Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_15CoPr-4-2024.pdf
PDF · 105.68 KB
Case nature
Subarea
15CoPr/4/2024
Uznesenie
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Silvie Walterovej a členiek senátu JUDr. Evy Mészárosovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: R.. O. B. T. N. T. V. I. Ý. , I. X. XX.XX.XXXX, G. Z. B., N. H. Č.. XX, zastúpený advokátom: doc. JUDr. Juraj Hamuľák, PhD., Bratislava, Jégého č. 12, proti žalovanému: Wüstenrot stavebná sporiteľňa, a.s., IČO: 31 351 026, Bratislava, Einsteinova č. 21, Digital Park I, zastúpený spoločnosťou: Bartošík Šváby, s.r.o., IČO: 35 929 049, Bratislava, Plynárenská č. 7/A, za ktorú konajú Mgr. Peter Bartošík, Mgr. Boris Šváby a Mgr. Igor Šváby, o doplatenie mzdy, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7. marca 2024, č. k. B3-12 Cpr 8/2021-178, takto
rozhodol:
I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 7. marca 2024, č. k. B3-12 Cpr 8/2021-178, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a nárok náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie odmietol podanie žalobcu, ktoré by mohlo byť žalobou, doručené súdu dňa 1.4.2021 (výrok I.) a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2.1. Rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 129 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že na to, aby mohol konať o podaní vo veci samej, ktorým je podľa § 123 ods. 2 C.s.p. aj žaloba, musí v ňom byť uvedené, čo sa ním sleduje, teda súdu musí byť zrejmé, o čom má konať a táto náležitosť musí byť vymedzená dostatočne určito. Ak je predmetom konania peňažný nárok, musí byť v podaní v petite žaloby uvedená konkrétna peňažná suma. Súd nemôže konať o sume, ktorá je určená len nejakými vodítkami a nie je zrejmá jej výška. Ak žalobca nevie, čoho sa domáha, potom to len sotva môže vedieť súd. V danom prípade žalobca nespresnil výšku žalovaného nároku ani po tom, čo sa k jeho podaniu, ktoré by mohlo byť žalobou, vyjadril žalovaný v podaní doručenom súdu 3.9.2021, v ktorom uviedol výšku priemerného zárobku žalobcu za obdobie od 22.1.2018 do 30.9.2020 (č. l. 28). V replike zo dňa 27.12.2021 žalobca reagoval, že jeho požiadavka je „cca dvojnásobok priemerného platu.“ Tento nedostatok spočívajúci v neurčitosti sa týka aj žalovaného príslušenstva, pretože súd nemôže za žalobcu domýšľať akú úrokovú sadzbu má ním požadovaný úrok z omeškania, prípadne obdobie trvania omeškania, resp. obdobie, za ktoré sa má úrok počítať (napr. ak má ísť o úroky za mesačné mzdy), ako aj to z akej istiny sa má úrok počítať. Dokazovanie sa nevykonáva k tomu, aby žalobca prípadne zistil až počas konania, čo má uviesť v žalobe, ale vykonáva sa k tomu, aby sa preukázala dôvodnosť skutkových tvrdení v žalobe, ak tieto nie sú nesporné. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v niektorých situáciách sa výška žalovaného nároku môže v priebehu sporu meniť a prispôsobovať vykonávanému dokazovaniu, ale nemôže ísť o situáciu, že žalobca bude žalovať nekonkrétne vymedzený peňažný nárok, ako je tomu v danej veci. Na záver skonštatoval, že
o podaní žalobcu zo dňa 1.4.2021 sa preto nedá konať a toto podanie tak odmietol, keďže z neho, ani z neskorších podaní žalobcu, nie je možné vyvodiť akej konkrétnej sumy a príslušenstva sa domáha. Ide o taký nedostatok, ktorý bráni ďalšiemu pokračovaniu v konaní. 2.2. O trovách konania rozhodol právne podľa ustanovení § 256 ods. 1 a § 262 ods. 1 a ods. 2 C.s.p. v spojení s čl. 4 C.s.p. a dôvodil, že právna úprava neobsahuje osobitnú úpravu, ktorá by upravovala riešenie otázky náhrady trov konania, ak bolo podanie odmietnuté a strana zavinila odmietnutie podania. Odmietnutím podania sa konanie končí tak, ako je tomu aj pri zastavení konania, čo je čo do obsahu a účelu najbližšie posudzovanému odmietnutiu podania, kedy sa vec neposudzuje meritórne. Rozhodol preto tak, že žalobca tým, že bol napriek poučeniu pasívny a neodstránil vady podania, ktoré by mohlo byť žalobou, zavinil vznik situácie, že toto podanie bolo odmietnuté. Dôvody zavinenia vo vzťahu k odmietnutiu podania dopadajú na žalobcu.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal včas žalobca odvolanie v celom rozsahu, v ktorom dôvodil, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a zároveň, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, h/ C.s.p.). Uviedol, že má za to, že v predmetnom konaní je možné v zmysle § 129 ods. 3 C.s.p. pokračovať, pretože sa jedná o nedostatok, pre ktorý možno v konaní pokračovať, čo však prvostupňový súd (správne prvoinštančný súd - poznámka odvolacieho súdu) neuskutočnil. Žalobca ako slabšia strana individuálneho pracovnoprávneho sporu totiž (aj vzhľadom na dlhotrvajúce súdne spory so žalovaným) nemá žiadnu možnosť presne špecifikovať (t. j. vyčísliť) ním uplatňovaný nárok. Vzhľadom na to, že žalobca nemá vedomosť, ani dôkazy o presnej sume, ktorá by mu bola (mala byť vyplácaná) ako mzda zo strany žalovaného, tak nemôže uplatňovaný rozdiel presne vyčísliť. Žalobca pritom poukazuje na to, že sa vôbec neuskutočnilo žiadne ústne konanie, ani tzv. predbežné. Nestotožnil sa s tvrdením prvoinštančného súdu, že „ak nevie žalobca, čoho sa domáha, potom to len sotva môže vedieť súd“ a považuje ho nielen za arbitrárne, ale až priam za difamačné. Pripomenul zásadu „Iura novit curia“ a mal za to, že danom prípade je nevyhnutné posudzovať predmetný žalobný návrh vychádzajúc z ustanovenia § 134 ods. 3 Zákonníka práce. Pri určovaní peňažného rozdielu, ktorého sa domáha je nevyhnutné vykonanie dôkazov, na podklade ktorých bude možné rozdiel vyčísliť. Ako slabšia strana sporu však týmito dôkazmi nedisponuje, a preto navrhol vykonanie dokazovania, ktorého cieľom je určiť (vyčísliť) predmetný peňažný rozdiel. Vzhľadom na to, že nemal vedomosť (a nemal ju ani odkiaľ mať) o tom, akú mzdu by zrejme dosiahol, ak by žalovaný neporušoval jeho práva, tak by peňažný rozdiel určite vyčíslil. Ak však ani súd nezabezpečil dôkazy, ktoré by mali prispieť k spravodlivému a dôslednému objasneniu veci, tak žalobca „sotva“ takéto dôkazy zabezpečí. V tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 319 C.s.p. s tým, že súd prvej inštancie mal vyvinúť zvýšenú aktivitu súvisiacu s obstarávaním dôkazných prostriedkov. Pripomenul aj ustanovenie § 216 C.s.p. s odôvodnením, že pre konanie o náhrade mzdy je charakteristické, že spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu (Zákonník práce) a výška náhrady mzdy je zákonodarcom pomerne podrobne špecifikovaná, vrátane výkladových kritérií napríklad určenia príslušného štvrťroka, z ktorého sa vypočítava priemerná mzda zamestnanca jasným a konkrétnym matematickým výpočtom podľa jednotlivých ustanovení Zákonníka práce. Súd výnimočne nie je viazaný žalobným návrhom a dokonca môže žalobný návrh zamestnanca aj prekročiť, ak sa počas konania preukáže oprávnenosť nároku zamestnanca na vyššiu náhradu mzdy, resp. ak sa zistí nesprávnosť výpočtu priemernej mzdy alebo mzdových podkladov zamestnávateľa. Žalobca sa domáha peňažného rozdielu medzi vyplatenou časťou mzdy a pravdepodobným zárobkom, ktorý by zrejme dosiahol, ak by neboli porušované jeho práva zamestnanca. Vyjadril presvedčenie, že súd prvej inštancie by mal v predmetnom konaní pokračovať, v opačnom prípade bude porušené jeho právo na spravodlivý proces. Žalobca tiež poukázal na to, že z pracovnej zmluvy ako aj dohody o zmluvnom plate žalobcu vyplýva, že časť jeho pracovnej odmeny je závislá dohodnutým koeficientom na produkcii stavebného sporenia v oblasti I. E.. Súčasťou dokazovania malo byť predloženie dosiahnutej produkcie obidvoch obchodných miest zamestnávateľa za jednotlivé mesiace rokov 2018-2020 a až následne by musel vyšpecifikovať výšku náhrady mzdy. K neurčitosti žalovaného príslušenstva žalobca uviedol, že ide o príslušenstvo objektívne nevyčísliteľnej istiny, avšak zákonné príslušenstvo náhrady mzdy je pomerne jednoznačné, má presne stanovené sadzby. Obdobie náhrady mzdy bolo úplne konkrétne ohraničené začiatkom (21.1.2018) a koncom (30.9.2020) obdobia, pričom nárok na jednotlivé mesačné plnenia, resp. vyplývajúci z ich omeškania je Zákonníkom práce takisto jednoznačne zadefinovaný. Súdu prvej inštancie vytkol aj nesprávnosť rozhodnutia o náhrade trov konania. Dôvodil, že použite analógie v prospech žalovaného považuje za absolútne nenáležité a
