si myslí, že takáto zmluva musela byť. Podľa svedka sa sídlisko projektovalo pre výstavbu a najväčšie podniky boli vyzvané, aby sa finančne podieľali na výstavbe tohto sídliska. Za túto investíciu dostali potom tieto spoločnosti bytové domy. Podľa svedka išlo o združenú investíciu a časť zaplatila Sorea z vlastných prostriedkov.
Svedok U. N., vo svoje výpovedi uviedol, že od roku 1972 do roku 1979 pracoval ako zamestnanec Mestského úradu na odbore výstavby ako samostatný referent. Keď došlo k odsúhlaseniu projektov a výstavby v Tatrách, bolo to predložené Okresnému fondu. Okresný úrad vybavil peniaze, plánoval sa finančný odbor Okresného úradu Poprad, za štátne peniaze sa začalo s výstavbou. Kolaudácia prvých objektov bola v roku 1974 a ukončenie celého sídliska v roku 1976. Bol spolu so svedkom F. prizvaný na kolaudáciu. Čo sa týkalo financií, tie v podstate ani nevideli, tieto prebiehali cez plánovací a finančný odbor Okresného úradu.
Svedok A. Č. vo svojej výpovedi uviedol, že sídlisko začal budovať vtedajší investor Okresný národný výbor. V tom čase odbory dostávali novú zotavovňu Urán v Tatranskej Lomnici, ktorej riadením bol poverený. V tom čase potrebovali byty pre kľúčových zamestnancov tohto a iných zotavovní v Tatrách. Nadriadené orgány odborov preto požiadali vtedajší ONV o dokúpenie dvoch bytoviek. Bolo im vyhovené a boli im pridelené bytovky September a Mesiac. Svedok bol poverený ich spravovaním. Cena jednej bytovky bola 1.300.000,-Kčs. Zúčastnili sa aj na kolaudácii, odovzdaní týchto bytoviek a prevzali ich aj do užívania. Ostatné bytovky zostali v správe mesta. Nepatrili im a preto sa o ne ani nezaujímali. Svedok uviedol, že vtedy bol rozdiel vo vlastníctve štátu a odborov, preto ostatné hotely, ktoré mohli používať bytovky zrejme nemuseli sa majetkovo vyrovnať s ONV. Svedok uviedol, že prevod pozemkov okolo bytoviek a tie pozemky, na ktorých boli bytovky postavené bol bezplatný. Svedok mal za to, že bytovky odbory riadne odkúpili a úhradu za ne previedol buď Ústredná správa rekreační péče v Prahe alebo najpravdepodobnejšie Investičný odbor Slovenskej odborovej rady (ROH). Dodatočne ešte platili aj prípojky k objektom. Obdobná situácia bola aj pri bytovom dome September v Tatranskej Lomnici. Svedok mal na starosti aj odstraňovanie kolaudačných závad na oboch bytových domoch. Jeho zástupca sa zúčastnil kolaudácie na oboch bytových domoch a museli aj požiadať o povolenie užívania a o pridelenie popisných čísiel. Svedok uviedol, že odbory mali vlastné finančné zdroje z príspevkov a nemali financie zo štátneho rozpočtu.
Svedkyňa Ing. T. Š. vo svojej výpovedi uviedla, že bola riaditeľkou Interhotel Tatry, najprv š.p. po transformácii Inetrhotel Tatry, a.s. Nevedela však uviesť, ako sa v tom čase budovalo predmetné sídlisko.
Svedok E. Z. vo svojej výpovedi uviedol, že výstavba týchto bytových jednotiek sa pripravovala intenzívne, vtedy odborárska rekreácia začala mať expanziu vo výstavbe pričom tu bola snaha združiť investície a postaviť bytovky. Slovenská správa rekreačnej starostlivosti bola nositeľom spoluinvestorstva, ale keďže to nebola vlastná investícia nevykonávala priamy investorský dozor. Svedok bol v tom čase vedúci investičného odboru Slovenskej správy rekreačnej starostlivosti ROH. Podľa svedka ako priamy investor mali na odbore za úlohu riešiť celú predprojektovú prípravu, projektovú prípravu až po realizáciu a kolaudáciu. Podľa svedka mala byť podpísaná aj zmluva v rokoch 1974 až 1975 a za odbory ju mala podpisovať asi Slovenská správa rekreačnej starostlivosti alebo Hospodársko finančný odbor slovenskej odborovej rady. Na otázku súdu svedok uviedol. Že mu predvčerom volala p. L., ktorá je dcérou jednej z navrhovateliek s tým, či si pamätá niektoré skutočnosti z tohto obdobia, a či je ochotný vypovedať ako svedok. Svedok uviedol, že pozná aj manžela navrhovateľky v 4. rade.
Spoločnosť kúpele Nový Smokovec, a.s. vo svojom vyjadrení zo dňa 7.1.2009 uviedla, že nedisponuje žiadnymi dokladmi na základe ktorých by bolo možné preukázať existenciu zmluvy o združovaní finančných prostriedkov.
Vojenské zdravotnícke zariadenia, a.s. vo svojom písomnom vyjadrení uviedli, že pokiaľ ide bytový dom Zima (ide o bytový dom na tom istom sídlisku -XXX b.j.), táto spoločnosť tam mala štyri byty pre bývalú Vojenskú ozdravovňu Tatranské Matliare a štyri byty pre bývalú Vojenskú zotavovňu Tatranské Zruby. Byty v bytovom dome Zima užívané ich zamestnancami boli obecné a patrili mestu Vysoké Tatry. Ich pôvodným zamestnancom boli tieto byty odpredané do osobného vlastníctva. Bližšie informácie o týchto prevodoch uvedená spoločnosť neeviduje.
Železnice Slovenskej republiky vo svojom stanovisku uviedli, že v uvedenej lokalite boli SR - Železnice SR správcom dvoch obytných domov a to F. s.č. XXX a domu Z. s.č. XXX. Všetky byty v oboch týchto obytných domoch boli nájomcom odpredané za vypočítané ceny v zmysle §5 ods. 1 a §16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Mesto Vysoké Tatry vo svojom oznámení uviedlo, že byty v bytových domoch, ktorých vlastníkom bolo mesto boli mestom predávané novým vlastníkom bytov za regulované ceny podľa zákona č. 182/1993 Z.z. . Mesto však nemá informácie za aké ceny predávali byty organizácie (napr. Jednotný majetkový fond, Železnice SR, Interhotely a pod.) Rovnako Mesto Vysoké Tatry nemá vedomosť o spôsobe financovania výstavby bytov na sídlisku v Tatranskej Lomnici.
Z rozhodnutia Mestského národného výboru Vysoké Tatry - Starý Smokovec zn. 105/Ga/1976 zo dňa 10.5.1976 vyplýva, že mestský národný výbor povolil užívať stavbu 164 (bytových jednotiek, ďalej len "b.j.") Tatranská Lomnica - 8b.j. blok Zima plus prípojky (vodovodná a kanalizačná). Bližšie údaje ohľadne financovania týchto bytových jednotiek predmetné rozhodnutie neobsahuje.
