Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17CoE/254/2011

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v exekučnej veci oprávneného I. X., a.s., so sídlom W., F. X, IČO: 35 787 783, zastúpeného JUDr. P. I., advokát so sídlom W., Q. XX proti povinnému U. O., bytom F., I. I. XXXX/XD, o vymoženie istiny 223,79 Eur s príslušenstvom, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č.k. -8 zo dňa 10. februára 2011, takto

rozhodol:

Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora JUDr. U. O. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 09.11.2010 domáhal vykonania exekúcie proti povinnému na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný Rozhodcovským súdom v Bratislave, sp.zn.434/10 zo dňa 10.06.2010. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.06.2010 a vykonateľnosť dňa 03.07.2010. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami Exekučného poriadku; , ; , ; čl. 2 písm. a); čl. 3 ods. 1 - 3 a bod 1 písm. q) prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Z predloženého exekučného titulu zistil, že oprávnený ako veriteľ dňa 02.04.2008 uzatvoril s povinným ako dlžníkom Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru, na základe ktorej sa oprávnený zaviazal poskytnúť povinnému sumu 416,55 eur s 46,61% ročnou percentuálnou mierou nákladov a povinný sa zaviazal splatiť poskytnutý úver v 18 mesačných splátkach vo výške 30,90 eur. Súd prvého stupňa v prvom rade skúmal samotnú Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru zo dňa 02.04.2008, ktorá vytvára právny rámec vzťahu medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom a dospel k záveru, že tento právny vzťah založený predmetnou zmluvou je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, nakoľko z obsahu spisu nevyplýva, že by povinný pri uzatváraní tejto zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, resp. že by mu bol poskytnutý úver na výkon zamestnania, povolania a z toho dôvodu sa považuje za spotrebiteľa. Oprávnený uzatváral predmetnú zmluvu v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, čo je zjavné aj z výpisu z obchodného registra, kde týmto predmetom je poskytovanie pôžičiek a úverov nebankovým spôsobom z vlastných zdrojov. Z toho dôvodu sa oprávnený považuje za dodávateľa. Zo samotnej zmluvy a jej zmluvných dojednaní je zrejmé, že povinný nemohol individuálne ovplyvniť ich obsah, boli už vopred pripravené na predtlačenom formulári, nakoľko sa uzavierali vo viacerých prípadoch pre veľký počet spotrebiteľov. Z obsahu zmluvy mal súd za to, že úver bol povinnému poskytnutý ako spotrebiteľovi. Zmluva medzi oprávneným a povinným má charakter spotrebiteľského úveru v zmysle o spotrebiteľských úveroch. Preskúmaním Všeobecných podmienok I. X. a.s. pre poskytnutie spotrebiteľského úveru, ako neoddeliteľnej časti zmluvy konkrétne článku V. Záverečných ustanovení, bodu V.-13, vzhliadol súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V uvedenom bode záverečných ustanovení všeobecných podmienok bol upravený alternatívny spôsob riešenia sporov zo zmluvy, tak, že všetky spory vzniknuté z tejto zmluvy, vrátane

