Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/341/2010

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu Mgr. Dušana Čima a sudcov JUDr. Kataríny Slováčekovej a Mgr. Jozefa Mačeja v právnej veci žalobcu: T. U., nar. XX. H. XXXX, bytom L., X. XXX, zast. advokátom: Mgr. Norbert Stanko, Sereď, Námestie slobody 1196, proti žalovanému: N. P., nar. XX. H. XXXX, bytom U., P. XXX, zast. advokátom: JUDr. Ján Foltán, Galanta, 29. augusta 9/9, o 41.160,46 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 12. mája 2009 č. k. - 144, 2305216514 v znení uznesenia tohto súdu z 22. februára 2010 č. k.

- 171, 2305216514 (správne len „15C/14/2007-170") takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej p o t v r d z u j e .

V časti trov konania napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa m e n í tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi k rukám jeho advokáta náhradu trov prvostupňového konania v sume 2.058,02 eur a to do 3 dní.

Žalobcovi nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.265,02 eur s 13%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 41.160,46 eur od 6. apríla 2003 do 1. marca 2007 a zo sumy 16.265,02 eur od 2. marca 2007 do zaplatenia, všetko do 3 dní. Len do písomného vyhotovenia rozsudku (v rozpore so znením rozsudku vyhláseného na príslušnom pojednávaní) pojal aj výrok o zastavení konania v časti istiny 24 85,44 eur (správne 24.895,44 eur), pričom túto dielčiu nesprávnosť na pokyn tunajšieho krajského súdu (uvedený v liste z 28. januára 2010 sp. zn. , ktorým bola vec po prvý raz vrátená okresnému súdu bez rozhodnutia) už napravil uznesením z 22. februára 2010, ktorým I. nadbytočný nevyhlásený výrok z písomného vyhotovenia rozsudku vypustil a II. konanie v časti vymedzenej správnou sumou zhora zastavil. Napokon napadnutým rozsudkom bolo rozhodnuté tiež o povinnosti „odporcu“ (v tomto prípade i u vyššie oboznamovaného rozhodnutia vo veci samej správne inak „žalovaného“ - v tejto súv. por. najmä správne označovanie účastníkov tzv. sporových konaní a aj podania začínajúceho takéto konanie za žalobcu, žalovaného a žalobu, ako to vyplýva z ust. a , čiže č. v znení neskorších zmien a doplnení) „nahradiť“ (správne „zaplatiť“) „navrhovateľovi“ (s prihliadnutím k už uvedenému vyššie „žalobcovi“) „trovy“ (správne „náhradu trov“) konania v sume 2.058,02 eur do 3 dní. Rozhodnutie vo veci samej odôvodnil právne ust. a O. z. ( v znení neskorších zmien a doplnení) a nariadenia vlády č. (slúžiaceho na vykonanie O. z. - pozn. odvolacieho súdu), vecne potom záverom o dôvodnosti žaloby, keďže žalobca so žalovaným uzavreli ešte 5. novembra 2002 zmluvu o pôžičke, ktorou žalobca (ako veriteľ) poskytol

žalovanému (vystupujúcemu naopak v postavení dlžníka) peňažnú pôžičku 1.960.000 niekdajších Sk (dnes 65.060,08 eur) s riadnym potvrdením prevzatia obnosu, bol tu i záväzok žalovaného pôžičku splatiť do 5. marca 2003 a ten bol do 29. apríla 2006 splnený len čo do sumy 720.000 niekdajších Sk (dnes 23.899,62 eur). Žalovaný tak už od 6. apríla 2003 bol v omeškaní so zaplatením sumy 1.240.000 niekdajších Sk (dnes 41.160,46 eur predstavujúcich aj pôvodne zažalovanú sumu v prejednávanej veci) a ak následne ešte v priebehu konania (1. marca 2007) zaplatil ďalších 750.000 niekdajších Sk (dnes 24.895,44 eur, ohľadne ktorých žalobca vzal žalobu späť), namieste bolo žalobcovi priznať (a žalovanému uložiť zodpovedajúcu povinnosť zaplatiť) nesplatený zvyšok i s úrokom z omeškania počítaným v prvom období (od vzniku omeškania do čiastočného plnenia v priebehu konania) z pôvodnej sumy a v tom druhom (počnúc dňom nasledujúcim po čiastočnom plnení) z tej stále nezaplatenej. Rozhodnutie o trovách konania potom bolo odôvodnené právne ust. a a a vecne plným (?) úspechom žalobcu a trovami tohto účastníka na súdnom poplatku, pretože advokát žalobcu v lehote na to zákonom určenej vyčíslenie trov na právnej službe nepredložil.