Zo situačnej správy zo dňa 16.10.1972 vyplynulo, že pri rokovaní na ONV v Poprade s vedúcim plánovacieho odboru s Ing. A. H. za prítomnosti podpredsedu MsNV s Ing. F. a vedúceho zotavovne Urán s P.. Č. bolo nám (právnemu predchodcovi odporcu) oznámené, aby ROH uplatnilo požiadavku na ONV Poprad o dva objekty po 8 bytov, pričom MsNV vo Vysokých Tatrách prehodnotí všetky vystavané objekty a ich rozdelenie spolu s menným zoznamom - poradovníkom, kto v týchto bytovkách má byť ubytovaný. Zatiaľ dáva výhľad na získanie 1 objektu s 8 bytmi v hodnote cca 160.000 - 200.000,-Kčs za jeden byt, t.j. pri 8 bytoch v 1 objekte cca 1.600.000,-Kčs. V odpovedi na žiadosť o pridelenie bytovky budú dané presné pokyny o ďalšom postupe. S dokončením výstavby bytovky možno počítať v roku 1975.
Zo zápisu o odovzdaní a prevzatí dokončenej dodávky výstavby 8 b.j. bloku Z. sídlisko XXX b.j. Tatranská Lomnica vyplynulo, že odberateľ - Slovenská správa rekreačnej starostlivosti ROH Bratislava a Okresný národný výbor Poprad prevzal objekt 43, 8 bytových jednotiek bloku Mesiac plus ŽD plus vytýčenie plus vodovodnú a kanalizačnú prípojku, všetko na sídlisku XXX bytových jednotiek Tatranská Lomnica. Podľa bodu 8 Zápisu výstavba sa vykonávala na základe hospodárskej zmluvy č. 1417/75 zo dňa 4.7.1975, so začatím výstavby podľa hospodárskej zmluvy 09/75 (skutočné začatie 09/75) a dokončením výstavby podľa Hospodárskej zmluvy 09/76 (skutočné dokončenie 06/76), t.j. výstavba bola dokončená v predstihu. Podľa bodu 23 zápisu, bola cena preberanej dodávky podľa hospodárskej zmluvy 1.324.000,-Kčs, z toho 8 b.j. bloku Z. 1.302.000,-Kčs, vodovodná prípojka 9.000,-Kčs a kanalizačná prípojka 13.000,-Kčs. Ku dňu začatia preberacieho konania bolo zaplatené 1.045.536,-Kčs.
Zo zápisu o odovzdaní a prevzatí dokončenej dodávky výstavby 8 b.j. bloku K. sídlisko XXX b.j. Tatranská Lomnica vyplynulo, že odberateľ - Slovenská správa rekreačnej starostlivosti ROH Bratislava a Okresný národný výbor Poprad prevzal objekt 8 bytových jednotiek bloku September plus ŽD plus vodovodnú, kanalizačnú a plynovú prípojku, všetko na sídlisku 164 bytových jednotiek Tatranská Lomnica. Podľa bodu 8 Zápisu výstavba sa vykonávala na základe hospodárskej zmluvy č. XXXX/XX zo dňa 31.10.1974, so začatím výstavby podľa hospodárskej zmluvy XX/XX, XX/XX (skutočné začatie XX/ XX,XX/XX) a dokončením výstavby podľa Hospodárskej zmluvy XX/XX. Podľa bodu 23 zápisu, bola cena preberanej dodávky podľa hospodárskej zmluvy 1.291.863,-Kčs, z toho 8 b.j. bloku K. 1.259.863,- Kčs, vodovodná prípojka 14.000,-Kčs a kanalizačná prípojka 12.000,-Kčs, plynová prípojka 6.000,-Kčs. Ku dňu začatia preberacieho konania bolo zaplatené 1.037.811,-Kčs (formou splátok).
Ostatné zápisy o odovzdaní a prevzatí dodávky bytovej výstavby založených v súdnom spise sa týkali bytových blokov Z. B. B. na rovnakom sídlisku v Tatranskej Lomnici. Keďže odberateľom týchto objektov bol len Okresný národný výbor Poprad (a nie právny predchodca odporcu - Slovenská správa rekreačnej starostlivosti ROH) súd týmto zápisom nevenoval ďalšiu pozornosť (predmetom sporu boli totiž byty v obytnom bloku September). Treba tu len uviesť, že aj tieto objekty boli stavané na základe
hospodárskych zmlúv a to č. XXXX/XX zo dňa 4.10.1974 (blok Z.) a č. XXXX/XX zo dňa 4.10.1974 (blok B.).
Odporca sa k vykonanému dokazovaniu vyjadril v tom smere, že združovanie finančných prostriedkov na výstavbu sa v minulosti riadilo predpismi Hospodárskeho zákonníka - §391 ods. 2 a právneho predpisu na ktorý sa tento zákonník odvolával - vyhláška MF 86/1968 Zb. o združovaní prostriedkov socialistických organizácií. V zmysle tohto predpisu v minulosti mohlo dôjsť k združovaniu subjektov, ich finančných prostriedkov na určitý spoločný účel. Združovanie týchto prostriedkov sa uskutočňovalo na základe písomnej zmluvy, v ktorej si zmluvné strany vopred museli dohodnúť výnos z tejto združenej akcie a naviac museli sa subjekty vopred dohodnúť, ktorý zo združovateľov bude po dokončení stavby vlastníkom a správcom takto realizovanej stavby. Pokiaľ ide o byty v Tatranskej Lomnici, nájomcovia týchto bytov sa o odkúpenie bytov pokúšali od čias prijatia zákona č. 182/1993 Z.z. rôznymi prostriedkami a rôznymi výkladmi tohto zákona. Opakované pokusy vyvíjali po každej novele tohto zákona, domnievajúc sa, že sa ich to týka. Odporca spolu so zástupcami nájomcov vyvinul dostatočné úsilie, aby bolo preukázané, že byty boli postavené v rámci združenej investičnej výstavby tak, aby bol naplnený zákon. Tieto pokusy boli bezúspešné, nakoľko neexistoval dôkaz o pravdivosti tvrdenia zástupcov nájomcov. Neskôr došlo k spoločnej dohode, že odporca byty nájomcom odpredá, avšak nakoľko nie je subjektom povinným pre všetky byty, ktoré vlastní, dohodli sa zmluvné strany na kúpnej cene, ktorá zodpovedá účtovnej cene, z dôvodu, že nižšia cena by u predávajúceho vyvolala stratu. Nájomcovia dobrovoľne súhlasili s odkúpením bytov. Týmto spôsobom došlo k odpredaju bytov v obytných domoch Z., K., M.. Po určitej dobe bola podaná žaloba zo strany 4 nájomcov. Navrhovatelia však nepredložili žiadny relevantný doklad, ktorým by bolo preukázané, že uvedené byty boli postavené na základe takej zmluvy, ktorá by zodpovedala citovanej vyhláške 86/1968 Zb. Ani výpoveďami svedkov nebola preukázaná existencia zmluvy o združení finančných prostriedkov. Výpovede boli nejasné, pričom výpovede svedkov nemožno vyhodnotiť ako relevantný dôkaz a náhradu tak dôležitého dokumentu, akým mala byť zmluva o združení finančných prostriedkov, ktorá musela spĺňať písomnú formu ako aj obsahovať ďalšie dojednania, ktorých neprítomnosť by spôsobovala jej neplatnosť. Odporca má za to, že odbory (právny predchodca odporcu) v roku 1976 uvedené byty od MsNV Vysoké Tatry riadne kúpili a za byty riadne zaplatili. Nastala situácia, že mesto voľné obytné domy neobsadilo v rámci svojho poradovníka a preto odbory prejavili záujem o ich kúpu, ku ktorej došlo ešte pred kolaudáciou domov. Z kolaudačného rozhodnutia vyplýva, že odbory už kolaudovali len svoje byty, za ktoré zaplatili, pričom každý jeden byt v obytnom dome bol od samého začiatku do odpredaja nájomcom v užívaní len pracovníkmi odborov. Teda vychádzajúc z podstaty výkladu o združenej investičnej výstavbe tu chýbajú byty s cudzím prvkom, teda byty, ktoré by v obytných domoch, ktoré boli do odpredaja vo vlastníctve odporcu, mali obývať nájomcovia iného združovateľa. Odbory teda zaplatili za svoje byty a nedisponovali, ani nespravovali nikdy byty cudzích subjektov.