sporov o platnosť, výklad alebo zánik zmluvy, sa budú rozhodovať v rozhodcovskom konaní pred jediným rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu pri Komerčnej rozhodcovskej spoločnosti, a.s., so sídlom v Čadci, Nábrežná 1293 alebo Rozhodcovského súdu v Bratislave, so sídlom v Bratislave, Ventúrska 14. Zmluvné strany sa zaväzujú podrobiť rozhodnutiu vybraného rozhodcovského súdu a jeho rozhodnutie bude pre strany konečné, záväzné a vykonateľné. Týmto nie je dotknuté právo navrhovateľa obrátiť sa s návrhom na začatie konania na príslušný súd Slovenskej republiky. Účastník proti ktorému návrh smeruje, berie túto skutočnosť na vedomie a súhlasí s ňou bez výhrad. V danom prípade bola voľba rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcu na predtlačenom formulári predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy povinný vôbec pristúpil. Faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej doložky vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. V predmetnej veci vydal rozsudok rozhodcovský súd, ktorého vopred stanovil oprávnený. Žalovaný teda spotrebiteľ, nemal žiadnu, resp. minimálnu možnosť ovplyvniť tak spôsob riešenia sporu, výber rozhodcu a vyjadriť sa k osobe rozhodcu. Pri garantovanej rovnosti účastníkov rozhodcovského konania dochádza k porušeniu uplatňovania práv na strane spotrebiteľa. Súd prvého stupňa dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci C-40/08 zo 06.10.2009 Y. S. X. proti I. H. A., v ktorom bola riešená predbežná otázka, ktorá sa týkala výkladu smernice 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v tom zmysle, že súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí i bez návrhu uplatniť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve. Zo záveru tohto rozsudku vyplýva povinnosť exekučného súdu prihliadnuť aj z úradnej moci na neprijateľné podmienky upravené v rozhodcovskej doložke. Nekalú povahu rozhodcovskej doložky súd má preskúmavať v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Podľa o rozhodcovskom konaní je rozhodcovský rozsudok možné za podmienok upravených v ustanoveniach - tohto zákona napadnúť žalobou na príslušnom súde, a tak dosiahnuť jeho zrušenie. Jedným z dôvodov podania žaloby je, ak jeden z účastníkov rozhodcovského konania popiera platnosť rozhodcovskej zmluvy. Súd však pri posudzovaní platnosti rozhodcovskej doložky nemusí byť viazaný návrhom v prípade absolútnej neplatnosti, ku ktorej prihliada z úradnej povinnosti. Navyše Európsky súdny dvor vo svojom rozsudku z 21.11.2002, Cofidis uviedol, že ochrana, ktorú smernica poskytuje spotrebiteľom, sa rozširuje na prípady, keď spotrebiteľ, ktorý uzavrel s predajcom alebo dodávateľom zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, nenamieta nekalý charakter tejto podmienky, pretože buď nepozná svoje práva, alebo je odradený ich uplatniť z dôvodu nákladov, ktoré by súdne konanie predstavovalo. V tomto smere je úlohou súdu, ktorý vo veci rozhoduje, vyrovnávať nerovnováhu, ktorá existuje medzi spotrebiteľom a dodávateľom a posudzovať tak ex offo prípadnú nekalú povahu zmluvnej podmienky - rozhodcovskej doložky, aj keď to spotrebiteľ nenamieta. Takto stanovená zmluvná podmienka je nekalá, pretože nebola individuálne dohodnutá a jej zmyslom je domôcť sa jej prostredníctvom pred výlučne v každej situácii veriteľom vopred určeným rozhodcom záväzného a právne vynútiteľného rozhodnutia, kde na úkor procesných práv druhej strany - spotrebiteľa zvyšuje pravdepodobnosť rýchleho vyriešenia sporu. Pre účely posúdenia prípadného nekalého charakteru zmluvnej podmienky hranica ochrany spotrebiteľa vychádza nielen z konkrétneho exemplifikatívneho výpočtu nekalých zmluvných dojednaní, ale tiež zo všeobecného zákazu akéhokoľvek dojednania, ktoré vytvorí v právach a povinnostiach značnú nerovnováhu. Výpočet neprijateľných podmienok môže a má dopĺňať judikatúra. Súdny dvor v prípade F. L. N../B. X. C-243/08 dokonca dospel k záveru, že podmienka obsiahnutá v zmluve uzatvorenej medzi spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, ktorá bola do nej vložená bez osobitného vyjednávania a ktorá priznáva výlučnú právomoc súdu, v ktorého obvode sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, môže byť považovaná za nekalú. Rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluvných dojednaniach zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru, podľa názoru súdu prvého stupňa, spĺňa všetky podmienky tak z pohľadu , platného ku dňu uzatvoreniu zmluvy, ako aj z pohľadu Smernice Rady 93/13/EHS, aby bola kvalifikovaná ako nekalá. Táto doložka je zároveň aj v rozpore s , a o rozhodcovskom konaní, a teda je neplatná. Táto neplatnosť má formu absolútnej neplatnosti. Vzhľadom na absenciu právomoci rozhodcu v danej veci konať, a to s poukazom na neplatnosť rozhodcovskej doložky nemožno považovať predložený rozhodcovský rozsudok za spôsobilý exekučný titul. S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti, súd v tomto štádiu exekúcie, z úradnej moci zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v celosti.

Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Dôvodil, že exekučný súd v zmysle a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak aj tým, že vec nesprávne právne posúdil a tiež, že opätovným meritórnym posudzovaním úverovej zmluvy došlo k vadám konania podľa Posúdenie rozhodcovskej doložky exekučným súdom ako neprijateľnej podmienky považoval za právny nonsens, keďže nemožnosť procesnej obrany zo strany účastníka už začatého rozhodcovského konania u iného subjektu, na ktorom sa toto konanie nevedie, vyplýva už z logiky veci. Dohoda o alternatívnom režime rozhodcovského konania a možnosti podania žaloby na všeobecný súd pre spory vyplývajúce z danej zmluvy o úvere má ten zmysel, že si žalobca, ktorým môže byť tak úverový veriteľ ako aj úverový dlžník, môže vybrať kde, resp. pre akým súdom sa bude svojho nároku domáhať. Úvahu súdu o tom, že v praxi to býva dodávateľ, resp. veriteľ, kto podá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, považoval za ničím nepodloženú špekuláciu, ktorá je naviac z hľadiska posudzovania platnosti rozhodcovskej doložky právne irelevantná, keďže súd rovnako ako ani oprávnený nevie správanie povinného ako spotrebiteľa v tomto smere predvídať, ani ovplyvniť. Vytýkal súdu aj nesprávny výklad ust. Obč. zákonníka, keď zmyslom tohto ustanovenia nie je zákaz dohovárania režimu rozhodcovského konania medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ale zákaz dohody o výlučnej povinnosti spotrebiteľa žalovať svoj nárok voči dodávateľovi na rozhodcovskom súde, ktorou by došlo k absolútnemu zamedzeniu prístupu spotrebiteľa k všeobecnému súdu s nárokmi, ktoré mu prináležia. Ďalej namietal, že súd v odôvodnení svojho uznesenia nekonkretizuje, v čom konkrétne by mala spočívať nerovnováha v právach a povinnostiach v súvislosti s implementáciou rozhodcovskej doložky do zmluvy. Mal za to, že dohoda o rozhodcovskej doložke nie je dohodou v prospech jednej zo strán, keďže nemá žiadny hmotno-právny rozmer a súd tiež nesprávne interpretuje povahu a dopady smernice Rady č. 93/13/ EHS, lebo vo svojich úvahách implicitne vychádza z jej priameho účinku, čo nie je možné ani s ohľadom na zásady európskeho práva považovať za správne. Zdôraznil, že slovenské znenie smernice je nesprávnym prekladom anglického znenia smernice a tento nesprávny preklad je vzhľadom na vtedajšie postavenie Slovenskej republiky mimo EÚ a pravidlá záväznosti autentických prekladov znenia predpisov do jednotlivých jazykov EÚ pre súd nezáväzný. Podľa správneho prekladu textu smernice je zrejmé, že podľa európskeho práva je neprijateľnou podmienkou len taká rozhodcovská doložka, ktorá spotrebiteľa núti žalovať svoj nárok na rozhodcovskom súde, ktorý svoju činnosť nevykonáva v medziach upravených právnymi predpismi. V podmienkach slovenského právneho poriadku by tomu tak bolo v prípade, keby sa na činnosť rozhodcovských súdov nevzťahovali ustanovenia právnych predpisov, najmä ustanovenia o rozhodcovskom konaní, rozhodcovský súd však spĺňa základné predpoklady pre výkon svojej činnosti podľa ust. a nasl. tohto zákona. Argumentáciu súdu založenú a priori na nemožnosti povinného brániť svoje práva v konaní pred rozhodcovským súdom navyše považoval za nesprávnu a priamo odporujúcu zneniu tohto zákona, ktorý jasno a zrozumiteľne upravuje povinnosti rozhodcovského súdu voči účastníkom konania. Právo povinného brániť svoje práva v konaní na rozhodcovskom súde je zachované v takom istom rozsahu, ako v konaní na všeobecných súdoch. Vytýkal exekučnému súdu, že neuviedol jediný konkrétny dôvod, ktorým by zdôvodnil pochybenie rozhodcovského súdu v konaní. Napáda navyše exekučným súdom vymienenú právomoc na opätovné vecné preskúmavanie úverovej zmluvy, keď platnosť zmluvy vrátane platnosti rozhodcovskej doložky a oprávnenosti uplatnených nárokov už bola riadne preskúmaná rozhodcom v konaní na rozhodcovskom súde. Apeloval na odvolací súd, aby sa v odôvodnení vyporiadal aj s otázkou príslušnosti a právomoci exekučných súdov na opätovné vecné preskúmavanie úverovej zmluvy, vrátane vyporiadania sa so skutočnosťou, že postupom exekučného súdu je vec opakovane meritórne preskúmavaná napriek tomu, že o veci rozhoduje len vyšší súdny úradník a nie sudca. Vychádzal z toho, že zákon o rozhodcovskom konaní nestanovuje žiadne osobitné pravidlo, preto je možné konštatovať, že rozsah prieskumnej pôsobnosti exekučného súdu vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom je v štádiu pred vydaním poverenia totožný s rozsahom prieskumnej pôsobnosti vo vzťahu k rozsudkom všeobecných súdov. V tomto smere poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 16.06.2009, sp. zn. . Poukázal i na dikciu čl. 24 smernice č. 2008/48/ES zo dňa 23.4.2008 o spotrebiteľských úveroch i na odporúčania Komisie 2001/310/ES zo dňa 04.04.2001 a mal za to, že európska legislatíva sa nestavia k rozhodovaniu spotrebiteľských úverov rozhodcom negatívne a rozhodcovské doložky v zmluvách nemá za nekalé. S poukazom na rozhodnutie ESD vo veci C-40/08 Y. S. X. proti I. H. A. zo dňa 06.10.2009 zdôraznil, že ani smernica č. 93/13/EHS nezakladá právo spotrebiteľa na preskúmavanie vecnej správnosti rozhodcovského rozsudku exekučným súdom. Podľa jeho názoru judikatúra Súdneho dvora EÚ nevedie ani k nevyhnutnosti preskúmavať rozhodcovský rozsudok, ktorý nebol napadnutý spotrebiteľom a nahrádzať tak pasivitu spotrebiteľa a poukázal na rôzne rozhodnutia SD k tejto problematike. Ďalej poukázal na teoretické vymedzenie deľby medzi

nachádzacím a vykonávacím štádiom súdneho konania. Mal za to, že doručený rozhodcovský rozsudok, ktorý už nemožno preskúmať, má v zmysle § 35 zákona o rozhodcovskom konaní rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok súdu a len žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku predstavuje zákonom normovanú výnimku z pravidla účinkov právoplatného rozsudku, s presne vymedzenými podmienkami, procesnými pravidlami a osobitným právnym následkom. Bez zvláštnej zákonnej úpravy tak nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že ustanovenie § 45 zákona o rozhodcovskom konaní umožňuje exekučným súdom všeobecne vecne skúmať exekučný titul - rozhodcovský rozsudok a osobitne aj samotné konanie vedúce k jeho vydaniu. V tejto súvislosti poukázal aj na riešenie tejto otázky NS ČR zo dňa 30.10.2009, sp. zn. . Vzhľadom k tomu, že platná úprava na jednej strane umožňuje rozhodovanie sporov rozhodcovskými súdmi a na druhej strane exekučný súd odopiera umožniť vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia, považoval za nepochybné, že dochádza k porušovaniu ústavne chráneného práva oprávneného na súdnu a inú právnu ochranu. Žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V prípade, že potvrdí rozhodnutie exekučného súdu, žiadal, aby pripustil dovolanie k otázke, či je exekučný súd oprávnený vecne preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu, vrátane skúmania neprijateľnosti rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve z hľadiska právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa, ako aj ďalších hmotnoprávnych podmienok vydania rozhodcovského rozsudku, ďalej o otázke, či je rozhodcovská doložka v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou a tiež o otázke, či postupom exekučného a odvolacieho súdu došlo k odňatiu možnosti oprávneného konať pred súdom za účelom podania návrhu na nútený výkon právoplatného a vykonateľného rozhodnutia.

Povinný sa k odvolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Krajský súd ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle ust. a zistil, že uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné potvrdiť podľa , pretože je vo výroku vecne správne. Rozhodol bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. , podľa ktorého netreba nariaďovať pojednávanie odvolacieho súdu.

Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pred vydaním poverenia na uskutočnenie exekúcie dôsledne preskúmal podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Z citovaného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, že v prípade, ak súd zistí rozpor týchto listín so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného poriadku teda ukladá exekučnému súdu pri rozhodovaní o udelení poverenia preskúmať súlad exekučného titulu so zákonom. Súladom exekučného titulu so zákonom pritom treba rozumieť nielen formálne náležitosti exekučného titulu ale aj to, či na jeho základe možno exekúciu vykonať, teda či nie je tu taká právna úprava, ktorá by bránila vykonaniu exekúcie na základe tohto exekučného titulu. Na rozdiel od iných exekučných titulov vymenovaných v § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, zákon o rozhodcovskom konaní v ust. § 45 priznáva exekučnému súdu právo preskúmavať rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska hmotného práva.

Formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia vyjadruje, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, teda že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. V právnom poriadku tak existujú rozhodnutia, ktoré síce sú v zásade materiálne právoplatné, ale pre určité okruhy právnych vzťahov sa na ne hľadí, ako by materiálne právoplatne neboli. Materiálna právoplatnosť rozhodnutí preto nie je bezvýnimočná, ale z vážnych dôvodov existujú v nej výnimky.

Možnosť prelomenia materiálnej právoplatnosti rozhodcovského rozsudku je riešená v ust. § 45 zákona o rozhodcovskom konaní, čo akceptuje aj odvolateľ. Zákonodarca jednoznačne uzákonil možnosť pre exekučný súd zastaviť exekúciu napriek právoplatnému rozhodcovskému rozsudku, ak má nedostatky

uvedené v § 46 písm. a), b), alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Uvedené ustanovenie je podľa súdnej praxe plne aplikovateľné aj na naplnenie čl. 6 smernice 93/13/ EHS a umožňuje zastaviť exekúciu aj pokiaľ ide o plnenie z neprijateľných zmluvných podmienok.

V zmysle čl. 6 ods. 1 citovanej smernice nesmú byť nekalé podmienky pre spotrebiteľa záväzné. Európsky súdny dvor vo viacerých rozhodnutiach vyslovil, že článok 6 ods. 1 citovanej smernice je kogentné ustanovenie, ktoré smeruje k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoluje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou, ktorá medzi nimi môže znova zaviesť rovnosť. Súdny dvor tiež rozhodol, že tento nerovný stav môže byť kompenzovaný iba pozitívnym zásahom, vonkajším vo vzťahu k samotným účastníkom zmluvy. Na základe toho súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd je povinný preskúmavať ex offo nekalý charakter zmluvnej podmienky, len čo má k dispozícii právne a správne skutkové okolnosti potrebné na tento účel. Z tejto povinnosti existujú len obmedzené výnimky, a to na základe určitých uznávaných procesných zásad v rámci súdneho konania a len za určitých osobitných podmienok. Súd prvého stupňa správne konštatuje, že aj podľa platnej právnej úpravy SR nie sú zmluvné ustanovenia, ktoré sú v rozpore s kogentnými ustanoveniami pravidiel na ochranu spotrebiteľa platné, a preto nie sú pre spotrebiteľov záväzné. Rozhodcovské rozsudky, ktoré sa zakladajú na takýchto zmluvných ustanoveniach sa preto považujú za protiprávne a preto ich vykonanie nie je možné. Akékoľvek podmienky, ktoré sú podmienkami v zmysle Smernice 93/13/EHS a ktoré sa odchyľujú od kogentných ustanovení na ochranu spotrebiteľa sa okrem toho musia považovať za odporujúce požiadavke dobrej viery a spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach na škodu spotrebiteľa (čl. 3 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS).

Aj v prejednávanej veci súd prvého stupňa opodstatnene poukázal na to, že zmluvné podmienky, ktoré sú súčasťou zmluvy o poskytnutí úveru vylučujú uplatňovanie pravidiel na ochranu spotrebiteľa. Predmetná rozhodcovská doložka sa z dôvodov, na ktoré poukázal súd prvého stupňa javí ako absolútne nevyvážená a preto nekalá. Zatiaľ čo veriteľ má zjavne viaceré výhody v porovnaní so situáciou, kedy bola vec prejednávaná riadnymi súdmi, v danej veci oprávnený vo svojom odvolaní neuvádza, aké výhody z nej plynú pre spotrebiteľa. Okrem toho rozhodcovské konania podľa zistenia komisie nie sú v súlade s viacerými zásadami obsiahnutými v odporúčaní komisie 98/257/ES z 30. marca 1998 o zásadách platných pre orgány príslušné pre mimosúdne urovnávanie spotrebiteľských sporov. Aj keď toto odporúčanie nemá právne záväzný charakter, uznáva sa v ňom rad zásad, dôležitých pre zabezpečenie spravodlivosti konaní o urovnanie spotrebiteľských sporov, pričom niektoré z nich sú založené na všeobecných právnych zásadách. Aj súd prvého stupňa v súlade so všeobecnými poznatkami poukazuje na to, že v rámci modelu spotrebiteľského úveru je to zvyčajne veriteľ, kto dá návrh na začatie konania proti spotrebiteľovi, ktorý získal úver. Veriteľ môže na základe predmetnej rozhodcovskej doložky vec predložiť na prejednanie rozhodcovskému orgánu, ktorý si sám zvolil a vylúčiť tak súd, ktorý by bol inak príslušný. Na základe tejto rozhodcovskej doložky spotrebiteľ ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči takýmto nárokom na riadnom súde v mieste svojho bydliska. Ustanovenie je treba vykladať aj so zreteľom na ust. , ktoré pri platnej rozhodcovskej zmluve bráni konaniu pred štátnym súdom. Ak rozhodcovská doložka dáva na výber medzi štátnym a rozhodcovským súdom, ale pre prípad vyvolania rozhodcovského konania dodávateľom sa musí spotrebiteľ podrobiť rozhodcovskému konaniu, nie je možné poskytnúť súdnu ochranu v rámci exekúcie, ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok a oprávneným je dodávateľ. Rozhodcovskú doložku je preto treba vykladať tak, že neodporuje citovanému zákonnému ustanoveniu iba vtedy, ak práva v exekúcii uplatňuje ako oprávnený spotrebiteľ.

Ochranu spotrebiteľa pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami súd zabezpečí bez ohľadu na povahu spotrebiteľského vzťahu a teda dokonca aj v prípade, ak nejde o spotrebiteľský úver. Súd prvého stupňa preto vyvodil správny právny záver o tom, že zmluvná podmienka v štandardnej formulárovej zmluve alebo vo všeobecných obchodných podmienkach inkorporovaných do takejto zmluvy, ktorá nebola spotrebiteľom individuálne dojednaná a ktorá vyžaduje od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní bráni tomu, aby na základe nej vydaný rozhodcovský rozsudok na návrh dodávateľa mohol byť exekučným titulom na udelenie poverenie pre exekútora. O túto zmluvnú podmienku ide aj vtedy, ak spotrebiteľ podľa neho má možnosť vybrať si medzi rozhodcovským a štátnym súdom, ale ak by sa podľa takejto doložky začalo rozhodcovské konanie na návrh dodávateľa, spotrebiteľ

by bol nútený podrobiť sa rozhodcovskému konaniu alebo podať návrh na štátnom súde, ak by chcel zabrániť rozhodcovskému konaniu.

V postupe súdu prvého stupňa, ktorý bol v súlade s ustanovením Exekučného poriadku preto nezistil odvolací súd rozpor s pravidlami týkajúcimi sa práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa SR, na ktoré poukazuje oprávnený vo svojom odvolaní a ani neprípustné nahrádzanie procesnej pasivity povinného.

Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie i náležite odôvodnil a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v zmysle stotožňuje.

Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa, ktorým zamietol žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, potvrdil.

Záverom odvolací senát s poukazom na o súdoch uvádza, že toto uznesenie prijal jednohlasne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .