Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

K2-15C/180/2010

Rozhodnutie

Okresný súd Košice II sudkyňou JUDr. Vierou Obermanovou v právnej veci navrhovateľky Y. E., nar. XX.X.XXXX, bytom v V., N. XX, proti odporcovi Y. E., nar. XX.X.XXXX, bytom v V., M.. L. XX, zast. JUDr. Pavlom Piovarčim, advokátom v Košiciach, Štúrova 20, v konaní o určenie príspevku na výživu rozvedenej manželky, takto

rozhodol:

Návrh z a m i e t a.

Účastníkom náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

Odporca nie je povinný zaplatiť súdny poplatok za návrh.

odôvodnenie:

1

Navrhovateľka sa podaným návrhom domáhala, aby súd odporcovi uložil povinnosť platiť jej príspevok na výživu rozvedenej manželky 100 eur mesačne s odôvodnením, že od novembra 2010 je nezamestnaná, pracuje len na dohodu v spoločnosti K. fashion s.r.o. 10 hodín týždenne so mzdou 1,20 eur/hod., čo jej nepostačuje na pokrytie nákladov na výživu. Po rozvode manželstva jej odporca nie je ochotný finančne prispievať na výživu.

Odporca sa k návrhu vyjadril v podaní z 18.2.2011, v ktorom uviedol, že rozsudkom v konaní o rozvod manželstva bol zaviazaný prispievať na výživu maloletých detí po 33,20 eur mesačne, okrem toho im prispieva na oblečenie a darčeky sumou cca 200 eur ročne, je zamestnaný ako umývač áut v spoločnosti R&M s.r.o. s priemerným mesačným príjmom 260- 270 eur, býva u svojej matky, ktorej na bývanie, stravu a starostlivosť platí cca 100 eur mesačne. Okrem mal. detí Y. a L. má ešte vyživovaciu povinnosť voči mal. X. E., na ktorého platí mesačne 16,60 eur, pričom prebieha konanie o zvýšenie výživného na sumu 150 eur mesačne. Vzhľadom na jeho aktuálne majetkové pomery nie je schopný prispievať navrhovateľke žiadnou sumou.

Súd vykonal dokazovanie výsluchom navrhovateľky, predloženými a vyžiadanými listinnými dôkazmi, a to dohodou o pracovnej činnosti, potvrdeniami a rozhodnutiami Úradu

práce, sociálnych vecí a rodiny v Košiciach, potvrdeniami o príjme, pripojeným spisom OS KE II. zn XXC XX/XXXX a rozhodol na základe takto zisteného skutkového stavu.

Manželstvo účastníkov konania bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Košice K. sp.zn.. XXC XX/ XXXX zo dňa 17.3.2010, právoplatným 19.4.2010. Maloleté deti Y. a L., pochádzajúce z manželstva účastníkov, boli na čas po rozvode zverené do osobnej starostlivosti navrhovateľky a odporca bol zaviazaný prispievať na ich výživu sumou po 33,20 eur na každé dieťa. Z uvedeného rozsudku vyplynulo, že dôvodom narušenia a následného rozpadu manželstva účastníkov boli nezhody v názoroch na chod domácnosti, výchovu detí, spôsob života, ako aj následná manželská nedôvera.

Navrhovateľka ako zamestnankyňa podpísala dňa 30.9.2010 so spoločnosťou K. fashion s.r.o. ako zamestnávateľom Dohodu o pracovnej činnosti na dobu neurčitú od 1.10.2010, s výškou odmeny 1,20 eur/hodinu. Zamestnávateľ navrhovateľky v podaní z 8.6.2011 potvrdil, že jej hrubá odmena za 10/2010

- 4/2011 bola vo výške 48 eur mesačne. Pracovný pomer navrhovateľka skončila k 31.8.2011, čo súd zistil lustráciou v Sociálnej poisťovni 21.9.2011.

Z potvrdení vydaných Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Košice II vyplynulo, že v roku 2010 a v 1/2011 navrhovateľka poberala prídavky na dieťa v sume 43,98 eur mesačne. Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Košice II. dňa 24.11.2010 rozhodnutím č. V priznal navrhovateľke dávku v hmotnej núdzi v sume 140,10 eur mesačne.