Odporca ďalej uviedol, že neboli preukázané dôkazy o tom, že do vlastníctva predchodcu odporcu bol v tejto súvislosti vnesený hmotný národný majetok bezodplatne nejakou štátnou organizáciou, ani dôkaz o tom, že by bol poskytnutý príspevok či pôžička na výstavbu, nebol v zmluve vyhradený podiel na výnose pre štátnu organizáciu, ktorá by bola mala vložiť finančné prostriedky (ako to vyplýva z vyhlášky 86/1968 Zb. ). V danom prípade mal odporca za to, že išlo od samého počiatku nadobudnutia vlastníctva o výlučné vlastníctvo predchodcu odporcu, bez spoluúčasti akéhokoľvek združovateľa. Išlo o reálne vlastníctva k dvom bytovým domom na sídlisku XXX b.j. v Tatranskej Lomnici, ktoré na žiadosť zástupcov odborov boli prevedené odplatne do výlučného vlastníctva predchodcu odporcu. Tvrdenie navrhovateľa v žalobe, že predmetné domy Z. a K. boli postavené zo štátnych prostriedkov je nepravdivé. Odporca má za to, že boli postavené z vlastných prostriedkov odborov, na obytné domy vo vlastníctve odporcu neboli použité finančné prostriedky iných subjektov (štátne).
Na druhej strane navrhovatelia mali za to, že združovanie prostriedkov prebiehalo tak, že sa poskytol buď nenávratný finančný príspevok alebo peňažný vklad, alebo sa poskytol iný majetok, alebo nejaké plnenie napr. pracovné výkony. Združovanie prebiehalo tak, že všetci tí ktorí sa združovali, finančné prostriedky previedli na jedného investora a ten potom platil všetky náklady s ním spojené, čiže sa to javilo, akoby všetko platil len jeden subjekt, ktorý sa v zmluve označoval ako investor výstavby. V zmluve sa potom dohodlo kto bude správcom, kto vlastníkom. Zo zápisu o odovzdaní a prevzatí bloku september vyplýva, že odberateľom bol právny predchodca odporcu a ONV v Poprade, zastúpený Stavoinvestom Košice,
názov stavby sa uvádza 164 bytových jednotiek sídliska Tatranská Lomnica z čoho vyplýva, že celé sídlisko bolo považované za jednu stavbu, dokonca má aj rovnaké registračné číslo, uvádza sa tam aj cena preberanej dodávky.. Na vlas rovnaké sú aj ďalšie zápisy o odovzdaní bytov, kópie z katastrálnej mapy, pričom z toho vyplýva, že celé sídlisko sa skladá z rovnakých bytových domov.
Podľa §352 zákona č. 109/1964 Zb. Hospodárskeho zákonníka, socialistické organizácie uzavierajú, okrem hospodárskych zmlúv upravených v ustanoveniach § 156 až 351 aj ďalšie zmluvy o iných spôsoboch spolupráce, najmä zmluvy o uskladnení, zmluvy o obstaraní vecí, zmluvy o hromadnej preprave osôb, zmluvy o vykonaní opráv, zmluvy o iných prácach a výkonoch a zmluvy o poistení.
Podľa § 1 vyhlášky MF č. 86/1968 Zb. o združovaní prostriedkov socialistických organizácii (ďalej len "vyhláška MF "), združené prostriedky sa používajú výhradne na účel, na ktorý sa podľa zmluvy o združení prostriedkov (ďalej len "zmluva") poskytli.
Podľa § 3 ods. 1 vyhlášky MF č. 86/1968 Zb. , pokiaľ sa hmotný národný majetok bezplatne vnesený štátnou socialistickou organizáciou do podnikania podľa zmluvy stáva vlastníctvom družstevnej alebo spoločenskej organizácie, vyhradí si štátna socialistická organizácia v zmluve podiel na výnose združeného majetku, napr. formou podielu na zisku z činnosti vykonávanej podľa zmluvy, alebo inú náhradu za využitie vneseného majetku.
Podľa § 3 ods. 2 vyhlášky MF č. 86/1968 Zb. , pre prípad likvidácie družstevnej alebo spoločenskej organizácie, ktorej bol prevedený národný majetok podľa odseku 1, pre prípad zániku združenia prostriedkov alebo pre prípad ukončenia účasti na združení prostriedkov si štátna socialistická organizácia vyhradí bezplatný spätný prevod vneseného hmotného národného majetku, príp. zaplatenie obstarávacej ceny vnesených základných prostriedkov po odpočítaní ich opotrebenia a ceny ostatného vneseného majetku podľa platných cenových predpisov.
Pre interpretáciu pojmu "zmluva o združovaní finančných prostriedkov resp. združovanie finančných prostriedkov" súd poukazuje aj na ustanovenia vládneho nariadenia č. 100/1966 Zb. (§85 ), hoci v tom čase už toto nariadenie nebolo účinné.
Podľa § 85 ods. 1 vládneho nariadenia č. 100/1966 Zb. organizácie môžu uzavierať záujmové a účelové zmluvy (zmluvy o združení) v prípadoch, v ktorých je účelné riešiť otázky spoločné viacerým organizáciám sústredením určitých činností alebo združovaním finančných a iných prostriedkov. Orgány hospodárskeho riadenia nesmú uzavieranie takých zmlúv nariaďovať ani obmedzovať.
Podľa § 85 ods. 2 vládneho nariadenia č. 100/1966 Zb. zmluvou o združení sa socialistické organizácie zaväzujú, že spoja svoju činnosť alebo časť majetkových prostriedkov na dosiahnutie určitého účelu, príp. v inom spoločnom záujme.
Podľa § 85 ods. 3 vládneho nariadenia č. 100/1966 Zb. , zmluva vymedzí činnosť, ktorá je predmetom združenia, spôsob jej vykonávania, práva a povinnosti zúčastnených organizácií, úhradu nákladov spojených s výkonom dohodnutej činnosti a dôsledky porušenia dohodnutých povinností. Ak nie je v zmluve určená zodpovednosť zmluvných strán inak, platí, že zodpovedajú voči iným socialistickým organizáciám pomerne podľa výšky svojich podielov na činnosti združenia.