Proti tomuto rozsudku podal včas (inak ešte pred vydaním uznesenia opravujúceho písomné vyhotovenie rozsudku a čiastočne zastavujúceho konanie) odvolanie len žalovaný a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Takéto odvolanie až na výzvu súdu prvého stupňa smerujúcu k odstráneniu vady spočívajúcej v úplnej absencii dôvodov odvolania vypravil jediným dôvodom spočívajúcim v tvrdení o odňatí mu postupom súdu prvého stupňa možnosti konať pred súdom, nakoľko z účasti na pojednávaní skončenom napadnutým rozsudkom sa riadne a včas ospravedlnil s poukazom na svoju práceneschopnosť (žalovaného) a práve neodročením pojednávania mu bolo zabránené doložiť kópiu čestného vyhlásenia žalobcu o zaplatení mu žalovaným sumy uplatňovanej v konaní.

Žalobca odvolací návrh nepodal.

Odvolací súd prejednal podľa a vec v medziach odvolania (teda po napadnutí žalovaným rozsudku ako celku, oprave písomného vyhotovenia takéhoto rozhodnutia spojenej aj so samostatným čiastočným zastavením konania a po nenapadnutí žalovaným aj takéhoto následného rozhodnutia len pokiaľ šlo o vec samu - rozumej uloženie povinnosti na zaplatenie 16.265,02 eur s príslušenstvom a tiež vo vzťahu k rozhodnutiu o trovách konania - majúcemu inak povahu rozhodnutia závislého aj na rozhodnutí vo veci samej) a to podľa bez pojednávania (keďže tu nešlo o žiaden zákonom ustanovený prípad potreby prejednávania takejto veci na pojednávaní odvolacieho súdu podľa odseku 1 ustanovenia, nakoľko tu nebola potreba dopĺňania ani opakovania dokazovania, súd prvého stupňa prejednal a aj rozhodol túto vec na pojednávaní a pojednávanie odvolacieho súdu si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok vo veci samej úplne a aj v časti trov konania v jeho podstate treba považovať za správny, keď súd prvého stupňa zistil skutkový stav v miere umožnenej návrhmi účastníkov sporového konania a vec i správne posúdil po právnej stránke, pričom odvolací súd naopak nemal z čoho usúdiť na to, žeby sa (súd prvého stupňa) v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozsudku dopustil aj procesného pochybenia vytýkaného mu odvolaním.

Za odňatie účastníkovi konania možnosti konať pred súdom postupom súdu relevantné závery ustálenej súdnej praxe považujú nerešpektovanie tých procesných práv účastníka, ktoré účastníkovi platný právny poriadok Slovenskej republiky zaručuje. Pretože jedným z práv zaručených dokonca základným zákonom štátu je právo účastníka na verejné prejednanie jeho veci súdom za jeho prítomnosti (tu por. , čiže ústavného v znení neskorších ústavných zákonov), jednou z podôb odňatia možnosti konať pred súdom (a teda i tzv. zrušovacím dôvodom podľa ) je aj prejednanie veci v neprítomnosti účastníka, hoci ten mal na nedostavenie sa na súd závažný dôvod, ktorý súdu aj riadne a včas oznámil a práve preň bol z reálnej možnosti zúčastniť sa prejednania veci súdom vylúčený. Na zaťaženie konania takouto vadou však možno usudzovať len vtedy, ak sa súdu ešte pred vykonaním procesných úkonov v neprítomnosti účastníka dostalo do dispozičnej sféry oznámenie o skutočnostiach účastníkovi brániacich zúčastniť sa takých úkonov a to i za splnenia ďalšej podmienky, ktorou je náležité preukázanie tvrdeného dôvodu (ustanovením definovaného za dôležitý), pre ktorý by ten - ktorý

úkon súdu nemal byť vykonaný (a malo by sa s ním tak vyčkať až do času, kedy prekážka odpadne) či prinajmenšom oznámenie dôvodu, pre ktorý existenciu dôvodu nie je možné doložiť okamžite. K prvej z takýchto podmienok pritom tunajší súd už v minulosti viackrát uviedol, že dôjdením oznámenia do dispozičnej sféry súdu treba rozumieť už jeho dôjdenie niektorému útvaru súdu a v tomto smere sú bez právneho významu (a teda aj bez možnosti „vyvinenia sa“ súdom) prípadné „komunikačné šumy“ na súde (v dôsledku ktorých sa osobe povolanej sa s dôvodnosťou ospravedlnenia vyporiadať s konečnou platnosťou, teda spravidla sudcovi, oznámenie môže dostať až po vykonaní príslušného úkonu). To samozrejme platí len vtedy, ak je tu splnený aj faktor včasnosti ospravedlnenia, teda pokiaľ pri náležitej promptnosti (alebo tiež pri nedostatku neodôvodneného zdržania) súdu možno očakávať posun príslušnej informácie na to povolanej osobe ešte v čase, kedy je možné na ňu náležite zareagovať. Vo vzťahu k podmienke druhej potom platí, že preukázanie tvrdeného dôvodu majúceho znemožniť účasť pri vykonaní úkonu súdu (v konkrétnom prípade z prejednávanej veci na pojednávaní) je (treba považovať za) pravidlo, nakoľko tu jestvuje i právo ďalších účastníkov konania na prerokovanie ich veci súdom v primeranej lehote, resp. bez zbytočných prieťahov (čl. 6 bod 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, uverejneného v prílohe oznámenia niekdajšieho Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. a tiež vyššie spomenutý článok SR) a preto k odročeniu pojednávania možno pristúpiť len vtedy, ak je preto naozaj závažný dôvod. Z uvedeného tak mimo akúkoľvek pochybnosť musí vyplynúť aj to, že púhe oznámenie dôvodu pre odklad súdom zamýšľaného úkonu je len výnimkou z pravidla (pričom aj v takomto prípade treba samozrejme trvať na doložení dôvodu, akonáhle to bude možné). Ak napokon ustálená rozhodovacia prax tuzemských súdov považuje práceneschopnosť účastníka za dôležitý dôvod pre odročenie pojednávania, z už vyššie uvedeného a pri náležitom premyslení do úvahy prichádzajúcich situácií treba vyvodiť aj to, že účastník je zásadne povinný práceneschopnosť doložiť spolu so žiadosťou o odloženie súdom zamýšľaného úkonu, ak ide o stav pretrvávajúci už spred času termínu určeného pre vykonanie úkonu a len v prípade nepredvídaného (náhleho) výskytu takejto okolnosti v čase bezprostredne prechádzajúcom úkonu súdu sa možno uspokojiť s oznámením príslušnej okolnosti a aj dôvodu brániaceho v jej okamžitom doložení s až následným preukázaním, že tu šlo o taký prípad (pretože prípady náhlych ochorení či zdravotných ťažkostí s nutným vyhľadaním lekárskej pomoci z povahy veci predpokladajú určitý časový odstup medzi konkrétnou okolnosťou a získaním lekárskeho potvrdenia či iného obdobného dobrozdania spôsobilého poslúžiť za dôkaz neschopnosti dostaviť sa k súdu).

Pri nazeraní na problém tvoriaci nosnú časť odvolania v prejednávanej veci i z takýchto hľadísk musí byť potom zrejmé, že tu o prípad dostatočného preukázania prekážky brániacej v dostavení sa na pojednávanie či už odvolateľovi alebo jeho zástupcovi s plnomocenstvom pre celé konanie nešlo. Žalovaný totiž nielen súčasne s ospravedlnením svojej neúčasti na inkriminovanom pojednávaní a požiadaním o jeho odročenie, ale ani s odvolaním či kedykoľvek neskôr ním tvrdený dôvod pre odročenie pojednávania nedoložil. Neurobil tak dokonca ani potom, čo súd prvého stupňa až na pokyn odvolacieho súdu uvedený v jeho druhom liste vracajúcom vec bez rozhodnutia o odvolaní (tu por. list Krajského súdu v Trnave z 31. mája 2010 sp. zn. ) a požadujúci takéto došetrenie na takomto doložení trval. Odhliadajúc tu od zjavného úmyslu odvolateľa takýmto spôsobom len odďaľovať rozhodnutie vo veci (žiadosť o odročenie pojednávania vykonaného 12. mája 2009 a skončeného vydaním napadnutého rozsudku bola v poradí šiestou žiadosťou účastníka o odročenie pojednávania, z toho treťou odôvodnenou práceneschopnosťou účastníka alebo jeho advokáta bez toho, aby prinajmenšom jeden raz bol dôvod doložený) potom v konkrétnom prípade z obsahu žiadosti vyplývalo pretrvávanie stavu práceneschopnosti a teda v zmysle už uzavretého zhora účastníka ťažila i povinnosť takýto dôvod preukázať (nielen oznámiť) a to logicky so všetkými rizikami plynúcimi z nesplnenia takejto povinnosti.

Ak sa tak nestalo, na zaťaženie konania vadou vytknutou v odvolaní usudzovať nebolo z čoho (a to tým skôr, ak advokát stav majúci trvať už istý čas súdu mal oznámiť presne v čase, v ktorom súd začal s pojednávaním skončeným napadnutým rozsudkom a v ktorom jestvovalo nepopierateľné nebezpečenstvo, že sa takéto oznámenie k sudcovi prejednávajúcemu vec ani nedostane včas).

Ani tvrdené zmarenie možnosti uplatniť takto ešte pred súdom prvého stupňa relevantný dôkaz tu nebolo, keďže žalovaný takto hodlal preukázať len platby žalobcom ani nespochybňované (1.470.000 niekdajších Sk predstavuje súčet sumy 720.000 Sk zaplatenej ešte pred začatím konania a preto ani

neurobenej predmetom konania v prejednávanej veci a sumy 750.000 Sk zaplatenej až 1. marca 2007 a tvoriacej i podklad čiastočného späťvzatia žaloby podaním z 22. mája 2008) a to navyše obsahom čestného prehlásenia žalobcu už sa v spise nachádzajúceho (tu por. č. l. 59 spisu).

Za opísanej situácie potom odvolací súd (súc viazaný dôvodmi odvolania podľa ) nemal žiaden dôvod, pre ktorý by sa nemal v plnom rozsahu stotožniť so závermi, na ktorých založil svoje rozhodnutie vo veci samej súd prvého stupňa. S odôvodnením napadnutého rozsudku v takejto časti sa preto možno len stotožniť a konštatovať i správnosť použitej argumentácie ( ), čo následne muselo i viesť k jedinému možnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa v príslušnej časti (viď prvá veta výroku tohto rozsudku odvolacieho súdu).

Toto bez výhrad nebolo možným u rozhodnutia o trovách konania, kde záver o plnom úspechu žalobcu v spore šlo by prijať len s veľkou dávkou fantázie. Súd prvého stupňa tu totiž zjavne prehliadol faktor čiastočného späťvzatia žaloby vo vzťahu k prevažujúcej časti požiadavky uplatnenej pôvodnou žalobou, pre ktorý pri rozhodovaní o trovách konania takto skončeného kombináciou zastavenia konania z viny žalovaného a vyhovenia žalobe bolo namieste použitie v spojení s vety druhej rovnakého zákona.

Na výslednej plnej náhradovej povinnosti žalovaného to síce nič nemenilo (zastavenie konania zavinené žalovaným má z hľadiska výsledku konania rovnaký význam ako vyhovenie žalobe, obdobne ako naopak zastavenie konania z viny žalobcu je rovnocenné zamietnutiu žaloby), súd prvého stupňa však nesprávne formuloval aj príslušný výrok rozsudku, keď u povinností na peňažné plnenia sa ukladá povinnosť na zaplatenie (nahradenie nie je uložením povinnosti spôsobom predpokladajúcim exekúciu, tu por. aj v platnom znení), úspešnému účastníkovi sa prisudzuje náhrada trov (trovy vznikajúce jemu osobne i trovy jeho zástupcu si totiž platí účastník sám najmä podľa ) a platobným miestom náhrady u účastníka zastúpeného advokátom je advokát bez ohľadu na to, o ktorú zložku náhrady sa tu jedná ( ).

Ak teda súd prvého stupňa v tomto prípade určil správne výšku náhrady (vyčíslenie aj trov na právnej službe advokátom žalobcu zo spisu nevyplýva a ak by aj platil opak, žalobca by sa príslušnej časti náhrady vzdal najneskôr nepodaním vlastného odvolania proti rozsudku), odvolací súd v takejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa zmenil tak, ako to vyplýva z druhej vety výroku tohto rozsudku (krajského súdu).

Pri takomto výsledku konania bol v odvolacom konaní plne úspešný žalobca (žalovaný s odvolaním neuspel ani len sčasti) a bol to tak aj tu on, komu vzniklo aj právo na náhradu trov odvolacieho konania (podľa a ). Pretože ani v tomto prípade advokát žalobcu prípadnú požadovateľnú náhradu trov v zákonom ustanovenej lehote (počítanej od verejného vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu, tu por. i ) nevyčíslil a zo spisu sa vznik žiadnych trov tomuto účastníkovi ani nepodáva, odvolací súd napokon o trovách odvolacieho konania rozhodol spôsobom uvedeným v tretej (poslednej) vete výroku tohto rozsudku.

Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, teda jednomyseľne ( posledná veta v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.

Ak povinnosti uložené rozsudkom súdu prvého stupňa v spojení s týmto rozsudkom nebudú splnené dobrovoľne v určenej lehote, možno sa ich splnenia domáhať návrhom na vykonanie exekúcie.