Spoločnosť R&M s.r.o. v podaní z XX.X.XXXX potvrdila, že odporca bol v ich spoločnosti zamestnaný od X.XX.XXXX do X.X.XXXX, v období X-X/XXXX bol práceneschopný (zo Sociálnej poisťovne mu bola vyplácaná nemocenská dávka) a jeho priemerná čistá mzda za obdobie X/XXXX - X/XXXX bola v sume 268,27 eur. Zamestnávateľ zároveň oznámil, že odporcovi nebol vyplácaný daňový bonus.

Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava IV. oznámil súdu XX.X.XXXX, že odporca nie je poberateľom dávky v hmotnej núdzi, ani náhradného výživného

Navrhovateľka vo svojej výpovedi potvrdila, že manželstvo s odporcom bolo rozvedené, maloleté deti boli zverené do jej osobnej starostlivosti a odporca bol zviazaný prispievať na ich výživu sumou 33,20 € na každé z nich, ktoré odporca riadne platil. Do 22.9.2010 bola s dcérou na rodičovskej dovolenke a odvtedy je evidovaná na úrade práce ako nezamestnaná, pracovala od 1.10.2010 len na dohodu o pracovnej činnosti v spoločnosti K. S. s r.o. V. ako predavačka, s týždenným pracovným časom 10 hodín a mzdou 1,20 eur/hod. Uvedený pracovný pomer navrhovateľka skončila dohodou k 31.8.2011, keďže nastúpila do zdravotnej školy na pomaturitné vzdelávanie. Od 1.11.2010 poberá sociálne dávky vo výške 140 eur mesačne Jej výdavky tvoria inkaso v sume 57 eur mesačne, platby za byt v sume 127 eur, poplatok UPC 22 eur mesačne, pričom byt jej platia rodičia. Raz ročne platí poistku za byt 17,92 eur, daň za byt 18 eur ročne, za odvoz smetia platí 28 eur na štvrťrok, škôlku dcére v sume 25 eur mesačne a stravné 10 eur mesačne. Syn Y. chodí do školy, jemu hradí stavu v školskej jedálni 16 až 18 eur, za mobilný telefón sebe a synovi platí cca 30 eur mesačne. Odporca po rozvode odmietol jej finančne pomôcť z dôvodu jeho nezamestnanosti.

Právny zástupca odporcu uviedol pred súdom, že odporca stratil zamestnanie, žije v Bratislave a je v evidencii uchádzačov o zamestnanie.

Podľa ust. § 72 ods. 1 až 3 Zákona o rodine rozvedený manžel, ktorý nie je schopný sám sa živiť, môže žiadať od bývalého manžela, aby mu prispieval na primeranú výživu podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Ak sa bývalí manželia nedohodnú, určí rozsah príspevku na výživu na návrh niektorého z nich súd. Pritom prihliadne aj na príčiny, ktoré viedli k rozvratu vzťahov medzi manželmi. Príspevok na výživu rozvedeného manžela možno priznať najdlhšie na dobu 5 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o rozvode. Súd môže výnimočne túto dobu predĺžiť, ak rozvedený manžel, ktorému súd príspevok priznal, nie je z objektívnych dôvodov schopný sám sa živiť ani po uplynutí tejto doby.

Vychádzajúc z citovaného zákonného ustanovenia súd prihliadal na všetky hmotnoprávne podmienky, za ktorých možno súdom priznať príspevok na výživu rozvedeného manžela.

Prvou podmienkou (okrem právoplatného rozvodu manželstva) je neschopnosť rozvedeného manžela samostatne sa živiť, čo znamená, že rozvedený manžel z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu, nedostatku pracovných príležitostí alebo straty kvalifikácie, starostlivosti o dieťa a pod., dosahuje príjmy, ktoré neumožňujú pokryť základné životné potreby jeho a jeho rodiny.

V danom prípade súd z dokazovania považoval za preukázané, že navrhovateľka v čase podania návrhu na súd bola nezamestnaná, evidovaná na úrade práce po materskej dovolenke, pričom pracovala na dohodu o pracovnej činnosti, z ktorej mala pravidelný, hoci nízky príjem 48 eur mesačne, poberá aj dávky v hmotnej núdzi 140,10 eur mesačne. Príjmu sa vzdala ukončením pracovnej činnosti z vlastného rozhodnutia, t.j. zo subjektívnych dôvodov (kvôli štúdiu), sama si tak znížila pravidelný príjem.