Podľa § 17 ods. 3 písm g) zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení platnom v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv, dohodnutá cena bytu a pozemkov nesmie prevýšiť cenu určenú podľa § 18 , 18a a 18b, ak sa byt prevádza do vlastníctva doterajšieho nájomcu z vlastníctva záujmového združenia právnických osôb a do roku 1989 spoločenskej organizácie Revolučné odborové hnutie a jej právnych nástupcov, a to príslušné odborové zväzy odborových organizácií a následne
Jednotný majetkový fond zväzov odborových organizácií v Slovenskej republike, ktorá nadobudla do vlastníctva byty postavené v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných predpisov platných v čase výstavby bytov.
V minulosti sa teda zmluvou o združení socialistické organizácie zaväzovali, že spoja svoju činnosť alebo časť majetkových prostriedkov na dosiahnutie určitého účelu, príp. v inom spoločnom záujme.
V danom spore si je potrebné v prvom rade uvedomiť, že kontraktačná povinnosť podľa § 17 ods. 3 písm. g) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov sa vzťahuje aj na odporcu za prepokladu, že nadobudol do vlastníctva byty postavené v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných predpisov platných v čase výstavby bytov. Inak povedané nie je podstatné to, kedy a akým spôsobom nadobudol odporca tieto byty (okrem prípadu ak by tu bola možná aplikácia § 29 ods. 9 zákona o bytoch), ale to, že ide o byty vystavané v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu (viď "…...nadobudla do vlastníctva byty postavené v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu…"). Zákon tu teda kladie dôraz na spôsob výstavby bytov a nie na spôsob ich nadobudnutia odporcom do vlastníctva. Nie je teda podstatné to, či odporca sa samotného združovania finančných prostriedkov určených na výstavbu bytov aj zúčastnil (podieľal) resp. či bol účastníkom takejto zmluvy, alebo takéto byty (už vystavané zo združených prostriedkov) neskôr odkúpil do svojho vlastníctva (v tomto prípade je podľa súdu aplikácia ustanovenia §29 ods. 9 zákona o vlastníctve bytov vylúčená, nakoľko podľa tvrdenia odporcu byty odkupoval ešte v roku 1975). Iná by bola situácia kedy by odporca tieto byty odkúpil na základe zmluvy o prevode podľa § 4 zákona o vlastníctve bytov po účinnosti zákona č. 182/1993 Z.z. (tj. už v čase po roku 1993). V takomto prípade by bolo možné kontraktačnú povinnosť odporcu vylúčiť podľa § 29 ods. 9 zákona o vlastníctve bytov.
Ako už bolo uvedené vyššie v danom prípade je podstatné iba to, že tieto byty, ktoré sú vo vlastníctve odporcu v čase po nadobudnutí účinnosti novely, ktorá doplnila zákon o vlastníctve bytov v §17 o písmeno g), (bez ohľadu na to, či odporca ich do vlastníctva nadobudol už od počiatku tým, že sa stal účastníkom zmluvy o združovaní finančných prostriedkov, alebo byty odkúpil až neskôr) boli v minulosti vystavané v rámci združenia finančných prostriedkov na bytovú výstavbu podľa osobitných predpisov platných v čase výstavby bytov. Preto argumenty odporcu typu " že sa odporca nezúčastnil na výstavbe týchto bytov od počiatku, ale o ich odkúpenie žiadal až neskôr, až potom, čo takéto byty zostali voľné a teda mohli byť mestom Vysoké Tatry prevedené na odporcu, pričom za ne zaplatil aj riadne kúpnu cenu" neobstoja, nakoľko podľa súdu tieto argumenty sú vzhľadom na znenie § 17 ods. 3 písm. g) zákona o vlastníctve bytov irelevantné. Preto sa súd v ďalšom zameral len na skutočnosť, či byty - konkrétne bytový blok September na sídlisku v Tatranskej Lomnici bol vystavaný v rámci združovania finančných prostriedkov.
Predtým však si rovnako treba uvedomiť aj skutočnosť, že účelom zákonodarcu (pri prijímaní zákona o vlastníctve bytov) bolo to (viď aj nález Ústavného súdu č. 26/00), že " sa jedná sa o situáciu, kde zákonodarca jednoznačne reguluje cenu bytu v tých prípadoch, kde byty postavil štát z celospoločenských zdrojov a tieto sú naďalej vo vlastníctve vlastníkov, ktoré zákon taxatívne vymenováva v §17 ods. 3 citovaného zákona (pričom ide o prvoprevod bytu, čo znamená prevod bytu z doterajšieho vlastníka (bytu, ktorý bol postavený z celospoločenských zdrojov) na nájomcu, pričom išlo o prípady dlhodobých nájomcov, t.j. nájomcov, ktorí takéto byty obývali ešte počas bývalého režimu".
Obdobne Ústavný súd vo svojom náleze konštatoval, že "riešenie bytových potrieb občanov je záujmom súkromným, ale aj verejným, a v tomto štádiu (prechod na trhové prostredie) ich bez rizika sociálnych otrasov nemožno ponechať živelnému pôsobeniu trhu. Preto musí byť trh s bytmi aspoň do vybudovania fungujúceho trhového prostredia štátom usmerňovaný". To znamená, že cieľom regulácie bolo trh s bytmi regulovať zásahmi štátu (cestou regulovanej ceny) len do obdobia vybudovania fungujúceho trhového prostredia.
To znamená, že zákonodarca zakotvil kontraktačnú povinnosť odporcu predať byty ich nájomcom za regulovanú cenu preto, že tieto byty boli v čase socializmu vystavané aj prostredníctvom finančných prostriedkov zo štátneho rozpočtu (a teda aj z daní samotných nájomcov) v rámci združovania týchto prostriedkov.
Pokiaľ ide o vyhodnotenie tejto situácie z hľadiska vykonaných dôkazov treba v prvom rade dať za pravdu odporcovi v tom, že sa nezachovala žiadna písomná zmluva o združovaní finančných prostriedkov na výstavbu toho sídliska a preto bolo na navrhovateľoch, aby v konaní preukázali jej existenciu.
V tomto smere súd vypočul viacerých navrhnutých svedkov. Výpovede svedkov boli poznačené tým, že väčšina z nich si už presne nepamätala (vzhľadom na odstup času ale aj vek svedkov) na dotazované skutočnosti a nevedeli sa bližšie vyjadriť k existencii zmluvy o združovaní finančných prostriedkov. Svedok MUDr. S. však uviedol, že Kúpele štátny podnik, kde zastával funkciu riaditeľa, predávali byty svojim zamestnancom za ceny cca vo výške 30.000,-Sk, nakoľko tieto ceny boli stanovené direktívne. Uviedol, že má vedomosť, z vypisovania privatizačných projektov, že kúpele boli združované. Svedok O. X. vo svojej výpovedi rovnako uviedol, že byty (mestské) predávali zhruba za 50.000,-Sk v zmysle príslušného zákona. Výpoveď tohto svedka je však k posudzovanému prípadu irelevantná, nakoľko tento svedok jednak nikdy nebol (ani v tomto období nežil) pri výstavbe sídliska a jednak bol primátorom mesta Vysoké Tatry, pričom mesto predávalo obecné (mestské) byty, pri ktorých táto kontraktačná povinnosť odpredať byty za regulovanú cenu im prislúchala už od počiatku prijatia zákona č. 182/1993 Z.z. . Svedok F. vo svojej výpovedi potvrdil, že investorom stavby bol Okresný národný výbor a samotnú činnosť vykonávala Stavoinvesta. Rovnako potvrdil, že 3 najväčšie podniky Tatranská správa, Interhotely a Sorea boli spoluinvestormi a podieľali sa na výstavbe tohto sídliska. Pokiaľ ide o samotnú zmluvu o združovaní finančných prostriedkov svedok uviedol, že si myslí, že takáto zmluva musela byť. Podľa svedka sa sídlisko projektovalo pre výstavbu a najväčšie podniky boli vyzvané, aby sa finančne podieľali na výstavbe tohto sídliska. Za túto investíciu dostali potom tieto spoločnosti bytové domy. Podľa svedka išlo o združenú investíciu a časť zaplatila Sorea z vlastných prostriedkov. Svedok František Vojtech uviedol, že Okresný úrad vybavil peniaze, plánoval sa finančný odbor Okresného úradu Poprad, za štátne peniaze sa začalo s výstavbou. Kolaudácia prvých objektov bola v roku 1974 a ukončenie celého sídliska v roku 1976. Bol spolu so svedkom F. prizvaný na kolaudáciu. Čo sa týkalo financií, tie v podstate ani nevideli, tieto prebiehali cez plánovací a finančný odbor Okresného úradu.