nespravodlivé. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 4. Žalovaný podaním zo dňa 24.4.2023 odvolaciemu súdu doručil Dohodu o sporných nárokoch uzavretú medzi stranami sporu dňa 10.3.2023 (ďalej len „dohoda“) a žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu jej nedôvodnosti, nakoľko všetky nároky žalobcu, ktoré sú predmetom tohto konania zanikli a boli nahradené novými právami a povinnosťami strán tak, ako sú uvedené v čl. 2 dohody (ide o nároky, ktoré vznikli najmä z pracovného pomeru, z dôvodu vedenia tohto súdneho konania, či akékoľvek iné práva a nároky, ktoré vznikli ku dňu podpisu dohody a všetko príslušenstvo uvedených práv a nárokov). V zmysle tejto dohody sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi náhradu mzdy vo výške 200.457,25 € brutto a náhradu trov konania vo výške 20.000,- € za podmienok a v termínoch podľa dohody. Žalobca sa zaviazal zobrať späť všetky svoje žaloby, ktoré podal voči žalovanému, vrátane žaloby v tomto súdnom konaní. Žalovaný si zmluvnú povinnosť vyplývajúcu z bodu 2.3.1. písm. a) dohody splnil dňa 14.3.2023 a uhradil žalobcovi prvú časť náhrady mzdy netto vo výške 129.158,52 €, pričom následne bol žalobca podľa bodu 2.4.1. písm. a) Dohody povinný do 5 pracovných dní zobrať späť svoju žalobu v tomto konaní v celom rozsahu. Túto svoju povinnosť si však žalobca do dnešného dňa (ani na základe výzvy žalovaného zo dňa 30.3.2023) nesplnil. Vzhľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že nárok žalobcu na doplatok náhrady mzdy spolu s príslušenstvom, ktoré si uplatnil v tomto konaní, ako aj nárok na náhradu trov konania, zanikli uzavretím dohody a z tohto dôvodu je žaloba nedôvodná. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť v celom rozsahu s tým, že v zmysle dohody zanikli aj nároky oboch strán na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia.
5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca sa vo svojej žalobe domáhal, aby mu žalovaný uhradil doplatok mzdy, ktorý tvorí peňažný rozdiel medzi už vyplateným minimálnym mzdovým nárokom a pravdepodobným zárobkom žalobcu za obdobie od 21.1.2018 do 30.9.2020, vrátane úrokov z omeškania a trov právneho zastúpenia. Žalobca teda nevyčíslil svoj nárok na konkrétnu sumu, ktorej sa domáha. Následne žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol všetky informácie, ktoré žalobca potreboval pre vyčíslenie svojho nároku, a to mzdu zamestnanca, ktorý vykonával prácu na rovnakom pracovnom mieste ako žalobca (pán N.), iba bolo inak označené. Napriek tomu svoj nárok na doplatok mzdy nevyčíslil a ani nenavrhol relevantné a prípustné dôkazy na jeho vyčíslenie, iba sa obmedzil na tvrdenie, že jeho pravdepodobný zárobok by mal byť tvorený súčtom mzdy pána N. a pani M., ktorá ani nebola zamestnankyňou žalovaného, a za týmto účelom navrhol výsluch svedkov. Výsluch svedkov pritom zjavne nebol spôsobilý preukázať výšku pravdepodobného zárobku žalobcu a rovnako tak aj návrh na vykonanie znaleckého dokazovania nebol spôsobilý na určenie výšky pravdepodobného zárobku, nakoľko táto otázka je otázkou právnou a nie skutkovou a o takej otázke rozhoduje iba súd a nie znalec. Žalovaný súhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, ktorý podanie žalobcu odmietol, keďže zo žaloby nebolo zrejmé, čoho sa domáha a žalobca ani na výzvu súdu prvej inštancie nereagoval, žalobu nedoplnil ani nespresnil, nevyčíslil doplatok mzdy, ktorého sa domáhal, a to napriek tomu, že mal k dispozícii všetky potrebné informácie a svoj nárok mohol sám vyčísliť. Navyše mal žalobca tú výhodu, že súd mu mohol prisúdiť viac ako sa domáhal, teda nebol pri vyčíslovaní svojho nároku nijako obmedzený. Napriek uvedenému svoj nárok nevyčíslil ani takmer 3 roky po podaní žaloby a bez takéhoto vyčíslenia nebolo možné v konaní pokračovať. Ak sa strana sporu domáha peňažného plnenia, je nevyhnutné, aby bolo takéto peňažné plnenie určené konkrétnou sumou. Ak tak určené nie je, súd nemôže a ani nemá ako peňažné plnenie priznať a takáto žaloba je neurčitá tak, ako to vyplýva napríklad aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2010, sp. zn. 1 Cdo 70/2010. Súd tak nemohol v konaní bez určenia konkrétnej sumy, ktorej sa žalobca domáha pokračovať, preto žalobu správne odmietol. Poukázal tiež na to, že súd nemôže namiesto žalobcu vykonávať úkony, tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy len preto, že žalobca je slabšia strana v konaní. Išlo by o hrubé zneužívanie práv zo strany žalobcu a porušenie zásady rovnosti strán sporu. Naviac žalobca bol od začiatku sporu zastúpený advokátom a mohol sa s ním poradiť o všetkých otázkach sporu. Navyše je nepravdivé aj tvrdenie žalobcu, že je nevyhnutné vykonanie dôkazov, na podklade ktorých bude možné nárok žalobcu určiť a ktorými žalobca ako slabšia strana sporu nedisponuje, keďže takéto dôkazy boli v konaní vykonané. Išlo o dôkazy o výške mzdy pána N. a ostatné dôkazy predložené žalovaným. Za nesprávne označil aj tvrdenie žalobcu týkajúce sa určenia výšky a rozsahu príslušenstva, keď aj podľa jeho názoru súd nie je povinný hádať, čoho sa žalobca domáha a plniť namiesto neho povinnosť uviesť v žalobe, čoho sa presne domáha. Súd nemôže nahrádzať tvrdenia žalobcu a dedukovať odkedy dokedy si uplatňuje úrok z omeškania, z akej sumy a s akým úrokom. K námietke žalobcu týkajúcej sa rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania žalovaný uviedol, že žalobca mal k dispozícii všetky potrebné informácie na to, aby mohol svoj nárok vyčísliť, napriek tomu to však nespravil, a to len na
základe vlastného rozhodnutia, pričom mu v tom nič objektívne nebránilo, a preto je namieste priznať nárok žalovanému v plnej výške. Odvolaciemu súdu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu.
6. Ďalšie vyjadrenia strany sporu nezaslali.
7. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je nedôvodné.
8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie postupoval správne, keď skúmal, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať (§ 161 C.s.p.) a správne dospel k záveru, že v danej veci je podanie žalobcu, ktoré by mohlo byť podaním vo veci samej, neúplné a nezrozumiteľné a pre tento nedostatok nie je možné pokračovať v konaní. Podanie trpí vadou neúplnosti a nezrozumiteľnosti v tom, že na jednej strane je zrejmé, že žalobca sa domáha náhrady mzdy z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 22.1.2018 do 30.9.2020, ktorú náhradu požadoval ako „peňažný rozdiel medzi už vyplateným minimálnym mzdovým nárokom a pravdepodobným zárobkom žalobcu za obdobie od 21.1.2018 do 30.9.2020, vrátane úrokov z omeškania.“ Napriek výzve súdu prvej inštancie žalobca svoje podanie neopravil, resp. nedoplnil a s odvolaním sa na to, že v tomto konaní je slabšou stranou sporu, žiadal, aby súd prvej inštancie vykonal dokazovanie a následne by znenie žalobného návrhu opravil/doplnil. Odvolací súd, zhodne s názorom súdu prvej inštancie má za to, že žalobca mal dostatočný časový priestor a dostatočné podklady na špecifikáciu sumy (vrátane jej príslušenstva), ktorej náhrady sa voči žalovanému domáhal. Sám žalobca v odvolaní odkázal na dikciu ustanovenia § 134 ods. 3 veta druhá Zákonníka práce, podľa ktorého ak nemožno zistiť priemerný zárobok (z dôvodu neodpracovania potrebného počtu hodín pracovného času), použije sa pravdepodobný zárobok, ktorý sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Práve toto ustanovenie predstavuje vodidlo (návod) akým spôsobom mohol žalobca špecifikovať znenie petitu. Opäť žalobca sám správne pripomína, že ak by sa počas konania preukázala oprávnenosť jeho nároku na vyššiu náhradu mzdy, súd v takomto prípade nie je viazaný žalobným návrhom a môže žalobcovi prisúdiť viac, než čoho sa domáha (§ 216 ods. 2 C.s.p.).
9. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie zastáva názor, že podanie žalobcu, ktoré by mohlo byť žalobou, vykazuje (na výzvu súdu neodstránené) vady, pre ktoré nie je možné pokračovať v konaní. Nad rámec uvedeného dodáva, že so všetkými odvolacími námietkami žalobcu sa nebolo možné stotožniť aj pre skutočnosť tvrdenú a preukázanú žalovaným, že strany sporu dňa 10.3.2023 uzavreli dohodu o urovnaní, v zmysle ktorej žalovaný uhradil žalobcovi dňa 14.3.2023 prvú časť náhrady mzdy vo výške 129.158,52 € netto. Žalobca (ktorý sa s návrhom žalovaného na zamietnutie žaloby oboznámil pri nahliadnutí do spisu dňa 4.12.2023) túto skutočnosť doposiaľ nerozporoval, a to ani v rámci odvolania proti napadnutému uzneseniu súdu prvej inštancie. Na základe uvedeného je teda nesporné, že nároky žalobcu voči žalovanému (vrátane toho, ktorý by v prípade odstránenia vád podania mal byť predmetom tohto konania) v dôsledku mimosúdnej dohody sporových strán zanikli a predmet sporu odpadol.
10. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietol, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
11. Odvolací súd zároveň konštatuje, že podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj
ústavnému procesnoprávnemu rámcu a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie veci za prítomnosti strany sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom odmietnutia spravodlivosti. Ak došlo k tomu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 6/2010, zo dňa 26.3.2012, sp. zn. 3 Cdo 158/2012, zo dňa 14.11.2012, sp. zn. 4 Cdo 108/2012, zo dňa 26.2.2013).
12. Vychádzajúc z uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade boli splnené procesné podmienky na vydanie napadnutého rozhodnutia. V prípade, ak súd prvej inštancie vyhodnotí podanie žalobcu, ktoré by mohlo byť žalobou, ktoré však nespĺňa zákonom stanovené náležitosti, je povinný podávateľa vyzvať na odstránenie vád, pričom uvedie o aké konkrétne vady sa jedná a zároveň ho poučí o možnosti podanie odmietnuť, ak vytknuté vady neodstráni. Za daného stavu nemožno konštatovať, že došlo k takému postupu, ktorý by žalobcovi znemožnil vytknuté vady odstrániť, čím by došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie. Odvolací súd podotýka, že ani skutočnosť, že žalobca je tzv. slabšou stranou sporu, nedovoľuje súdu vykonávaním dôkazov určovať, akej konkrétnej sumy sa má žalobca dovolávať bez porušenia zásady rovnosti strán, resp. neprimeraným zvýhodňovaním tzv. slabšej strany sporu nad práva protistrany a už vôbec nie spôsobom akým požadoval žalobca: „... aby súdom stanovený pravdepodobný zárobok bol minimálne v takej výške, aby priemerný osobný mzdový bod (vypočítaný Sociálnou poisťovňou) za roky 2018, 2019 a 2020 zodpovedal výške POMB žalobcu z obdobia pred prvým skončením pracovného pomeru v roku 2001.“ Zároveň je žalobcovi potrebné pripomenúť, že ak spor so žalovaným pretrváva už takmer 20 rokov, mal dostatočný časový priestor k získaniu potrebných podkladov na výpočet náhrady mzdy zodpovedajúcej pravdepodobnému zárobku, ktorý sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia.
13. Na základe všetkých uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods. l, ods. 2 C.s.p., potvrdil.
14. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalovaný mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, z tohto dôvodu mu odvolací súd v zmysle ustanovenia § 396 ods. l v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).
(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).