Súd vzal do úvahy schopnosti, možnosti a majetkovú situáciu odporcu, prihliadol na skutočnosť, že odporca mal v dobe podania návrhu navrhovateľkou priemerný mesačný príjem zo zamestnania vo výške 267 eur, z ktorého mesačne platil výživné na 3 maloleté deti 83 eur, ktoré výživné má prednosť pred ostatnými výdavkami, ďalej hradil svoje základné životné potreby( bývanie, strava, telefón, ošatenie, atď) 110 eur mesačne, takže svojím nie tiež vysokým príjmom zabezpečoval okrem výživného len základné životné potreby, že v čase rozhodovania súdu je nezamestnaný, bez dávok v hmotnej núdzi. Pri podmienke neschopnosti samostatne sa živiť sa vyžaduje kvalifikovaná miera odkázanosti. Súd poukazuje na to, že v prípade určovania príspevku na rozvedeného manžela nie je právny nárok na v zásade rovnakú životnú úroveň, ako pri výživnom na manžela, to zn. že nemožno matematicky zrovnávať príjem oboch účastníkov tak, aby bol na rovnakej úrovni. Pokiaľ má jeden z rozvedených manželov aj vyššie príjmy, resp. lepšie majetkové pomery( čo v tomto prípade nebol tvrdené, ani preukázané),zatiaľ čo druhý z rozvedených manželov sa ocitol v horšej majetkovej situácii, avšak má schopnosť sám sa živiť (aj z prípadných dávok v rámci sociálneho zabezpečenia), nárok na príspevok mu nevzniká. U navrhovateľky podľa názoru súdu neexistujú okolnosti, pre ktoré by nemohla dosahovať vyšší príjem, aby tak pokryla svoje životné potreby.

Súd obligatórne vzal do úvahy aj príčiny rozvratu manželstva účastníkov, vychádzajúc z obsahu rozvodového rozsudku sp. zn. XXC XX/XXXX zo 17.3.2010, kde dôvodom rozpadu ich manželstva boli nezhody v názoroch a následná manželská nedôvera, z čoho nemožno vyvodiť záver, aby zavinenie na rozpade manželstva bolo možné pričítať len jednému z nich, teda obaja bývalí manželia nesú zodpovednosť za odstránenie nepriaznivých materiálnych následkov rozvodu.

Povinnosť prispievať na výživu rozvedeného manžela na rozdiel od vyživovacej povinnosti rodičov alebo vzájomnej vyživovacej povinnosti manželov nevzniká zo zákona, ale len na základe dohody rozvedených manželov alebo rozhodnutia súdu. Zánik manželstva ako právna skutočnosť zásadne znamená ukončenie vzájomnej zodpovednosti za uspokojovanie osobných potrieb a jej individuálne znášanie. Ďalšou podmienkou nevyhnutnou na rozhodnutie o priznaní príspevku na výživu rozvedeného manžela je skutočnosť, že bývalí manželia sa nedohodli o príspevku v akejkoľvek forme. Navrhovateľka v konaní priznala, že odporcu nežiadala o príspevok na seba po rozvode manželstva, preto návrh podaný na súd bez pokusu o dohodu s bývalým manželom možno považovať za predčasný.

Súd z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok a v súlade s cit. zák. ustanoveniami a vyššie uvedenými skutočnosťami, návrh navrhovateľky ako nedôvodný zamietol.

O trovách konania vo vzťahu medzi účastníkmi súd rozhodol podľa tak, že účastníkom náhradu trov nepriznal, keďže im žiadne trovy konania podľa obsahu spisu nevznikli a úspešný odporca ani nežiadal náhradu trov konania priznať.

Keďže navrhovateľka bola v súlade s ust. oslobodená od súdneho poplatku, ale nebola v konaní úspešná, súd odporcovi ako úspešnému v konaní v zmysle ust. neuložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok z návrhu.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia písomne v 3 vyhotoveniach na Okresný súd Košice II.

V odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa ust. odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v , konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,

ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.