Najmä z výpovedí posledných dvoch svedkov možno usudzovať, že predmetné sídlisko sa skutočne začalo stavať zo štátnych rozpočtových prostriedkov, pričom z ich výpovedí vyplýva aj to, že sa na výstavbe (prípadne financovaní) podieľali aj iné organizácie (Tatranská správa, Interhotely a Sorea). Teda bez ohľadu na to, či sa tejto výstavby zúčastnil aj odporca, možno konštatovať, že sídlisko sa stavalo aj zo štátnych finančných prostriedkov a za účasti a spolupráce viacerých organizácií. Je síce pravdou, že s odstupom času už nie je možné zistiť, ktorá organizácia sa akým podielom (či už finančným alebo iným) zúčastňovala na danej výstavbe, ani to aký podiel vo forme vlastníctva príp. správy mal pripadnúť tej ktorej organizácii, nič to nemení na skutočnosti, že na to, aby sa výstavba mohla financovať zo štátnych prostriedkov za účasti viacerých organizácii sa nepochybne vyžadovalo podpísanie zmluvy o združovaní finančných prostriedkov.
Aj svedok Č. vo svojej výpovedi potvrdil, že sídlisko začal budovať vtedajší investor Okresný národný výbor (t.j. minimálne sa sídlisko začalo stavať za štátne peniaze). Podľa svedka odbory (právny predchodca odporcu) v tom čase (v čase kedy sa začalo s výstavbou sídliska za štátne peniaze) dostali novú zotavovňu V. v Tatranskej Lomnici a potrebovali byty pre kľúčových zamestnancov tejto a iných zotavovní v Tatrách. Preto požiadali vtedajší ONV o odkúpenie dvoch bytoviek. Bolo im vyhovené a boli im pridelené bytovky K. a Z.. Cena jednej bytovky bola cca 1.300.000,-Kčs. Zúčastnili sa aj na kolaudácii, odovzdaní týchto bytoviek a prevzali ich aj do užívania. Z výpovede tohto svedka teda rovnako vyplýva, že sídlisko sa stavalo (minimálne začalo stavať) za štátne peniaze, peniaze ONV. Aj keby sme prijali za pravdivú skutočnosť, že právny predchodca odporcu sa výstavby nezúčastňoval a len požiadal o odkúpenie dvoch bytoviek pre svojich zamestnancov a tejto žiadosti aj bolo vyhovené (za čo uhradili predávajúcemu cca 1.300.000,-Kčs/bytovka), nezmení táto skutočnosť to, že výstavba sa realizovala za štátne peniaze a v rámci spolupráce viacerých organizácii. Ako už bolo uvedené
vyššie, pre kontraktačnú povinnosť odporcu (§17 ods. 3 písm. g.) nie je rozhodujúce, či sa odporca resp. jeho právny predchodca podieľal svojimi finančnými prostriedkami na výstavbe bytového domu príp. že odkúpil už existujúci bytový dom, ale je rozhodujúce ako prebehla samotná výstavba bytového domu, t.j. či bytový dom bol postavený zo združených finančných prostriedkov a najmä z prostriedkov štátneho rozpočtu do ktorého svojimi daňami prispievali aj nájomcovia. Okrem toho však treba spomenúť aj to, že právny predchodca odporcu (podľa záznamov o prevzatí objektov) uhrádzal finančné prostriedky jednak na základe uzavretej hospodárskej zmluvy a jednak v splátkach počas celej výstavby, preto sa argument odporcu o tom, že odkúpil objekty po tom, čo boli postavené, javí ako málo pravdepodobný, skôr sa javí ako pravdepodobné to, že týmto spôsobom sa právny predchodca odporcu spolupodieľal na financovaní tohto sídliska. Aj zo situačnej správy zo dňa 16.10.1972, predloženej odporcom, vyplynulo, že ROH malo uplatniť požiadavku na ONV Poprad o dva objekty po 8 bytov. Nakoľko táto situačná správa bola vypracovaná ešte v roku 1972 (t.j. v čase kedy sa ešte nezačalo s výstavbou, ale sa výstavba sídliska len plánovala) je zrejmé, že bývalé ROH nemohlo odkúpiť už vystavané objekty, ale už pred začatím výstavby (výstavba začala v roku 1974) plánovalo z projektu sídliska nadobudnúť dva bytové objekty. To znamená, že už v čase pred výstavbou (ešte v roku 1972) sa ROH snažilo získať pre svojich zamestnancov dva bytové objekty, pričom inak ako tým, že sa budú spolupodieľať buď na ich výstavbe alebo financovaní, by v tomto čase asi nemohlo byť ROH nič sľúbené. Získať bytové domy by mohli len po tom, čo by ostali po výstavbe sídliska určité bytové domy neobsadené zamestnancami tých organizácii, ktoré sa podieľali na ich výstavbe. Je len málo pravdepodobné, že by právnemu predchodcovi odporcu niekto dva roky pred začatím výstavby sídliska sľúbil, že mu prevedú dva bytové domy na tomto sídlisku a to bez toho, aby sa predchodca odporcu, či už finančne alebo iným spôsobom, podieľal na ich výstavbe. K takémuto kroku by mohlo dôjsť len po tom, čo by takéto sídlisko bolo postavené a následne sa zistilo, že ostali neobsadené určité bytové jednotky. Preto je málo pravdepodobné, aby už v roku 1972 (ak by sa predchodca odporcu nezúčastňoval na výstavbe tohto sídliska či už finančne alebo inak) bol právnemu predchodcovi odporcu daný výhľad na získanie 1 objektu s 8 bytmi v hodnote cca 160.000
- 200.000,-Kčs za jeden byt, t.j. pri 8 bytoch v 1 objekte cca 1.600.000,-Kčs (viď situačná správa). Takýto výhľad na získanie bytového domu bez toho, aby sa právny predchodca odporcu zúčastňoval akoukoľvek formou výstavby sídliska, by mu mohol byť daný najskôr počas výstavby sídliska resp. po jeho dokončení a odovzdaní jednotlivým zamestnancom organizácii a až potom, čo mohlo byť zrejmé koľko bytových jednotiek zostalo po splnení poradovníkov voľných (avšak nie už 2 roky pred samotným začatím výstavby).
Je zrejmé (z preberacích protokolov), že právny predchodca odporcu v čase začatia preberacieho konania (po dostavbe sídliska) napr. na obytný dom September mal splátkovo uhradených už cca 90% ceny preberanej dodávky (ani protokol tu nehovorí o nejakej "kúpnej cene"). Pričom je zvláštne, aby subjekt, ktorý sa nezúčastňuje združenej výstavby resp. výstavby ako takej, už počas samotnej výstavby splácal v splátkach cenu toho, čo malo vzniknúť až samotnou výstavbou.
Ako navrhovatelia s odstupom času nevedeli preukázať existenciu zmluvy o združení finančných prostriedkov jej predložením, ani odporca nevedel preukázať titul (kúpnu zmluvu, objednávku, žiadosť o odkúpenie a pod.) na základe ktorého nadobudol bytové domy do vlastníctva on (rovnako nepredložil zmluvu či už kúpnu, príp. zmluvu o budúcej zmluve, príp. zmluvu o dielo, objednávku na výstavbu a pod.). Keďže odporca platil cenu za bytový dom v splátkach už počas jeho výstavby, je logické (najviac pravdepodobné), že sa týmto spôsobom zúčastňoval na jeho výstavbe, a teda keďže sa celé sídlisko plánovalo a stavalo ako jeden celok, sa odporca týmto spôsobom spolupodieľal na výstavbe sídliska spolu s ostatnými spoluinvestormi. Uvedený postup bol však v tom čase možný len na základe hospodárskej zmluvy, spravidla zmluvy o združovaní finančných prostriedkov.
Napokon aj svedok E. Z. vo svojej výpovedi uviedol, že výstavba týchto bytových jednotiek sa pripravovala intenzívne, odborárska rekreácia začala mať expanziu vo výstavbe pričom tu bola snaha združiť investície a postaviť bytovky. Slovenská správa rekreačnej starostlivosti (právny predchodca odporcu) bola nositeľom spoluinvestorstva, ale keďže to nebola vlastná investícia nevykonávala priamy investorský dozor. Svedok bol v tom čase vedúci investičného odboru Slovenskej správy rekreačnej starostlivosti ROH. Podľa svedka ako priamy investor mali na odbore za úlohu riešiť celú predprojektovú prípravu, projektovú prípravu až po realizáciu a kolaudáciu. Podľa svedka mala byť podpísaná aj zmluva
v rokoch 1974 až 1975 a za odbory ju mala podpisovať asi Slovenská správa rekreačnej starostlivosti alebo Hospodársko finančný odbor slovenskej odborovej rady.
Rovnako aj Železnice Slovenskej republiky vo svojom stanovisku uviedli, že v uvedenej lokalite boli SR - Železnice SR správcom dvoch obytných domov a to F. s.č. XXX a domu Z. s.č. XXX. Všetky byty v oboch týchto obytných domoch boli nájomcom odpredané za vypočítané ceny v zmysle §5 ods. 1 a §16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Pod vypočítanou cenou treba rozumieť cenu určenú podľa zákona č. 182/1993 Z.z. (teda cenu určenú cenovým prepisom a nie dohodou účastníkov na základe zmluvnej voľnosti). Pričom v tomto prípade išlo o predaj bytov, ktoré nemali charakter obecných bytov.
Z vykonaného dokazovania mal teda súd za to, že napriek tomu, že nebola predložená samotná zmluva o združovaní finančných prostriedkov (teda nebol predložený priamy dôkaz o jej existencii), z ostatných dôkazov (výpovedí svedkov, z preberacích protokolov, zo situačnej správy a pod.) bolo možné vyvodiť záver, že sídlisko b.j. XXX v Tatranskej Lomnici sa budovalo (stavalo) aj zo štátnych rozpočtových prostriedkov, a to za účasti viacerých organizácii (spoluinvestori), pričom takýto postup musel byť upravený hospodárskou zmluvou, a to zmluvou o združovaní finančných prostriedkov. Pričom (hoci je táto otázka irelevantná) s najväčšou pravdepodobnosťou sa tohto združovania zúčastnil aj samotný právny predchodca odporcu. Vzhľadom k tomu mal súd za to, že odporcovi vznikla kontraktačná povinnosť odpredať byty do vlastníctva nájomcov (navrhovateľov) za regulovanú cenu podľa § 17 ods. 3 písm. g) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.
Napriek vyššie uvedenej kontraktačnej povinnosti odporcu, súd žalobný návrh navrhovateľov zamietol, a to z tohto dôvodu, že navrhovatelia svojím konaním sami vyvolali a spôsobili relatívnu neplatnosť právneho úkonu - kúpnych zmlúv v časti dojednanej kúpnej ceny.
Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení účinnom v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv, vlastníci domov uvedení v odseku 7 a v § 17 ods. 3 písm. c) až f) sú povinní s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa, keď nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu. To platí aj o vlastníkoch domov uvedených v § 17 ods. 3 písm. g) a h) . Ak nájomca požiada o prevod vlastníctva bytu pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, vlastník domu je povinný s nájomcom bytu uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva bytu do dvoch rokov odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Nájomca môže po uplynutí tejto lehoty podať návrh na súd, aby uložil splnenie povinnosti. Cena bytu a cena pozemku nesmie presiahnuť cenu uvedenú v § 18 ods. 1 a v § 18a ods. 1 .
Navrhovatelia teda mali možnosť, ak im odporca nechcel byty predať (čo sa dialo dlhšie obdobie) domáhať sa svojho práva prostredníctvom žaloby o nahradenie prejavu vôle podľa vyššie citovaného ustanovenia. V takomto konaní by súd musel riešiť aj otázku, či odporcovi vznikla kontraktačná povinnosť podľa citovaného zákona odpredať byty navrhovateľom za regulovanú cenu. V prípade úspechu by súd vôľu odporcu nahradil svojim rozhodnutím a to tým, že by obsah zmluvy prevzal do svojho výroku. Následne by správa katastra vo forme záznamu zapísala vlastnícke právo navrhovateľov k predmetným bytom na príslušný list vlastníctva. Vo výroku súdu, ktorým by sa nahradil prejav vôle odporcu, by súd určil aj výšku kúpnej ceny, ktorá by zodpovedala úprave podľa citovaného zákona. Navrhovatelia sa však pre takýto postup nerozhodli a hoci už v čase komunikácie s odporcom boli riadne zastúpení advokátom, dobrovoľne sa rozhodli (hoci nepochybne vedeli, že uzatvárajú zmluvu, ktorá je v časti určenia kúpnej ceny relatívne neplatným právnym úkonom) obísť tieto ustanovenia zákona (§29 ods. 8 zákona) a dobrovoľne resp. účelovo uzavreli zmluvu s takýmto obsahom, nakoľko mali za to, že je lepšie rýchlo uzavrieť "aspoň" nejakú kúpnu zmluvu, pričom už v tom čase vedeli, že sa následne obrátia na súd so žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia titulom relatívnej neplatnosti právneho úkonu v časti dojednanej kúpnej ceny za odpredaj bytov. Uvedené nebolo sporné ani medzi účastníkmi konania a nepochybne to vyplýva aj z vyjadrenia právneho zástupcu navrhovateľov na pojednávaní konanom dňa 20.1.2010, kde na otázku súdu uviedol, že " navrhovatelia mali za to, že bude lepšie najprv byty odkúpiť a následne dožadovať sa prípadných nárokov z relatívnej neplatnosti právneho
úkonu". Rovnako táto skutočnosť vyplýva aj z toho, že komunikácia medzi navrhovateľmi a odporcom o odpredaji bytov prebiehala už dlhú dobu pred uzavretím kúpnych zmlúv (resp. takmer od prijatia zákona č. 182/1993 Z.z. ), pričom zo strany odporcu tu aj bola ochota byty predať za regulované ceny, avšak vzhľadom na nedostatok hmotných dôkazov odporca nemohol (nechcel) takto postupovať. Skutočnosť, že navrhovatelia mali už od počiatku vedomosť (pred uzatváraním kúpnych zmlúv), že uzatvárajú právny úkon, ktorý by mohol byť v časti kúpnej ceny relatívne neplatný (resp. že navrhovatelia boli presvedčení o tom, že cena je dohodnutá v rozpore s cenovým predpisom) vyplýva aj zo vzájomnej korešpondencie účastníkov pred uzavretím kúpnych zmlúv. Z listu odporcu zo dňa 28.6.2006 vyplýva, že v rámci predaja bytov boli kupujúci ako nájomcovia podrobne informovaní o spôsobe stanovenia kúpnej ceny a dôvodoch tohto postupu. Problematika kúpnej ceny bola predmetom mnohých rokovaní a sťažností a to aj na najvyšších orgánoch Slovenskej republiky. Rovnako tak z listu odporcu zo dňa 2.9.2004 vyplynulo, že v uvedenej veci odporca viackrát nájomcom dal svoje stanovisko, v ktorom vyjadril, že z existujúcich dokladov týkajúcich sa obytného domu K. nevyplýva, že by išlo o obytný dom postavený v rámci združených finančných prostriedkov. Odporca mal stále za to, že obytný dom K.r bol postavený z vlastných finančných prostriedkov jeho predchodcu a preto odporcovi nevznikla povinnosť previesť byty do vlastníctva nájomcov za regulovanú cenu. Aj navrhovatelia v liste zo dňa 28.9.2002 uviedli, že ide v poradí už o siedmu žiadosť o odkúpenie bytov, pričom túto žiadosť podávajú už po novele č. 400/2002 Z.z. , ktorá doplnila ustanovenie § 17 ods. 3 o písmeno g). Už v tomto liste (t.j. 3 roky pred uzavretím kúpnych zmlúv) navrhovatelia uvádzajú, že po tejto novele už niet vecných ani právnych dôvodov, pre ktoré by sa predmetné byty nemohli odpredať nájomcom. O tom, že navrhovatelia boli už v čase pred uzavretím kúpnych zmlúv zastúpení advokátom a teda vedeli o prípadnej relatívnej neplatnosti právneho úkonu, svedčí aj list ich právneho zástupcu (konkrétne list PZN v tomto konaní) zo dňa 19.9.2004 v ktorom opätovne navrhovatelia prostredníctvom zástupcu žiadali o odpredaj bytov.
Práve pre takéto situácie (nečinnosť povinného subjektu príp. jeho nesúhlas s predajom bytov za regulované ceny, hoci mu takáto povinnosť vyplynula z citovaného zákona) dáva zákon nájomcovi možnosť domáhať sa svojho práva podľa § 29 ods. 8 zákona cestou súdu a žiadať nahradenie prejavu vôle povinného subjektu v tomto smere. Navrhovatelia však "vypočítavo" túto možnosť nevyužili, ale úmyselne uzavreli zmluvy o ktorých od počiatku vedeli, že v časti dojednanej kúpnej ceny trpia relatívnou neplatnosťou. Takýto úmyselný postup navrhovateľov nemožno klasifikovať inak ako postup obchádzajúci zákon.
Podľa § 40a Občianskeho zákonníka , ak ide o dôvod neplatnosti právneho úkonu podľa ustanovení §49a , §140 , §145 ods. 1 , §479 , §589 , §701 ods. 1 a § 741b ods. 2 považuje sa právny úkon za platný, pokiaľ sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti právneho úkonu nedovolá. Neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. To isté platí, ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje dohoda účastníkov (§40 ). Ak je právny úkon v rozpore so všeobecne záväzným právnym predpisom o cenách, je neplatný iba v rozsahu, v ktorom odporuje tomuto predpisu, ak sa ten, kto je takým úkonom dotknutý, neplatnosti dovolá.
Na dosiahnutí neplatnosti právnych úkonov postihnutých relatívnou neplatnosťou nie je osobitný verejný záujem (na rozdiel od absolútnej neplatnosti), preto zákonodarca ponecháva vyriešenie tejto otázky na vôľu osoby právnym úkonom dotknutej. Relatívna neplatnosť právneho úkonu pôsobí až od okamihu, keď sa jej oprávnený účastník dovolá. Do tej doby sa právny úkon považuje za platný so všetkými dôsledkami z toho vyplývajúcimi.
Osobami oprávnenými dovolať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu sú dotknutí účastníci zmluvy. Tomu kto spôsobil relatívnu neplatnosť právneho úkonu, neprislúcha právo dovolať sa neplatnosti právneho úkonu, lebo nie je oprávnenou osobou. Premieta sa tu zásada dobrej viery vo svojom špecifickom vyjadrení "nemo turpitudinem suam allegare potest", t.j. že nikto nemôže mať prospech zo svojho nepoctivého správania sa resp. že sa takéto správania nemôže vo svoj prospech dovolať.
Pokiaľ ide o vyjadrenie navrhovateľov (zo dňa 5.8.2011) k otázke relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv v časti dojednanej kúpnej ceny pre jej rozpor s cenovým predpisom, súd konštatuje, že s týmto teoretickým výkladom je možné sa stotožňiť okrem tej časti, ktorá hovorí o "spôsobení relatívnej neplatnosti".
Navrhovatelia (v podaní zo dňa 5.8.2011) v tomto smere (pokiaľ ide o spôsobenie relatívnej neplatnosti) argumentovali (s poukazom na rozsudok NS ČR sp. zn. 26 Cdo 1134/2000 ) tým, že: " ak zákonodarca považoval za nutné upraviť samostatne prípad relatívnej neplatnosti právneho úkonu pre vadu spočívajúcu v porušení cenového predpisu, ako aj stanoviť, kto je oprávnený sa jej dovolať, nemožno podmienky dovolania sa tejto relatívnej neplatnosti rozširovať o ďalšie, v ustanovení § 40a štvrtej vety OZ výslovne neuvedené. Pokiaľ teda odvolací súd zaujal právny názor, že sa žalobca (nájomca nebytového priestoru) nemohol dovolať relatívnej neplatnosti nájomnej zmluvy pre rozpor tejto zmluvy s cenovými predpismi preto, že neplatnosť zmluvy sám spôsobil, keď ju dobrovoľne uzavrel, nie je tento názor odvolacieho súdu správny. Prijatie uvedeného názoru by vo svojich dôsledkoch znamenalo vylúčenie možnosti dovolať sa relatívnej neplatnosti niektorým z účastníkov zmluvy obsahujúcej ujednanie odporujúce cenovým predpisom".
Vzhľadom k tomu mali navrhovatelia za to, že nie je možné uvažovať o vylúčení práva dovolať sa relatívnej neplatnosti v dôsledku len púhej účasti na uzatvorení právneho úkonu dotknutého touto vadou, ktorý osoba dotknutá touto vadou tento úkon neiniciovala.
V tomto smere súd poukazuje na to, že s týmto názorom je rovnako možné sa stotožniť (ako aj s argumentáciou navrhovateľov ohľade relatívnej neplatnosti popísanej v podaní zo dňa 5.8.2011), avšak v tomto konkrétnom prípade takýto prípad nenastal. V posudzovanom prípade nedošlo zo strany navrhovateľov len k "púhemu" dobrovoľnému uzavretiu kúpnych zmlúv, v ktorých dojednaná kúpna cena odporovala cenovému predpisu. V tomto prípade tak ako bolo už uvedené vyššie dlhé roky prebiehali rokovania medzi účastníkmi o uzavretí kúpnych zmlúv (dokonca tu bola vôla odporcu uzatvoriť zmluvy s regulovanou kúpnou cenou), avšak vzhľadom na nedostatok dôkazov, odporca odmietal uzavrieť s navrhovateľmi takú zmluvu v ktorej by bola kúpna cena regulovaná. O tejto skutočnosti navrhovatelia veľmi dobre vedeli už v čase uzatvárania kúpnych zmlúv (boli dokonca zastúpení aj právnym zástupcom) a napriek tomu podľa zásady "radšej uzavrieť kúpnu zmluvu, ktorá je v časti ceny relatívne neplatná, ako neuzavrieť žiadnu", takéto kúpne zmluvy uzavreli. Nešlo tu teda o prípad (z ktorého vychádza aj vyššie uvedený judikát českého najvyššieho súdu), kedy by boli účastníci (navrhovatelia) dobromyseľný v tom, že uzatvárajú platnú zmluvu a o dôvode relatívnej neplatnosti by sa dozvedeli až neskôr. Je nepochybné, že navrhovatelia už v čase uzatvárania kúpnych zmlúv vedeli, že zmluvy sú v časti kúpnej ceny relatívne neplatné a napriek tomu takéto zmluvy uzavreli (hoci mohli postupovať podľa § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov a domáhať sa nahradenia prejavu vôle odporcu). Navrhovatelia teda od počiatku (v čase uzatvárania zmlúv) vedeli, že po ich uzavretí budú iniciovať žaloby o vrátenie časti kúpnej ceny z dôvodu relatívnej neplatnosti právneho úkonu. Teda svojím konaním (pri uzatváraní zmlúv) nepredchádzali vzniku ďalších súdnych sporov, ale priamo čakali na to, aby zmluvy uzavreli a následne vyvolali spor o vrátenie kúpnej ceny. Takáto situácia by nenastala, ak by navrhovatelia od počiatku (napr. aj od doručenia prvej žiadosti o odkúpenie bytu) sa domáhali svojich práv postupom, ktorý upravuje vo svojom ustanovení § 29 ods. 8 zákon o vlastníctve bytov. Preto tu nemožno hovoriť o dobromyseľnosti navrhovateľov pri uzatváraní kúpnych zmlúv, ale naopak o špekulatívnom postupe navrhovateľov v tomto smere. Iba dobromyseľnosť, prejavená "púhym" uzavretím zmlúv by bola dôvodom, aby sa mohli navrhovatelia domáhať relatívnej neplatnosti, nakoľko iba takýmto dobromyseľným postupom by relatívnu neplatnosť nespôsobili. Ako už bolo uvedené vyššie, tomu kto spôsobil relatívnu neplatnosť právneho úkonu, neprislúcha právo dovolať sa neplatnosti právneho úkonu, lebo nie je oprávnenou osobou. Premieta sa tu zásada dobrej viery, t.j. že nikto nemôže mať prospech zo svojho nepoctivého správania sa resp. že sa takéto správania nemôže vo svoj prospech dovolať, čo nastalo aj na strane navrhovateľov. Preto tvrdenie navrhovateľov, že len "púha" dobrovoľná účasť na uzatváraní zmlúv nemôže byť dôvodom na odopretie práva dovolávať sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu, je síce opodstatnené, avšak nevzťahujúce sa na prejednávaný prípad. Súd mal za to, že navrhovatelia svojim konaním úmyselne spôsobili relatívnu neplatnosť právneho úkonu, a to tým, že o dôvode relatívnej neplatnosti vedeli už v čase podpisovania zmlúv a napriek tomu k podpísaniu zmlúv pristúpili (hoci mali možnosť domáhať sa svojich práv podľa § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov). Prípad, na ktorý sa odvolávajú navrhovatelia, by nastal vtedy, ak by navrhovatelia boli od počiatku dobromyseľní v tom, že podpisujú platnú zmluvu a až následne by zistili, že zmluvy trpí takouto vadou. Vtedy by si mohli navrhovatelia rozmyslieť či sa budú dovolávať relatívnej neplatnosti. Neplatí to však na prípady, kedy účastník o neplatnosti zmluvy vie od počiatku a napriek tomu ju uzavrie s tým, že sa bude do budúcna domáhať jej neplatnosti a s tým súvisiacich nárokov (tak ako to bolo aj v tomto prípade). Ak by súdy takéto konania schvaľovali tak by v podstate stratil zmysel inštitút nahradenia prejavu vôle upravený v
§ 29 ods. 8 zákona. Čiže nejde tu o minimalizáciu škody, tak ako to tvrdia navrhovatelia, ale výslovne o špekulatívny postup, ktorý hraničí s obchádzaním zákona.
Vzhľadom na uvedené mal súd za to, že navrhovatelia nie sú oprávnenými subjektmi na to, aby sa dovolávali relatívnej neplatnosti kúpnych zmlúv, ani nárokov z tohto plynúcich, nakoľko neboli od počiatku v tomto smere dobromyseľný a preto sami takúto relatívnu neplatnosť aj spôsobili. Vzhľadom k tomu súd žalobný návrh o vrátenie časti kúpnej ceny (napriek tomu, že mal za to, že odporcovi vznikla kontraktačná povinnosť odpredať byty za regulovanú cenu) ako nedôvodný zamietol.
Rovnako tu neobstojí ani argument navrhovateľov, že predmetné zmluvy by mohli mať charakter tzv. "spotrebiteľských zmlúv", nakoľko v prvom rade nešlo o zmluvy, ktoré odporca pravidelne uzatvára v rámci predmetu svojho podnikania (odporca nie je podnikateľom v oblasti predaja nehnuteľností, táto povinnosť mu len vyplývala zo zákona č. 182/1993 Z.z. ), rovnako tak nejde o prípady tzv. "formulárových zmlúv" do obsahu ktorých nemohli navrhovatelia resp. zmluvné strany zasahovať. Navrhovatelia tu mali vždy možnosť takúto zmluvu neuzavrieť a mohli sa svojho práva domáhať podľa ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o vlastníctve bytov žalobou o nahradenie prejavu vôle. Preto ani tento argument súd nepovažoval za dôvodný.
O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku . Keďže v konaní úspešný odporca si náhradu trov konania neuplatňoval, ani mu trovy konania v konaní nevznikli, súd mu náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia na Okresnom súde Bratislava I v Bratislave. Z odvolania má byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované.
Zároveň v ňom treba uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1,
b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a),
f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis